Tajný poklad nacistov v Poľsku: Z mestečka urobil zlatú baňu

Ako vlak s pokladom nacistov, ktorý neobjavili, priniesol profit zabudnutému poľskému mestu

Volali ho „čierne zlato“. Uhlie, ktoré sa vytvorilo pred miliónmi rokov pod zemou v Dolnom Sliezsku, dlho zabezpečovalo prosperitu mestu Walbrzych. Pred dvadsiatimi rokmi však prišiel koniec. Poľská vláda rozhodla o zatvorení štyroch baní. Tým zanikli aj továrne napojené na ťažbu uhlia. Tridsaťtisíc ľudí stratilo prácu.

Nová kapitola dejín mesta sa začala písať minulé leto. Osemnásteho augusta 2016 oznámili hľadači pokladov, Piotr Koper a Andreas Richter, že pravdepodobne našli miesto, kde je ukrytý legendárny zlatý vlak. Vojenský vlak s pokladom nacistov, ktorý vyviezol zlato z vroclavských bánk a záhadne sa stratil v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny. Zlatá horúčka priviedla do Walbrzychu novinárov zo všetkých kútov sveta. Po nich prišli turisti.

Ako ementál

Vo Walbrzychu si dnes môžete obliecť tričko s nápisom Zlatý vlak - Zloty pociag, zobrať batoh s logom Zlatý vlak a ísť do baru Zlatá stanica na pivo Zlatý vlak. Legenda o poklade stále žije. Vlastne, žila tu vždy. Pred 2. svetovou vojnou patrilo toto územie Nemecku. Po vojne Nemcov vyhnali. Do ich prázdnych domov nasťahovali Poliakov z iných častí krajiny. Hovorí sa, že keď Nemci vedeli, že budú musieť odísť, skryli svoje cennosti v zemi a zakopali ich aj do hrobov svojich blízkych. Miestni občas vykopali takýto malý poklad. To lákalo do Walbrzychu veľa hľadačov pokladov.

Niekedy sa po rokoch, keď sa vzťahy medzi Poľskom a Nemeckom zlepšili, vracali aj pôvodní obyvatelia walbrzyšských domov. Z mesta odchádzali s plnými batohmi rodinných cenností. No Zlatý vlak, to bolo niečo väčšie. Skúšali ho nájsť mnohí. Je tu množstvo miest, kam by ho nacisti mohli skryť. Okolité Sovie hory sú prevŕtané ako ementál. Podzemné tunely majú asi tristo kilometrov. Časť vykopali baníci, zvyšok cez 2. svetovú vojnu nacisti. Išlo o prísne tajný projekt Riese.

Pod zemou vznikli chodby, bunkre a ohromné priestory, do ktorých by sa poľahky zmestil aj... vlak. Je stále záhadou, na čo mal Riese, v nemčine Gigantický, slúžiť. Piotr Koper a Andreas Richter vlani v lete na monitore georadaru videli pod zemou niečo, čo pripomínalo kupolu tunela. Miesto nezávisle preskúmali aj geológovia z Krakovskej univerzity. Ich prístroje nenašli nič. Piotr Koper a Andreas Richter chceli predsa na mieste svojho objavu kopať. Trvalo niekoľko mesiacov, kým získali všetky povolenia. Keď sa pred pár týždňami prekopali do hĺbky, nebolo tam nič.

Nebezpečné tunely

„Náš zlatý vlak však prišiel,“ vraví Anna Žabska. Riaditeľka kultúrno-vzdelávacieho centra Stará baňa, ktoré sídli v budovách zatvorenej bane Júlia, hovorí o turistoch. Vďaka zlatému vlaku sa totiž Walbrzych dostal na mapu sveta. Do Starej bane prišlo tento rok o 40 percent viac návštevníkov ako vlani. Koho zaujíma legenda o poklade, môže v okolí Walbrzychu navštíviť rôzne miesta spojené s históriou 2. svetovej vojny.

Aj baňa Júlia je spojená s legendou o vlaku. „Odbočka zo železničnej trate medzi Vroclavom a Jeleňou Gorou viedla až k areálu. Sú tu podzemné chodby, do ktorých viedli koľajnice. Ideálne miesto na ukrytie zlatého vlaku. Počas rekonštrukcie sme pod budovami objavili tunely, ktoré na banských mapách neboli. Možno je tam dole ďalší zaujímavý príbeh,“ rozpráva Anna Žabska. Staré banské chodby sú však, až na krátku prehliadkovú trasu pre turistov, zaliate vodou a zatvorené.

Areál bane Júlia od ukončenia ťažby v roku 1996 chátral. Mesto Walbrzych získalo peniaze z fondov Európskej únie a v roku 2010 začalo s rekonštrukciou. Pred dvomi rokmi otvorili areál s banským múzeom, výstavnými priestormi, so vzdelávacím centrom, s reštauráciou, kaviarňou a hotelom. Obrovské súčasti banských mechanizmov sú natreté a vyleštené. V mnohých podobných expozíciách stavili na autenticitu s prachom a hrdzou. Vo Walbrzychu je všetko ako nové.

Žabska občas dostáva žiadosti, aby múzeum povolilo prieskum starých banských chodieb. Niečo také je, samozrejme, zakázané. Podzemné priestory sú príliš nebezpečné. A nielen to. „Bol to vojenský vlak. Je možné, že bol zabezpečený výbušninami. Nedá sa len tak kopať, kde si ľudia zmyslia.“ Veľa hľadačov však kope tajne. Nechcú, aby im niekto poklad vyfúkol a aby museli vybavovať množstvo povolení. Podľa zákona by poklad potom pripadol štátu. Dobrodruh by mal nárok len na nálezné... Ktovie. Možno vlak už dávno niekto vykopal a zlato si prisvojil.

Ako v stredoveku

Do podzemia, ktoré zostalo sprístupnené z bane Júlia, zostupujem s Januszom Kurcom (67). Má na sebe slávnostnú banícku uniformu. Tu dole pracoval pätnásť rokov, dvadsaťsedem rokov odrobil v baniach v Juhoafrickej republike. Ako dôchodca sprevádza turistov. Prehliadka bane s ním je zaujímavá. Vie, aké to tu bolo, keď tu ešte ťažili uhlie.

Pracovalo tu vtedy 3 500 baníkov. Bola to ťažká a riskantná robota. Od 2. svetovej vojny tu zomrelo 1 029 ľudí. Je to vysoké číslo. „Geologické podmienky nedovoľovali používať stroje. Skaly sme drvili pomocou výbušnín a všetko ostatné sa robilo ručne,“ spomína Janusz Kurc. „Od stredoveku sa v bani zmenilo len to, že dopravníky a podzemný vláčik poháňala elektrina namiesto koní.“

Práve pre nerentabilnosť baňu v deväťdesiatych rokoch zatvorili. Po päťsto rokoch sa vo Walbrzychu prestalo ťažiť uhlie. Nezamestnanosť stúpla na tridsať percent. Z mesta sa odsťahovalo štyridsaťtisíc ľudí. „Bola to tragédia. Ekonomická aj ľudská. S baňami odišla podpora verejných služieb, infraštruktúry, športovísk, škôl, nemocníc,“ vraví hovorca magistrátu Arkadiusz Grudzieň.

„Vytvorili sme zvláštnu ekonomickú zónu. Poľským aj zahraničným investorom sme na dvadsať rokov odpustili miestne dane. Podarilo sa nám prilákať hlavne automobilky. Novú prácu si našlo šesťtisíc ľudí. Daňová výnimka sa končí budúci rok, takže mesto sa bude mať zas lepšie.“

Čierny sneh

Arkadiusz Grudzieň mi ukazuje vynovené centrum Walbrzychu. „Ešte pred pár rokmi tu bolo všetko ošarpané a pusté. Najprv nás zachránil automobilový priemysel a teraz turisti.“ Mesto vybudovalo akvapark so športovým centrom, Starú baňu, je tu skleník so vzácnymi palmami, postavený z lásky miestnym šľachticom, fabrika na známy walbrzyšský porcelán, ktorý používajú aj v americkom Bielom dome, v okolí sú turistické trasy, kopce, unikátne podzemie.

A zámok Ksiaž. Poliaci to vyslovujú ako trochu šušlavé Kšonž. Návštevníci prichádzajú. Ksiaž si prišlo pozrieť od začiatku roka tristotisíc ľudí. Je to raz toľko ako vlani. „Predtým sa ľudia hanbili, že tu žijú. Teraz sú na to hrdí. Zlatý vlak pomohol zmeniť ich myslenie.“ Nenašiel sa, ale legenda žije ďalej. Arkadiusz Grudzieň to prirovnáva k lochnesskej príšere. Nikto nikdy ju nevidel, no turisti prichádzajú.

Moja nová kamarátka Kasia Brdaková nad legendami ohŕňa nos. Načo rozprávky o poklade, keď vo Walbrzychu je toľko zaujímavých vecí? „Skutočne zaujímavých,“ prízvukuje mi a opisuje tajomné podzemné chodby, bunkre, zámok Ksiaž. „Naším zlatým vlakom je história.“ Vychvaľuje okolitú prírodu. Pred rokmi bolo všetko také znečistené, že v zime padal čierny sneh. Dnes tu majú čistý vzduch. Kým bývala v neďalekom meste Jawor, mala problémy s astmou. Tu sa cíti výborne.

Keď som vyjadrila túžbu pozrieť si neďaleký Vroclav, Kasiu takmer mrzelo, že mi povedala, aké je to pekné mesto. Že teraz chcem venovať Walbrzychu menej času. Vroclav mal podľa nej v histórii pozornosti až-až. Walbrzych bol vždy len malý škaredý príbuzný tohto slávneho hanzovného mesta. Teraz sa situácia mení. „Moje srdce je tu,“ hovorí Kasia.

Kilometer 65

„Príbeh o zlatom vlaku má niekoľko puclí, ktoré do seba zapadajú.“ Historik Maciej Meissner mi ukazuje zámok Ksiaž z 12. storočia. Je obrovský. Množstvo prestavieb v rozličných štýloch z neho urobilo rozprávkové sídlo. Poslední dedičia sa pridali k spojeneckým armádam, a tak nacistická nemecká vláda v roku 1943 zámok skonfiškovala. „Začala s prestavbou. Hovorilo sa, že Hitler tam chcel sídlo veliaceho štábu. Dôkazy sme však nenašli. Najpravdepodobnejšie malo ísť o reprezentatívne ubytovanie pre najvyšších dôstojníkov armády. Aj Hitler tu mal izbu.“

Nacisti začali odstraňovať všetku výzdobu zo stien. Ich obľúbený štýl bol iný, všetko malo byť sivé, tmavé, hladké, jednoliate. A spod zámku sa ozývali výbuchy. Razili tu podzemné tunely. Skaly a sutinu vynášali najprv ručne, potom postavili úzkokoľajku. Aj podzemie zámku Ksiaž bolo súčasťou projektu Riese. V okolí Walbrzychu je sedem takých miest. Tunely kopali väzni koncentračného tábora Grossrosen.

„Podzemné priestory sú vysoké miestami až päť metrov,“ pokračuje Maciej Meissner. „Podľa jednej z teórií tam mala byť podzemná vlaková stanica. A to sú prvé pucle príbehu: tunel pre železničnú stanicu pod zemou.“ Druhou časťou skladačky sú informácie z knihy Karla Hankeho, nemeckého vojenského veliteľa Vroclavu.

„Opisuje v nej, že zozbieral všetko zlato a cennosti z vroclavských bánk a chce ich odviezť z mesta, lebo sa blížila ruská armáda. Časť historikov tvrdí, že vroclavský poklad skutočne opustil mesto na konci roka 1944. Na vlaku alebo na nákladných autách. Tretie pucle sú príbeh Tadeuša Slowikowskeho, baníka na dôchodku. Keď po vojne z Walbrzychu vyhnali Nemcov, banských inžinierov si ešte pár rokov ponechali. Poliaci mali málo poznatkov na to, aby dokázali riadiť ťažbu. Tadeušovi jeden z nemeckých inžinierov povedal, že v roku 1944 pomáhal rušňovodičovi vojenského vlaku a videl tunel na 65. kilometri trate z Vroclavu do Jelenej Gory.“

Keď pospájame všetky pucle dokopy, máme príbeh o zlate z vroclavských bánk, ktoré na sklonku vojny opustili mesto na vlaku, ktorý zmizol na 65. kilometri železničnej trate v podzemnom tuneli dva kilometre od zámku Ksiaž, pod ktorým sú obrovské podzemné priestory. „Bolo by to logické, až na to, že nič z toho nebolo potvrdené,“ dodáva Maciej Meissner.

V hlavách ľudí

Skutočné zlato podľa Macieja nemuselo byť vo vlaku. Stačí, že je v hlavách ľudí. Pozitívny obraz mesta sa zvýšil. Obyvatelia sú hrdí na to, že tu žijú. Predtým boli len bodka na mape. Teraz sú mestom zlatého vlaku. Tak poznajú Walbrzych po celom svete.

„Pred pár týždňami som sprevádzal po zámku niekoľko dám z Nemecka. Jedna mi povedala, že jej svokor pracoval pre konštrukčnú spoločnosť, ktorá budovala tunely pod Ksiažom. Povedal jej, že všetky dokumenty po vojne zničil. Vojaci ho donútili stavať tunely, ale po vojne mal strach, že ho obvinia z napomáhania nacistickému režimu.“ Tadeuš Slowikowski má 86 rokov a hľadaniu zlatého vlaku zasvätil celý život. A nie je jediný. Vo Walbrzychu a okolí hľadá poklad z času na čas každý. Pred pár mesiacmi na to jeden mladík doplatil. Spadol do šachty a zranil sa.

Dvadsaťpäť mužov vytvorilo oficiálnu skupinu Hľadačov pokladov Dolného Sliezska. Piotr Koper a Andreas Richter do nej patria. Koper je z Walbrzychu, vlastní stavebnú firmu. Geológ Richter sa kvôli legende o zlatom vlaku prisťahoval z Nemecka. S médiami počas všetkých akcií hovoril ďalší člen skupiny, Andrzej Gaik.

„S kamarátmi sme mali dvanásť alebo trinásť, keď sme sa pridali k Slowikowskému, Gaikovi a ostatným,“ hovorí Grzegorz Borensztajn. „Mysleli sme si, že sme veľkí hľadači pokladov. Vyzeralo to však tak, že oni prichádzali s nápadmi a vydávali príkazy a my sme kopali.“ Grzegorz Borensztajn sa na tom teraz smeje. Neskôr začal hľadať na vlastnú päsť. Na rôznych miestach vykopával staré nemecké zbrane a prilby. A keď sa začali práce na sprístupňovaní objektov záhadného nacistického projektu Riese, zapojil sa do prác na jednom z nich, podzemnom meste Osowka.

Bunkre nacistov

Terénnym autom sa rútime zasneženým lesom. V Sovích horách zostalo po nacistoch aj veľa nadzemných stavieb. Jednoduché sivé funkcionalistické budovy v značnom štádiu rozpadu. Zastavíme pri niečom, čo mohlo byť v minulosti nacistickým bunkrom. Zostal iba železobetónový skelet s otvormi na dvere a okná. V jednej z miestností je rozkopaná podlaha. Aj tam Grzegorz Borensztajn s kamarátmi skúšali hľadať poklad.

Pri bunkri je tunel a pozostatky ďalších stavieb. Dnes už chlapi z Osowky vedia, že slúžili ako betonáreň. Pod zemou pod nami sú chodby podzemného mesta. Betón odtiaľto privádzali k nim otvormi v skale a vylievali ním steny a strop tunelov.

O niečo neskôr vchádzame otvorom v skale do podzemných priestorov Osowky. Sú skutočne impozantné. Vysoké chodby mali mať zrejme dve poschodia. Niektoré priestory sú dokonca vyložené drevom. „Nacisti si boli istí, že aj keď prehrajú vojnu, hranicu s Poľskom bude tvoriť rieka Odra a tento región pripadne im. Nestavali projekt Riese na to, aby tieto obrovské podzemné priestory opustili,“ myslí si Grzegorz Borensztajn. Nedávno sprevádzal návštevníkov z Nemecka a tí sa pýtali, či skúšal hľadať pod dreveným obložením. Možno tam nacisti zaliali niečo do betónu.

Pracujúci väzni

V koncentračnom tábore Grossrosen väznili hlavne Židov z Maďarska. Nažive vydržali len pár týždňov. Málo jedla, ťažká práca v podzemí len v pásikavých uniformách hrubých ako pyžamo. Záznamy o tábore Nemci na konci vojny zničili. Nikto nikdy nezistí, koľko ľudí pri výstavbe megalomanského podzemného projektu zahynulo. Je však pravdepodobné, že medzi nimi boli aj deti. V Grossrosene zapájali do práce chlapcov od veku desať rokov.

V podzemí Dolného Sliezska čaká ešte veľa neobjavených miest, kde by zlatý vlak mohol byť. Alebo aj ďalšie poklady. Obyvatelia Walbrzychu tvrdia, že legiend o najrôznejších poschovávaných cennostiach je veľa. Zlatý vlak je iba jednou z nich. Akoby hľadačov pokladov priam pozývali: príďte k nám, kopte a hľadajte, študujte v archívoch, pýtajte sa preživších z vojnových čias, hovorte so starými baníkmi. Možno práve na vás sa usmeje šťastie. A mesto z vás tiež bude mať úžitok.

Ale, máte vôbec čo nájsť? A záleží na tom? „V Poľsku máme také príslovie,“ usmieva sa Grzegorz Borensztajn. „Nie nájdenie pokladu, ale hľadanie pokladu je ten skutočný zážitok.“

Vianočné tipy na darček