So známym bratislavským parkom sa spája nečakaný unikát

Záhrada pre stopäťdesiattisíc ľudí. Alebo – predzáhradka bratislavského Auparku. Nazvite si ho ako chcete, ale Sad Janka Kráľa v Petržalke bol prvým verejným parkom v strednej Európe!

Začalo sa to v roku v 1775, keď na brehu Dunaja vyťali stromy, aby mohli vysadiť nové aleje v tvare osemramennej hviezdice Sternallee. Náš park vznikol skôr než viedenský Prater, ktorý sprístupnili verejnosti až o rok neskôr a je starší než londýnsky Marylebone Regent's park, ten je až z roku 1804. Predbehli sme aj Prahu, kde Kráľovskú oboru otvorili tiež v roku 1804!

Sternallee mala svoje srdce tam, kde dnes stoji pamätník Janka Kráľa. Odtiaľto sa do lužného lesa rozbiehali dve jelšové a topoľové aleje a po jednej javorovej, vŕbovej, brestovej a jaseňovej. Bratislava pobila Francúzov s ich symetrickými parkami, objavili sme čosi nové. A roku 1868 sme zasa raz triumfovali, keď sa v srdci alejí zjavili záhony s kvetinovou výsadbou. To dovtedy tiež nikomu nezišlo na rozum.

V roku 1827 tu otvorili známu kaviareň Aukaffeehaus. O rok neskôr pribudlo drevené divadlo - Aréna. Čoskoro ho zasa zatvorili a vybudovali ďalšiu drevenú arénu. Povolenie na jej výstavbu dal gróf Pálffy. V šesťdesiatich rokoch devätnásteho storočia postavili v parku vodomet, vybudovali petržalské korzo, okružnú cestu na jazdu kočom, pri kaviarni vyrástol hudobný pavilón. Roku 1871 sem preniesli z mesta viacero sôch. Flóru, Artemis, Tritóna, Diana... A do východného kúta parku umiestnili pôvodnú gotickú vežu františkánskeho kostola. Kostol prestavovali a túto vežu by nová konštrukcia jednoducho neuniesla.

Koncom devätnásteho storočia v parku pribudli aj vtedy nesmierne moderné športoviská. Dostihová dráha, športový štadión, lodenice veslárskeho klubu, v zátoke za Arénou kúpalisko Lido. A namiesto veľkej asfaltovej plochy pod dnešným Starým mostom, ktorá v súčasnosti slúži ako parkovisko, boli tenisové dvorce.

Korzo histórie

Keď už spomíname parkovisko, spomeňme aj cyklotrasu, ktorú umne namaľovali na asfalt starej Viedenskej cesty. Okrem kreslenia sa dnešní majstri veľmi nenatrápili, tá cestu vznikla na protipovodňovej hrádzi, ktorú dala vybudovať ešte Mária Terézia!

Ale keď hovoríme o Sade Janka Kráľa a jeho najbližšom okolí, Mária Terézia naozaj nie je jediné zvučné meno, ktoré sa s ním spája.

Vedeli ste, že divadlo Aréna v roku 1839 navštívil František V., v roku 1915 španielska kráľovná Izabella? A čo princ Karol, ktorý mal patronát nad tunajšou poľnohospodárskou výstavou roku 1902? Tú si zasa prišiel pozrieť abesínsky kráľ Menelik...

Králi, cisári, cisárovné, diktátori. A vojny. Napríklad prusko-rakúska. Vtedy sa dokonca odohrala senzácia: súboj medzi grófom Nemesom a pruským kniežaťom Lichnovským. Pri ňom bol gróf ťažko ranený a 30. marca 1866 zomrel.

Napoleon Bonaparte a Hitler. Ten prvý si 30. augusta 1809 postál pod stromom na mieste, kde sa v Petržalke končil pontón. Ten druhý nechcel byť horší a postavil sa pod ten istý strom 25. októbra 1938. Zo stromu nezostalo nič. Ani obrys pňa.

Sochy na úteku

Keby tých 27,03 hektára plochy, na ktorých rástlo v deväťdesiatych rokoch minulého storočia tritisíc stromov, vedelo rozprávať, dopočuli by sme sa aj iné historky. Nám ich svojho času vyrozprával inžinier Dušan Janota, pre ktorého bol park rohom ulice, kde býval. A ako niekdajší pracovník Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody vedel o ňom asi naozaj všetko.

V roku 1933 sa tu vraj pod vežičkou otrávili milenci, ktorým sa bránili vziať. Vedel aj to, že každá žiara má aj svoj tieň. Ten sa na park znášal vždy s nocou. Chodievali sem nielen králi, ale aj vojačikovia so svojimi krátkodobými známosťami. A pohybovali sa tu dokonca aj sochy. Niektoré si doslova zabehali. Tyršova busta, ktorá zdobila nábrežie, kým si ju neodniesli českí Sokoli, sa zrodila zo zadku koňa sochy Márie Terézie. Petöfiho pamätník stál najskôr tam, kde dnes v starom meste sedí Hviezdoslav. Odtiaľ ho preniesli do srdca parku, na miesto, kde neskôr zasa umiestnili sochu Janka Kráľa a Petöfi potom našiel pokoj v zátiší starého tisu, ktorému vrcholec odstrelili ešte Napoleonove vojská. Dovtedy, kým sa zase nemusel sťahovať...

Dušan Janota spomínal, že tá drevená budova v tieni Incheby, ktorú by ste už dnes márne hľadali, bola drevárska firma Harsch a vyvýšená alej na južnej strane parku nie je nič iné ako obranný systém proti Napoleonovi. Vysvetľoval, že starý názov Petržalky - Engerau - znamená vlastne "úzky lužný les". Au Café potom nie je nič iné, ako kaviareň v lužnom lese. Hovoril o rozáriu, kde kedysi rástlo 500 druhov ruží, alebo, ak chcete, tritisíc kríkov. Tam, kde je dnes fontána, cez ktorú za minútu pretečie 2 700 až 5 400 litrov vody.

Len nevedno, čo stálo na mieste, kde je dnes nočný klub Messalina. S istotou však vieme, že tam, kde pred Messalinou parkujú limuzíny, sedávali ešte pred štvrťstoročím rodičia s deťmi, pili kávu a jedli koláče.

Vianočné tipy na darček