Jozef Čokina kúpil traktor za päťsto korún, teda za cenu šrotu. Dnes by ho nepredal ani za stotisíc!

Slovensko sa nekončí pri Poprade a je lepšie ako Amerika

Prežila pokusy Mengeleho, ale v Amerike žiť odmietla. Maďari mu skákali po prstoch, ísť do Francúzska s traktorom však nechce.

Slovensko sa končí pri Poprade, vravia niektorí Bratislavčania. Iní tvrdia, že už pri Liptovskom Mikuláši a najnovší vtip hlása, že pri Trnave. To zrejme ani netušia, že za Prešovom je Snina a za Sninou malá dedinka Uličské Krivé. Čo by kameňom dohodil na Ukrajinu, ibaže by musel hádzať dobre do výšky, aby skala preletela kopec, ktorý ich od susedov delí. A predsa aj tam sme doma, hoci osudy tamojších ľudí sú trocha iné...

Zabiehal tanky, miluje traktor

„Otec v zdraví prežil taliansky front, ale doma ho kopol do ruky kôň a to zmenilo celý náš osud. Stal sa invalidom a z Petroviec pri Michalovciach, kde sme dovtedy žili, zatrúbil na ústup. Vrátili sme sa do jeho rodnej dediny, do Uličského Krivého. Otec, matka a my - desať detí. No a tu sme sa mordovali na poli celé dni a nadávali raz na grófa Tieleho-Winklera, raz na gréckokatolíckeho farára a potom na Židov.

Gróf mal kaštieľ, statky, pílu, farár najlepšie polia a lesy v okolí a veľký statok, na ktorom veriaci museli pracovať, no a Židia boli obchodníci a žili lepšie než my. Rástol som a poznal iba fazuľu, kapustu, zrno a ovos, pšenicu sme nemali. Ani peniaze, tak sme chodievali kosiť sedliakom na Maďary a oni nám platili pšenicou,“ rozpráva Jozef Čokina. Pri slove „Maďary“ v tvári očervenie a dá sa rozprávať o tom, aké to bolo, keď ich v roku 1939 spolu s Podkarpatskou Rusou anektovali.

„Hen za záhradou si maďarský vojak začal kopať zákop. Keď to otec uvidel, vybehol na dvor a reval po ňom, nech sa hneď zbalí, že mu tu žiadne jamy robiť nebude! Po maďarsky vedel, veď sme žili v Petrovciach, a poviem vám, šlo mu to dobre. Ja viem narátať len do desať,“ spustí a pri každom čísle si ukáže na jeden prst.

Do Francúzska?: „A to tu mám babku nechať? Nenechám!“ Foto: Norbert Grosz

„Vojak zazeral, ale pobral sa o pár metrov ďalej a znova kopal. Ja tých Maďarov podnes vidím, ako sa vezú na bicykloch, klobúky na hlave a z nich im trčali perá. Tvárili sa, že sú na svojom, a rabovali, čo sa dalo. Pílili najlepšie lesy, popod dom nám išla úzkokoľajka, ktorou to zvážali. A nás mlátili hlava-nehlava. Raz vyšetrovali, kto zapálil oheň, a mne jeden sviniar v bagandžiach skákal po prstoch. Čudujete sa, že ich nemám rád?“ hovorí.

„V štyridsiatom piatom prišiel Rus a len toľko poviem - vďaka Bohu, že si nás nenechal ako ľudí zo susedných dedín za kopcom! Po Rusovi prišli komunisti a rozdali polia - grófove aj farárove - ľuďom. Získali lepšiu zem, o tú horšiu sa starať prestali a dnes je tam les. No a ja som sa zamestnal na družstve v Stakčíne ako traktorista,“ plynú spomienky a namiesto traktora máme zrazu pre očami tank, v ktorom pán Čokina ako vojak sedel na čestnej vojenskej prehliadke v českých Miroviciach.

Tanky sa nadlho stali jeho živobytím, lebo ich šiel „zabiehať“ do martinských strojární. „Každý deň muselo vyjsť z fabriky šesť až osem tankov a všetky brali do Egypta. To bol dobrý obchod, čo tank, to milión korún pre náš štát a stovka denne pre mňa!“ Z tanku presadol na pásové vozidlo, keď sa v polovici päťdesiatych rokov priženil späť do Uličského Krivého.

„Z Ruska dotrepali taký zázrak, čo mal fungovať na drevoplyn, ale nefungoval, kým sme nevymenili motor,“ zasmeje sa. Nakoniec sa na tridsať rokov upísal autobusu. Ba dostal aj diplom, že prešiel milión kilometrov. „Tento traktor mám už hádam aj štyridsať rokov,“ hrdo ukazuje na starý Zetor pod vlastnoručne zhlobenou strechou. „Ale to nie je ten, na ktorom som tri dni a dve noci šiel z Brna do Uliča a bez strechy. Tento mi priviezli, keď som ho kúpil ako šrot za päťsto korún a dnes by som ho nepredal ani za stotisíc.

Každý rok ním nazvážam drevo na zimu a keď ma na ňom vlani v lete videli bohatí Francúzi, čo sa do Uliča dostali, ponúkli mi plat 1 500 eur, ak s ním pôjdem k nim. Vraj nemusím nič robiť, len kontrolovať. To by sa mi páčilo, ale nechám tu babku samotnú? Nenechám! Mne je tu dobre. A to kto vraví, že Slovensko sa končí pri Poprade? Bratislavčania?“ spýta sa a hľadá slová, ktorými by vyjadril svoj hnev. Nakoniec to z neho vyhŕkne: „Ta to sa Maďare!“

Za katolíčku ju krstil pop

„No, koľko rokov by ste mi povedali?“ privíta nás otázkou Gizela Lipovská. „Sedemdesiat? Vy ste ale milí chlapci! Mám deväťdesiatjeden!“ Skôr ako stihne pokračovať, zazvoní telefón a ona doň rozpráva: „Tá Mária sa vydala za Jana a spolu odišli do Trebišova. V štyridsiatom šiestom alebo siedmom.“ Keď skončí, posťažuje sa: „Stále mi ktosi vyvoláva a vypytuje sa ma na veci, ktoré si dnes už okrem mňa ani nikto nepamätá.“

Gizela Lipovská: Prežila pokusy doktora Mengeleho, besnenie banderovcov, bola v Amerike, a predsa sa vrátila do rodného kraja. Foto: Norbert Grosz

„Bola som po vojne dvakrát v Amerike, brat chcel, aby som zostala, ale to bol vykorisťovateľský štát. Robila som slúžku Poliakom a, akoby to bolo málo, ešte mi našli aj starého chlapa, za ktorého ma chceli vydať! Hneď som sa brala lietadlom späť! A nikdy som to neoľutovala,“ vraví. „Svoje som si prežila, dvakrát som ušla smrti a tu mi je dobre.“

„Bolo nás deväť detí, päť z otcovho prvého manželstva a štyri z druhého. V Uličskom Krivom sme mali statok a žili sme si dobre, kým neprišla vojna. Mohla som ja za to, že som bola Židovka? Keď to malo prísť, otec ma poslal k tete do Bratislavy so slovami: Keď nás zničia, nech aspoň niekto z rodiny zostane. Tak aj bolo, rodičov a súrodencov v štyridsiatom štvrtom vzali a nikto okrem jedného brata, ktorý sa zachránil v Amerike, sa z nich nevrátil.

Mňa tiež čakalo peklo. Najskôr zberný tábor v Seredi, kde som prišla k dieťaťu. Malej Helenke umrela matka, začala som sa o ňu starať. Spolu nás odviezli aj do Osvienčimu, kde som stavala letisko, kým si ma Mengele nevybral na pokusy. Neviem, čo presne na mne skúšali, len to, že to súviselo s maternicou a ja som už nikdy nemohla mať deti.

Prežila som, asi preto, že som mala silný a zdravý dedinský organizmus. Po vojne mi Helenkina rodina dieťa vzala, nikdy viac som ju nevidela, a ja som sa vrátila do Uličského a potom odcestovala do Ameriky. Ale to som vám už vravela,“ zasmeje sa. „Hádam len na tých Maďarov, čo prišli v tridsiatom deviatom roku, vzali nám kravy a ešte nás aj dobre zmlátili, som zabudla. A na banderovcov, ktorí ma po vojne naháňali. Keby ma boli chytili, veru, nesedela by som tu s vami!“

„Po vojne som sa vydala za kresťana katolíka a aj ja som sa dala prekrstiť za katolíčku. Pravda, krstil ma pravoslávny pop, lebo nikto iný tu nebol, ale to asi nie je podstatné. Už som nechcela byť židovka, nikto mi nepomohol, nezaujímali sa o mňa, tak teda - nech som katolíčka, ale aj tak zo mňa čoskoro urobili súdružku. V krčme mali stále manká, peniaze sa strácali a mňa tam poslali robiť, aby som zistila, kam peniaze miznú. Aká som bola šťastná, keď mi konečne dali pokoj a mohla som pracovať v obchode! To však zasa naháňali manžela, obvinili ho, že ako straník pomáha kulakom, no čo budem ďalej rozprávať. Užili sme si. Ale slušný človek môže veriť, že po zlom príde dobré!“

Zvrtneme reč na iné, na to, že aj teraz sa môže cítiť rovnako kozmopolitne ako v New Yorku, keď vída migrantov, ktorí prešli naše hranice s Ukrajinou. Idú za vidinou lepšej budúcnosti. „Bola som v Amerike a stala sa tam zo mňa slúžka. To je tá lepšia budúcnosť? Doma je človeku najlepšie! Veď aj sliepka sa na svojom dvore cíti najistejšie!“

Mladí prichádzajú

V Amerike bol aj inžinier Jozef Čokina, vnuk starkého s traktorom. Trikrát. „Na brigáde,“ hovorí. Po anglicky sa dohovorí a človek by čakal, že ho veľký svet zláka. Stal sa však pravý opak - hoci sa narodil v Prešove, pred štyrmi rokmi prišiel do Uličského Krivého. Zatiaľ navždy.

„V Prešove som vyštudoval strednú lesnícku, pokračoval som na Technickej univerzite vo Zvolene. Tam som sa zamestnal v Národnom lesníckom centre a mal som na starosti ‚piár‘, čo sa mi nepozdávalo. Potom som pracoval v geodetickej kancelárii v Banskej Bystrici, firma však skrachovala a ja som si povedal, že to skúsim v Uliči. Aj s priateľkou, ktorá vtedy ešte študovala, ale veľmi rýchlo odtiaľto ušla a s ňou aj myšlienka, že si kúpime statok, budeme chovať ovce a kozy...

Zamestnal som sa teda ako pohraničník, čo zasa nie je až tak ďaleko od toho, čo mám rád. Rád chodím po lese, odmala, keď som sem chodieval na prázdniny k starým rodičom, rád fotografujem prírodu a zvieratá. A neviem si predstaviť krajší kraj, než je tento.“ Keď sa spýtate, či tam nezdivie, zasmeje sa: „Vravia mi, že už som zdivel!“ Nebojí sa, že mu z Uličského Krivého utečie aj nová priateľka? „Nech!“ povie. „Mne sa tu páči!“

Staré príbehy sa končia, ľudí v tomto kraji stále ubúda, ale život za Starinou začína písať nové osudy. Aké budú? Čas ukáže, či je príbeh mladého Jozefa Čokinu začiatok novej éry.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].