Sebaláska nie je sebectvo. Nemôžete milovať druhých, ak neľúbite seba

Kvalita partnerského spolužitia závisí aj od toho, aký máte vzťah sami so sebou. Ak človek hľadá partnera len na vyplnenie prázdnoty vo svojom živote, môže sa riadne popáliť.

Relax

Nedôvera. Strach. Priveľa očakávaní. To všetko spoľahlivo zabíja každý vzťah. Nájsť naplnenie v živote s druhým človekom nie je jednoduché.

Často si myslíme, že keď stanovíme presné pravidlá fungovania vzťahu, zahrnieme druhého pozornosťou a obetujeme kus seba v prospech spolužitia, dosiahneme vytúžené šťastie. Je to naozaj tak?

Bezpodmienečne

„Láska nie je zvyk, záväzok či dlh. Nie je tým, čo nás učia romantické piesne. Láska je. Bez definícií. Miluj a príliš sa nepýtaj. Len miluj,“ píše v jednej zo svojich kníh populárny brazílsky spisovateľ Paulo Coelho. Koľkí zaľúbenci však dokážu svoje prudké emócie prežívať bez pocitov strachu, žiarlivosti či závislosti od objektu svojej túžby?

Často je problém v tom, že v druhom človeku chceme nájsť potvrdenie samého seba. „Keď s niekým začneme žiť, staneme sa sebeckými, pretože prahneme po láske. Sme takí sebeckí, že si prajeme, aby náš partner potreboval lásku rovnako ako my. Chceme, aby nás niekto potreboval, aby sme mali dôvod žiť,“ vysvetľuje Don Miguel Ruiz v knihe Láska, vzťahy a priateľstvo.

Pravá láska si podľa mexického šamana nekladie podmienky. „Milujem svojho partnera bezdôvodne. Milujem ho takého, aký je, pretože si môžem nájsť niekoho, kto sa mi páči.

Nemáme právo niekoho meniť a nikto nemá právo meniť nás. Ak sa zmeníme, tak len preto, že sa chceme zmeniť, pretože už nechceme trpieť,“ píše v jednom zo svojich príbehov. Uplatňovať jeho rady v praxi však nie je zďaleka také jednoduché, ako sa môže zdať.

Nízke sebavedomie

Pochybnosti o vlastných kvalitách z nás nerobia šťastných ani spokojných ľudí. Ako môžeme získať lásku iných, keď nevieme vydržať sami so sebou a necháme sa prevalcovať negatívnymi myšlienkami a strachom? Ťažko. Nanajvýš pritiahneme pozornosť niekoho, kto naše slabosti zneužije - manipulátora alebo rovnako nespokojného či nešťastného človeka.

Mnohí si myslia, že lásku druhej osoby získajú vtedy, keď budú spĺňať jej predstavy. To je aj prípad tridsaťpäťročnej Márie. „Keď som sa zoznámila so svojím súčasným manželom, myslela som, že som pre neho najúžasnejšia žena na svete. To sa však po svadbe rýchlo zmenilo. Kritizoval na mne všetko - štýl obliekania, účes, starostlivosť o domácnosť, názory na filmy či spôsob, akým ho vítam po príchode z práce,“ spomína Mária.

V snahe udržať si partnerovu lásku a pozornosť sa začala meniť, prispôsobovať jeho predstavám. Obliekala sa podľa manželovho vkusu. Skôr ako niečo povedala, premyslela si, či mu to nebude prekážať. „Robila som všetko tak, ako chcel,“ približuje.

Pri svojom nízkom sebavedomí Mária naivne dúfala, že manžela presvedčí o svojich pozitívach a bude si ju viac vážiť. Márne. Akoby ho jej povoľnosť nabádala do ďalšej kritiky. Výsledkom bolo, že Mária upadala do čoraz väčších pochybností o sebe samej.

Sebaláska verzus sebectvo

Don Miguel Ruiz tvrdí, že každý jedinec túžiaci po láske a pozornosti iného človeka by sa mal v prvom rade zamerať na seba a svoj vzťah k sebe samému.

„Musíte sa sústrediť hlavne na ten najkrajší vzťah, aký môžete mať - to znamená na vzťah so sebou samým. To nie je sebectvo, ale sebaláska. A to je niečo iné. Ste sebeckí, lebo nemilujete sami seba. Ak budete milovať sami seba, vaša láska bude rásť.“

Vysvetľuje, že len človek, ktorý je vyrovnaný sám so sebou, váži si sám seba a má sa úprimne rád, môže rozdávať a prijímať skutočnú lásku. A to treba mať na pamäti skôr, než nás niekto vtiahne do kolotoča vlastných strachov a následných spôsobov ovládania.

„Sebaláska je schopnosť cítiť lásku v sebe a k sebe. Ďalším krokom je, že ju chcem dávať niekomu inému. Keď mám ten zdroj, tú neustále napĺňajúcu sa studňu v sebe, dávam ďalej. Čím viac dávam, tým viac jej mám.

Ale najprv musím v sebe prekopať skalu a dostať sa k živej vode - láske. Cítiť lásku k sebe môžeme, až keď sa dobre poznáme, rozumieme sami sebe, akceptujeme sa takí, akí sme, a dáme si právo byť takí, akí sme. Inak, môžem byť sám sebou, som hodný lásky,“ vysvetľuje psychologička Helga Palušová.

Päťdesiatnik Ľubomír, ktorý je už tridsať rokov šťastne ženatý, tvrdí, že v jeho manželstve nikdy nemal miesto strach, žiarlivosť, ovládanie toho druhého či snaha meniť ho.

„Bol som často služobne na cestách. Manželka to akceptovala, nikdy ma doma nečakali výčitky. Berie s nadhľadom môj špecifický humor a pre mňa je príťažlivá aj s pribúdajúcimi vráskami,“ hovorí a s nadhľadom dodáva, že „sebaláska je jediná opätovaná“.

Nepriateľ strach

Ak človek hľadá partnera len na vyplnenie prázdnoty vo svojom živote, môže sa riadne popáliť. „Mať druhého na to, aby mi dal lásku, je klam a ilúzia. Tak to nefunguje. Taký vzťah je založený na sebectve a závislosti. Láska je to, čo sa deje v priestore medzi dvoma ľuďmi. Vzájomne sa obdarúvajú láskou. Nemôžeme druhého zneužívať na to, aby mi dal to, čo si neviem dať sám,“ pripomína Helga Palušová.

Vo vzťahu sa cítime šťastní a spokojní, keď nás nezožiera nedôvera a strach. Keď si vieme vychutnávať každú chvíľu s milovaným človekom bez prehnaných očakávaní. A to je často problém.

Pri nedostatočnej sebaláske máme pocit, že musíme napĺňať partnerove predstavy o nás a, naopak, očakávame, že partner bude napĺňať tie naše. Podľa Ruiza sú dnešné vzťahy medzi ľuďmi založené hlavne na strachu a len pár percent tvorí láska. Práve strach nás zväzuje a jeho negatívne prejavy kúsok po kúsku nahlodávajú čistotu vzťahu.

Konflikty sa končia obviňovaním toho druhého namiesto toho, aby každý z partnerov zameral pozornosť na seba. „Každý z vás je zodpovedný len za svoju polovicu vzťahu. Ak máte osobné problémy, musíte si ich vyriešiť každý sám.“

Ruku na srdce - komu neimponuje príjemný spokojný človek so zdravým sebavedomím, samostatný, ktorý si vie vychutnať život? Pretože, ako pripomína Ruiz: „Vaša cena závisí od toho, ako milujete sami seba...“

Relax