Šťavnaté priezviská: V matrikách nie sú žiadnou vzácnosťou.

Šlapka, Smrad, Hnojek: Za koľko vám zmenia hanlivé priezvisko?

Medzi priezviskami sú aj také, ktoré vyvolávajú nielen úsmev, ale i začervenanie. V telefónnom zozname sme našli napríklad maliara Štetku, gynekológa Šušku, urológa Vrabca či hematologičku Drakulovú.

Podľa zákona musí mať každý človek okrem mena aj priezvisko. Tie začali vznikať pred stáročiami a na Slovensku ich evidujeme takmer dvestotisíc, jedno pripadá priemerne takmer na tri desiatky ľudí.

Podľa databázy priezvisk, ktorá vychádza z publikácie Petra Ďurča a odzrkadľuje stav z roku 1995, nechýbali na Slovensku ani priezviská ako Prtko, Cundra, Géc, Kokotovič, Sral, Čurák, Kunda či Šlapka.

Z prezývok

„Prezývky a priezviská sa tvorili najčastejšie metaforou, z pomenovaní zvierat, rastlín alebo reálií blízkych vtedajšiemu človeku. Patrili by sem stovky a vari aj tisíce slov a priezvisk,“ píše jazykovedec Milan Majtán v stati o slovenských priezviskách.

Pôvodnú motiváciu pre prezývky a následne pre priezviská často nemožno podľa neho po viacerých storočiach vystopovať, možno ju len predpokladať. Dvojmenná pomenovacia sústava sa začala vyvíjať približne od trinásteho storočia, jej dnešná podoba s dedičným prímenom sa ustálila v sedemnástom a osemnástom storočí. „Úradne bola kodifikovaná v období jozefínskych reforiem koncom osemnásteho storočia.

Od tejto reformy už nehovoríme o prímene, ale o priezvisku, ktoré je povinne dedičné,“ približuje históriu priezvisk Iveta Valentová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Zložitý vývoj dokazuje, že za svoje priezvisko po predkoch nikto nemôže. Čaro nechceného pritom môže nastať napríklad aj v kombinácii priezviska s povolaním nositeľa.

V telefónnom zozname sme našli napríklad maliara Štetku, gynekológa Šušku, urológa Vrabca či hematologičku Drakulovú. Aj sám život dokáže namiešať kuriozity, ktoré sa nevyhýbajú ani našim najvyšším činiteľom. Minister kultúry, známy hrdým vzťahom k Slovensku, sa menuje Maďarič.

Niekdajší záchranca národa Slota nosí priezvisko, ktoré značí pľuhavé počasie. A hoci premiér je Fico, zdrobnenina jeho priezviska Ficko znamenala v stredoveku narýchlo vykvasené pivo, teda „patoki“, ako udáva starý slovník.

Kým pri niektorých priezviskách jasne cítime hanlivý nádych, aj menej háklivé priezviská môžu komplikovať život. Matrikárky sa vo svojej praxi často stretávajú so zmenou najmä zo strany rodičov. Deti vedia byť kruté a vyrastať s nevhodným priezviskom môže byť pre nositeľa skutočná tragédia.

Niekedy však môže byť hanlivé priezvisko aj výhodou. Nositeľka priezviska Šlapková priznáva, že s tým nikdy nemala problém. „Naše priezvisko bolo za komunistov výhodou. V Bratislave vtedy úradoval známy komunistický pohlavár Gejza Šlapka a každý hneď zisťoval, či sme rodina.“

Možné príbuzenstvo s vplyvným komunistom jej vraj občas pomohlo pri objednávaní izby v hoteli - personál bol úslužnejší. V zásade však z neho nemala žiaden osoh. Už aj preto, že nebola členkou strany. Nie každá šlapka bola komunistka.

Hanba i peniaze

O zmene priezviska rozhoduje na základe zákona ministerstvo vnútra. Žiadosť o zmenu sa podáva na okresný úrad a okrem nového priezviska, ktoré si žiadateľ zvolil, musí obsahovať aj zdôvodnenie. Je totiž rozdiel, či chcete zmeniť priezvisko, lebo sa vám nepáči, alebo preto, že je hanlivé.

Kým za zmenu obyčajného priezviska zaplatíte 33 eur u detí a 99,50 eura u dospelých, zmena hanlivého priezviska vás vyjde len na tri eurá. Ministerstvo vnútra evidovalo v roku 2012 takmer 1 400 žiadostí o zmenu mena a priezviska.

„Okresné úrady s nami konzultujú jednotlivé prípady, keďže občania v snahe vyhnúť sa plateniu správnych poplatkov považujú niekedy za hanlivé aj bežne používané priezvisko,“ dodala hovorkyňa ministerstva Lucia Kirinovičová.

Počty podaných žiadostí sa rôznia v závislosti od regiónu. Kým napríklad v Čadci alebo vo Svidníku nezaznamenali žiadnu žiadosť o zmenu hanlivého priezviska za posledných desať rokov, v Banskej Bystrici vybavovali za posledné desaťročie päť.

„Všetky sme vybavili kladne. Kritériom je najmä to, aby pre priezvisko, ktoré je evidentne ponižujúce, človek netrpel psychickou ujmou,“ povedala Ivica Kaššayová z Okresného úradu v Banskej Bystrici. Úrady nezriedka žiadajú o stanovisko jazykovedcov. „V žiadnom prípade nejde o svojvoľné posúdenie, či je priezvisko hanlivé,“ upozorňuje Anna Danková z Okresného úradu v Michalovciach.

„Počas dvadsaťročnej praxe som sa stretla iba s niekoľkými prípadmi, no vo všetkých som žiadala o posúdenie hanlivosti Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra. V prípade negatívnej odpovede bola žiadosť zamietnutá.“

Odpradávna

Jazykovedkyňa Valentová pripomína, že niektoré priezviská mohli vzniknúť ako expresívne prezývky, no dnes ich už ako expresívne nepociťujeme. „Pôvodnú motiváciu si už nikto nepamätá alebo slovo vypadlo zo slovnej zásoby a ľudia už nepoznajú jeho lexikálny význam,“ dôvodí. Existujú však aj prípady, keď sa bežné slová postupne stali vulgárnymi.

Príkladom je slovo děvka, ktorým sa v stredoveku označovalo dievča v domácnosti. Avšak dávne kroniky, smolné knihy so zápismi odsúdencov či zažltnuté listiny odhaľujú prezývky a priezviská, nad ktorými sa začervená nielen historik.

Literárny vedec Pavel Eisner uvádza medzi priezviskami z minulých stáročí také ako Drbohlav, Prdlavý a Hovnojed. Našiel aj mená Ctibor Hnojek, Ondrej Smrad či Valentín Moč. O tom, že naši predkovia sa vedeli zasmiať, svedčí aj meno mestského majstra Ján Jebsa či mešťanky Anny Vzaduhladkej.

Český básnik Otokar Březina vzbudzuje podnes zapýrenie u učiteliek - jeho pravé meno znie Václav Jebavý. Na území Slovenska sa podľa jazykovedcov používali aj priezviská Mastihuba, Kypikaša, Strašifták, Prdimucha, Pecivál či Trubiroha. Iné priezviská, naopak, už stratili negatívny význam.

Český herec Jaroslav Marvan nosil priezvisko pochádzajúce zo stredoveku, vtedy znamenalo hlupák či nevzdelanec. Priezvisko Košút zas vzniklo zo slovenského apelatíva košút s významom „vyrezaný cap“. Hanlivé priezviská mali aj maďarskí, rómski, nemeckí či židovskí spoluobčania. Bock znamenal cap, Ochs vôl a Chlamtatsch pijan.

Nemenej pikantný dokument sme našli v Slovenskom národnom archíve, ktorý odhaľuje, ako sa správali niektorí Slováci vo fašistickom režime. Hlinkova strana v roku 1941 doslova nakazovala: „Upozorňujeme všetkých členov HSĽS, ktorí si dali poslovenčiť neslovensky znejúce meno, aby to hlásili miestnej organizácii HSĽS.“

Tak napríklad miestny gardistický žandár z Ivanky pri Dunaji si v nacionalistickom nadšení zmenil priezvisko z Raffaya na Roháča, učiteľ Houba zasa prijal priezvisko Huba, možno aj pre nenávistné vyháňanie občanov českej národnosti zo Slovenska. Cudzina: Ak platí, že za priezvisko nie je nikto zodpovedný, ešte markantnejšie je to v prípadoch týkajúcich sa cudziny.

Priezviská, ktoré u nás nič neznačia, môžu mať v inom jazyku hanlivý či smiešny význam. A platí to aj naopak. Vo svete žijú ľudia, ktorí netušia, že nosia priezvisko vyvolávajúce na Slovensku nepatričné významy.

Najznámejším je prípad nemeckého šprintéra Manfreda Kokota, ktorý sa v roku 1971 stal majstrom Európy v behu na sto metrov. Dodnes kolujú historky o tom, ako známy slovenský komentátor Karol Polák v priamom prenose zahlásil: „Manfred Kokot suverénne víťazí... Aká škoda, že u nás nemáme takýchto Kokotov...!“ Po rokoch sa Polák v televíznej šou Všechnopárty priznal, že si nevedel odpustiť jedinečnú situáciu.

Nedávno sa situácia opakovala u futbalových fanúšikov pri zápase so Slovinskom. Hoci tamojší hráč Ales Kokot nenastúpil, jeho meno zaujalo. V skutočnosti slovo kokot značí v juhoslovanských jazykoch kohúta.

Podobný je prípad americkej profesorky sociálnej psychológie, ktorá zaiste netušila, akej „popularite“ sa tešili jej webové stránky na Slovensku a v Česku. Volala sa totiž Ziva Kunda. Pred pár rokmi zomrela a pred smrťou písala vlastný životopis, v ktorom sa dotkla aj detstva v Izraeli, kde, mimochodom, je meno Ziva úplné bežné meno.

Vari najlepším receptom je nebrať príliš vážne ani vlastné priezvisko. Banskobystrický novinár Daniel Vražda nám povedal: „Žiť s priezviskom Vražda na Slovensku nie je úplne komfortné, ale na toto priezvisko som hrdý. V detstve si s takým priezviskom nesiete, pochopiteľne, milión prezývok, neskôr k tomu pribudnú rôzne žartíky, ako napríklad, že som dal synovi meno Samo a podobne. V spoločnosti nevyvraciam túto fámu, lebo mám rád, keď sa ľudia bavia.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní