Príbehy maľované na stene: Gemer je história, ktorá znovu ožíva

Gemerská história sa vynára spod vápna a rozpráva stáročné príbehy.

Relax

Djekujeme! To je krasny. Viden, Rakouska. Aj takéto slová zostali v kronike kostola v Chyžnom. „Cette église est incroyable!“ napísali pre zmenu Francúzi v auguste 2014. Tak, ako oni pokladajú kostol za neuveriteľný, nám sa môže zdať rovnako neuveriteľné, že sa zatúlali až do týchto končín Gemera.

A že Kostol Zvestovania Panny Márie vôbec našli. „Prečo nie sú takéto kostoly v turistických sprievodcoch?“ položili otázku na záver. A ešte neuveriteľnejšie je, že dokázali nájsť starú pani Kubejovú, ktorá má od chrámu kľúče.

„Pochádzam z Muránskej Dlhej Lúky, po maďarsky neviem,“ hovorí. A tak, keď príde cudzinec, vloží mu do ruky letáčik, nech si prečíta, že oltár je dielom Majstra Pavla z Levoče z roku 1508, že fresky na stenách prežili sedem storočí a že sa pozerajú na jednu „z najvýznamnejších gotických pamiatok na Slovensku“. Chýba už hádam len zmienka, že za všetko môžu Tatári.

Fresky - stredoveký komiks

V roku 1240 Tatári dobyli Novgorod a o rok sme ich mali na našom dnešnom území. Zostala po nich len spustošená prázdna krajina a panovníkovi Karolovi Róbertovi z Anjou nezostáva lo iné, len pozvať nových obyvateľov z Nemecka, remeselníkov a baníkov. A tí sa usadili najmä tam, kde bola ruda.

Poznáte rozprávku o medenom, striebornom a zlatom meste? To prvé je Banská Bystrica, druhé Banská Štiavnica a zlatá je Kremnica. Lenže tie sú od Gemera ďaleko. Ak sa pozriete na mapu Gemera, zistíte, že novousadlíci mestá stavali šikmo medzi riekami, ktoré tadiaľto pretekajú.

Boli kresťania a budovali gotické chrámy, ktoré dodnes slúžia aj ako orientačné body. Stavali ich z východu na západ, pričom svätyňa ústila na východ, k slnku. Slnko je Boh. Sever je tam, kde na stene nie sú okná. Tie sú na južnej strane, aby prepúšťali čo najviac svetla.

A steny vyzdobili biblickými príbehmi, mariánskym cyklom - Zvestovanie, Narodenie Krista Pána - a kristologickým cyklom - Príchod Krista do Jeruzalema, Kristus pred Pilátom, mučený, ukrižovaný.

„Maľby na stenách boli určené ľuďom, ktorí nevedeli čítať ani písať. Veľmi zjednodušene, bol to akýsi druh stredovekého cirkevného komiksu. Dnes tieto fresky pokladáme za veľmi cenné,“ hovorí architektka Janka Krivošová.

A aby veriaci vedeli, kto je kto, každý zo svätcov má svoj znak, podľa ktorého ho možno spoznať. Ak pri poslednej večeri leží apoštol Ježišovi pri rukách, musí to byť Ján.

Apoštol Peter bol muž činu, tak ho kreslili ako silného človeka a zvyčajne mal v rukách kľúče. Apoštol Pavel rád premýšľal, prisúdili mu chudú postavu a meč. Každý svätec má takéto rozpoznávacie znamenie.

„Svätý Bartolomej,“ hovorí Daniel Gdovin, mladý evanjelický kaplán z chrámu v Štítniku. „Ako to viem? Všimnite si, nesie si kožu na palici. Mal strašnú smrť, zodrali ho z kože.“

Ukáže na ďalšiu fresku z 15. storočia, svätý Erazmus. Vyťahujú mu črevá z brucha. Kruté príbehy, ale krásne fresky! Na jednej stene tri. Kus zo 14. storočia, ďalší z pätnásteho a celkom vpravo zo 16. storočia. Kde sa čo zachovalo.

Čítajte viac:

Pamiatky Slovenska: Na Gemeri pocítite závan severného Talianska

Boh s jednou hlavou a troma tvárami

„Gotický kostolík z 13. storočia je aj v Rákoši, opravujú ho od roku 1992 s prestávkami vlastne až doteraz. Keď odtiahli od steny oltár, našli za ním nezvyčajnú maľbu - Trojjediný Boh s jednou hlavou a troma tvárami.

Takto zobrazovali Božiu trojjedinosť, Svätú Trojicu v ranom stredoveku. To však pripomínalo staroslovanského boha Triglava, a tak maľbu v 18. storočí jednoducho zakryli barokovým oltárom,“ hovorí kunsthistorička Edita Kušnierová. „Je to naozaj rarita, na Slovensku sa takéto zobrazenie zachovalo iba v Žehre, Ochtinej a v Rákoši.“

Trojjediný Boh s jednou hlavou a troma tvárami prežil i bebekovský hrad Kewy, ktorý stál neďaleko kostola. Padla aj oveľa mladšia fara, z ktorej ostali len ruiny zarastené tŕním, hneď pri gotickej pamiatke. Fresky zostali.

Aj v kalvínskom kostole v Plešivci, kde niektoré tehly nesú záznam o roku výroby - 1304. „Najnovšie tu objavili svätú Alžbetu,“ hovorí kalvínsky duchovný Karol Radácsy a ukazuje aj na časť citátu, ktorý po stáročiach znova uzrel svetlo sveta, keď ho očistili spod vápna: „Najnešťastnejší je ten, kto ešte nikdy nebol nešťastný. Seneca.“

Čo ukrýva druhá stena, nevedno, zatiaľ je biela, ešte na ňu neprišlo. Bebekovci, Seneca, katolíci, evanjelici, kalvíni. Gemer. Fresky. „Bebekovci boli najbohatší zemiansky rod v kraji celé stáročia. Významní veľmoži pri kráľovskom dvore získali veľké imanie od Bela IV. a neskôr chodili s kráľom aj do Talianska.

Darilo sa im, lebo toto územie prosperovalo vďaka baniam. A tak si mohli dovoliť nielen stavať kostoly, ale aj pozývať talianskych maliarov z Toskánska a Benátok, aby im ich skrášlili,“ vysvetľuje Edita Kušnierová.

Kde sa vzal Seneca v Plešivci, ťažko povedať. Zrejme si jeho myšlienku priniesli tí istí Taliani. A viera?

Zakonzervované dejiny

Ak pokladáme dnešné časy za pohnuté, tie stredoveké boli ešte pestrejšie. Turci, okrem toho jedna morová rana za druhou, cirkev v kríze. „V čase, keď upálili Jana Husa, mal svet troch pápežov,“ hovorí Janka Krivošová. Bolo jej čo vyčítať aj čo reformovať. V roku 1517 sa na scéne objavil Martin Luther a v roku 1526 sa odohrala rozhodujúca protiturecká bitka pri Moháči.

Ľudia v tom čase zrejme naozaj túžili úprimne veriť v Boha. Katolícky kraj sa zmenil na luteránsky. Navždy. A evanjelici? Nezničili, čo bolo katolícke. Oltáre pozatvárali a fresky na stenách zatreli vápnom. Zakonzervované dejiny. Aj pre chudobu, ktorá sem nakoniec zavítala.

Katolícka cirkev však potrebovala vrátiť ovečky do košiara a nastalo kruté storočie protireformácie, čo vyvolalo rad konfesionálnych povstaní. Začínali sa v Sedmohradsku - viedli ich tamojší veľmoži a povstania sa prehnali celým vtedajším Uhorskom.

Rekatolizácia odobrala kostoly na celom území Uhorska, iba Gemerv tieni tureckého polmesiaca - ostal protestantský. „Veľa ľudí sa čuduje, že sa nám v kostoloch zachovali nielen fresky, ale aj staré lavice, chóry, kazateľnice. Barokové aj renesančné. Chudoba, na nové neboli peniaze,“ dodáva Edita Kušnierová.

Čítajte viac:

Z gotického skvostu je ruina. Namiesto záchrany postavili jeho kópiu!

Sedem slobodných umení

„Toto je gotická krstiteľnica z roku 1454. Krov kostola je datovaný rokom 1480, je teda pôvodný, gotický. Chcete ho vidieť?“ pýta sa Daniel Gdovin. Vzdali by ste sa takejto možnosti?

Otvorí malé dvierka, stúpate po gotickom schodisku hore a závidíte „gotickým ľuďom“, že boli menší, aby ste napokon uvideli zdravé drevo. Ako nové. Laika musí prekvapiť aj otvor v strope, ktorý by sme dnes nazvali „vetrák“. Aby sa pary nedržali hore.

Počkáte si, kým zvon odbije tretiu hodinu, a jediné, čo vám sem nepasuje, je moderná skrinka na prijímanie digitálneho času. Cez okno sa pozriete na to, čo zostalo zo štítnického vodného hradu, štyri bašty, a môžete sa znova pobrať točitými gotickými schodmi dole.

Postavíte sa na dlážku z roku 1907, ktorá je hrubá pol druha metra, lebo pod ňou je deväť starších vrstiev a tiež hrobka Kláry Bebekovej a Štefana Štítnického.

Pozriete sa ešte raz hore a vidíte, čo ste si predtým nevšimli - gotické okno a okolo neho freska - sedem kruhov. Sedem slobodných umení. Unikát v celej republike. Všetko, čo sa vyučovalo v stredoveku, filozofia, aritmetika, ale aj umenie - obraz spievajúceho človeka s vtáčou hlavou. Diplom zo stredovekých štátnic.

Mladý kaplán je nadšený. Architektonicko-archeologický prieskum sa práve skončil, našli základy gotických oltárov, fajky, mince libertáše. A človek si zrazu položí otázku - čo tu zostane po nás?

Gotická cesta

„Na Gemeri je veľmi veľa stredovekých pamiatok. Gotika? Takmer každý dom na rožňavskom námestí má gotické základy. Gotický je hrad Krásna Hôrka, ale zostali nám tu predovšetkým krásne gotické kostoly,“ tvrdí Eva Šmelková a Miroslav Boldiš z občianskeho združenia Gotická cesta.

Pri tomto názve si väčšina ľudí predstaví Spiš, na Malohont a Gemer zabúdame. Hoci tunajšie pamiatky sú malé, zväčša dedinské, pokiaľ ide o gotiku, sú veľké. „Názov Gotická cesta je asi dvadsaťročný turistický produkt, takto ho prezentovali na turistických veľtrhoch, ale nežije.

Obce si ho neosvojili, turista sa dovnútra pamiatok často nedostal, a tak dlho zostávalo len pri hnedých tabuliach popri cestách upozorňujúcich na konkrétne pamiatky, o čo sa postaral samosprávny kraj. Tak sme sa pred desiatimi rokmi do toho pustili my. Dnes nás je v združení asi tridsať, starostovia, kňazi, historici, nadšenci.“

Keď sa spýtate, čo za tých desať rokov dosiahli, hovoria o zreštaurovaných oltároch z gotických kostolov, o kazateľniciach, strechách, o odhaľovaní fresiek. A o tom neviditeľnom - pripravujú žiadosti o granty, dotácie, vypisujú žiadosti, aby sa neraz nakoniec dozvedeli, že vlastník nemá ani tých päť percent na spoluúčasť.

Pripravujú projekty, organizujú výskumy... Aby ste im nakoniec možno práve vy položili tú barbarskú otázku: „A prečo majú kalvíni v Plešivci na veži koruhvu - kohúta?“ Trpezlivo vám vysvetlia, že je to symbol bdelosti, veď Ježiš poslednú noc Petrovi predpovedal - trikrát ma zradíš, kým kohút zakikiríka.

Alebo ich trápite otázkou, prečo má štítnický chrám na veži polmesiac. Najlepšie sú vraj otázky, na ktoré neexistuje zaručená odpoveď. Možno preto, aby Turci vedeli, že „títo tu im už platia výpalné“.

A možno, pre zmenu, sa zase vy budete čudne pozerať na Editu Kušnierovú, keď vám bude nadšene rozprávať o kostole v Dobšinej, ktorý pokladali za pomerne novodobý výtvor. A hľa, zistilo sa, že je stredoveký, že ho kedysi Turci vypálili, ľudí odvliekli a že fresky na jeho stenách sú pravé.

Aj tá mníška, čo čosi píše. Ale čo? Kto to je? Svätá Hildegarda z Bingenu, ktorú pokladajú za prvú prírodovedkyňu a lekárku. Čo je na tom zvláštne? Nuž to, že ju našli na stene v Dobšinej. Dôkaz, že osadníci, ktorí sem prišli, pochádzali z jej kraja.

Gemer je história, ktorá znova ožíva. Vynára sa spod bieleho vápna a rozpráva päťstoročné a šesťstoročné príbehy. Možno práve vďaka nim ešte zažije ekonomickú konjunktúru ako vo svojich najlepších časoch v štrnástom či pätnástom storočí.

Nie nadarmo Rožňavu volali v časoch monarchie Malými Aténami a celý Gemer dnes zvyknú označovať za slovenské Toskánsko.

Relax