Domáci miláčik: Oliver sa rád usalaší na gauči, na ktorý vyskočí ako pierko.

Slovenské prasa vycvičené na záchranára zaujalo aj Rusov

O prvom slovenskom záchranárskom prasiatku informovala aj ruská štátna televízia, ktorá toho inak o Slovensku veľa nenarozpráva. Oliver sa k ostatným sviniam na dvore nehlási, nepokladá ich za svojich príbuzných.

Z kúta miestnosti si nás nedôverčivo obzerá tmavá mačka bez nohy. Keď sa trochu osmelí, podíde bližšie, vyvalí sa na chrbát a čaká, či sa s ňou dakto začne hrať. „Prišla o nohu, keď bola malá, odhryzol jej ju pes. Veterinár rozhodol, že bude lepšie amputovať ju celú,“ zostruční príbeh Martin Ďurnek.

S nevôľou hľadíme na psa za sklenými dverami. „Tyro? Preboha, on by to nikdy neurobil! Mám ho už desať rokov,“ obhajuje ho Zuzana Repáňová a dodá ešte jeden príbeh.

„Mala som troch psov, zlatú retrieverku Taru, umrela, keď mala dvanásť rokov. Potom mix pudlíka s bradáčom, Megi, ale tá bola úplne neprispôsobivá, tak sme ju deportovali k mojim rodičom. Zostal mi len Tyro, pes z ulice, ktorý zažil veľmi veľa zlého a ja som mu nechcela komplikovať život nejakým novým šteniatkom, ale po ďalšom zvieratku som túžila,“ rozpráva.

„Tak som jej kúpil prasiatko Olivera,“ povie Martin Ďurnek. On aj Zuzana sú dobrovoľní záchranári, psovodi, a Oliver sa čoskoro stal slovenskou raritou. Pred pár dňami o ňom informovala aj štátna ruská televízia, z ktorej sa inak o Slovensku veľa nedozviete. Krátkym šotom preslávila Olivera od Kamčatky až po Kaliningrad.

Tvrdohlavé zviera

„Narodil sa vlani 8. mája. Mal päť týždňov, keď nám ho v Trnave zabalili do škatule,“ rozpráva Martin. „Vôbec nebol socializovaný, vedel iba to, že ľudia sú na to, aby mu nosili jedlo."

"Prvé tri či štyri dni u nás vôbec nežral, až sme si mysleli, že ho budeme musieť odviezť späť k matke. Potom sme skúsili striekačku s mliekom a pridali sme doň trochu medu. Zachutilo mu. Čoskoro sme prešli na detskú fľašku a Oliver začal rásť,“ dodáva Zuzana.

Už vtedy vedeli, čo s ním zamýšľajú, ale ani najmenej netušili, ako na to. Prasiatko záchranár. Čítali o tom na internete, videli filmy, ako svine vo Francúzsku hľadajú hľuzovky, huby, ktoré môžu stáť až štyritisíc eur, a preto ich volajú jedlé diamanty. Povedali si, že keď dokážu svojím čuchom nájsť huby, určite by mohli nájsť i ľudí zasypaných v troskách.

Ako to však Olivera naučiť? On si síce myslí, že je pes, ale - nie je pes. „Keď sme ho priviezli domov, naša prasnica práve čakala mladé. Nie je to veľká sviňa, ale vietnamské prasiatko krížené s durocom."

"Takže aj veľkosťou je porovnateľná s göttingenským prasiatkom, kedysi vyšľachteným na laboratórne účely, a to je zasa Oliver. Ale on ju za svoj živočíšny druh nemal. Očuchá ju aj mladé, ale tvári sa, že k nim nepatrí. Žije v presvedčení, že je pes, so psami sa aj hráva,“ dodáva Zuzana.

Schizofrénia sa začína pri učení povelov. Čo platí na psa, nemusí platiť aj na prasiatko. Napríklad povel - sadni! Oliverovi nemožno tlačiť zadok dole a dokola mu opakovať príkaz, navyše, zle reaguje na dotyky.

„Sadal si, už keď bol malý a pil z fľaše. Prasa nevie otočiť hlavu ako pes, nemá na to krk, takže keď mu dáte piškótu za telo, cúva a pritom si aj sadne. Za dva dni sme tento povel zvládli,“ hovorí Zuzana.

Ku mne! Pes vie, že má utekať k pánovej nohe. „Oliver výborne reaguje na svoje meno, výborne počuje, a preto - aj vďaka piškótam - sa to naučil rýchlo,“ vraví.

Ľahnúť! Vyzerá útlo, ale silu má, ako sa vraví, ako sviňa. Len ťažko by ste ho teda prinútili silou. Stačilo však, aby pochopil, že kým neľahne, nič nedostane, a bolo... Pri nohe!

„Oliver nemá tendenciu ťahať ako pes alebo predbiehať pána, naopak, treba ho popoháňať. Keď je protivný, ľahko ho buchnem do boku. To som si nevymyslela, odpozorovala som to od našich prasiatok,“ dodá.

Vo všeobecnosti možno povedať, že svine sú tvrdohlavé zvieratá a pokiaľ ide o ochotu pomáhať ľuďom, sú oveľa menej ústretové ako psy. Predsa len, pes žije s človekom stáročia a na kadečo si už zvykol. Fakt je, že aj prasa sa vie všeličo naučiť a návyky si vraj udržiava.

„Tak o tomto neviem zatiaľ vôbec nič. Hovorí sa, že starého psa nové kúsky nenaučíš, ale ani to nie je pravda. Oliver nemá ani rok, göttingenské prasiatka sa dožívajú až pätnásť rokov, takže uvidíme,“ priznáva Zuzana.

Keď je hladný, nespolupracuje

Čo sa očakáva od záchranárskeho psa, vieme. Stačí si spomenúť na zemetrasenie v Turecku, ktoré zmietlo mesto Izmir, a desiatky záchranárskych skupín z celého sveta. Psy behali v troskách, ak dakoho našli, štekali, vrteli chvostami... Ale behaj po troskách na raticiach! A štekaj, keď vieš iba kvíkať!

„Začali sme ho trénovať,“ rozpráva Zuzana. S mnohými vecami nemá žiadne problémy. Zvládol prekážky, prešiel cez pohyblivú kladinu, prehrmel tunelom, zdolal preklápaciu hojdačku, prebehol cez terén pokrytý nepríjemnými materiálmi... Je pravda, že sa mu šmýka - doma sa najradšej pohybuje po koberci a ľahučko vyskočí i na gauč, nepredpokladám teda, že by si časom nezvykol aj na preskakovačky. Ba čo viac, Oliver sa vie vynájsť: čo nepreskočí, obíde!“ rozpráva.

Na rozdiel od psa prasa nespolupracuje, keď je hladné. Ak od neho niečo chcete, najskôr ho treba nakŕmiť. A aby ste uviedli do pohybu jeho indikátor šťastia, chvostík, ktorým vrtí rovnako ako pes, za splnenú úlohu očakáva patričnú odmenu. Zuzana však hovorí, že prišiel čas, keď bude musieť pochopiť, že nie za všetko niečo dostane. Päťkrát úlohu splní, dobrotu dostane iba raz.

Človek by na takúto hru nepristal, uvidíme, ako je to s inteligenciou svíň. Milých spoločenských zvierat. „Myslela som to vážne!“ zasmeje sa Zuzana. „Naozaj je spoločenský. Chodí za nami ako pes, večer príde k nám a vyskočí do postele, kvičí, aby sme ho vzali na ruky... Keď treba, zostane doma sám, ak sa nudí, vymýšľa kadejaké zábavky - napríklad ohlodáva košík, v ktorom spáva, poroznáša nám papuče aj topánky po celom byte, ale zatiaľ nič nezničil."

"Chodieva s nami na prechádzky a vie sa i jašiť. Odkedy máme nové šteňa a to ho provokuje, sú kamaráti. Rozhodli sme sa, že ho vezmeme na prechádzku aj do Žiliny, veď na rozdiel od psov prasa nikam nemá zakázaný vstup!“ smeje sa.

Je aj pekný? „Nie je prasa ako prasa. Najčastejšie bývajú ružové alebo čierne, ja som si vybrala biele mláďa s čiernymi škvrnami.“ Apropo, šteňa! Veď Oliver mal byť náhradou za ďalšieho psa...

„Ten bernský salašnícky je môj,“ povie Martin. „Tyro je Zuzanin a Natan, sedemmesačný nemecký ovčiak, náš. Plánovali sme, že si ho kúpime kvôli záchranárčine. Dnes spáva šteňa v košíku spolu s Oliverom a s mačkou. Oliver v strede, aby od seba fyzicky oddelil mačku a psa.“

Musí byť štíhly!

„Dobrý deň, milé deti, tak toto je náš Oliver...“ S prasiatkom prešli Zuzana s Martinom už nejednu školu. Človek by čakal, že povedia, že preto, aby deti videli, že aj prasiatko môže ľuďom pomáhať, ale pravda je iná.

Potrebujú Olivera socializovať, musí si zvyknúť na miesta, kde je veľa ľudí, a vydržať, čo nemá rád - škrabkanie a hladkanie. On si zvyká, deti žasnú a tešia sa. Obojstranný úžitok. Ibaže deti nedostanú dobrotu ako on.

Ozaj, tušili by ste, čím kŕmiť takéto prasa? Na pomyje zo školskej jedálne môžete hneď zabudnúť! V lete sa pasie na tráve, v zime dostáva zajačie granuly, ovsené vločky, jablká, mrkvu, kaleráb... Strava ako pre športovca a presne o to ide. Oliver musí byť štíhly!

Slaninou obrastený záchranár, to by nešlo. Ak ho prekŕmite, vidno to na stolici, ak jedol striedmo, musia to byť guľôčky. Nuž a keď sme už pri tejto téme, doma sa Oliver pocikal iba štyrikrát, aj to, keď bol malý. Dávajú ho von ako psa, odíde do jedného kúta a tam si robí svoje potreby.

Museli ho však vykastrovať, svine mávajú ruju každý mesiac a domáci celú problematiku zhrnuli do jedinej vety: „To sa naozaj nedalo vydržať!“ Keď sa v klietke pri okne čosi pohne, zbadáte činčilu. Komentár, že aj tú možno všeličo naučiť, vás už vôbec neprekvapí. Za oknom vo varínskej štvrti Koňhora vidíte sedem svíň, dve ovce a, napodiv, iba štyri sliepky. Bolo ich pätnásť, ale jastraby a kuny urobili svoje, dozviete sa.

Keď ohovoríte sliepky, že ste nikdy nevideli hlúpejšieho tvora na tejto planéte, domáca pani na vás škaredo pozrie a Martin dodá, že morka je ešte hlúpejšia. Vraj keď sa zotmie, zostane stáť, čaká a do ohrady nevojde. Ale Oliver, to je iná káva. Už sa osmelil, ľahol si k nám na gauč a netvári sa, že by ho hladkanie iritovalo.

Potom zbehne dole a dá sa koštovať vaše nohavice. Ešte netuší, že sa raz stanú jeho osudom. Ako prvé záchranárske prasiatko na Slovensku má raz vyhľadávať nezvestného podľa stôp. Nuž, držme mu palce, či skôr - ratice.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].