Muránsky zázrak: Tento druh lykovca nerastie nikde inde na svete.

Pýcha Muráňa: Rarita, ktorú nenájdete nikde na svete

Vyzerá ako rozmarín, vonia silno ako levanduľa, ale po orgováne, a je to druh lykovca. Svetová rarita.

Relax

Záverečná scéna filmu Juraja Jakubiska Postav dom, zasaď strom. Odohráva sa na Muránskej planine, na Tesnej skale, ktorá je nielen tesná, ale aj strmá. Hlavnému hrdinovi sa uvoľní ručná brzda, tatrovka sa rozbieha dole kopcom a on v nádeji, že ju zastaví, naskakuje za volant. Posledný pohľad: stroj aj s mužom sa rútia zo skaly.

„Odvtedy prešlo bezmála štyridsať rokov, ale plechy a kusy náprav pod skalou zostali. Lenže sa tam nedá dostať,“ hovorí ochranár Ervín Hapl, akoby sme sa tam dostať chceli. Stačí pohľad do hĺbky a človeku sa zdvihne žalúdok. Oko sa nemá na čom zastaviť, iba ak na fialovej hrči kvetov, ktoré rastú na hrane skaly.

Ervín Hapl: Už ani o krok ďalej! Za lykovcom sa začína priepasť.
Ervín Hapl: Už ani o krok ďalej! Za lykovcom sa začína priepasť.
Emil Vaško

Ervín Hapl: Už ani o krok ďalej! Za lykovcom sa začína priepasť. Foto: Emil VAško

Ostrovný fenomén

Levenda, rozmajrín, skalný orgován, vrbňák. Štyri miestne názvy pre lykovec muránsky, aký nenájdete nikde inde. Levenda vraj preto, lebo vonia rovnako intenzívne ako levanduľa, len inak, sladko, kvetinovo, takže to skôr pripomína orgován. Nemusíte ju vidieť, ale zacítite ju už z diaľky. A rozmajrín? Pozrite sa na ňu, nepripomína vám ho? Nuž ale vrbňák?

„Ťažko povedať, kde sa vzal tento názov. Možno ho používajú niekde v okolí Muráňa,“ hovorí botanička Judita Kochjarová o „nízkom kríčku, rastúcom na extrémnych skalnatých miestach“. V Muráni ho pozná každý, ešte aj štamgasti v krčme vám povedia, že je to svetový unikát, ktorý bol už aj na známkach a učia sa o ňom deti v škole. Pýcha Muráňa.

Nakoniec, nôti o ňom i miestny dámsky folklórny súbor s vonkoncom neprekvapujúcim názvom Levenda a jedna z pesničiek je práve o - levende. Inak to znie v odbornej reči.

„Lykovec muránsky je endemit, teda rastlina, ktorá rastie na obmedzenom geografickom priestore, v tomto prípade len v jednom horskom masíve na svete. Ide teda o akýsi ostrovný fenomén, ako keď by sme hovorili o lemuroch, voľne žijúcich iba na Madagaskare,“ rozpráva botanička a dodáva, že je to treťohorný relikt, čiže mohol by byť starý až okolo 65 miliónov rokov.

„Predpokladá sa, že táto rastlina existovala ešte pred ľadovými dobami, keď panovala teplá klíma. A zaľadnenie prežila zrejme preto, lebo rastie v extrémnych podmienkach na miestach, ktoré ani vtedy nemuseli byť trvale pod ľadom,“ hovorí. Lenže to všetko sú iba hypotézy a zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by sa pozrel do minulosti, ako to bolo naozaj.

Judita Kochjarová: Lykovec je rastlina môjho rodného kraja, pochádzam z Muráňa, hovorí botanička.
Judita Kochjarová: Lykovec je rastlina môjho rodného kraja, pochádzam z Muráňa, hovorí botanička.
Norbert Grosz

Judita Kochjarová: „Lykovec je rastlina môjho rodného kraja, pochádzam z Muráňa,“ hovorí botanička. Foto: Norbert Grosz

Maľoval ho cár

„Je to rastlina môjho rodného kraja, pochádzam z Muráňa,“ rozpráva Judita Kochjarová. „Mala som asi dvanásť rokov, keď ma na lykovec prvý raz upozornil pán učiteľ z tamojšej základnej školy. Spomínam si, že to bolo kúsok od Göringovej chaty.“ Tej chate v Muráni nikto nepovie inak, pretože ona naozaj Göringova bola.

V listinách z čias vojnového slovenského štátu nájdete uznesenie vlády z 21. januára 1940, ktorým ministerstvo zahraničných vecí darovalo poľovné právo na Muráni na šesť rokov ríšskemu maršalovi.

Hermann Göring žiadal, aby „na Muránskej vysočine postavili poľovný dom, pretože z Pustého Poľa, kde je starý drevený kaštieľ pre poľovníkov, dochádzať na Muránsku vysočinu je ťažké“.

A potom už len veta, ktorá akoby sa zrodila pred pár dňami: „Nájomná smlúva tento požiadavok neopodstatňuje, avšak z vyšších štátnych záujmov treba požiadavku vyhovieť.“ A tak na Muráni vyrástla chata a stojí tam dodnes. Už s vymenenou strechou. Predsa len, pomaly osemdesiat rokov dá zabrať aj takej chate.

Göringova chata: Ríšsky maršal mal na poľovačky vyárendovanú celú Muránsku planinu.
Göringova chata: Ríšsky maršal mal na poľovačky vyárendovanú celú Muránsku planinu.
Emil Vaško, archív

Göringova chata: Ríšsky maršal mal na poľovačky vyárendovanú celú Muránsku planinu. Foto: Emil Vaško, archív

Pár metrov od nej je ďalší zráz, Maretkina. A opäť pohľad do bezodnej priepasti a už známa vôňa lykovca. Práve kvitne. Uvidieť ho si však žiada odvahu a málo presvedčivo pôsobí vnútorná útecha, že veď to sú tie extrémne podmienky. Užili si ich aj viacerí páni botanici, ktorí chceli túto rastlinu opísať.

Prvým z nich bol Gustáv Reuss. Bol síce lekár, ale zaujímal sa aj o botaniku. V roku 1853 napísal do knihy Května Slovenska stať v biblickej češtine, kde uviedol, že na Muráni rastie lykovec voňavý.

„Je pravda, že takáto rastlina rastie u nás, ale napríklad aj v rumunských južných Karpatoch, kde som ju tiež videla. Ibaže toto je samostatný druh lykovec muránsky a v tom sa pán Reuss mýlil,“ hovorí botanička.

Prvý ho vedecky opísal Ladislav Josef Čelakovský, profesor botaniky pražskej Karlovej univerzity. V roku 1890 publikoval vo vedeckom časopise stať, že našiel nový rastlinný druh a pomenoval ho Daphne arbuscula. A tým navždy vstúpil do dejín ako muž, ktorý túto rastlinu objavil. Aj keď nebol prvý.

„Vincent Aladár Richter, riaditeľ botanickej záhrady v Kluži, ktorý mal väzby na Muráň, písal, že odtiaľ jeden živý trs lykovca vzal a odniesol ho do Sedmohradska. Bola som v tej botanickej záhrade, ale lykovec muránsky som v nej už nevidela.“ Nuž a potom sa v súvislosti s lykovcom spomína maďarský botanik Vincze Borbás, ktorý ho tiež skúmal a zrejme aj odniesol do Budapešti, ale svoj nález nestihol uverejniť.“

Páni mali smolu, prvenstvo si odniesol Čelakovský. A to sme ešte nespomenuli, že obrázok lykovca je zvečnený aj na stole v dnešnom Múzeu vo Svätom Antone.

Vlastnoručne ho namaľoval Ferdinand Maximilian Carol Leopold Maria princ Sachsen-Coburg a Gotha. Bulharský cár, tak mu hovorili, si zamiloval kraj v okolí Muránskej planiny a často ho navštevoval. Nakoniec, ten kraj mu patril rovnako ako antolský kaštieľ.

A keď sme Göringom začali, môžeme ním aj skončiť: v rokoch, keď chodieval na chatu ríšsky maršal, si ani cár veľmi nezapoľoval. Dozvedel sa, že smie streliť iba jedného srnca a jedného jeleňa za rok.

Zrúcanina hradu: Tu vraj František Vesselényi podvádzal Žofiu Bosniakovú s Muránskou venušou. Ale nebolo to tak.
Zrúcanina hradu: Tu vraj František Vesselényi podvádzal Žofiu Bosniakovú s Muránskou venušou. Ale nebolo to tak.
Emil Vaško

Zrúcanina hradu: Tu vraj František Vesselényi podvádzal Žofiu Bosniakovú s Muránskou venušou. Ale nebolo to tak. Foto: Emil Vaško

Rastlinka s bradou

A lykovec si pokojne rástol a rástol tak, ako si rastie dnes. Od začiatku dvadsiateho storočia sa stal predmetom vedeckého záujmu botanikov. Študujú, kde rastie, aké podmienky si vyžaduje, ako sa rozmnožuje, akého veku sa dožíva. Odborníci z letokruhov zistili, že niektoré vetvičky mali aj vyše osemdesiat rokov.

Mohli by sa teda pamätať na výstavbu Göringovej chaty. Chodia sa naň pozerať botanici z celého sveta, dokonca z Austrálie či z Nového Zélandu. „Švajčiari chodili po Muráni celý týždeň a chceli vidieť najmä Daphne,“ hovorí Judita Kochjarová. A načo ho vlastne skúmajú?

„Botanici sú asi zvláštni ľudia, za každú cenu sa chcú dozvedieť o rastlinách čo najviac. Nikdy nevieme, na čo ktorá rastlina môže poslúžiť. Táto však, zdá sa, bude len krásna. V každom prípade, výskumom sa dá zistiť, aký je lykovec starý, či naozaj prežil doby ľadové, akým vývojom prešiel a cez jeho DNA zasa dokážeme vystopovať príbuzenské vzťahy s inými druhmi, napríklad s lykovcom, aký rastie v Alpách.“

Mali spoločných predkov? Pochádzajú tie alpské z našich muránskych alebo muránske z alpských? „Od začiatkov sledovania, teda od konca 19. storočia, je lykovca približne rovnaké množstvo. Nepribúda, ale ani neubúda. Zachraňuje ho práve to, že rastie v takých neprístupných polohách,“ hovorí botanička.

Samozrejme, že si ho všimli aj alpinkári, ktorí takéto rarity na svojich skalkách radi vidia. „Viem, že sa lykovec muránsky dá kúpiť, a poznám ľudí, ktorí ho v záhrade majú. Na jednej strane je dobré, že si ho ľudia môžu pozrieť aj inde, že sa ho zachová viac, ale pre nás botanikov je to niečo kúpené, umelo pestované, aj keď v podstate ide o ten istý genetický materiál. Názory odborníkov sa líšia, ale ja som za to, aby sme lykovec nechránili na skalkách, ale v jeho jedinečnom prirodzenom prostredí.“

Muránska venuša a muránsky kvet

„A teraz sme na skale, ktorá sa volá Poludnica. Táto časť bola vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu ešte skôr, než vznikol Národný park Muránska planina. Dôvod? Je to vápencové bralo s výskytom lykovca muránskeho. To stačilo, aby sa ocitlo v najvyššom stupni ochrany prírody,“ rozpráva Ervín Hapl.

Opäť šialený zráz a pri ňom aj kytica dávno zvädnutých kvetov so stuhami, z ktorých dážď ukradol všetky písmená. Musela sa tu odohrať tragédia. Treba dávať pozor, kam človek stupí, jeden nepozorný krok a môžete si lykovec pozrieť zblízka letiac dole. Extrémne podmienky. Pozeráme sa na pole pod Hrdzavou, kde pred dvoma rokmi rástla kukurica, a keď začali zbierať úrodu, vraj z nej sedem medveďov vybehlo a nejaký zostal drzo ležať.

Na Muráni nič nové. Je tu vraj aj dosť sŕn a jeleňov a tie sa až tak zrázov neboja. Pošliapu, čo sa dá, a vôbec ich netrápi, že rozdupali svetový unikát.

„Aj keď sa lykovec rozmnožuje asi polcentimetrovými bobuľkami, ujať sa vedia aj časti rastlinky. Napríklad, keď sa s nimi odtrhne kus skaly a spadne dole. Možno aj preto ich je v dolných častiach brál viac než navrchu,“ hovorí Ervín Hapl a my sa zamýšľame nad tým, či aj tatrovka z Jakubiskovho filmu pri páde dole zafungovala ako pestovateľka lykovca muránskeho.

Je to jednoduchší spôsob, ako ju rozmnožiť, strčiť vetvičku do zeme. Ak ju chcete zo semiačka, bez špeciálnej huby, s ktorou žije v symbióze, jednoducho nevyrastie. Fajnovka. Ale čo by sme chceli od dámy starej 65 miliónov rokov? Musí mať svoje vrtochy.

Veď pre ňu je aj príbeh o Muránskej venuši, krásnej Márii Széchyovej, ktorá vraj pobláznila uhorského palatína Františka Vesselényiho a ukradla ho vernej žene Žofii Bosniakovej, za čo podnes pyká a zjavuje sa ľuďom na hrade, len čosi ako včerajšie noviny.

Muránčania majú niečo, čo iní nemajú. A takto o ňom spievajú: „V Muráni jesto zvláštny kvet, v tom kraji prírodných krás. Je vzácny, veď ho inde niet. Rastie ten kvet len u nás. Muráň je pyšný na ten kvet, aj má byť na čo hrdý, však po ňom zná ho toľký svet, jak o tom veda tvrdí.

Ten kvietok vábny ružový, čo vlasť len v Muráni má, zve lykovec sa kríčkový, mámivo nutká do sna. Lykovec vše v máji kvitne, vrúbi okraj strmých skál. Slnečný deň, keď mu svitne, dýcha vôňu v šíru diaľ. Len za ním hor’ sa, pozrieť hor’! Len za ním, hor’ sa, hor’! Do muránskych krásnych hôr!“

Relax