Tatranský durič: Psie plemeno do koča i do voza

Šľachtitelia pred dvoma rokmi skrížili sučku slovenského kopova s jazvečíkom a potom s farbiarom. Tohto roku sa im podarilo spáriť ich potomkov - čiže prvých tatranských duričov navzájom.

Slovenský kopov, jazvečík hladkosrstý a bavorský farbiar. To je základ nového chovateľského plemena, o ktoré sa usilujú už dva roky na východe Slovenska. Ak pôjde všetko, ako má, o pár rokov pribudne k štyrom existujúcim slovenským národným plemenám piate - tatranský durič.

Šľachtiteľom sa už podarilo dochovať dvesto šteniat vo viacerých genetických líniách. Kým však bude plemeno uznané na Slovensku ako národné, musí sa narodiť ďalších najmenej osemsto šteniat.

Základom slovenský kopov

Na začiatku príbehu o tatranskom duričovi bol sen Michalovčana Jaroslava Jevčáka, ktorý mal niekoľko poľovníckych psov. Náruživý poľovník a kynológ predložil chovateľský zámer kynologickej rade Slovenského poľovníckeho zväzu a po jeho schválení začal so šľachtením.

Potrebné skúsenosti mal, keďže pôsobí aj ako rozhodca pre výkon (pracovná stránka psa) a exteriér (vonkajší vzhľad) pri skúškach poľovníckych psov.

„Zjednodušene, posudzujem vrodené a výcvikové vlastnosti psa predvedeného na rôznych druhoch skúšok,“ spresňuje. Vznik a cieľ nového plemena treba podľa prezidenta klubu chovateľov tatranských duričov hľadať v národnom plemene slovenský kopov. „Je to výborný durič. Vyniká odvahou, orientáciou v teréne. Je to veľmi inteligentné a spoločenské plemeno. Uznania od Medzinárodnej kynologickej federácie (Fédération cynologique internationale - FCI) sa mu dostalo v roku 1963,“ opisuje Jevčák.

Pripomína, že za päťdesiat rokov vývoja sa toto plemeno v určitých črtách zmenilo. „Je ušľachtilejšie a má vyššiu hmotnosť. Kým predtým bola jeho oficiálna hmotnosť šestnásť až dvadsať kilogramov, dnes nie je výnimočné stretnúť slovenského kopova s hmotnosťou prevyšujúcou tridsať kilogramov. To bol dôvod vrátiť sa k pôvodným mieram optimálneho duriča,“ dôvodí.

Nové požiadavky

Významný vplyv na potrebu zmeny výrazu a vzhľadu kopova mali aj podmienky lovu a poľovníckeho práva na Slovensku. „Zmenili sa hranice revírov - sú podstatne menšie, ako boli v minulosti. Je tu tiež iné zastúpenie zveri.

Najmä na nížinách a pahorkatinách došlo k radikálnej zmene. Ešte pred dvadsiatimi rokmi tu bola prevažne drobná zver, ako zajace a bažanty, ktoré sa dnes vytratili. Vytlačila ich raticová - diviačia zver,“ objasňuje situáciu kynológ z Michaloviec.

Zmenilo sa tiež obhospodarovanie poľnohospodárskych plôch. Na nížinách sa vo veľkom pestujú lány kukurice, ktoré drobnej zveri nevyhovujú a pre diviaky je to raj. "Diviačia zver je predátorom drobnej zveri. Má neskutočne dobre vyvinutý čuch, takže zajace a bažanty nemajú šancu,“ pokračuje Jevčák.

Iné sú aj zbrane, optika a výbava, ktoré poľovníci používajú pri love. Zmenil sa tiež ich životný štýl. Mnohí žijú v mestách a psy si dovezú v autách priamo na lov. „Preto sme chceli vyšľachtiť plemeno, ktoré by bolo vhodné nielen na poľovačky, ale aj na život v meste,“ dodáva Jevčák.

To najlepšie z troch plemien

Slovenský kopov je durič, ktorý je pri love vynikajúci najmä na prácu pred výstrelom. „My sa chceme zamerať aj na prácu po výstrele. Chceme vyšľachtiť plemeno, ktoré bezpečne a spoľahlivo dohľadá strelenú zver. Diviak po výstrele zvyčajne prejde niekoľko desiatok metrov, často do húštiny, neskoná hneď na mieste. Zranená zver býva pre človeka mimoriadne nebezpečná,“ vysvetľuje Jevčák.

Čo sa týka vzhľadu, chcú vyšľachtiť plemeno, ktoré bude nižšie ako slovenské kopovy. Preto pri krížení použili jazvečíka hladkosrstého, ktorý je okrem iného odvážny, spoľahlivý a hlasitý na stope. Bavorského farbiara zas pribrali pre vynikajúci čuch a pokojnú, rozvážnu povahu pred zverou.

Zámerom je, aby mal tatranský durič sedemdesiat percent zo slovenského kopova a zvyšok z ďalších dvoch poľovníckych plemien - jazvečíka hladkosrstého a bavorského farbiara.

Čas a trpezlivosť

Šľachtitelia pred dvoma rokmi skrížili sučku slovenského kopova s jazvečíkom a potom s farbiarom. Tohto roku sa im podarilo spáriť ich potomkov - čiže prvých tatranských duričov navzájom. Sučka Michalovčana Jána Meňkyho vrhla desať šteniat.

„O šteňatá je mimoriadny záujem. Psy sa už zúčastnili na rôznych súťažiach, kde preukázali svoje schopnosti. Ani na jednej súťaži sa neumiestnili zle. Výsledky sú viac než uspokojivé, až výborné. Snažíme sa to robiť na čo najvyššej úrovni,“ tvrdí Jevčák.

Cieľom je získať do desiatich rokov uznanie a prestíž národného psieho plemena. Po slovenskom čuvačovi, československom vlčiakovi, slovenskom kopovovi a slovenskom hrubosrstom stavačovi by šlo už o piate slovenské národné plemeno.

„Slovensko je členskou krajinou Medzinárodnej kynologickej federácie, kde platí určitý štatút a podmienky na medzinárodné uznanie plemena. Jednou z podmienok je odchovať minimálne tisíc šteniat v ôsmich nezávislých krvných líniách. A to si žiada čas a trpezlivosť,“ upozorňuje Jevčák.

Už dnes však majú tatranského duriča v desiatkach domácností po celom Slovensku. Názov plemena vraj vyplynul akosi automaticky. „Pri voľbe názvu som zohľadnil to, že Tatry sú mi blízke a ide o našu dominantu. Aj v iných krajinách každý vie, že tieto veľhory sú na Slovensku.

Dnes sa v chránených krajinných oblastiach, teda aj Tatranskom národnom parku, využívajú prevažne farbiare a jazvečíky. Šľachtíme plemeno, ktoré pracuje aj pri dohľadávaní zveri, preto je predpoklad, že tatranský durič sa uplatní aj v Tatrách a všade tam, kde si nájde priaznivcov,“ uzatvára autor projektu Jevčák.

Slovenské národné plemená psov

Slovenský čuvač

Biele horské pastierske psy sa u nás chovali odpradávna. Slovenského čuvača uznali za plemeno v roku 1965, uchytil sa v Česku, Nemecku a USA. Slovenský čuvač je skôr strážny ako pastiersky pes. Má živú, ostražitú, neohrozenú a bystrú povahu. Nebojí sa ani medveďov a vlkov.

Slovenský hrubosrstý stavač

Vznikol krížením weimarského stavača s hrubosrstými plemenami, najmä s českým fúzačom. Za samostatné plemeno ho uznali v roku 1973. Stredne veľký pes ušľachtilých tvarov je silný, odvážny, ostrý na škodnú zver, no poslušný. Poľovníci ho obľubujú vďaka schopnostiam pri práci na stope a vo vode.

Slovenský kopov

Patrí medzi najpopulárnejšie duriče na svete. Samostatný, odvážny, temperamentný pes, výborný na vnikanie do lesných húštin. Je smelý a vytrvalý s vynikajúcim čuchom a orientačným zmyslom.

Ideálny je na lov v podhorských a horských revíroch, no dobre sa orientuje aj na rovinách. Poľovníci ho používajú na lov diviačej zveri ako duriča. S jasným štekaním sleduje stopy inej zveri. Za národné plemeno ho uznali v roku 1963.

Československý vlčiak

Je výsledkom kríženia nemeckého ovčiaka s karpatským vlkom. Pôvodne ho vyšľachtili na objednávku socialistickej pohraničnej stráže, no neskôr ho dala armáda usmrtiť a zachrániť ho sa podarilo len vďaka súkromnej iniciatíve.

Temperamentný, vytrvalý a odvážny pes vyniká mimoriadnou vernosťou. Medzinárodná kynologická federácia ho uznala za samostatné plemeno v roku 1999.

Vianočné tipy na darček