Pár mesiacov pred smrťou: Anatolij Bukrejev v lete 1997 v Pakistane.

Smrť vo vianočnej lavíne: Zachránil na Evereste troch ľudí, zahynul rok a pol nato na Annapurne

Kazašský horolezec Anatolij Bukrejev sa preslávil heroickými výkonmi, ale sprevádzali ho aj kontroverzie.

Celosvetovo sa preslávil tým, že na Evereste zachránil život troch ľudí. Zároveň sa však, paradoxne, musel brániť tvrdeniam, že úlohu horského vodcu nezvládol. Anatolij Bukrejev, ruský horolezec, ktorý sa po rozpade Sovietskeho zväzu usadil v Kazachstane a prijal kazašské občianstvo, obvinenia napokon vyvrátil. Americký alpinistický klub mu udelil prestížne horolezecké vyznamenanie Davida A. Sowlesa za to, že riskujúc vlastný život vydal sa na pomoc iným. Rok a pol po heroickom výkone na Evereste zahynul vo vianočnej lavíne na Annapurne.

Záchranca

Na jar 1996 pri výstupe z Južného sedla na hlavný vrchol Everestu klasickou trasou prvovýstupcov z nepálskej strany zastihla klientov komerčných výprav vedených horskými vodcami búrka. Bukrejev, ktorý pôsobil ako horský vodca pre skupinu Američana Scotta Fischera, niekoľkokrát sám a v tme vyšiel zo štvrtého tábora v Južnom sedle naproti vyčerpaným horolezcom aj s fľašami s umelým kyslíkom. Američanom Charlotte Foxovej, Sande Hill Pittmanovej a Timovi Madsenovi pomohol zostúpiť do bezpečia štvrtého tábora.

Diskusie o Bukrejevovom správaní rozpútal účastník jednej z komerčných expedícií americký novinár a spisovateľ Jon Krakauer, ktorý poukázal na to, že Bukrejev nepoužíval umelý kyslík a po dosiahnutí vrcholu Everestu sa sám ponáhľal do štvrtého tábora, hoci hore mal klientov.

Bukrejev však nepoužíval kyslík, lebo ho nepotreboval. Bol to on, kto zabezpečil fixným lanom Hillaryho výšvih, keď to Šerpovia nedokázali. A bol to on, kto bol prvý na hlavnom vrchole. So Scottom Fischerom sa, podľa jeho slov, vopred dohodli, že potom zíde až do tábora v sedle, aby bol k dispozícii vyraziť, ak by to niektorý z klientov potreboval, s tekutinami a plnými fľašami kyslíka pre nich. Navyše, hore bolo päť iných vodcov používajúcich kyslík.

Bukrejev sa nikdy netajil tým, že má iný názor na úlohu vodcu vo vysokej nadmorskej výške ako západní horskí vodcovia. Tí podľa neho klientov, ktorí zaplatili za výstup značnú sumu, rozmaznávali, čo považoval za chybu. „Ak človek nie je schopný vyliezť na Everest bez veľkej pomoci iného, tak tam nepatrí. Ináč môžu hore nastať problémy,“ tvrdil. Himalájska jar 1996 mu dala za pravdu.

Mount Everest: Bukrejev tu v roku 1996 zachránil tri ľudské životy.
Mount Everest: Bukrejev tu v roku 1996 zachránil tri ľudské životy.
Jarýk STEJSKAL

Kritik odpočíval

Keď sa v osudnú noc z 9. na 10. mája dozvedel, že jeho klienti majú problémy, neváhal a vyrazil s kyslíkovými fľašami hľadať ich. Jeho hlavný kritik Jon Krakauer zatiaľ oddychoval v stane, neskoršie tvrdiac, že o akcii nič nevedel. Bukrejev sa pritom snažil získať ďalších, aby išli s ním, obchádzal jednotlivé stany v Južnom sedle, no nenašiel pochopenie. V rozpätí dvadsiatich štyroch hodín na Evereste zahynulo osem ľudí. Na južnej, nepálskej strane päť - traja klienti aj horskí vodcovia Rob Hall z Nového Zélandu a Scott Fischer z USA. Na severnej, tibetskej strane búrku neprežili traja Indovia. Z Bukrejevovej skupiny zomrel len jeho skúsený šéf Fischer.

Po zostupe, zatiaľ čo ostatní sa spamätávali z tragických udalostí, využil Bukrejev svoju formu a týždeň po hrdinskej záchrannej akcii uskutočnil sólový rýchlovýstup na osemtisícovku Lhoce, týčiacu sa hneď vedľa Everestu, za 22 hodín a 16 minút.

„Na moje plecia sa zosypala guča kritiky, pritom som urobil všetko možné, aby som zachránil životy ľudí. Bolo mi z toho ťažko,“ priznal neskôr Anatolij Bukrejev. „Mojou najväčšou vinou vraj bolo, že som nepoužíval umelý kyslík. Lenže ja som bol vo skvelej forme, bol som perfektne aklimatizovaný. Konal som podľa seba, čo mi umožnilo zachrániť troch ľudí. Moje riešenie situácie však nezodpovedalo skúsenostiam západných alpinistov.“

S astmou

Anatolij Bukrejev sa narodil 16. januára 1958 v Korkine v Čeľabinskej oblasti v Rusku. Ako chlapcovi mu diagnostikovali astmu. Vyštudoval fyziku na Čeľabinskom štátnom pedagogickom inštitúte. Neskôr sa usadil neďaleko kazašskej Alma-Aty a po rozpade Sovietskeho zväzu prijal občianstvo samostatného Kazachstanu.

Spočiatku sa venoval behu na lyžiach, bol aj bežeckým trénerom. Ozajstný zmysel života však našiel v horolezectve.

S výškovým lezením začal na Pamíre, kde v roku 1987 vystúpil na svoju prvú sedemtisícovku Leninov štít. V tom roku zdolal aj Štít komunizmu, v ďalšom uskutočnil traverz Pobedy a v roku 1990 pridal štvrtú sedemtisícovku Chan-Tengri.

Prvú osemtisícovku dosiahol v roku 1989 prvovýstupom bez umelého kyslíka - bol to stredný vrchol Kančendžongy. Na vtedajšej sovietskej expedícii bol jedným z tých, ktorí potom ako prví na svete prešli cez všetky štyri osemtisícové vrcholy masívu tretej najvyššej hory sveta. Na príkaz vedenia však počas traverzu museli používať doplnkový kyslík.

Anatolij Bukrejev: Po rozpade Sovietskeho zväzu prijal občianstvo Kazachstanu, kde v tom čase žil.
Anatolij Bukrejev: Po rozpade Sovietskeho zväzu prijal občianstvo Kazachstanu, kde v tom čase žil.
Plus 7 dní

Do tragickej everestskej výpravy v roku 1996 mal na konte desať výstupov na osemtisícové vrcholy - osem na šesť hlavných a dva na vedľajšie. Od mája 1996 do zimy 1997, teda za niečo vyše jeden a pol roka, pridal osem výstupov - šesť na štyri hlavné a dva na vedľajšie vrcholy. Najčastejšie bol na Evereste - štyrikrát. Na hlavné vrcholy Dhaulágirí a Lhoce vyšiel dvakrát. Na dve osemtisícovky vystúpil novými cestami, trikrát sólo, dva razy vytvoril rýchlostný rekord, na Manaslu vyšiel v zime.

Kyslík použil len pri traverze masívu Kančendžongy a potom ako konzultant indonézskej výpravy na Everest v roku 1997.

Zvýšený záujem

Záujem o jeho služby ako horského vodcu po výkone na Evereste v roku 1996 stúpol. Klienti si „silného Rusa“ žiadali, no Bukrejev dával prednosť skôr ponukám na spoluprácu pri vedení expedície. Na jar 1997 pôsobil v indonézskej vojenskej expedícii, z ktorej traja vyšli na vrchol Everestu. A to predtým nevideli sneh. Keď sa potom vrátili do Káthmandu, musel čakajúcim indonézskym generálom vysvetľovať, prečo na vrchol vystúpili iba traja ich vojaci a nie všetci.

Bukrejev dbal na to, aby jeho výstupy mali športovú hodnotu. Preto po indonézskej expedícii chcel spolu s talianskym spolulezcom Simonom Morom urobiť traverz z Lhoce na Everest. Svojho cieľa sa však vzdali po smrti Rusa Vladimira Baškirova, ktorý mal v pláne traverz Lhoce - Lhoce Šar so svojimi krajanmi.

Anatolij sa chcel stať prvým horolezcom z krajín bývalého Sovietskeho zväzu na vrcholoch všetkých štrnástich hlavných osemtisícoviek sveta. Dohromady stál štrnásťkrát na hlavných vrcholoch deviatich osemtisícoviek. Spolu s vedľajšími vrcholmi či predvrcholmi išlo spolu o osemnásť výstupov (traverz Kančendžongy pritom rátame ako jeden výstup).

Smrť na Vianoce

Ďalšou v poradí mala byť Annapurna v zime. Vybral sa pod ňu s Talianom Simonom Morom a kazašským kameramanom Dmitrijom Sobolevom. Pôvodne chceli vystupovať južnou stenou, ale pre množstvo snehu sa nakoniec rozhodli pre postup hrebeňom.

Po Štedrom dni, 25. decembra 1997, vyrazili z prvého tábora vo výške 5 200 metrov. Moro postupoval prvý. Bol tesne pod šesťtisícovou hranicou, Bukrejev so Sobolevom sa nachádzali asi tristo výškových metrov pod ním, keď sa z hrebeňa odtrhla snehovo-ľadová doska. „Anatolij!“ stihol zakričať Moro pred tým, ako ho zmietla lavína.

Čo sa dialo potom, nevie. Pamätal sa len, že Bukrejev sa snažil ustúpiť pred lavínou do strany. Simona Mora lavína vyvrhla na povrch v blízkosti prvého tábora. Keď sa prebral, po partneroch nebolo ani stopy. Všade len haldy snehu. Dvadsať minút kričal ich mená, ale nik sa neozýval. S poranenými rukami šesť hodín schádzal do základného tábora, odkiaľ ho odviezla privolaná helikoptéra.

V nasledujúcich dňoch sa vrtuľník viackrát pokúšal pristáť v oblasti, kde spadla lavína, ale neúspešne. Ani pátracia skupina sa pre zlé počasie nahor nedostala. Až tretieho januára 1998, deväť dní po páde lavíny, vysadila helikoptéra pri prvom tábore vo výške nad 5-tisíc metrov tím kazašských horolezcov so Šerpami. Tí preskúmali lavínové pole. Stan našli v stave, ako ho zanechal Moro, a - prázdny. Nádej, že práve v ňom tridsaťdeväťročný Bukrejev našiel útočisko, sa definitívne rozplynula.

Knižná vojna
Knižná vojna
Milan Vranka

Svaly posúvala hlava

Ruský expres alebo Biela vrana, ako ho volali pre jeho rýchlosť a jedinečnosť, muž, ktorý zachraňoval iných, sám našiel smrť v horách, keď nestihol ujsť pred lavínou. Jeho telo Annapurna nevydala.

„Anatolij bol veľmi silná osobnosť, vyžarovalo to z neho už pri prvom kontakte,“ vyjadril sa jeho taliansky partner Simone Moro, jeden z najlepších lezcov v zimných Himalájach. Hoci Bukrejeva predchádzal chýr uzavretého, nekomunikatívneho človeka, prvé slovo, ktoré od neho počul, bolo: „Ďakujem.“ Moro vtedy prešliapaval stopu v hlbokom snehu, čo Kazach s plným ruksakom ocenil. „Nikdy som nestretol fyzicky takého silného horolezca ani niekoho, kto by mal polovicu jeho sily. Ale nebolo to iba o sile. Jeho svaly posúvala hlava,“ povedal Moro.

Anatolij o sebe vravel, že je svetovým občanom. Pochádzal z ruského Uralu, žil v Kazachstane, trénoval v USA, ale väčšinu času trávil v Nepále. Keď sa zdržiaval v Káthmandu, býval vždy v tej istej izbe v tom istom hoteli.

Jedným z jeho najbližších ľudí bola americká lekárka Linda Wylieová. Zoznámili sa v Nepále v roku 1994. Vysoký blondiak ju hneď zaujal. „Mal zvláštny druh humoru, taký ruský, ironický,“ spomínala. „A hral na gitare a spieval.
Život s ním ma výrazne obohatil vo fyzickej, v psychickej aj v emočnej rovine.“ Nikdy jej vraj nič nesľuboval, pretože videl priveľa vdov a sirôt svojich kamarátov a spolulezcov. Keď zahynul, Linda na jeden rok zanechala zamestnanie a z jeho
zápiskov i vlastných poznatkov napísala knihu o jeho expedíciách, skúsenostiach a názoroch s názvom Nad oblakmi.

„V horách, keď neriskuješ, nemáš veľké šance na dosiahnutie úspechu,“vyjadril sa raz Anatolij Bukrejev. „Riskoval som aj na Evereste, keď som sa v búrke vydal na pomoc tým, ktorí to potrebovali.“

Cítil sa totiž dostatočne silný na to, aby to zvládol. Proti lavíne na
Annapurne na Vianoce pred dvadsiatimi rokmi bol však „silný Rus“ bezmocný.

  • Ako editor týždenníka Plus 7 dní má na starosti tvorbu a výrobu časopisu. Zodpovedá za obsahovú stránku rubriky história. Vyhľadáva a spracúva aj vlastné témy, najmä so športovou tématikou.