Najnovšia: Božská Florence od Frearsa.

Tak nádherne zlá: Božskú Florence stvárnila Meryl Streep

Bola najhoršou sopranistkou na svete. Keď sa to po rokoch dozvedela, stálo ju to život. Božská Florence Jenkinsová.

Relax

Bola raz jedna veľmi bohatá aristokratka, ktorá snívala o tom, že sa stane opernou speváčkou. Alebo inak. Keby Florence Jenkinsová žila dnes, veľmi pravdepodobne by z nej bola hviezda.

Lenže začiatkom dvadsiateho storočia ani v jeho polovici ešte neexistovali technici, ktorí vďaka mixážnemu pultu dokážu upliesť... no, povedzme, dokážu vyrobiť z nuly hviezdu. A tak Florence Jenkinsová iba usilovne cvičila, trénovala a... bolo jej to na nič.

Aj keď osobnostne rozhodne nebola taká nula, z akých sa dnes občas vyrábajú spomínané spevácke celebrity, pre kariéru opernej divy jej chýbalo to najpodstatnejšie - schopnosť spievať. Napriek tomu, najmä vďaka svojmu majetku a oddanému priateľovi, neúspešnému shakespearovskému hercovi St. Clairovi Bayfieldovi, dlho verila, že spievať vie.

O ilúzie prišla, našťastie, až na sklonku svojho čudesného života. Keď prvý a posledný raz privolila, že svoje „umenie“ predvedie na verejnosti. A práve v tomto okamihu sa začína filmový príbeh Božská Florence, ktorý nakrútil vynikajúci britský režisér Stephen Frears.

Kvôli Meryl sa vzdal dôchodku

„Myslela som si, že som na to príliš stará, ale on bol ešte starší,“ skonštatovala Meryl Streepová (67), predstaviteľka Florence Jenkinsovej, o svojom filmovom partnerovi Hughovi Grantovi (55), ktorý stvárnil St. Claira Bayfielda.

Muža, s ktorým Jenkinsová prežila štyridsať rokov v zhode, no nikdy sa nezosobášili. Ako vravia klebety, Hugh Grant bol údajne na polceste, aby odišiel na herecký dôchodok, keď ho britský režisér Stephen Frears oslovil s ponukou zahrať si v životopisnom filme o najhoršej sopranistke v histórii.

Jeden z dôvodov, prečo nakoniec 55-ročný herec úlohu prijal, vraj bola Streepová. „Nikdy sme spolu nehrali a bolo to pre mňa nesmierne lákadlo. Pracovať po boku jednej z najlepších herečiek sa vám len tak nepritrafí,“ zložil jej poklonu v rozhovore. Dôkazom, že urobil dobre, sú skvelé recenzie.

Napríklad prispievatelia najväčšej internetovej databázy filmov IMDB.com filmu prisúdili vyše sedem hviezdičiek z desiatich, server Rotten Tomatoes, známy neľútostnými hodnoteniami, zas 86 percent zo sto.

Klavirista Wolowitz

Film, ktorý sa nakrútil vo filmovom biznise za smiešnych 29 miliónov dolárov, mal svetovú premiéru v máji, na Slovensku ho pod názvom Božská Florence uvidíme od 25. augusta. Okrem Granta a Streepovej - ktorá sama naspievala operné party - si vo filme zahral Simon Helberg.

Tohto 36-ročného herca poznajú fanúšikovia seriálu Teória veľkého tresku ako fyzika Howarda Wolowitza. V Božskej Florence stvárnil klaviristu a skladateľa Cosmého McMoona, ktorý bol popri Bayfieldovi ďalšou oporou excentrickej boháčky.

McMoon sprevádzal Florence na klavíri aj na jedinej platni, ktorú nahrala, a nielen odborníci tvrdia, že sa musel nesmierne snažiť, aby zachránil to, čo ona kazila. Či už išlo o neočakávané zmeny rytmu, tempa, alebo oktáv. Zaujímavé je, že Helberg vo filme nemá dabléra, ale na klavíri skutočne hrá. A ďalšia zaujímavosť - Jenkinsovej jedinú, odzbrojujúco mizernú nahrávku mala vo svojej zbierke speváčka a herečka Barbra Streisandová či nedávno zosnulý hudobník David Bowie, ktorý ju s pýchou radil medzi 25 najcennejších kúskov svojej kolekcie.

Raz darmo, ako povedal Bayfield, Florence „mala potenciál hviezdy. Mohli ste to cítiť pri potlesku. Ľudia sa mohli smiať na jej speve, ale aplauz bol ozajstný. Bola to rodená hudobníčka. Len ten nástroj... Ten nástroj bol veľmi chabý“.

Zničil jej syfilis sluch?

Apropo, nástroj. Hoci z Florence Jenkinsovej speváčky sa ľudia smiali, ako dieťa mala rozbehnutú skvelú hudobnú kariéru - ako klaviristka. Žiaľ, jej nádeje zmaril najskôr otec, úspešný právnik a potomok bohatých pensylvánskych majiteľov pôdy, a potom fatálne zranenie ramena. Mala iba sedem, keď koncertovala po Spojených štátoch ako „malá slečna Jenkinsová“ a zahrala dokonca prezidentovi v Bielom dome.

Chcela študovať hudbu v Európe, no otec odmietol financovať tento „rozmar“. Svojhlavá Florence využila prvú príležitosť a ušla do Filadelfie aj s milencom, doktorom Frankom Jenkinsom, ktorého si neskôr vzala. Vzťah však nevydržal dlho.

Florence čoskoro zistila, že jej manžel je záletný chumaj a prišla na to naozaj nepríjemným spôsobom - nakazil ju syfilisom. Od muža okamžite odišla a do konca života vraj o ňom nehovorila. O niekoľko rokov tvrdila, že sú oficiálne rozvedení - rozhodnutie vraj padlo v marci 1902 - no dokumenty, ktoré by to potvrdzovali, sa nikdy nenašli.

Mimochodom, niektorí historici sú presvedčení, že to boli práve liečebné metódy rozšírenej pohlavnej choroby - konkrétne používanie ortuti -, ktoré spôsobili, že Florence bola, jemne povedané, „bez sluchu“.

Nejasné spolužitie

St. Clair Bayfield sa zoznámil s Florence Jenkinsovou v roku 1909. Bol od nej o sedem rokov mladší. Aj on mal za sebou bizarný život. Neveľmi úspešný herec sa istý čas živil ako pastier oviec, no hovoriť o ňom ako o zlatokopovi by bolo veľmi nespravodlivé.

Po prvé, pochádzal zo starej anglickej šľachty a potom, Florence Jenkinsovú zbožňoval od prvej chvíle, ako sa stretli v hoteli Waldorf-Astoria. Wikipedia ich vzťah definovala ako „nejasné spolužitie, ktoré trvalo až do jej smrti“. Neexistoval papier, ktorý by ho zoficiálnil, no na internete pri hesle Bayfieldova manželka natrafíte na meno Florence Jenkinsovej.

On sám po jej smrti novinárovi prezradil: „Konvenčným spôsobom sme sa nikdy nezosobášili. Povedala mi, že ak sa ešte niekedy vydá, bude to rozhodne civilné manželstvo. Bola v tomto smere veľmi poverčivá.“

Anti-Callasová

Na splnení sna stať sa opernou hviezdou pracovala Florence Jenkinsová celý život. Reálnejšie kontúry začal naberať po smrti jej otca. Mala 44 rokov, keď zdedila tučné imanie. O svojom nadaní nepochybovala a okolie, ktoré profitovalo z jej peňazí, nevidelo dôvod, prečo by sa odstrihlo od štedrej donorky, a tak ochotne absolvovalo súkromné recitály, ktoré organizovala.

Neprajníci si však servítku pred ústa nedávali. Operný impresário Ira Siff ju premenoval na „anti- Callasovú“ s odkazom na známu grécko-americkú sopranistku. Práve soprán bol totiž aj „hlas“ Jenkinsovej. „Bola tak nádherne zlá. Cole Porter (americký skladateľ a textár - pozn. red.) sa musel búchať palicou po nohách, aby sa nesmial nahlas,“ povedal po jednom z Jenkinsovej koncertov.

Svoje nedostatky navyše zdôrazňovala výberom naozaj ťažkých skladieb, s ktorými mali čo robiť aj profesionáli. Lenže vraj práve preto boli Jenkinsovej koncerty také navštevované. Ľudia na ne chodili ako do kabaretu - za ľahkou zábavou.

Pravdaže, publikum bolo vždy starostlivo vybraté, obyčajný smrteľník sa na spevácke večierky nedostal. Aj preto spravodlivé hodnotenie jej „talentu“ nepreniklo do médií. Alebo, ak predsa, písalo sa o nej pekne alebo aspoň diplomaticky. Klebetí sa však, že tieto články mohli písať jej priatelia alebo ona sama.

„Ľudia môžu hovoriť, že neviem spievať, ale nemôžu tvrdiť, že som nikdy nespievala,“ vyhlásila raz. Florence Jenkinsová svojim schopnostiam na akomkoľvek poli až slepo dôverovala. Navrhovala si aj kostýmy, často priam šialené. „Štylizovala sa do mexickej seňority,“ hovorí Consolata Boylová, kostýmová výtvarníčka filmu Božská Florence.

„Úžasné bolo, že ju vôbec nezaujímalo, čo si ľudia myslia o tom, ako vyzerá.“ Medzi jej najslávnejšie odevy patrila okrídlená víla.

Posledný koncert

Ako sme už spomínali na začiatku, jeden verejný koncert Florence Jenkinsová napokon usporiadala. Mala vtedy už sedemdesiatšesť a dá sa predpokladať, že schopnosť spievať bola ešte mizernejšia ako v mladších rokoch. Koncert Lady Florence, ako sa nechávala oslovovať, v Carnegie Hall, jednej z najslávnejších koncertných sál na svete, bol obrovská udalosť.

O jej falošnom speve sa šírili legendy celé roky, kto by sa nechcel prísť presvedčiť na vlastné uši? Lístky na predstavenie 25. októbra 1944 sa vypredali už dva týždne vopred a ďalších dvetisíc ľudí čakalo pred bránou, či sa im náhodou nepodarí dostať dovnútra.

Koncert splnil - ba predstihol - všetky očakávania. „Jej predstavenie bolo pozoruhodné. Najmä v okamihu, keď spievala. ,Ak vás moja silueta nepresvedčí, moja postava určite‘ - dala si ruky vbok a začala krúžiť panvou. To bola najšialenejšia vec, akú som kedy videl. Stvorila peklo na javisku. Jednu známu herečku museli odviesť z lóže, pretože prepadla hystérii,“ spomínal neskôr Cosmé McMoon.

Čo však bolo horšie, na Jenkinsovej si zgustli aj kritici. A tentoraz nielen v salónoch, ale aj v novinách. „Tie recenzie ju zničili,“ vyjadril sa Jenkinsovej strážny anjel Bayfield. Boli naozaj nemilosrdné.

„Pani Jenkinsová má veľký hlas. Dokáže zaspievať prakticky všetko - okrem nôt,“ písal napríklad New York Times. Päť dní po koncerte, ktorý mal byť - ako verila - vyvrcholením jej speváckej kariéry, dostala Florence Jenkinsová infarkt. Zomrela o pár mesiacov, 26. novembra 1944, pochovali ju v rodnej Pensylvánii.

Relax