Slovensko zaplavili obyvatelia cudzích krajín: Rozkošní, no škodliví

Tri cudzie cicavce sa vydali na dobyvačnú púť po Slovensku. "To nie je dobré, niečo sa deje," myslí si horár.

Relax

Videl som to v Lopušnej na Muránskej planine, ale netušil som, čo to je, - rozpráva Roman Homola, horár z Veľkej Lúky. „Podobalo sa to na jazveca, ale jazvec to nebol. Podobalo sa to na líšku, ale ani líška to nebola. Bežal som teda za starým správcom Ferom Frandelom a spolu sme listovali v poľovníckej knihe. Psík medvedíkovitý!

Roman Homola vyštudoval lesnícku školu v Prešove, osem rokov odpracoval v žrebčíne hore na planine, ale takéto zviera ešte nevidel. „Vybehlo z hory, bežalo pár minút predo mnou, dobre som si to obzrel, ale nič nesedelo. Sfarbený ako jazvec, chvost ako líška a k tomu huňaté uši.

Niekdajší správca si tiež spomenul, že takéto zviera tu zastrelili v osemdesiatych rokoch, ale potom ho dlho nikto nevidel. Až vlani. Dvakrát ho zbadali dobrovoľní ochrancovia prírody, aj ja ďalekohľadom s nočným videním, keď bol jesenný tok hlucháňa. To nie je dobré,“ povie a dodá, že „niečo sa deje.“

Na Muráni žijú vlky, líšky, rysy, diviaky aj medvede a ak sa k nim pridá psík medvedíkovitý, hlucháne dotokali. „Hniezdia na zemi a ďalší predátor by ich populáciu zrejme vyničil,“ tvrdí Homola. Nakoniec skonštatuje, že v prírodnej rezervácii môžu mať zo tri-štyri kusy, ale nikto to nezrátal, a že počul, že v Liptove vlani zastrelili až šiestich.

Za pätnásť rokov desaťnásobok psíkov

„Čím nižšie od Muráňa na juh, tým viac psíkov. Vídajú ich tam pomaly každý týždeň. V Pohorelej ulovili dvoch a kolegovia ich vídajú aj u nás,“ hovorí Cyril Bábeľa, vedúci Lesnej správy Veľká lúka. Aj on je presvedčený, že kvalitné biotopy pre hlucháne sú ohrozené. Viac, ako by si človek myslel.

Stačí sa pozrieť na štatistiku - lov a úhyn psíkov medvedíkovitých na Slovensku. V roku 1997 narátali osem kusov, v roku 2000 už šestnásť, o päť rokov tridsaťjeden, o ďalších päť rokov sedemdesiattri a odvtedy sa toto číslo blíži vždy k osemdesiatke.

Nelozia iba po horách, zoológ Správy Národného parku Nízke Tatry Stanislav Ondruš jedného psíka chytal priamo v Banskej Bystrici v novembri 2014. „Dostali sme hlásenie, že v záhrade pri rodinnom dome sa pohybuje akási šelmička. Podarilo sa mi ho dostať do klietky,“ spomína.

Tvrdí, že v Nízkych Tatrách ich za pätnásť rokov videl najmenej desať a viaceré prejdené autami na ceste medzi Bystricou a Breznom. Aj keď to nie je trofejná zver, boli na každoročných prehliadkach trofejí po roku 2000 v Ružomberku i Poprade.

„Určite sú však u nás dlhšie. Psík medvedíkovitý pochádza z juhovýchodnej Ázie, v prvej polovici minulého storočia desaťtisíc jedincov ako kožušinovú zver premiestnili do východnej časti Sovietskeho zväzu. Dostali sa do voľnej prírody a šírili sa ďalej. Skutočnú expanziu zažívali pobaltské štáty, Poľsko i východné Nemecko, kde ich je okolo stotisíc. U nás približne stovka.“

Čítajte viac:

Sprostý somár? Na tento nezmysel zabudnite

Kamaráti z mokrej štvrte

Nešťastie vraj nikdy nechodí samo a psík medvedíkovitý má hneď dvoch kamarátov. Medvedíka čistotného a norka amerického. „Medvedíka videli na Muránskej planine pred dvoma rokmi, zaznamenali ho aj v Adamove na Záhorí a v decembri 2013 jedného zadrhol pes pri rodinnom dome v Kolačne, v Chránenej krajinnej oblasti Ponitrie,“ hovorí zoológ.

Keby na Slovensku nežil, pes by ho asi nezadrhol... Ani bratislavská zoo by sa nemohla pochváliť samičkou Mášou, ktorú majú zo desať rokov. „Priniesli ju ľudia, ktorí sa pokúsili chovať ju doma. Kým im nepredviedla, čo dokáže urobiť so sedačkou a záclonami,“ vysvetľuje zoologička Martina Nemečeková.

Máša je skutočne roztomilé zviera. A inteligentné. Psík medvedíkovitý je psovitá šelma, pohybuje sa len po zemi a ak je v nebezpečenstve, radšej zahrá mŕtveho chrobáka, medvedík čistotný je zo skupiny medvedíkovitých a dokáže používať predné laby ako my ruky. Rozlúskne si oriešok, dokáže pritiahnuť vedro visiace na lane, ľahko sa vyškriabe po záclone hore...

Mal podobný osud ako psík, do Európy ho doviezli zo Severnej Ameriky ako kožušinové zviera a z Nemecka sa vydal na svoju dobyvačnú púť. So psíkom toho majú spoločného viac. Aj chuť do jedla - žerú všetko. Lesné plody, vajcia, hlodavce, vtáky.

Psík na zemi a medvedík aj na stromoch, kam sa ľahko vyštverá. Psík aj cez zimu, medvedík sa na jeseň vypasie na dvojnásobok svojej hmotnosti, niekedy až 25 kilogramov, a potom pokojne zaspí. Psík si požije zo desať rokov a každý rok máva dve až osem mláďat, medvedík až dvadsať rokov a každý rok máva dve až sedem mláďat.

Nemusíme začať rátať, aby sme pochopili, prečo sú tieto zvieratá invázne. Stanislav Ondruš môže len konštatovať, že sú konkurenciou v potravinovom reťazci pre naše šelmy a že ani vtáky, ani plazy, ani obojživelníky sa nemajú na čo tešiť. Navyše, môžu šíriť besnotu, kožné choroby i parazity. Nič dobré.

Máša za to, samozrejme, nemôže a nikto nepoprie, že je zlatá. Ale podľa Martiny Nemečekovej toto zviera rozhodne nepatrí do bytu, ale do prírody. Nie však do našej.

Čítajte viac:

Posledná móda v chove králikov je beh cez prekážky

Pol milióna medvedíkov v Nemecku

O medvedíkovi čistotnom vie svoje aj Jozef Ridzoň zo Slovenskej ornitologickej spoločnosti. „Zatiaľ je ich na Slovensku minimum, ale rýchlo sa šíria na Morave a odtiaľ aj k nám do okolia Adamova. Ak by sa rozšírili, môže to mať fatálne následky na niektoré naše druhy vtákov, napríklad chavkaša nočného. Ten hniezdi na stromoch, ale pre medvedíka nie je problém dostať sa k hniezdu.“

Rozpráva, že americké druhy vtákov sa za stáročia už dokázali tejto šelme prispôsobiť, ale naše nie. „Preto sa medvedíka čistotného obávame najviac.“

Mimochodom, možno ho poznáte pod názvom mýval. Kto navštívil sever Spojených štátov alebo Kanadu, zrejme rozpráva príbehy o tom, ako „mývaly“ pobehovali okolo obchodných domov a usilovali sa čosi z nákupu uchmatnúť pre seba. Tak ďaleko sme sa, našťastie, nedostali. Ale môžeme.

„V Nemecku boli dve veľké populácie medvedíkov a v prvej polovici minulého storočia sa postupne zliali do jednej ešte väčšej. Dnes ich majú Nemci okolo pol milióna a majú celé programy na ich odchytávanie, premiestňovanie i elimináciu,“ dodáva Jozef Ridzoň.

Pol milióna medvedíkov v Nemecku. Pokiaľ ide o psíkov, my konštatujeme, že ich u nás veľa nemáme a zatiaľ nie je dokázaný ani ich „negatívny dosah“.

Lotyši by sa zrejme chytili za hlavu. Oni už o tom vedia svoje a vravia, že keď bude dosah viditeľný, bude neskoro. A norok americký? S norkovými kožuchmi dám má viac spoločného, než si azda dakto myslí.

Kožušina bola dôvodom, prečo ho do Európy priviezli na veľké farmy, ktoré boli napríklad v Poľsku, ale aj u nás v Turci od 80. rokov minulého storočia. Norkové kožuchy sú exkluzívny tovar aj v západnej Európe. A keď sa tvrdý biznis spojí s útlocitnosťou, potom sa to skončí ako v Španielsku, kde svojho času dobrotiví ochranári vypustili norky do prírody, a to hneď tritisíc kusov.

Na svoju púť Európou sa vydala tretia beštia, tentoraz pre zmenu lasicovitá, ktorej domovom je tiež Severná Amerika.

Jeden norok, tretina populácie rybárov riečnych

„Vtáčí ostrov na južnom Slovensku je jedna z mála lokalít, kde žije populácia vyše štyristo králikov divých. Keď som tadiaľ prechádzal, začul som vreskot a rozbehol som sa pozrieť, čo sa deje. Norok stál nad králikom a dusil ho. Podarilo sa mi ho odohnať a zachrániť králika, ale o pár minút som to pišťanie počul znova,“ rozpráva Jozef Ridzoň a dodá, že norčia populácia sa šíri cez Oravu, Turiec, Záhorie i Podunajsko.

„Od roku 2010 za päť rokov obsadil celé dunajské ramená, počítame, že dnes ich tam bude okolo tristopäťdesiat kusov. A stačí jeden jediný, aby zlikvidoval celú kolóniu rybárov riečnych.“

Konkrétny príklad? Na ostrove pri Čunove hniezdilo 22. mája tohto roku šesťdesiat párov rybárov riečnych, čo je tretina celej ich populácie na Dunaji. V noci z 22. na 23. mája ich „navštívil“ norok a ráno tam už nebol ani jeden rybár riečny, ba čo viac, ani tie, čo prežili, sa k hniezdam nevrátili. „Zato sme zistili, že norok sa ešte raz vrátil a skontroloval hniezda, či v nich niečo nezostalo.“

V roku 2011 zas videli vyžraté hniezda kačíc divých a ich počet sa znížil o polovicu. Na polovicu padol aj počet chocholačiek vrkočatých a hrdzavky potápavej.

Zato norkom sa darí. Ročne môžu mať až jedenásť mláďat a čo sa týka potravy, vôbec nie sú vyberavé. Len potrava musí byť - živá. Vajcia, mláďatá, ryby, obojživelníky, raky.

Môže síce aj plávať a potápať sa, čiže živiť sa rybami, ale rýchlo sa podchladí, tak dá prednosť hniezdam na brehu. Aj tak je oveľa pažravejší než norok európsky, ktorý sa kŕmil iba žabami. Ten americký ho vytlačil do delty Dunaja a európskej časti Ruska. U nás by ste ho už hľadali darmo.

Humánna eliminácia?

Keď v Česku lapia norka, má smolu. Usmrtia ho. U nás sa zatiaľ ornitológovia dohovárajú s poľovníkmi na spoločnom systéme odchytávania a mali by skončiť v zoologickej záhrade na strednom Slovensku.

Slovám ako odstreliť, usmrtiť, utopiť sa všetci odborníci vyhýbajú a dostanete z nich nanajvýš pojem - humánne eliminovať. Lenže je čas povedať si pravdu - ak nepristúpime k tvrdým opatreniam, nezbavíme sa ich. Invázia sa začala.

Čierne listiny

Podľa slov Rastislava Rybaniča zo sekcie ochrany prírody a tvorby krajiny Ministerstva životného prostredia SR, náš slovenský zoznam inváznych druhov živočíchov a spôsoby ich odstraňovania máme v zákone už od roku 2003.

„Tento problém však nestačí riešiť v jednej krajine, je cezhraničný, takže sa nezaobídeme bez spolupráce s ostatnými štátmi Európskej únie,“ hovorí.

Už začiatkom roka by mal byť schválený európsky zoznam inváznych druhov a dá sa predpokladať, že s tým naším sa bude vo väčšine prípadov zhodovať. Odeň by sa potom odvíjali opatrenia. „Ak by išlo o závažný európsky problém, zrejme by sa vyčlenili aj finančné prostriedky na elimináciu takéhoto druhu.“

Pokiaľ ide o poľovníkov, tí môžu psíky, medvedíky i norky strieľať ako škodnú celý rok. „Nevieme to poľovníkom prikázať, ale verím, že pochopia, že je to aj v ich záujme,“ dodáva Rastislav Rybanič.

Relax