Slovenské učené tovarišstvo: Založenie učenej spoločnosti - uprostred Anton Bernolák, napravo Jozef Ignác Bajza a Juraj Fándly a vpredu sediaci biskup Alexander Rudnay.

Svoje knihy vydávala vďaka pálenici. Cenzori ich nenávideli

Nielen dnešní spisovatelia, ale aj niekdajší museli vynaložiť veľa úsilia, aby im kniha vyšla.

Keďže Jozef Ignác Bajza, katolícky farár v Dolnom Dubovom, muž hlásajúci lásku božiu, bol aj veľmi podnikavý a praktický, poradil si. Založil v dedine menšiu pálenicu a zisk z nej mu umožnil vydávať knihy. A napísal ich veľa.

Jozef Ignác Bajza: Katolícky farár a spisovateľ.
Jozef Ignác Bajza: Katolícky farár a spisovateľ.
archív

Jozef Ignác Bajza: Katolícky farár a spisovateľ. Foto: archív

Nepoddajný

Narodil sa v roku 1755 v Predmieri v Trenčianskej župe, teológiu študoval na Pázmáneu vo Viedni, kde sa nadchol reformami Jozefa II. Podobne ako viacerí iní bohoslovci. On možno ešte väčšmi. Plodom tohto jeho nadšenia bola už dva roky po vysvätení zbierka Rozličnich veršuv. Obsahovala tristo epigramov a veľa z nich bolo kritických. Posmešne, satiricky sa v nej prizrel rozličným neduhom.

Bernolák odovzdal rukopis cirkevnému cenzorovi a ten sa zhrozil. Veď autor v ňom útočí na šľachtu, na jej parazitný život, na spoločenskú nerovnosť, ba ešte horšie - na neporiadky v cirkvi, na kláštory. Cenzor oznamuje svojim nadriadeným: „V tejto knihe slovenských básní sú veľmi mnohé také, ktoré ľuďom vzdelaným a zdravým rozumom obdareným, cirkevnú disciplínu rešpektujúcim nielen môžu, ale i musia sa nepáčiť.“ Cenzor zamietol rukopis. Bajza sa však prejavil ako bojovník. Rukopis poslal na Ústrednú cenzúru do Viedne a tam mu ho schválili.

Zaniesol ho teda do tlačiarne, ale urazený cenzor ho odtiaľ stiahol. Ťahanice s cenzormi - ako vieme, aj z nie takej dávnej minulosti - spravidla sa končia v neprospech spisovateľa. Kniha nikdy nevyšla. Bajza sa dostával do konfliktu aj s ďalšími nadriadenými. Dlhé roky sa vliekol spor so Štefanom Kovácsom, správcom majetkov vo Farskom pri Trnave. Vyvrcholil v roku 1796, keď Kovács podal rozsiahlu obžalobu a Bajza ešte rozsiahlejšiu obhajobu. Súd dal v podstate za pravdu Bajzovi.

Juraj Fándly: Jeho dielo Dúverná zmlúva v bernolákovčine Bajzu rozhorčilo.
Juraj Fándly: Jeho dielo Dúverná zmlúva v bernolákovčine Bajzu rozhorčilo.
archív

Juraj Fándly: Jeho dielo Dúverná zmlúva v bernolákovčine Bajzu rozhorčilo. Foto: archív

René na potulkách

Bajzu neodradili ťahanice okolo prvej knihy a zakrátko pripravuje do tlače ďalšiu. Lenže tentoraz je už opatrnejší. Aby sa vyhol miestnym cenzorom, ku ktorým ešte neprenikol duch jozefínskych reforiem, predkladá ju rovno cenzorom do Viedne. Dobre vedel, čo koná. Román René mláďenca príhodi a skúsenosťi, prvý slovenský román, ani trochu nešetrí kritikou pomerov v krajine.

Dej románu sa odvíja v zahraničí. Mládenec René sa vyberá z Benátok do Tripolisu, aby našiel a zachránil svoju sestru Fatimu, pritom prežíva všelijaké dobrodružstvá. Takže je to čiastočne dobrodružný román. Ale René prežíva aj vášnivú lásku k Hadixe. Takže je to čiastočne sentimentálny román. Bajza vkladá do svojho diela rôzne poznatky z ciest. Plní teda aj veľmi výraznú náučnú úlohu.

No René mláďenca príhodi a skúsenosťi sú pozoruhodné najmä kritikou spoločenských pomerov. Zväčša je síce zaobalená, ale čitateľná. Za Bajzovou kritikou mohamedánstva, dervišov, náboženského fanatizmu a povier sa zjavne skrývala kritika katolíckej cirkvi. Ešte väčšmi zaútočil v závere knihy, keď zapochyboval o celibáte katolíckych kňazov.

Druhý diel románu ponúka už inú štruktúru aj oveľa ostrejšiu kritiku spoločenských pomerov na Slovensku. Kritiku, ktorú možno nazvať skôr satirou. Vo Wikipédii sa o tom píše: „Satira Jozefa Ignáca Bajzu je satira voltairovská - ostrá, odvážna, vtipná, vyúsťujúca miestami až do grotesky a pamfletu.“ Cenzúra zamietla vydať druhý diel. Zachovali sa z neho dva exempláre.

Umrel vyše osemdesiatročný: Jeho telesné pozostatky uložili do kapitulskej krypty Dómu svätého Martina v Bratislave.
Umrel vyše osemdesiatročný: Jeho telesné pozostatky uložili do kapitulskej krypty Dómu svätého Martina v Bratislave.
MILAN VRANKA

Umrel vyše osemdesiatročný: Jeho telesné pozostatky uložili do kapitulskej krypty Dómu svätého Martina v Bratislave. Foto: Milan Vranka

Súboje

Pomôž si sám aj Pán Boh ti pomôže. Tak vraví slovenské ľudové príslovie. Bajza sa asi väčšmi spoliehal na seba ako na Pána Boha. Rodina, z ktorej pochádzal, neoplývala bohatstvom. Ani dedina Dolné Dubové neďaleko Trnavy, kde bol dvadsaťtri rokov farárom. Musel sa oháňať. Farské polia svedomite obrábal. Aj preto, aby - ako vravel - jeho hospodárstvo bolo vzorom pre miestnych roľníkov. Veľmi rýchlo sa dostal do sporu s cirkevnou i svetskou vrchnosťou. S cirkevnou najmä pre prvú knihu, so svetskou najmä pre dedičstvo, ktoré kostolu zanechal miestny občan.

Chcel si ho vymôcť správca panských majetkov a keď to nešlo, vyhrážal sa Bajzovi dokonca aj arcibiskupom Battányim. Bajza odpísal správcovi: „Nie som husársky kôň grófa Battányiho, aby pán mohol na mne rajtovať.“ Bojovný Bajza protestoval proti poškodzovaniu farára pri výbere šestnástiny z cirkevného desiatku, dožadoval sa od zemepána dodržiavania patronátnych povinností o kostol a faru a tak ďalej.

Panský úradník Štefan Kovács nevedel prísť Bajzovi na meno. Zachovalo sa mnoho jeho obvinení písaných žlčou. Podľa Kovácsa niet vraj roka, aby sa nesťažoval proti zemepánovi a jeho úradníkom, ale i proti farníkom. Údajne aj verejne zbil niekoľkých svojich odporcov. Keď Bajza v decembri 1836 umrel, zanechal po sebe 7 223 zlatých. To bola na tie časy veľká suma. Odkázal ju na cirkevné a dobročinné ciele.

Hanopis: Dielo Anti-Fándly, dole, je zlostným Bajzovým útokom na Fándlyho.
Hanopis: Dielo Anti-Fándly, dole, je zlostným Bajzovým útokom na Fándlyho.
SNK

Hanopis: Dielo Anti-Fándly, dole, je zlostným Bajzovým útokom na Fándlyho. Foto: SNK

Svoj proti svojmu

Bajza napísal svojho Reného v spisovnej slovenčine, v jazyku, ktorý si sám vytvoril. Bola to zmeska ovplyvnená češtinou, poľštinou, chorvátčinou, rusínčinou. Chýbali mu aj presnejšie gramatické pravidlá. Keď Bernolák uzákoňoval svoju podobu spisovnej slovenčiny, Bajzu to rozhorčilo. Ešte väčšmi, keď Fándly vydal v bernolákovčine svoj spis Dúverná zmlúva. Uberajú mu prvenstvo vo vydávaní slovenských kníh? V diele Slovenské dvojnásobné epigrammata napísal: „… tú česť sem já mal, bych prvný ke knihám slováckým led lámal.“

Medzi súkmeňovcami, ktorí boli vášnivými zástancami jozefínskych reforiem a ktorí sa usilovali obrodiť národ a vytvoriť spisovný jazyk, prepuknú dlhé a vášnivé spory. Bajza dokonca upozorňuje trnavský vikariát na škodlivosť Fándlyho spisu. A tak konzistoriálna cirkevná rada nariaďuje vyšetrovanie. Píšu proti sebe, anonymne i neanonymne, kydajú na seba. Robí tak najmä hašterivý, neznášanlivý Bajza. Hoci je členom Slovenského učeného tovarišstva, píše naň posmešné epigramy.

No doba nežičila zanieteným osvietencom. Jozef II. vládol krátko, jeho brat Leopold II., ešte väčší reformátor, ešte kratšie a Uhorsko sa znova ponáralo do temnoty. Úsilie nadšencov dokonávalo. Nedarilo sa ani Slovenskému učenému tovarišstvu. Bajza napísal niekoľko ďalších spisov. Niektoré vyšli, niektoré cenzúra nepustila. Zo svojej tvorby nezbohatol. Na jej vydanie dal tisícpäťsto zlatých, ale vrátilo sa mu sotva stopätnásť. V decembri uplynulo 180 rokov od jeho smrti.

René mládenec v Tripolise

Z prvého slovenského románu: „Tamojší obyvatelia sa však najradšej kúpu. Kúpele sú stále plné, lebo veria, že častým umývaním tela očistia si aj dušu od hriechov. Ráno sa kúpu ženy a popoludní mužskí. Druhou ich najväčšou záľubou sú spoločné posedenia v tôni stromov pri vodách alebo cestách. No tieto chvíle predpokladanej družnej veselosti sú skôr na smiech, lebo sedávajú tam v kole bez rečí, akoby každému jazyk prirástol k zubom. Keď aj niekto príde, povie síce prítomným ono salam alejkum! (pokoj s vami), ale potom si sadne, pričom prekríži nohy, bafká z fajky, odpľúva a za niekoľko hodín prepovie toľko slov, že by sa ľahko dali spočítať. Schádzajú sa aj v domoch, nie však verejných, ako sú u nás hostince, lebo tam ich niet (podobajú sa im iba hospitáliá, ktorých majú pomerne dosť a poskytujú v nich zadarmo stravu pútnikom uberajúcim sa do Mekky alebo Mediny), lež sa navzájom navštevujú priatelia. Ale ani tam veľa toho nenarozprávajú, mlčia, aby jeden druhého nevyrušoval v dumách. Ak sa už hostiteľovi zunovali, začne izbu kropiť vodou, a tým im dáva na vedomie, že každý sa môže pobrať svojou cestou.“

Odporca bernolákovčiny: Bajza sa pre jazyk pustil s bernolákovcami do sporu.
Odporca bernolákovčiny: Bajza sa pre jazyk pustil s bernolákovcami do sporu.
MILAN VRANKA

Odporca bernolákovčiny: Bajza sa pre jazyk pustil s bernolákovcami do sporu. Foto: Milan Vranka

Boj o jazyk

Jazyk Fándlyho diela Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávnich aj včúlejších premenách rehoľníckích s vervou odsudzoval najmä Jozef Ignác Bajza, autor prvého slovenského románu. Nahnevaný, že nie jeho slovenčina, ale bernolákovčina sa ujíma. Jeho jazyk, ktorý uplatnil v románe René mláďenca príhodi a skusenosťi, je predsa lepší.

Vyvinie sa z toho polemika, ktorá nectí kňazský stav a najmä nie Bajzu. Hoci aj on bol členom Slovenského učeného tovarišstva, písal naň posmešné epigramy. Fándly aj Bernolák dostali v spore podporu od bohoslovcov z bratislavského generálneho seminára. Písali, „že nám, panónskym Slovákom, takýto Váš sloh sa páči“, a nie Bajzova „miešanina“.

Vianočné tipy na darček