Pohraničie: Redik slávia aj o pár kilometrov ďalej na poľskej strane, v sobotu 4. júna sa slávnosť začala omšou a následným zoraďovaním a vyháňaním oviec za účasti množstva turistov aj miestnych televízií.

Ťažký život na salaši: Žiadna romantika, ale poriadna drina

Jarné vyháňanie oviec bol kedysi rituál, na salaši žijú aj dnes pastieri pol roka bez prestávky.

Relax

Pokojne by som sa stavil, že slovo redik väčšina z vás nepozná ani ho nikdy nepočula. Nečudo. Tradičný chov oviec, ktorých bolo kedysi na Slovensku, mimochodom, jeden a pol milióna, je aj štvrťstoročie po páde komunizmu na tom biedne. Ešte stále sa však nájdu miesta, kde na jar vyháňajú ovce na prvú pašu na salaš a nechýbajú ani magické rituály. Taký je salaš v Oravskej Polhore.

Na hraniciach

„Kým inde na Slovensku je tradícia prvého vyháňania na pašu na Juraja, 24. apríla, u nás je to posunuté zhruba o tri týždne, tak ako celá klíma na hornej Orave. Tu idú ovce na salaš až po troch zmrznutých, na konci mája,“ hovorí Ivan Matis, ktorý v Oravskej Polhore pracuje na obecnom úrade na odbore kultúry a propaguje miestne tradície.

Oravská Polhora leží v najsevernejšom a najstudenšom kúte našej krajiny, na hraniciach s Poľskom, nad obcou sa týči Babia hora. Tunajší salaš sa nachádza pár kilometrov za dedinou a bačom je na ňom Milan Šteťár. „Tohto roku máme tristotridsať oviec, z toho dvestodvadsať dojných, sú medzi nimi aj tohoročné jarky, aj dve jahnence, čo sa narodili už tu hore na salaši,“ vyratúva.

Milan Šteťár: Baču robí už vyše dvadsať rokov.
Milan Šteťár: Baču robí už vyše dvadsať rokov.
Juraj Roščák

Milan Šteťár: Baču robí už vyše dvadsať rokov. Foto: Juraj Roščák

Kým Milan pripravuje náčinie na výrobu syra, jeho valach Jano ženie po rannom dojení stádo na pašu. Ovečky sú označené podľa majiteľov a Jano kričí na vzdorovité - pozná hádam tie tri stovky oviec aj podľa mena? „Niektoré áno, ale keby som mal všetky vedieť, by som zglupjnul,“ smeje sa valach.

Posledné slovo povie v goralskom nárečí. S bačom hovoria medzi sebou iba po goralsky. Bača sa povie baca, jahňa je jagne a baran zasa baron.

Miesto koliby maringotka

Prvý výhon oviec - nazýva sa redik, redig aj redek. Pôvod tohto slova treba hľadať v Rumunsku. Pochádza odtiaľ ako celá pastierska kultúra, ktorá sa k nám dostala počas valašskej kolonizácie spolu s bryndzou, so žinčicou aj s povestnou valaškou. Sloveso ridica v rumunčine značí zdvihnúť sa.

Redik zahŕňa nielen presun stáda, ale vôbec celého salaša a všetkého náčinia, ktoré budú pastieri potrebovať na pasienkoch, kde strávia pol roka, až po jesenný návrat do dediny. Kým kedysi prevážali všetko potrebné na rebriniakoch, dnes pomôžu autá. Miesto drevenej koliby majú maringotky či prerobené prívesy. Inak však mnohé ostalo také ako v minulosti.

Pozrite si video, ako valach Jano ženie ovce na pašu.

Na výdobytky modernej doby ako televízia či internet aj tak nemajú čas. Na salaši sa robí od pol piatej ráno do jedenástej večer. Stádo treba podojiť dvakrát denne - kedysi sa vraj dojilo trikrát.

Na oravskopolhorskom salaši majú z každého dojenia okolo šesťdesiat litrov mlieka. Z neho robia oštiepky, ovčí údený aj hrudkový syr a žinčicu. Tradičná ručná výroba prebieha bez chemických prísad a konzervantov.

Do mlieka sa pridáva syridlo, teda enzým z teľacieho žalúdka - tak sa ovčie mlieko zakľagá, čiže vyrába sa ovčia hrudka. Zrazenina na dne kotla sa zbiera do hrudy, zavinutá v plachte sa vešia a odkvapkáva z nej srvátka. Pri výrobe oštiepkov sa hruda syra delí na menšie kusy, ktoré bača formuje do tvaru vajca, vloží do drevenej formy a nechá v slanom roztoku.

Forma zanechá na oštiepku ornamenty, potom putuje do udiarne, kde získa kôrku a typickú farbu. Srvátka, ktorá zvýšila pri výrobe syra, sa medzitým zohrieva v ďalšom kotle a po zabublaní, ešte pred varom, sa zozbiera vrchná hustá vrstva, z ktorej sa miešaním vytvorí žinčica.

Ornamenty: Drevenou formou sa vtlačia na oštiepok.
Ornamenty: Drevenou formou sa vtlačia na oštiepok.
Juraj Roščák

Ornamenty: Drevenou formou sa vtlačia na oštiepok. Foto: Juraj Roščák

Rituálne

Žinčicu ešte pred zberom z kotla, rovnako ako predtým syr, Milan zakaždým prežehná krížom. Nie je to jediný rituál. „Každý rok zjari po príchode na salaš najprv posvätím stádo svätenou vodou, aby sa darilo, a do každého zo štyroch rohov košiara si kľaknem a prežehnám sa.“ Pastierstvo bolo odjakživa plné rituálov a mágie, tak ako celý svet našich predkov.

„Redik mal v minulosti charakter slávnosti. V tento deň sa ovečky sústreďovali do stáda, ich sprievod po dedine dopĺňal spev a hra na píšťalách, fujare, gajdách a podobne,“ opisuje etnologička Natália Fungáčová z Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku. Pastieri vtedy dostávali aj rôzne dary, ktorými si zabezpečovali živobytie počas dlhého pobytu v horách. „Rituálmi sa pastieri snažili zabezpečiť početnosť stáda, ovplyvniť jeho plodnosť, ochrániť ho pred neblahými vplyvmi,“ hovorí etnologička.

„Medzi najčastejšie praktiky patrilo okiadzanie - obchádzanie stáda so žeravými uhlíkmi, na ktoré sa vysypali liečivé bylinky. Prekročenie stáda cez reťaz pri vháňaní do košiara malo zas zabezpečiť jeho súdržnosť, podobne ako ľudia cez Vianoce obtočili reťaz okolo nôh stola. Zámerom bolo, aby sa ovečky netratili, respektíve ich to malo ochrániť pred divou zverou.“

Na zahnanie zveri fungovali rôzne magické formulky. Ako ochranu pastieri zvykli zahrabať pod zem nožnice omotané drôtom, aby aj čeľuste šeliem zostali zavreté. „Ja mám dobré psy pri košiari aj petardy, občas ich v noci vystrelím, keď počujem vlkov zavýjať,“ dodáva Milan.

Minulosť a dnešok

Väčšina z nás už nepozná slová, ktoré kedysi bežne zneli na salašoch. Keď napríklad dnes hovoríme o biľagovaní, netušíme, že pôvodný význam slova bol v označovaní oviec ich majiteľom, či už farbou, alebo ušnou značkou. Pritom pastierstvo sa spájalo práve s horným Uhorskom, teda dnešným Slovenskom.

Minulosť: Kedysi na každého druhého človeka u nás pripadala jedna ovca.
Minulosť: Kedysi na každého druhého človeka u nás pripadala jedna ovca.
LIPTOVSKÉ MÚZEUM V RUŽOMBERKU

Minulosť: Kedysi na každého druhého človeka u nás pripadala jedna ovca. Foto: LIPTOVSKÉ MÚZEUM V RUŽOMBERKU

Ešte pred storočím, v roku 1910, u nás narátali 1 466 600 oviec - ľudí tu vtedy žili sotva tri milióny. Ovce sa u nás chovali už pred valašskou kolonizáciou, no dovtedy ich chov mal nížinný charakter. S odolnejšími plemenami prešiel do horských oblastí a produkcia sa okrem vlny a mäsa rozšírila o spracovanie mlieka.

Pokles pastierstva nastal pred druhou svetovou vojnou a komunistická kolektivizácia mu zasadila poslednú ranu. Spamätáva sa pomaly a asi už nikdy nenadobudne rozmery z minulosti. „Minimum bačov sa dnes venuje drevorezbe či hre na pastierskych ľudových nástrojoch, čo je škoda,“ myslí si etnologička.

„Mnohé ovplyvňuje globalizácia, ktorá síce na jednej strane potláča to tradičné, no na druhej strane vyvoláva zvýšený záujem práve o to, čo zaniká.“

Zabudnite na romantiku

Život na salaši má navyše ďaleko od romantiky. Robí sa bez jediného dňa oddychu, celého pol roka. Cez zimu sa zasa treba starať o ovce ustajnené v dedine. Okrem dojenia a výroby produktov má bača na starosti chod salaša, disciplínu medzi valachmi a honelníkmi. Ďalej sa treba vyznať vo zverolekárstve a napríklad asistovať pri pôrode jahniatka, ošetriť poranené ratice či liečiť žalúdočné problémy oviec.

V horách treba zastať aj všetky „ženské práce“, čo okrem varenia značí najmä ustavičné pláchanie, pranie, vyváranie a umývanie nádob a plachiet.

Podľa Milana sú hygienické normy u nás oveľa prísnejšie ako napríklad na poľskej strane. Časy, keď sa na salašoch všetko odohrávalo v jednej zadymenej kolibe, sú dávno preč - na manipuláciu s mliekom, so syrom a žinčicou je vyhradená samostatná maringotka, v ktorej gazduje bača.

Robota na salaši je náročná a málokto vydrží. Drina mladých veľmi neláka. „Jeden pätnásťročný mi občas príde pomôcť, ale inak nie,“ hovorí Milan. On sám robí baču vyše dvadsať rokov: „Ak dožijem, tak aj robiť budem.“ Na dôkaz z maringotky vytiahne valašku a ohlušujúco zaujúka na celú dolinu.

Relax