Takto čaruje príroda: Krásnohorská jaskyňa vás môže aj uväzniť

Najrýchlejšie rastúci kvapeľ na svete nájdete v gemerskom podzemí. Za desaťtisíc rokov narástol vyše tridsať metrov.

Relax

Extrémny rozklad síl. Čo to asi tak je, o tom môžete rozmýšľať, keď vstupujete do Krásnohorskej jaskyne a jej správca Jaroslav Stankovič, ktorý, mimochodom, vyštudoval matematiku a fyziku, vám hovorí, čo vás čaká. Lanový most.

Na jednom lane stojíte, druhého sa vo výške očí držíte a krok po kroku sa posúvate asi dvadsať metrov na druhú stranu. Vždy len pekne po jednom, aby sa „extrémny rozklad síl“ nenarušil a návštevník nespadol do vody. Keby aj, nič mimoriadne by sa nestalo, pod vami je ani nie meter vody. Studenej, ale prežiť sa to určite dá. A o to v tejto jaskyni ide.

Máte si ju vychutnať inak než tie, kde so vztýčenou hlavou pochodujete po betónových chodníkoch a dávate pozor, aby ste si nezašpinili ruky.

Aj keď máte na sebe jaskyniarsky overal, tu ide presne o to, aby ste si ich zašpinili. Dotýkali sa stien, držali sa lana, chytali sa kameňov. Krásu si treba zaslúžiť.

Rebríky, laná, štrbiny

A musíte pri tom aj trocha myslieť. Napríklad, kam stúpate - pod nohami máte ľahké drevené chodníky zväčša tesne nad vodou, musíte zdolať pár rebríkov obrátení tvárou k nim. „Viacerí si ich mýlia so schodmi a radi by kráčali vystretí, ale to je najlepší spôsob, ako sa pošmyknúť a skončiť na zadku,“ hovorí Jaroslav Stankovič.

A potom ešte treba vymyslieť, ako s helmou na hlave preleziete cez pár úzkych štrbín v kameňoch. Sú skúškou sebakritickosti - príroda vám zráta každý kilogram navyše. Kto sa sebakriticky nevzdá už pred takouto štrbinou, môže v nej skončiť.

Keby skamenel, mohli by nový útvar pomenovať po ňom, povedzme, Priveľký turista, ale takéto názvy by ste v Krásnohorskej jaskyni hľadali márne. Buď siene pomenovali podľa ich objaviteľov speleológov, alebo podľa úkazu - Perejový dom, Veľký vrch či Sieň obrov. „Ctíme si prírodné pamiatky, nechceme si z nich robiť žarty,“ dozviete sa.

Okrem Jaskyne mŕtvych netopierov pod Chopkom ste v jednej z dvoch slovenských jaskýň, kde sa cítite ako speleológ začiatočník. Prečo nie, atrakcia pre turistov je už práve tento spôsob sprístupnenia jaskyne.

Čítajte viac:

Čínske jaskyne Lung-men ukrývajú desaťtisíce budhov

Najrýchlejšie rastúci kvapeľ

Objavili ju pätnásti gemerskí jaskyniari v roku 1964, prekopali sa do nej cez výver potoka, ale tadiaľ by sa dnu turisti nedostali. A tak do nej v roku 1982 prekopali umelý bočný tunel. Verejnosti ju však sprístupnili až v roku 2000.

Na Slovensku máme okolo sedemtisíc jaskýň, na Gemeri je z nich až tisíctristo. Krásnohorská je tamojšia štvrtá sprístupnená a doteraz predposledná otvorená na Slovensku. Kochať sa však môžete iba tretinou, z tisícpäťstopäťdesiat zdokumentovaných metrov je pre verejnosť sprístupnených len štyristopäťdesiat.

Pred pätnástimi rokmi bola trasa dlhšia o stopäťdesiat metrov, ale ochranári rozhodli, že táto časť nie je vhodná na prevádzku, takže k Marikinmu jazeru, jednému z najväčších v krase, už návštevníci nesmú.

„Za ním je časť, kam sa aj speleológovia dostanú iba v neopréne a ďalej treba preplávať stodvadsať metrov v sifóne hlbokom tridsať metrov. Ešte pred piatimi rokmi bolo jazero plné sedimentov a takmer nič nebolo vidno, ale po povodni, keď sa jaskyňou valilo šesť kubíkov za sekundu, sa vyčistilo,“ hovorí Jaroslav Stankovič.

Konštatuje tiež, že tam, kde sa návštevník nedostane, je viac výzdoby, ale ani sprístupnené metre nedostatkom krásy netrpia. „Vstupná, úzka časť jaskyne, je z dolomitov, potom nasledujú vápencové domy. A vápenec spolu s vodou dokážu zázraky.

V Abonyiho dóme nazvanom po speleológovi, ktorý riadil celý odborný prieskum, je nad sebou hneď niekoľko baldachýnov. Dážď padá na kras, topí sa sneh, voda si nájde cestu cez kameň a chemické reakcie sa už postarajú o zvyšok. Keď vám na hlavu dopadne kvapka vody, tešte sa, že práve neprší. Keď prší, leje tu ako z krhly, aj vodopád tu občas mávame!“

Ale to najlepšie človeka čaká v Sieni obrov. Kvapeľ rožňavských jaskyniarov. Tridsaťštyri metrov vysoký, hmotnosť okolo dvetisíc ton a každý rok pribúdajú ďalšie kilogramy. Príroda ho stvorila za desaťtisíc rokov - a to je unikát.

V susednej Domici kvaple za rovnaký čas narástli iba päť či šesť metrov. Číňania majú síce dvakrát taký vysoký, ale tento náš je podľa všetkého najrýchlejšie rastúcim kvapľom na zemeguli.

Záhadný prievan

Zaujímavostí má však táto jaskyňa viac. Nad závalom, kde sa kedysi dávno zrútila časť jaskynnej pukliny, má svoj prístroj pražská Karlova univerzita. Tenzometer. Meria intenzitu tektonických pohybov, ktorú vyvoláva tlak africkej zemskej dosky na európsku. Teda tej, na ktorej sme pradávno „priplávali“ k Európe, narazili do nej a tlačíme sa na ňu stále.

„Jaskyne často kopírujú tektonické poruchy a platí to aj o Krásnohorskej. A sú teda ideálne prostredie na takéto merania. Kamene sa síce hýbu o desatiny milimetra ročne, ale podľa geológov je to významný posun,“ hovorí Jaroslav Stankovič.

Človeka prekvapí aj pohľad na rúru, cez ktorú sa do jaskynného potoka valí voda z vedľajšej chodby. Nebyť tej rúry, nebolo by na tom nič zvláštne.

„Voda z jaskyne slúži ako zdroj pitnej vody pre Krásnohorskú Dlhú Lúku. Čerpajú ju z vrtu hlbokého stopäťdesiat metrov. Naznačuje to, že pod Krásnohorskou jaskyňou je ďalšia - zatopená vodou. No a okrem toho je tu prievan. Logika hovorí, že na to treba dva otvory. V zime jaskyňa nasaje cez vchod niekoľko kubických kilometrov vzduchu a v lete ich vydýchne von.

„Päťdesiat rokov jaskyniari hľadajú tú druhú dieru,“ rozpráva Jaroslav Stankovič. „Už sme v zime robili aj rojnice, ale nič sme nenašli. Poniektorí rozprávajú o oblude, ktorá nám tu v podzemí dychčí. Ja som zase pre kamarátov vypísal cieľovú odmenu tisíc eur tomu, kto druhú dieru nájde.“

Toľko záhady. Nemali by sme však zabudnúť ešte na jednu, nevedeckú. Krásnohorská jaskyňa je vraj bludné miesto. „Na jednom mieste sa ľudia strácajú, a to nehovoríme o mužovi v stredných rokoch, ktorý sa sám a naschvál pobral do zakázaného úseku jaskyne.

Chodník sa krúti doprava a ľudia sa často poberú doľava. A nielen turisti. Skúsený jaskyniar raz takto odviedol do Slepého čreva, ako toto miesto voláme, celú skupinu maďarských kolegov. Vrátili sa mokrí a špinaví a dodnes nevieme, ako sa to mohlo stať.“

Odstraňuje biele miesta v podzemí

Keď nám okolo hláv preletí netopier, správca sa pochváli, že tu zimuje okolo sto týchto živočíchov. Dva druhy, podkovár malý a veľký, a práve tých veľkých pribudlo od roku 2000 takmer desaťnásobne.

Skúmajú, či v jaskyni žili aj predtým, než ju objavili, a rozpráva príbeh o Jaskyni na Kečovských lúkach. Keď sa zavalil východ, našli netopiere podochnuté pri ňom, iný nehľadali. Rozpráva aj o iných gemerských jaskyniach, o tom, že dokopy merajú vyše šesťdesiat kilometrov. Väčšina jaskýň sú priepasti s hĺbkou do tridsať metrov.

Jaskyniari stále nachádzajú nové a kilometre pribúdajú aj dokumentovaním známych jaskýň. Len nedávno tak Silická ľadnica prišla k ďalšiemu kilometru. Tá je trvale zaľadnená: v zime sa podchladí, na jar sa topí sneh a vnútri zmrzne. Je to najnižšie položená zaľadnená jaskyňa v miernom klimatickom pásme na svete, čiže unikát.

A unikát má aj jaskyňa Skalistý potok, momentálne najdlhšia a najhlbšia v Slovenskom krase, s najvyšším vodopádom na Slovensku, ktorý padá z výšky 31 metrov. A to sme stále len na Gemeri. „S jaskyniarstvom som začal v sedemdesiatych rokoch a s prestávkami na výchovu detí pokračujem dodnes,“ hovorí.

„Dlho sa venujem Jaskyni v ponore Jašteričieho jazera na Silickej planine, kde sa treba plaziť, kým sa nedostanete k najvyššiemu dómu, ale ten má úctyhodnú výšku 45 metrov.“

Skromne dodá, že sa podieľal aj na objavovaní jaskyne Mesačný tieň vo Vysokých Tatrách a počas expedície objavil vo Venezuele Jaskyňu kolibríka, osem kilometrov podzemných chodieb, ale viac o tom nehovorí, pretože - „to je iný príbeh“. No a keď sa ho spýtate, čo je na tom, keď dakto objaví dieru v zemi, pokojne odpovie: „Odstraňujem biele miesta v podzemí.“

Relax