Františkova huta: Jej ruiny poslúžili ako kulisy pri nakrúcaní Tisícročnej včely i Nejasnej správy o konci sveta.

Takto ju nepoznáte: Mačacia riť, Kokotka a Cickov nie sú nadávky, ale neznáme kúty Oravy

Šklbali ste už mladé borovice a brezy zo zeme pod dohľadom šéfa ochrany prírody? Absurdná predstava? Vôbec nie! A nebola to ani fatamorgána, ktorú by mali na svedomí halucinogénne čučoriedky.

Na Orave je všetko možné, nájdete tam oveľa viac než len prekrásny hrad v Oravskom Podzámku či Oravskú priehradu, aj keď práve tieto dva unikáty turisti vyhľadávajú najviac.

Ak sa vyberiete menej známymi chodníčkami, narazíte na Mačaciu riť, na Kokotku, môžete sa dostať až na Budín, ktorý s Budapešťou nemá nič spoločné. Môžete sa stratiť v západosibírskej tajge pri Trstenej, prípadne stretnúť námorníka v Podbieli vyobliekaného v bielom - s bielou šiltovkou na hlave s nápisom Croatia, v bielom tričku s červeným nápisom Deutsches Rotes Kreuz, čo je Nemecký Červený kríž, a s fajkou v ruke. Aby sme to uzavreli, rieka Orava nevyviera nikde.

Halucinogénne čučoriedky

Keď ich človek zje priveľa, môže sa priotráviť a vidieť nevídané. Len vám ni-kto nepovie, čo je to priveľa. Ale nech je to koľkokoľvek, na Klinskom rašelinisku ich rastie toľko, že by si na svoje prišiel aj ostrieľaný narkoman. „Ľudia ich aj volajú šálenica,“ hovorí Dušan Karaska, riaditeľ Správy Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava, a Katarína Žlkovanová, botanička zo Správy Tatranského národného parku, k tomu dodá iba i - šialenica.

Šálenica: Čučoriedka barinná je halucinogénna.
Šálenica: Čučoriedka barinná je halucinogénna.
Július Dubravay

Čučoriedky barinné totiž nerastú len na Orave, ale všade tam, kde sú rašeliniská. Plody tejto rastliny sú nejedlé, mierne jedovaté a človek si ich hravo pomýli s brusnicou čučoriedkovou, to je to, čomu my hovoríme jednoducho čučoriedka. Ale ani jeden odborník nevedel určiť presnú dávku. Takže, treba vyskúšať.

Mimochodom, rašelinisko má svoje čaro!

V minulosti tu dedinčania ťažili rašelinu na kúrenie, napokon, je to najmladšie štádium uhlia a má len jednu chybu - strašne dymí. Po ťažbe tu zostali diery, ktoré časom zarástli, a dnes si už málokto spomenie na muža z Klina, ktorý sa vracal domov naprieč rašeliniskom, do jednej sa prepadol a utopil. Noha vám však do takejto diery vhupne ľahko, ani sa nenazdáte, preto je lepšie chodiť po náučnom chodníku. „Je to rašelinisko vrchoviskového typu a vytvárajú ho machy. Práve machy skryli aj tie jazierka po ťažbe. Je to zlý znak. Polia okolo odvodnili, chránené územie je hydrologicky izolované. Ak sa sem dostane okrem zrážok voda s hnojivom, celé toto územie sa zmení, začnú tu rásť iné rastliny,“ hovorí Dušan Karaska. A to je hneď aj vysvetlenie, prečo môžete pod dozorom šéfa ochranárov vyšklbávať mladé borovice a briezky. Nepatria tam.

S rašelinou však majú na Orave aj veľa iných skúseností. Vedeli ste, že zo dna Oravskej priehrady v čase, keď ju stavali, jej vybrali také množstvo, že „by sa z nej dal urobiť kopec, na ktorom by sa bratislavské deti lyžovali“? Tak nám to miestni povedali. Desaťtisíce kubických metrov, ktoré skončili u záhradkárov. To bolo v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, keď priehradu vypúšťali. Ale rašelina sa do nej vráti - vteká do nej Biela aj Čierna Orava a tá Čierna je čierna, pretože voda v nej je sfarbená do tmavohrdzava, lebo premýva rozsiahle rašeliniská. No a z priehrady vyteká už len jedna rieka - Orava.

Boli ste už v Mačacej riti?

Alžbeta a Bernardína Benčíkové sú švagriné, ktoré toho pamätajú už veľa. A keď-že sú z Pucova, vedia veľa aj o Pucovských zlepencoch, ktoré sa im, ako vravia, občas zosypú do záhrady a treba ich povyvážať. Ďalší chránený oravský unikát, málokto o ňom vie, lebo „my sme tu na boku“, konštatuje pani Bernardína. Kedysi tu tiekli rieky, rozomieľali vápence, ktoré sa spriahli s pieskovcami a ílovcami. Mohli by sme to nazvať aj prírodný betón. A k prírodnému betónu patria ďalšie rarity, napríklad užovka hladká, ktorá sa živí jaštericami a hadmi, či orchidea hmyzovník. Tá na seba berie vôňu a tvar samičiek hmyzu, láka ich samčeky, dovolí samčekovi, aby si s ňou užil a je opelená. Ak neuvidíte orchideu, potom určite aspoň borievkový krík, ktorých už na Slovensku veľa nemáme, hoci spotreba borovičky stále stúpa.

Bobrova raľa: Zachovalo sa tam najviac dreveníc na jednom mieste v celej strednej Európe.
Bobrova raľa: Zachovalo sa tam najviac dreveníc na jednom mieste v celej strednej Európe.
Július Dubravay

„Z tých skál dávno spadol chlapec, keď sa hore hral s kamarátmi na vojakov, a zabil sa,“ povie pani Alžbeta a pani Bernardína zvrtne reč na staré sýpky oproti. Tie majú vraj dobrých stopäťdesiat rokov a keby neboli funkčné, mohli by byť aj v skanzene. „Dole zemiaky, hore obilie,“ vraví. „A naša vajcovka je dobrá na žalúdok,“ doplní ju pani Alžbeta. Dušan Karaska už môže dodať iba to, že takýchto minerálnych prameňov, aký vyviera z prírodnej pamiatky Pucovské zlepence, majú na Orave okolo sedemdesiat.

Ale Mačaci riť tam nájdete iba jednu!

Sedlo Mraznica medzi Pribišom a Pucovom. Slovensko, ako ho nepoznáte. Fantastický výhľad na Kubínsku hoľu i Oravskú Maguru, ktorej najvýchodnejšia časť sa volá Budínska Magura a jej najvyšší kopec je Budín. Odtiaľ môžete vidieť aj svah nad Osádkou s neopakovateľným názvom uvádzaným aj na mapách - Mačacia riť, ktorej môžu konkurovať hádam iba dve doliny, Podbielsky Cickov a Dlžiansky Cickov. A potom že Oravčania nemajú zmysel pre humor!

Podbiel je tiež unikát

Na otázku, ako sa mu darí v podnikaní, odpovedá Ladislav Krúpa v Podbieli: „Skromne, ale robíme to so srdcom, deti pištia, tak je dobre.“Bol to jeho brat Jozef Krúpa, kto pred pár rokmi rozbehol nevídaný druh agroturistiky, oravský adrenalín. Ponúka turistom jazdu na bojovom vozidle pechoty - tristo koní, trinásť ton železa, špeciálne upravená korba a na nej slovenská zástava. Ladislav Krúpa je však pltník a práve čaká na desať Poliakov. Celý v bielom postáva pred autom značky Sovamag, ktoré slúžilo vo francúzskych cudzineckých légiách. Vraj utiahne 3,7 tony, teda aj bager, ibaže práve slúži ako podložka pod lakeť pána Ladislava, ktorý si kráti čas pofajčievajúc fajku. Také niečo sa zrejme dá vidieť len na Orave a len v Podbieli. Podbiel je tiež unikát.

Ladislav Krúpa: Postáva pred autom značky Sovamag, ktoré slúžilo vo francúzskych cudzineckých légiách, a čaká záujemcov o plavbu plťou.
Ladislav Krúpa: Postáva pred autom značky Sovamag, ktoré slúžilo vo francúzskych cudzineckých légiách, a čaká záujemcov o plavbu plťou.
Július Dubravay

Začiatkom devätnásteho storočia tu vybudovali Františkovu hutu, ktorej ruiny poslúžili ako kulisy pri nakrúcaní Tisícročnej včely i Nejasnej správy o konci sveta. Žiaľ, zdá sa, že ruina už čaká len na ten koniec sveta. Neďaleko nej stál podbielsky pivovar, ktorého „trinástka“ bola vraj začiatkom dvadsiateho storočia oravským unikátom. V Zlatej knihe Slovenska z rokov 1918 až 1928 o nej písali, že bola obľúbená na Orave, Liptove aj v Martine, že chuťou a kvalitou sa vyrovnala aj českým pivám. No najpozoruhodnejší je fakt, že tunajšieho sládka v tridsiatych rokoch minulého storočia aj s receptúrami prevzal pražský pivovar U Fleků a podbielske pivo varí dodnes.

V Podbieli však dnes pijú iné pivá a pivovar zostal iba v slovách piesne „V podbielskom pivovare zakázali pivo variť, že je pivo veľmi kyslé, podbielske dievky veľmi pyšné...“. Starosta Slavomír Korčuška už o tejto histórii veľa nevie, ale pochváli sa novými podbielskymi počinmi. Bobrova raľa, pamiatková rezervácia, najviac zachovaných dreveníc na jednom mieste v celej strednej Európe. Alebo plte z Nižnej až k nim po dravej Orave. Môžete si vyberať. Jedna dedina, jedna huta, jeden pivovar, jedno bévepéčko, jeden veterán z francúzskych cudzineckých légií, pár pltí, jeden európsky drevenicový unikát... Nestačí?

Západosibírska tajga pri Trstenej

Ak túžite vidieť ešte viac ľudovej architektúry, stačí sa vybrať do Zuberca, kde je Múzeum oravskej dediny. Ak vás neprekvapí Dolnooravský rínok ani Hornooravská ulica či drevený Kostol svätej Alžbety Uhorskej z 15. storočia privezený zo Zábreže, potom vás hádam udivia aspoň Goralské lazy. Vedeli ste, že Gorali nežijú iba v Zamagurí, ale aj na Orave? Mimochodom, skanzen je pri ceste na Roháče, ktoré tiež patria k Orave.

Ak vás neuspokojí jedno ani druhé, kúsok od múzea je nedávno sprístupnená Brestovská jaskyňa a je - jednosmerná. Má len jeden vchod, zato sedem sifónov. A žije v nej Protophorura janosik, tvor, ktorý ani len nemá slovenský názov, hoci je - janosik. V roku 1990 ho objavili poľskí zoológovia a pomenovali ho po Jurajovi Jánošíkovi. Možno preto, že aj tento „chvostoskok“ sa, podobne ako náš legendárny zbojník, najradšej ukrýva v jaskyniach. Aj keď by mal byť janosik Slovákom milý, jeho najväčšou výhodou je zrejme to, že meria len dva až tri milimetre a nevidíte ho ani s okuliarmi.

Oravská Polhora: Kedysi tu ťažili rašelinu, dnes si miesto berie príroda späť.
Oravská Polhora: Kedysi tu ťažili rašelinu, dnes si miesto berie príroda späť.
Július Dobravay

Radiovka

Na Orave však žije ešte jeden tvor, ktorého nevidíte, zato cítite veľmi dobre. Komárik nazývaný radiovka. Tieto beštie žijú aj na Sibíri a miestni ich volajú muška alebo maška, podľa toho, v ktorej časti práve ste, ale nenávidia ich rovnako. Pištia, lezú do vlasov a strašne štípu. Ak by ste ich hľadali, nájdete ich za Trstenou, tesne pri hranici s Poľskom, v lokalite nazývanej Za Jelešňou. Tu totiž máme čosi, čo je porovnateľné iba so západosibírskou tajgou.

„V tunajších rašeliniskových lesoch sa druhová skladba rastlín za posledné storočia, na rozdiel od väčšiny slovenských lesov, takmer vôbec nezmenila,“ vysvetľuje Dušan Karaska a dodá, že pôda siaha nanajvýš dvadsať centimetrov pod povrch, potom je už len nepriepustná ílová zem. Íl je síce mäkký, rukou ho prerazíte ľahko, ale voda sa cezeň nedostane. „Sme šesťsto metrov nad morom, je tu chladno, častejšie tu prší a viac vody odtečie, než sa vyparí. Toto sú ideálne podmienky na vznik rašeliniska,“hovorí. Zvyš-ky rastlín a machov sa dostanú pod vodu, bez kyslíka a po desiatich až dvanástich tisícoch rokov máte tajgu aj na Orave.

Tentoraz sa vám však sprievodca zíde, bez neho by ste sa určite stratili a vôbec by ste si nevšímali to podstatné. Napríklad, že mladé stromy rastú hneď vedľa starých, pričom by mali dosť miesta aj na čistinkách. Stromy vedia, čo neviete vy - že na čistinke môže byť hneď pod trávou voda. „Koreňové sústavy sú plytké, zato sa rozrastajú aj desať metrov do šírky. Nemajú veľa živín, a tak aj tie, ktoré merajú len tri či štyri metre, môžu mať povedzme sto 
rokov.“

Zem vám pod nohami doslova čvachtá, vidíte jazierko, kde sa vyváľali divé svine v bahne, aby ich nežrali komáriky. Inak by skončili ako odsúdenec, ktorého na Sibíri nahého priviazali k stromu a po pár hodinách bolo po ňom. Ale všetku tú hrôzu vyváži krása. Krása čohosi, čo by ste inde u nás hľadali zbytočne. Západosibírsku tajgu máme iba na Orave. Aj s jaštericou živorodou, ktorá neznáša vajcia, nosí ich v sebe, aby nepomrzli, a keď to na ňu príde, malé jašteričky sa z vajec liahnu hneď pri pôrode.

Nuž aj takáto je Orava. Prešliapaná turistami, a predsa celkom neznáma.

Vianočné tipy na darček