Sprostý somár? Na tento nezmysel zabudnite

Pod Muránskym hradom sa pasie stádo somárov. Vôbec netušia, že sú len prostriedok na to, aby sa tu darilo sysľom.

V hierarchii oslov má Ervín to najnižšie miesto, - povie Denisa Löbbová, zháči sa a vzápätí sa usiluje vypovedané prikrášliť. Že to nie je celkom tak, že ho tie somáre majú rady, že aj on si ich veľmi obľúbil.

Ale veta visí vo vzduchu, až kým sa k nej nevyjadrí Ervín Hapl: „Samozrejme, že som v hierarchii stáda úplne na konci, keď im dovolím úplne všetko! Veď ste to videli. Keď som teraz zberal trus sysľov, robili si so mnou, čo chceli. Sácali ma, tlačili sa na mňa. Majú skrátka prevahu.“

Kopanec do hrude

Kým somáre žerú kukuricu, čo im nasypal, človek ho v duchu ľutuje. Teraz naozaj vidno, čo je to somária hierarchia. Najskôr sa všetky zhrčia na jednom mieste, potom samica Linda, vodkyňa stáda, úderom do hrude odkopne samca Blacka a o chvíľu aj mláďa, ktoré ešte nepochopilo, kde je jeho miesto.

Občas sa ujde kopanec aj Róze, ale tá sa nedá a kopance do hrude vracia. Keď konečne dožerú, sú zrejme viac dobité než sýte. Nuž a byť až na samom konci čo do postavenia v stáde, to veru nie je závideniahodné.

Ešteže Ervín Hapl je človek a veľmi dobre vie, že majiteľom tohto stáda je práve on. „Chcel som tri samice a jedného samca, dostal som tri samce a jednu samicu,“ rozpráva o založení tohto stáda.

„Kupoval som ich v Tornali. Jeden z nich po roku uhynul. Potom sa narodila Luna, tá už má mláďa, samčeka Fendera,“ rozpráva a Denisa Löbbová dodá, že ho pomenovali podľa gitary: „Som z hudobníckej rodiny, brat hrá v kapele.“

Linda má medzičasom druhé mláďa a pribudla aj Róza z ranča na Sihle. Skrížila sa s koňom huculom, mláďa putovalo do Maďarska, ona na Muráň a teraz čaká prírastok s Blackom.

Samozrejme, mohli by sme sa v tomto rodokmeni hrabať ešte dlho a možno by sme objavili aj ďalšie poklesky ako ten Rózin s huculom, ale načo? Stačí, keď povieme, že dnes je na Bielych vodách pri Muránskej Dlhej Lúke šesťčlenné stádo oslov, ktorých jedinou úlohou je spásať trávu na ohradenom pozemku.

Očividne sa im ich životná úloha páči a tak sa Muráňom z času na čas ozýva nadšené híkanie. Vôbec netušia, že sú len prostriedok na to, aby sa tu darilo sysľom.

Syseľ sa vracia

„Áno, chceme, aby sa do prírody vrátili sysle,“ povie Jana Šmídtová, riaditeľka Národného parku Muránska planina. V minulosti sme mali niekoľkotisícové kolónie týchto hlodavcov, ale najskôr ich za socializmu vyhlásili za škodce a ak ste sysľa zabili, dostali ste finančnú odmenu.

Po roku 1989 zasa zarástli pasienky a bolo aj po týchto milých zvieratkách. Už nám tu nič „nepanáčikovalo“ ani nič nepískalo, aby varovalo ostatné sysle. Kedysi bolo v okolí Revúcej asi päťdesiat syslích lokalít, posledného videli pri Licinciach v roku 1997. A postupne mizlo aj všetko ostatné, čo s nimi súviselo.

Napríklad sokol rároh. Kedysi ho na Muráni vídali často, ale kde by našiel dva až tri sysle denne, aby nakŕmil seba aj mláďatá? Vypadlo jedno ohnivko z reťaze a tá sa začala trhať.

„V roku 2000 sa na Bielych vodách pásli kravy, tráva bola nízka, taká vyhovuje sysľom. Kým sa kravy pásli, ochranári lapali sysle na košickom i bratislavskom letisku, kde sa ich chceli zbaviť, ale aj v Cerovskej vrchovine. Na Muráni im predvŕtavali diery do zeme, aby sa mali kde usadiť, a začínalo sa im celkom slušne dariť.

Keď však súkromník zbalil kravy a odviedol ich, tráva vyrástla a sysle takmer podochli. „V roku 2003 ich tu bolo asi osemsto, o rok neskôr sotva päťdesiat,“ hovorí Ervín Hapl.

Prišli osly, spásli trávu a sysľom sa opäť začalo dariť. Až tak, že Biele vody sú dnes zdrojová lokalita, na troch hektároch žije približne päťsto sysľov a časť tunajšej populácie môže pomáhať pri „zasysľovaní“ iných lokalít na Slovensku, ako je napríklad Záhorie či Slovenský kras.

Videli ste už sysľa pasienkového? Milé zvieratko. Veľké asi ako morské prasa. Občas z nory vytrčí hlavu, potom zvyšok tela, postaví sa na zadné, obzerá sa, uchmatne, čo vidí, a uteká s tým späť k diere v zemi.

Napríklad, keď im Ervín Hapl hodí jablko, premenia sa na jabĺčko so štyrmi nohami. A keď im tých jabĺk hodí viac, môže s potešením konštatovať, že majú priemerne okolo sedem mladých ročne. Závisí to od potravy.

Somár sprostý!

Kým my pozorujeme sysle, osly sa na nás tlačia bokmi. Nevedia sa tešiť z maličkostí ako pes, ony len stále bojujú o svoj post v stáde. Ak uhneme, padneme v somárskej hierarchii pod ne. A ak sa im postavíme za zadok, hrozí, že aj my dostaneme kopanec do hrude. Denisa Löbbová nás teda varuje, a keď sa osly začínajú tlačiť na ňu, dostanú, čo im patrí.

Nacvičeným pohybom sa jej teniska ocitne na ich hrudi. Tomu rozumejú! Ale naučia sa aj kadečo iné. Skúste sa ich ošetrovateľky spýtať, či je pravda, že somár je sprostý.

„Nesúhlasím. Ľudia to vydedukovali z toho, že osol občas zastane a nechce sa pohnúť ani dopredu, ani dozadu. Mne sa to stalo tisíckrát a bolo už aj také, že sme Rózu aj ťahali spredu, aj tlačili zozadu cez potok. Osol však môže šípiť nebezpečenstvo, o ktorom človek nemá ani tušenie.

Napríklad zacíti hada na ceste. Alebo sa jednoducho zľakne. Na zimu ich vodievame k nám do záhrady, musia prejsť niekoľko kilometrov po asfalte cez štreku aj cez potok. Nepoznajú to, boja sa, zastanú. Môže ich tiež rozbolieť kopyto, nie sú podkuté.“

Kopyto treba pravidelne čistiť a strúhať. Rastie ako človeku necht a z vlastnej skúsenosti vieme, že keď je príliš dlhý, pukne až do živého a bolí. No nech má človek akýkoľvek dlhý necht, nenatiahnu sa mu šľachy ako somárovi. Nasadiť mu ohlávku?

„Spočiatku na to bolo treba päť chlapov, ktorí ich nasilu držali. Ale časom si vďaka pochvalám a trestom zvykli,“ hovorí Denisa Löbbová. Pochvala? Hladkanie, piškóta, jabĺčko, suchý chlieb. Trest? Buchnúť alebo kopnúť do hrude. Rana nebolí, ale ten pocit!

Ošetrovateľka je pre ne síce kamarát aj členka stáda, ale ona dobre vie, že ak chce mať rešpekt, musí zostať navrchu. Ak sa vám to zdá zložité, tak s koňom je vraj oveľa viac starostí.

Híkanie na Muráni?

Patrí však osol do slovenskej prírody? Väčšinou ich poznáme z juhu, povedzme z Balkánu, kde kráčajú kamenistými cestami vlečúc na chrbte vrecia s olivami. Vraj zvládnu ťažší náklad, než sami vážia, ale treba ich na to naučiť.

Alebo sme ich videli na maďarskej puste, alebo poznáme chuť ich mäsa. Maďarská saláma, rumunská saláma Sibiu. Ale somár na Muráni? „Predpokladáme, že osly slúžili aj v rudných baniach. Kto si nemohol dovoliť koňa, kúpil osla, bol lacnejší,“ spomínala riaditeľka národného parku.

Predsa však, nepatrili by sem skôr ovce a kozy? „Patrili, ale ovce a kozy by v tomto kraji dlho v ohrade nestáli. Buď by padli za obeť vlkom či medveďom, alebo by ich odniesli dvojnohé šelmy. Navyše, keď začnú somáre híkať, predátory sa radšej dajú na ústup. Preto v poslednom čase nakupujú mnohé salaše práve tieto zvieratá. A tak ich vlastne aj u nás pomaly, ale isto pribúda,“ doplní Ervín Hapl.

Pribúdajú osly, vracajú sa sysle a na Muránskej planine sa opäť zvykne zastaviť sokol rároh, sťahovavý vták, ktorého sme tu nevideli už dávno.

Zatiaľ sa však len zastaví, nezostáva. Päťsto sysľov, to je nič. Na to, aby uživili pár s mladými, to nestačí. Stôl musí byť bohatší. A ten somárov? Ak chcete peknú kvetinovú záhradu, zabudnite, že existuje.

Nestavia sa na zadné ako koza, ale čo dočiahne, to zje. Dožije sa pätnásť až dvadsať rokov a každý rok môže mať jedno mláďa. Ak sa s koňom spári oslica, na svet príde mulica, dobrá do hory, ale celý život neplodná.

A ak sa dá dokopy somár s kobylou, máte mula. Mimochodom, Ervín Hapl vraví, že ani jedno z jeho zvierat neskončí v mäsopriemysle ani v kafilérii. „Uhynuté zviera patrí na mrchovisko, kde sa oň postarajú dravce. Vedeli ste, že aj na Slovensku žili supy bielohlavé?“ Jedného vraj vlani videli v Zádielskej doline. Zdá sa, že ohnivká reťaze sa opäť spájajú.

Vianočné tipy na darček