Splnený sen: Exprezident Rudolf Schuster vztýčil slovenskú vlajku na južnom póle deň po svojich 75. narodeninách. V pozadí americká vedecká stanica a spomienka na prvých dobyvateľov Amundsena a Scotta.

Rudolf Schuster: Dobyť južný pól mi pomohol americký kolega George Bush

Na južný pól som sa vydal deň po Štedrej večeri, 25. decembra 2008.

Rok a pol po tom, čo som dosiahol severný pól. Myšlienka mojej výpravy bola jednoduchá - po dobytí jedného konca sveta som zatúžil navštíviť aj jeho náprotivok. Na rozdiel od severného pólu sa však južný dá navštíviť veľmi ťažko. Leží na pevnine, takže človeku nepomôže žiaden ľadoborec ako na severe, kde sa stačí prelámať zamrznutým oceánom. Na južný pól sa neorganizujú žiadne zájazdy, človek sa tam môže dostať len na lyžiach. A na to som sa necítil, ani keby som mal ísť so skupinou podobných nadšencov. Skúšal som to najprv pomocou svojich kontaktov v Čile.

Povedali mi, že by to šlo, ale len do Antarktídy - na južný pól vraj v žiadnom prípade. Odpoveď ma neuspokojila. Dostať sa na najchladnejší kontinent a nedosiahnuť južný pól, to by bola pre mňa len polovičná cesta. Zistil som však, že Američania majú neďaleko južného pólu veľkú vedeckú základňu, stanicu McMurdo. A odtiaľ občas pracovne lietajú priamo na južný pól, kde je ďalšia, menšia vedecká stanica.

Pomohol Bush

Ako sa však na McMurdo dostať? Prišiel som za vtedajším americkým veľvyslancom slovenského pôvodu Vincentom Obsitnikom, s ktorým sme sa skamarátili, a vravím mu: „Špekulujem, ako by som sa mohol dostať na južný pól.“ A on mi na to: „To bude veľmi ťažké, tam lietajú len vojaci a vedci. A žiadnych turistov neberú.“ Mňa to však neodradilo. „Predsa by som len poprosil, či by sa nedalo cez pána prezidenta Georgea Busha. Pozná ma, mali sme spolu niekoľko stretnutí, pomerne blízkych,“ skúsil som znovu. Obsitnik mi teda sľúbil,že sa pokúsi, veľkú nádej mi však nedával. Prešli tri týždne a veľvyslanec mi zavolal. „Možno z toho niečo bude. Biely dom zareagoval.“ Objavil sa potom u mňa v Košiciach a zvestoval mi, že kancelária prezidenta Busha mi dá odporúčanie - musím však splniť prísne zdravotné podmienky. Môj vek sa im zdal príliš vysoký na zdolanie južného pólu. Ponáhľal som sa. Prezidentovi, ktorý mi mohol pomôcť uskutočniť vysnívanú cestu, sa 20. januára 2009 končilo funkčné obdobie. Ja som chcel letieť na Vianoce. Napokon mi dva týždne pred skončením éry Georgea Busha prišiel list z novozélandského mesta Christchurch.

Z americkej základne na Južnom ostrove Nového Zélandu lietajú veľké Herkulesy až na stanicu McMurdo na antarktickom Rossovom ostrove. Začali sme s korešpondenciou. Američania si pýtali odo mňa toľko lekárskych potvrdení, že moja dcéra kardiologička ma tam nechcela pustiť. Tvrdila, že keď sú tam také prísne podmienky, musí to byť nebezpečné. Nakoniec mi dala všetky potrebné doklady, ktoré požadovali. Šéfa stanice na Novom Zélande som však ani po týchto náležitostiach dlho nevedel presvedčiť, že to zvládnem. Prekážal mu najmä môj vysoký vek. Na južnom póle totiž panujú drsné podmienky. Aj vedci, ktorí tam pracujú, prídu, tri dni po príchode nič nerobia, len sa aklimatizujú. Ja som však na také niečo nemal čas, chcel som tam prísť na jeden deň a všetko si hneď nafotiť a nafilmovať. Na Novom Zélande preto dlho špekulovali, čo so mnou. Báli sa, či to vydržím. Keby som im tam ochorel, bol by to drahý špás odvážať ma letecky späť z pólu.

Na ceste

Nakoniec som však povolenie dostal a vydal sa na cestu. Z viedenského Schwechatu som letel najprv do thajského Bangkoku, odtiaľ do austrálskeho Sydney a cez Auckland som sa dostal až do mesta Christchurch. Tam som nastúpil na dlhý osemhodinový let veľkým vojenským Herkulesom až na základňu McMurdo. Pre zlé počasie sa nám podarilo odletieť až na tretíkrát. Piloti musia mať pred odletom stopercentnú istotu a sledovať vývoj počasia aj v Antarktíde. Keď sa rozhodnú vyštartovať a letia ponad more štyri hodiny, v prípade nepriaznivého počasia by sa už nemohli pre obmedzené množstvo paliva vrátiť nazad. Museli by riskovať pristátie na McMurde v zlom počasí. Keď sme konečne na tretí pokus vzlietli, sedel som protekčne v kabíne pilotov. Vedci, ktorí cestovali s nami, sedeli dole. Mohol som fotiť, filmovať, baviť sa s pilotmi, nuž mi let dobre ubiehal.Piloti ma upozornili na živú sopku neďaleko vedeckej stanice. Mount Erebus je najjužnejšie položená sopka vysoká 3 794 metrov a patrí medzi najaktívnejšie na celej zemeguli. Pravidelné lávové erupcie nie sú ničím výnimočným. Keď sme sa priblížili, kapitán mi povedal - „Pripravte si foťák.“ Letel dosť nízko, takže som mohol vidieť priamo do kotla sopky, ako odtiaľ vychádza para. Hovorím mu však, že som síce nafotil, ale ešte by som chcel filmovať... On mi na to - „Otočíme to ešte raz, ale len kvôli vám, lebo by som z toho mohol mať problém.“ Vedci sa však tešili, odušu fotografovali a ja som mal aj nafotené, aj nafilmované. To bol môj prvý obrovský zážitok. A s kapitánom sme sa tak zblížili, že sme neskôr oslavovali spolu aj Silvestra.

V krajine ľadu

Na stanicu McMurdo sme dorazili 3. januára, deň pred mojimi 75. narodeninami. Zážitkom pre mňa bol už samotný prílet na Mc Murdo. Nepristáli sme totiž klasicky na kolesách, ale na lyžinách, ktoré Herkules vysunul. Všetko som, samozrejme, filmoval. Na McMurde som pobudol tri dni pred odletom na južný pól. Čas som strávil výletmi do okolia. Prekvapivo tam nebola veľká zima, okolo mínus šesť až sedem stupňov. Práve tam mali „leto“. Napriek tomu som musel mať na sebe na výletoch špeciálny výstroj, ten je v Antarktíde nutnosťou. Obuté som mal ťažké topánky zvnútra vystlané kožou a zvonka gumené. Samozrejmosťou bola dvojitá termobielizeň. Naobliekaný som bol ako pastier. Raz som sa aj pokúšal protestovať, keď sme leteli za pekného počasia do suchých údolí. Prišiel som len vo svojich bagandžiach. Hneď ma však zahnali späť, že musím mať plný výstroj - pre prípad, že sa zmení počasie alebo tam budeme musieť pre iné problémy prespať. Tak sa aj stalo, prišla fujavica a nemohli sme nejaký čas odletieť helikoptérou späť na základňu. Na vedeckej stanici som strávil tri dni, pretože sme opäť museli čakať na priaznivé počasie, ktoré by nám umožnilo letieť na vytúžený južný pól. V deň mojich 75. narodenín mi prišli gratulovať vedci a oznámili mi šťastnú správu, že na druhý deň ráno odlietame.

Na póle

Južný pól je odtiaľ vzdialený asi 1 648 kilometrov. Leteli sme tam Herkulesom dobré dve a pol hodiny. Keď som vzrušene vystúpil z lietadla, privítal ma po rusky Papitašvili, vedúci vedeckej stanice, pôvodom Gruzínec. Jeho kolega Američan sa zasmial a povedal: „Pokojne sa porozprávajte po rusky, iste ste už dlho ruštinou nehovorili.“ Potom sme však už komunikovali zmiešane, po anglicky aj po rusky. Južný pól je vlastne ľadovec týčiaci sa do výšky približne 2 800 metrov nad morom. Odchyľuje sa od stredu deväť až jedenásť metrov za rok, preto aj jeho presná geografická poloha sa mení. Každý rok prvého januára sa pól zameriava pomocou GPS. Preto aj moja prvá otázka bola, či to už zamerali, aby som dosiahol presný bod južného pólu. Prvé, čo mi povedali, keď som vystúpil z lietadla, aby som sa pohyboval pomaly. Nemal som totiž čas na aklimatizáciu a na póle boli podmienky ako vo výške tritisíc metrov nad morom.

Chceli mi nosiť tašky s foťákmi a kamerami, ale ja som im povedal, že všetko zvládam. Prišli sme k vedeckej budove a tu ma pochytilo nutkanie ukázať im, aký som frajer - vybehol som rovno na prvé poschodie. Tam sa mi však zatočila hlava, podlomili sa mi nohy a musel som sa zachytiť zábradlia. Gruzínec Papitašvili mi hovorí: „No tak čo, pán prezident, dáme si kyslík?“ Ja mu na to, že radšej vodu. V priebehu dňa na póle som jej vypil až tri litre. Najprv sme išli do prijímacej miestnosti, kde ma privítali a zagratulovali mi k narodeninám. Povedali mi, že cez prezidenta Busha mám otvorené dvere, že vedia o mne všetko a že môžem filmovať, koľko len chcem. Papitašvili sa čudoval, keď ma viezol na transportéri, čo tu chcem fotiť. Ja som však tak opisoval, aké je to nádherné, že vyšiel von a odfotil si to aj on.

Ťažká práca vedcov

Vedci na základni na južnom póle zachytávajú z kozmu neutrína, ktoré pochádzajú z veľkého tresku. Majú na to špeciálne zachytávače. V ľade navŕtajú do hĺbky 1 400 až 2 400 metrov sondy, kde umiestňujú senzory zachytávajúce tieto neutrína vo forme farebného svetla. Neutrína sú častice, ktoré prechádzajú zemeguľou. Dozvedel som sa, že naším telom prejde niekoľko miliárd takýchto neutrín za sekundu. Pomocou neutrín študujú vedci procesy, ktoré sa odohrali v kozme, a vedia pomocou nich určiť jeho pôvod aj predpovedať budúcnosť. Hovoril mi o tom švédsky vedec, ktorého som filmoval. Zažil som tam aj veľmi milú príhodu. Vedci ma požiadali, aby som podpísal jednu takú sondu, ktorú práve vkladali do ľadu. Povedali mi, že ako ľad postupuje, bude táto „moja“ sonda o stodvadsaťtisíc rokov už v mori a keď ju niekto nájde, uvidí aj môj podpis. Na južnom póle mi najprv urobili prednášku a potom ma zobrali na jednotlivé vedecké stanice. Výhodou bolo, že čo sa týka filmovania, mal som všade zelenú. Kým jedna zo staníc zachytávala spomínané neutrína, ďalšia sa venovala skúmaniu čistého vzduchu. Tam mi dali piť vodu, ktorá je najčistejšia na celom svete.

Dostal som sa aj na stanicu, kde bol veľký teleskop. Vďaka čistému a tichému prostrediu dokážu vedci zachytiť všetky otrasy a zemetrasenia na svete. Na všetkých staniciach na južnom póle pracujú špičkoví vedci. Pripadal som si tam ako vo vesmírnom laboratóriu. Napriek náročným podmienkam je to všetko veľmi moderne zariadené. Počet vedcov, ktorí tam pracujú, každý rok rastie. Papitašvili povedal, že by bol rád, keby sa aj Slovensko zapojilo do tohto vedeckého programu. Vyjednával som teda, aby aj niektorý zo slovenských vedcov mohol byť súčasťou tohto unikátneho programu. Nie je to však jednoduché. Do programu zapájajú len takých, ktorí prídu s nejakým novým nápadom alebo projektom, ktorý by prácu na južnom póle obohatil. Čudovali by ste sa však, akú tam majú vedci perfektnú stravu. Vozia im ju lietadlami. Sám som mal možnosť ochutnať, keď ma pozvali na obed. Teraz špekulujú, že by využívali pozemnú trasu, čo by bolo lacnejšie než letecká doprava.

Už ju aj čiastočne využívajú, prepravujú sa tadiaľ pásovými transportérmi. Vedie z McMurda až na južný pól. Za jeden deň pobytu na južnom póle som toho toľko stihol absolvovať, že večer pred mojím odchodom mi jeden z vedcov povedal, že ten vek mu na mňa nesedí. On by to vraj nebol vydržal, aj keď je tu aklimatizovaný. Oni sa totiž o mňa báli, každú chvíľu čakali, kedy im odpadnem. Pil som však veľa vody a zvládol som to. Po návrate z mojej výpravy po južnom póle ma doma čakalo prekvapenie. Bol to gratulačný list k narodeninám a poďakovanie za spoluprácu od prezidenta Busha. Zasielal mi ho ešte pred mojou cestou na južný pól, keď už vedel, že to mám schválené.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].