Rozprávková chalúpka dedka Večerníčka: Chátra a padá!

Medializovaný domček deduška z Večerníčka v Novej Sedlici je majetkovo nevyrovnaný a chátra.

Nedávno sa objavila správa, že chalúpka dobrotivého deduška zapaľujúceho hviezdy pred každou rozprávkou a zhasínajúceho hviezdy po každej rozprávke v televíznej zvučke Večerníčka sa našla. A to v Novej Sedlici, najvzdialenejšom cípe republiky, na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou.

Potešili sa hneď tri generácie divákov - starí rodičia, rodičia aj ich deti, pretože táto zvučka je známa už od roku 1977 a zo všeobecnej obľúbenosti jej neubralo ani to, že pred pár rokmi deduško v reklamnom šote ponúkal hypotekárne úvery. Jeden by sa mu zišiel aj na jeho domček v Novej Sedlici.

Rarita Novej Sedlice

„Veľa ľudí k nám chodí a pýta sa, kde ten dom je, a potom si ho idú odfotografovať. Stal sa raritou dediny,“hovorí starosta Vasiľ Dinič. Spomína, že takýchto domov bolo v obci veľa.

„To viete, mám 56 rokov, pamätám sa. My sme síce žili v murovanom, ale náš sused mal presne taký dom. Žili v nich celé rodiny, niekde desať aj viac ľudí, a nesťažovali sa. Bol som aj v tom večerníčkovom domčeku, veď som poznal jeho majiteľov.“

Rozpráva, že patril Fedorovi Dovhunovi, ktorý sa narodil v roku 1912, že pán Dovhun má syna o rok staršieho od starostu a tiež dcéry a že zrejme pracoval ako lesník. „Neviem to iste, poznal som ho už ako starého pána, dedka, keď bol na dôchodku.“

Dodá tiež, že dom je kultúrna pamiatka, že ho v sedemdesiatych rokoch rekonštruovali a že sa na tej rekonštrukcii obyvatelia dediny aj dosť nasmiali, keď videli, ako pamiatkari viažu stohy slamy určené na pokrytie strechy špagátom.

„Kto to kedy videl?! Špagát! Veď ten navlhne a slama vypadáva... Slama sa musí viazať slamou!“ So špagátom či bez neho, Dovhunov dom zostal v Novej Sedlici jediný.

„V šesťdesiatych rokoch minulého storočia bola Akcia U-U, Ulič - Ubľa, ktorá mala rozvoju celej doliny finančne pomôcť. Na generálnu opravu domu dostal záujemca bezúročnú pôžičku 25-tisíc korún, na stavbu nového 50-tisíc, z ktorých 25-tisíc splácal ako bezúročnú pôžičku a druhú mu vlastne daroval štát.

A tak tie staré domy padali jeden za druhým, rástli nové, murované a ani neviem prečo a ako, Dovhunov zostal ako jediný pamätník starých čias,“ rozpráva starosta.

Aj ako spomienka na zákony rakúsko-uhorskej monarchie. V Rakúsku dedil všetko najstarší syn, v Uhorsku všetci synovia a rovným dielom. „Dom je majetkovo nevyrovnaný,“ konštatuje.

Podľa papierov ho vlastní nebohá pani Dovhunová a pozemok pod ním, 548 štvorcových metrov má 63 vlastníkov. Čiže, každému patrí približne 8,7 štvorcového metra. Dom deduška z Večerníčka chátra a pomaly padá.

Domček chudobného roľníka

„Ale je to ten dom, ktorý je vo Večerníčku, lebo taký istý už nikde nenájdete! Len je zle nakreslený,“ tvrdí starosta. Že je „zle nakreslený“, s tým môžeme súhlasiť, ale pekne po poriadku. Jediný určite nie je. V Humenskom skanzene podobný tiež nájdete.

„Tento obytný trojpriestorový dom k nám presunuli z Klenovej od Sniny v roku 1977. Pôvodne mal slamenú strechu, teraz je šindľová, pretože pri jeho rekonštrukcii sme nemali potrebnú vodnú slamu. Ide o domček chudobného roľníka,“ hovorí správca expozície Jozef Fundák.

Keď do domu vojdete, chudoba z neho naozaj priam kričí. Vpravo „obývačka“, jediná miestnosť, kde sa tiesnilo desať a viac ľudí, namiesto podlahy hlina, vľavo komora a medzitým priestor, kde domáci pracovali.

S názornou ukážkou - ručným mlynom, so žarnovom na mletie obilia s dvoma veľkými kameňmi uprostred. „V zime boli vo veľkej a jedinej vykurovanej miestnosti aj drobné zvieratá,“ hovorí správca.

Človek si spomenie, ako rozprávkový deduško v zime vpúšťa do domu psíka a pri srdci ho zahreje, že výtvarník neobsadil záhradku aj kačicami, sliepkami či zajačikmi. „Takéto domy sa na Slovensku stavali stáročia vlastne až do polovice minulého storočia, keď prišla kolektivizácia,“ hovorí architektka a výtvarníčka Janka Krivošová.

„Spomína ich Matej Bel už v 17. storočí. Sú typickou ukážkou kultúry, ktorú vytvorili Slováci. Na juhu využívali na ich stavbu hlinu a pokrývali ich tŕstím, na severe budovali drevenice a zakrývali ich šindľami.“

Boli niekoľkogeneračné. Ak bolo treba napríklad dochovať rodičov, majitelia ich umiestnili buď do komory, alebo do výmenku - k stene domu jednoducho prilepili zvonka ďalšiu izbičku. Práve preto jedna z jeho stien nikdy nemala okná. Ústredným priestorom takéhoto domca bola „čierna kuchyňa“.

Ohnisko, kde sa pieklo aj údilo a dym sa valil pod slamenú strechu. Mária Terézia síce nariadila, že každý musí mať komín, ale v tomto smere ani ju nikto nebral príliš vážne. Ak všetky domy nezhoreli, tak aj vďaka sadziam, ktoré sa stali slušnou izoláciou. „Až neskôr začali v miestnosti vedľa čiernej kuchyne stavať pece. Miestnosť nazývali svetlica, lebo v nej už nebol dym,“ hovorí architektka.

Naozaj len rozprávkový

A teraz sa vráťme k vete starostu Novej Sedlice: „Nakreslil ho zle.“ Autorkou námetu a scenára televíznej zvučky bola Anna Minichová, hudbu zložil Jaroslav Celba a režíroval a graficky ju spracoval český výtvarník Ladislav Čapek.

Jeho domček je síce milý, ale rozpadáva sa rovnako ako ten v Novej Sedlici a podľa odborníkov by dlho nestál. Už len preto, lebo nosné trámy nie sú na rohoch prekrížené, nemôžu zapadnúť jeden do druhého, takže by sa jednoducho - rozsypal.

Vzadu má okno, preto by sa tu nedal dostavať výmenok pre starých rodičov ani dom pre mladých. Má také veľké dvere, že by sa cez ne pohodlne dovnútra dostali záchranári aj s vozíkom pre pacienta, čo by domácich stálo nemálo tepla.

Takéto domy mávali obdĺžnikové okná, rozprávkový má štvorcové. A jeho šindľová strecha je namaľovaná oslnivou červenou farbou, pričom naši predkovia šindle nemaľovali nikdy ničím. Výtvarník si pri svojej štylizácii môže dovoliť to, čo architekt nikdy. Nakoniec, kto by sa nad tým zamýšľal? Ten domček je naozaj rozprávkovo krásny a deduško rozprávkovo dobrotivý a milý!

„Milý, veselý, má nesmierne pozitívne vyžarovanie, rozdáva radosť dospelým aj deťom,“ tvrdí o ňom detská psychologička Dana Bolgáčová. „Deti sa s ním stotožnili ako s kamarátom, jeho psíček je aj ich psíček. Navyše, je dobrý gazda, lebo ak je zima, pustí nakoniec psíka do domu.“

Tvrdí tiež, že sa stretla s deťmi, ktoré nechceli pozerať samotnú rozprávku, zaujímal ich len a len deduško a vie aj o prípadoch, keď si kvôli nemu prepínali program na Slovenskú televíziu malí diváci z Česka aj Maďarska.

„Svojho času niektorí rodičia poukazovali na to, že posledná hviezdička, ktorú zapaľuje, žiari príliš jasno a že to deťom môže poškodiť oči. Nebola to však pravda. Aj posledná hviezdička, jasnejšia než tie ostatné, nesie v sebe pozitívny náboj - svetlo do života,“ rozpráva.

Je to jednoducho detský svet, detské ilúzie, ktoré by sa nemali transformovať do žiadnej formy komerčnej reklamy. Ešte provokatívna otázka pre detskú psychologičku: Prečo vo zvučke nehrá babička?

„Vzor muža je v detskom myslení silne zakorenený. Rovnako u chlapcov ako u dievčat. Deduškovia sú vyrovnaní, pokojní, milí a na rozdiel od babičky, ktorá musí aj variť a žehliť, sa môžu odovzdane venovať deťom.“

Pozrite si legendárnu znelku:

Fenomén

Rok 1977. Dovhunovský dom v Novej Sedlici, kde žili, už bol kultúrnou pamiatkou a naša televízia odvysielala prvý raz zvučku Večerníčka, ktorú vyrobil Krátky film Praha, štúdio animovanej tvorby. Deduško prišiel na rad po najstaršej používanej zvučke z roku 1966, na ktorej ježko hral na klavíri v paneláku s rozsvietenými oknami.

Po rozprávke stál v pyžame pri postieľke, zakýval deťom na rozlúčku a okná paneláka postupne zhasínali... V roku 1971 ježka vystriedali dvaja handroví panáčikovia, ktorí po rozprávke spolu zaspávali v košíku. Ale už o šesť rokov bol na svete deduško a jeho psík a zostal na obrazovke doteraz. Stal sa najstaršou používanou zvučkou. Tridsaťdeväť rokov!

„Je to jednoducho fenomén, s akým od začiatku nikto nerátal,“ hovorí Milan Antonič, televízny archivár. „Od detí sme dostávali množstvo listov, pýtali sa, čo robí deduško, keď nezažína hviezdičky. Nakoniec, v roku 1987, o ňom vznikol dvadsaťosemdielny seriál, štyrikrát po sedem častí, podľa jednotlivých ročných období, s názvom V chalúpke a za chalúpkou. Televízia ho doposiaľ vysielala päťkrát, naposledy v roku 2014.“

Deduško prežil aj časy digitalizácie. Pomocou počítača ho vytvorili nanovo, aj hudbu nahrali cez počítač nanovo, len akosi pritom stratil kus svojho ľudského tepla, a tak ho majú digitalizovať ešte raz z pôvodného filmu. Musia.

Pretože nik nepredpokladá, že ho čoskoro vystrieda niekto iný. Napokon, prežil aj také známe zvučky ako Filmárik a Filmuška, Matelko či Od Kuka do Kuka. Jeho ľudskosť je silnejšia ako čas.

Vianočné tipy na darček