Prístupný: Na rozdiel od iných ruín sa na Hrušov dostanete veľmi ľahko.

Stredoveký hrad v Hrušove opravili - ako darček k prezidentovým narodeninám

Opravený Hrušov odovzdali k osemdesiatke prezidentovi a na ďalších osemdesiat rokov naň zabudli.

Fantastické smetisko! - nadchýna sa Róbert Daňo. „Našli sme obrovské množstvo odpadu z kuchyne, kostí zvierat z trinásteho aj pätnásteho storočia.“ Po tejto pozoruhodnej informácii sa na neho pozeráte zrejme nie príliš presvedčivo, tak radšej pokračuje: „Zoológovia dokážu podľa kostí určiť, v akom veku tieto zvieratá zabili, čo panstvo v ktorom storočí na hrade jedávalo, a porovnať to.“ A potom je z toho takáto myšlienka vedúceho archeologického výskumu na hrade Hrušov: „Jedávali tu najmä mladšie mäso. Pokiaľ ide o veľmožov, to sa dalo čakať. Lenže rovnakým mäsom sa kŕmilo služobníctvo. Pán pravdepodobne dostal to najlepšie, ale ani ostatní na hrade neobišli naprázdno. Sedliaci sa stravovali horšie, krava žila, kým dojila.“ Takto to vyzerá, keď prehovorí - smetisko.

Vykradnutý, vyplienený, opustený

A panstvo aj fajčilo! Tabak bol v Európe ešte krátko, ale stal sa módnym hitom a šíril sa neuveriteľne rýchlo. Pochodoval spolu s vojakmi. „Našli sme tu jednodielnu hlinenú fajku holandského typu. To je rarita, lebo v našich končinách sa vyskytovali skôr fajky tureckého typu s odmontovateľnou hlavičkou,“ hovorí archeológ. Pre odpadlíkov, ktorým história veľa nehovorí, iná informácia - zachovala sa v takom stave, že by ste si z nej mohli poťahovať modrý dym aj dnes!

Potom sa dozviete, že aj z popola sa dá čítať. Našli ho tu až pol druha metra, takže na hrade muselo byť veľa dreva, keď sa pri tureckých výpadoch chytili strechy a krovy, ale ani tak ho nedobyli. Dnes je to jednoducho jedna z vrstiev, ktorú odkrývajú tak, ako na seba padali. Lebo osud teda veľmi dobrý nemal.

Vykradli ho už v roku 1474 a zavraždili pritom aj pána, Pavla zo Solčian. V roku 1543 ho vykradli opäť a po Rákócziho povstaní v roku 1708 ho doslova vyplienila cisárska armáda a po nej dielo skazy dokonalo miestne obyvateľstvo. Bolo očividne dôsledné, lebo neskorší majitelia Zayovci cez súdy riešili, kto čo ukradol, kto a čo zničil. O štyridsať rokov o ňom Matej Bel píše ako o ruine a ruina sa zase zišla ako materiál staviteľom cesty z Topoľčianok do Skýcova koncom devätnásteho storočia.

Hradná matka Anna: Napečie aj také koláče, aké jedávali v stredoveku. A chutia!
Hradná matka Anna: Napečie aj také koláče, aké jedávali v stredoveku. A chutia!
Foto: Viktor Malý

Koláč pre dušu

„Osúchy sú z chlebového cesta. Mali by sa upiecť v peci, ja mám iba rúru, ale aj tak sú výborné. Trocha omastiť, cesnak, soľ a k tomu slivkový lekvár alebo vajcia, tých aj v stredoveku mali dosť,“ ponúka svoj recept Anna Letková v dobovom kostýme pani matky. Jej dcéra Stanislava Blahová vzala na seba prvú októbrovú sobotu rolu hradnej panej. Na hrad pozvali svojich priaznivcov, aby sa im poďakovali za pomoc pri obnove Hrušova. Nebola to najvďačnejšia úloha, byť všade a s každým naraz, na veži aj v podhradí, to dá zabrať. Keby bola pani Leustachová, asi by to mala ľahšie, mohla by len vymýšľať, kde dať akú novú podlahu položiť a archeológ by o nej mohol konštatovať, že stredoveké veľkomožné manželky sa od tých dnešných veľmi nelíšili. Leustach z Jelšavy bol jeden z mnohých, asi päťdesiatich majiteľov hradu, čo je tiež rarita, a Leustach sa volá aj občianske združenie, ktoré pani Stanislava s manželom Jozefom založili pred štrnástimi rokmi, aby hrad zachránili.

Naozaj to majú ťažšie než niekdajší veľmoži. Ako povedal Jozef Blaho pri odhaľovaní novej tabule, do obnovy hradu už investovali stotisíc eur a cenu tu odrobenej práce vyrátali na vyše milióna eur. A to Angličania len nedávno vypočítali, že stavba hradu kedysi vyšla v prepočte asi na desaťtisíc súčasných britských libier. Drevo mali vlastné zo svojich lesov, kamene vlastné, tehly vypálili poddaní, do práce ich stačilo nahnať a zostávalo už len zaplatiť slobodným murárom, lebo miestni stavať hrady naozaj nevedeli. Dnes nemáte vlastné nič, sponzorov treba hľadať a tešíte sa z každej pomocnej ruky. Preto aj tie sladkosti v rukách hradnej matky Anny Letkovej: „Koláč pohladí dušu.“

„Keď sme sa s rodičmi presťahovali z Kyjeva na Slovensko, mala som desať rokov. Prihlásila som sa na historický krúžok a pán učiteľ nám rozprával aj o Hrušove,“ hovorí Aľona Krylovová, ktorá má dnes sedemnásť. A od šiestej triedy základnej školy ju môžete nájsť na hrade každé leto. „Pustili ma k smetisku v bašte. Nadchlo ma, že som aj ja dokázala čosi nájsť. Kusy keramiky, stáročné klince.“

„Na základnú som chodila v Nitre, kde učil pán Blaho zemepis a dejepis. To, že sa usiloval zachrániť niečo, čo si náš štát vôbec neváži, pokladám za čosi úžasné. Tri letá som tu odpracovala aj ja, naučila som sa murovať, škárovať a dokonca stavať lešenia,“ rozpráva Kristína Hermanová. „Ale nie je to iba hrad, čo sa mi páči - pochopila som, že aj jeden človek dokáže veľké veci. Stačí sa pozrieť, ako sa ruina zmenila. A to všetko organizoval môj dnes už bývalý učiteľ a jeho manželka.“ Z päťsto dobrovoľníkov približne takto by odpovedalo niekoľko stoviek detí väčšinou z Nitry. Aj traja bratia Cabadajovci, tí sa tu vystriedali postupne.

„Som babičkou pre vyše dvesto detí,“tvrdí o sebe hradná matka Anna Letková a nesie, pre zmenu, kapustníky. Chýba už hádam iba smotanový báleš, stredoveká špecialita, na jeho prípravu sme sa dozvedeli aj recept. Na ťapšu roztiahnete chlebové cesto, do stredu pridáte smotanu, bylinky, cesnak - čo vám napadne - a celé to vykotíte na plech. Tak nám to povedali. Dnes sa to vraj volá podpecník. Či aj on hladí dušu, sme sa nedozvedeli. Namiesto podpecníkov bol guláš.

Historik Miroslav Eliáš: Preoblečený za jedného z majiteľov hradu, Jána Topoľčianskeho.
Historik Miroslav Eliáš: Preoblečený za jedného z majiteľov hradu, Jána Topoľčianskeho.
Foto: Viktor Malý

Darček pre pána prezidenta

Inak, ak vás zaujíma história, na takejto akcii môžete klásť aj nepatričné otázky. Napríklad, keď stretnete historika Miroslava Eliáša preoblečeného za jedného z majiteľov hradu, Jána Topoľčianskeho. Laik by povedal, že mu spod brnenia na hrudi trčí sukienka a spod nej vykúkajú žlté čižmy.

„To nie je sukienka, ale kaftan, je vyrobený z dvoch kusov látky rozstrihnutých práve medzi nohami preto, aby jazdec mohol ľahšie vyskočiť a udržať sa na koni. Koniec šestnásteho storočia sa niesol v znamení módnej vlny, ktorú ovplyvnili Turci. Čo bolo exotické, to sa ľuďom jednoducho páčilo. Z kaftanu sa vyvinul neskorší dolomán. A tie žlté kožené čižmičky s ostrohami? To je tiež odkukané od Turkov,“hovorí stojac s halapartňou v ruke pred novou informačnou tabuľou, ktorú odhalili práve v onú prvú októbrovú sobotu. Píše sa na nej o obnove Hrušovského hradu začiatkom dvadsiateho storočia. Ak ste doteraz mali pocit, že sa dejiny opakujú, teraz vás v tom len utvrdíme.

V roku 1923 sa kaštieľ v Topoľčiankach stal sídlom československého prezidenta Tomáša Garriqua Masaryka. Z Topoľčianok do Hrušova je čoby kameňom dohodil a pán prezident si čoskoro obľúbil aj ruinu hradu. Chodieval sem nielen s deťmi a vnúčatami, ale napríklad aj s Karlom Čapkom. A tak sa čoskoro rozbehla rekonštrukcia, ktorá má hneď niekoľko naj. Aby Hrušov mohli odovzdať pánovi prezidentovi obnovený pri príležitosti jeho osemdesiatych narodenín, museli to stihnúť za dva roky! V januári 1928 iniciovalo rekonštrukciu ministerstvo poľnohospodárstva a už začiatkom februára toho istého roku Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku po odbornej prehliadke stanovil postup prác.

Aľona Krylovová v maskáčoch: Od šiestej triedy základnej školy ju
môžete nájsť, ako pracuje na hrade každé leto.
Aľona Krylovová v maskáčoch: Od šiestej triedy základnej školy ju<br /> môžete nájsť, ako pracuje na hrade každé leto.
Foto: Viktor Malý

„Medzičasom Správa Štátnych lesov v Topoľčiankach rozbehla budovanie štrkovej príjazdovej cesty v dĺžke 1 200 metrov, ktorá mala umožniť prezidentovi prístup automobilom...“ píše sa na tabuli. Ešte v decembri toho istého roku zaistili múry drevenými podperami a pripravili ruinu tak, aby sa už v nasledujúcom roku mohli rozbehnúť rekonštrukčné práce. Začiatkom roku 1929 dodalo riaditeľstvo Štátnych lesov guľatinu a rezivo na výstavbu lešenia a v novembri 1930 hrad kolaudovali. „Celkové investičné náklady konzervácie predstavovali 411 379 korún.“ Nuž a keď mal pán prezident osemdesiatku, odovzdali mu ako pozornosť zakonzervovaný hrad.

Zabudnutý a znova objavený

Myslíte si, že to bolo rýchlo? Čože je to oproti trinástemu storočiu, keď vedeli dostať informáciu z Nitry do Trenčína - za hodinu?! Ako hovorí archeológ Róbert Daňo, Csákyovci museli mať dokonalého urbanistu. Matúš Čák Trenčiansky, ktorý vlastnil až okolo šesťdesiat hradov v Uhorsku, si sám dal postaviť iba dva a Hrušov je jeden z nich. Vie sa o ňom, že vládol nezávisle, „bez ohľadu na záujmy kráľa“, nuž a takémuto človeku sa informácie vždy zídu. Stačilo ich posúvať z jedného hradu na druhý zrkadielkom, dymom alebo ohňovými signálmi. Je vari toto dôvod, prečo si dal postaviť práve tento hrad, keď už na ňom nikdy nežil?

Každý hrad má svoje tajomstvá, musí ich mať aj Hrušovský a prezradí len to, čo chce. Napríklad tak, že vydá kosti zvierat zo svojho smetiska. Ale to len vďaka tomu, že sa oň niekto začal starať, že sa usiluje vdýchnuť mu aspoň trochu života v podobe obnovených múrov a že ktosi je ochotný vziať na seba úlohu hradnej panej a hradného pána v dvadsiatom prvom storočí. Keby nebolo Blahovcov, nebolo by už zrejme ani Hrušova. Darmo ho pánovi prezidentovi odovzdali k osemdesiatke, keď naň vzápätí všetci zabudli a nechali ho napospas osudu - ďalších osemdesiat rokov, kým v roku 2004 nevzniklo združenie Leustach. Treba uznať, že si našli naozaj zabudnutý hrad. Hrad za božím chrbtom. A predsa úžasný.


VIDEO Plus 7 Dní