Pavol Vančo: Pri diere, z ktorej vanie studený vzduch. Keby bola pod kamenným morom ľadová jaskyňa, bol by to svetový unikát.

Tip na výlet: Kamenné zázraky na Slovensku

Na Slovensku máme veľa unikátnych skál, ale nájsť ich nie je ľahké.

Relax

Akde máte slečnu? - spýtal sa nás Milan Majdák, ktorého úlohou je informovať záujemcov o turistických lákadlách Šiatorskej Bukovinky. Vy sa pokúšate zorientovať v časopriestore, ste pod Lučencom na hraniciach s Maďarskom, možno ste ešte nepočuli o hrade Šomoška stojacom na sopečnom brale ani o kamennom vodopáde, a do toho - slečna! Aká slečna, prečo slečna? „Máme tu náučný chodník, na miestach, kde sa kedysi ťažil bazalt. Za socializmu tam pracovalo tisícpäťsto ľudí, úzkokoľajkou ho vozili do Maďarska, tam ho naložili na vlak a šup s ním do Paríža, aby krášlil námestia. No a súčasťou toho náučného chodníka je kameňolom, sedemdesiat rokov sa v ňom už neťaží, ale chodievajú sa tam fotiť novomanželia, a niektorí aj akty. No a vy máte taký veľký fotoaparát...“ Kým môžeme pokračovať, počujeme, ako s húkačkami prichádzajú hasiči aj záchranári. Akcia ako vo filme, starší muž si zrejme zlomil krček bedrovej kosti pri zostupe z hradu.

Nad hlavami počujeme vrtuľník. Až keď odletí za záchranármi, ktorí sa medzičasom rozbehli do kopca, počujeme ďalšie slová Milana Majdáka: „Cesta hore vám potrvá najmenej pol hodiny, je to 1,6 kilometra. Najskôr uvidíte kamenný vodopád, ten má okolo štyroch miliónov rokov, a hrad Šomoška stojí vlastne priamo na ňom. Je to ruina, holé múry, niektoré časti majú drevenú strechu. Hrad kúpila obec za 10-tisíc eur pred pol druha rokom,“ povie a dodá, že z neho nesmieme vypadnúť, lebo by sme dopadli rovno do Maďarska. Keby sme jeho posledné slová počúvali pozorne, mohli sme si ušetriť poldruhakilometrovú cestu do kopca. Ale to by sme nevideli „červený opar“. Vznášal sa v lese medzi stromami a my sme nechápali. Až o chvíľu, keď sme zbadali záchranárov nesúcich nevládneho muža a na zemi svetlicu, ktorou na seba upozornili vrtuľník.

Potom to už bola vcelku pokojná cesta v pote tváre navrch kopca, lemovaná informačnými tabuľami. Prečítali sme si, že pred miliónmi rokov sa v týchto miestach rozprestierala zníženina s mokraďami, do ktorej sa vyliala bazaltová láva a neskôr sa jej potoky zarezávali do pieskovcov. A potom sme sa konečne dostali k tomu, prečo sme sem prišli, približne deväťmetrovému kamennému vodopádu. K jednému zo zázrakov slovenskej prírody. Patria k nim aj kamene. Balvany, čertove skaly. Sú spomienkou na búrlivú geologickú minulosť nášho územia. A môžeme ich obdivovať rovnako ako jazerá, morské oká či krásy národných parkov. Že sú nemé? Že na nich môže iba spočinúť váš zrak? Ale kdeže! Akty v kameňolome, záchranná akcia, čierny hrad vybudovaný zo stĺpov kamenného vodopádu na samom vrchu a ďalšie prekvapenie, keď zídete zo desať metrov podeň. Maďarsko. Asfaltka! Parkovisko! Autobusy plné starších turistov, ktorí smerujú k malému drevenému domcu, kde svojho času rád tvoril Sándor Petöfi. Lavičky. Reštaurácia! Z maďarskej strany sa dá hore dostať aj po pansky, v sede. Ale o čo všetko by človek prišiel! No nie?

Ako kuriatko v machu

Ale príroda sa vám na ceste za poznaním najkrajších kameňov alebo, ak chcete, prírodných pamiatok, dokáže vzoprieť aj inak. Od maďarských hraníc sme sa presunuli do Markušoviec na Spiši. Pozriete si hneď niekoľko krásnych kaštieľov, ale váš objekt záujmu sa ukrýva pri Hornáde. Markušovský skalný hríb. Ďalšia geologická rarita. Na internete sa dočítate, že by ste ho určite mali vidieť - vraj je to najväčší takýto útvar v celej Európe, noha „hríba“ má okolo osem metrov a „klobúk“ z pieskovca priemer tri metre. A k tomu fotografia, na ktorej vyzerá ako utešený dubák. „Ja som tam bol ako chlapec a je to naozaj krásne!“ povie starší pán v Markušovciach a pošle nás do Matejoviec nad Hornádom, pretože odtiaľ je to údajne bližšie a, navyše, z markušovskej strany ktosi postavil do cesty plot. Iný muž, už v Matejovciach, nás pošle na druhú stranu Hornádu cez železný most a dodá, že sa treba držať žltej turistickej značky. Poslúchnete na slovo a kráčate. Najskôr cez les, aby ste sa vyhli futbalovému štadiónu, za ktorým je močiar, potom po obrovskej lúke pokračujete spolu s kravami, až sa nakoniec cesta skrúti prudko hore.

Kým sa škriabete blatom a pridŕžate stromov, môžete uvažovať o tom, prečo Islanďania vymysleli systém štvorlístkov, ktoré označujú akúkoľvek pamätihodnosť na vašej trase. Pred odbočkou k nej je vždy štvorlístok na tabuli a smerovka. Buďte si istí, že sa vám odbočiť oplatí. Na mieste potom vždy nájdete informačnú tabuľu vo viacerých jazykoch a vy sa môžete už len kochať pohľadom. K markušovskému hríbu by sa cudzinec určite nedostal. A keby náhodou aj áno, šokovaný by hľadel na tabuľku oznamujúcu, že už je na mieste. Všetko, ako má byť, len skalný hríb nevidno! Keď ho nakoniec objavíme pár metrov pod tabuľkou, vidíme z neho iba časť hlúbika. Všetko ostatné zahaľuje nepreniknuteľná džungľa zelene a aby ste viac neuvideli, aj priepasť, ktorou sa končí „vyhliadkové mólo“. Tabuľka hlásajúca, že ide o prírodnú pamiatku, a nesúca zrejme pár slov o nej je až kdesi dolu, na úpätí nohy tejto vzácnej huby. Aspoň podľa fotky z internetu. Škoda ho, taký pekný hríb.

Trpezlivosť balvan prináša

Zato k Bátovskému balvanu sa dá dostať autom. Nájsť Hrochoť medzi Banskou Bystricou a Zvolenom nie je problém, domáci vám ochotne poradia, že máte pokračovať cestou na Kyslinky a - určite ho nájdete! Odbočíte pri plote z vlnitého plechu doľava, potom zase doľava a hneď ste tam. Super turistická navigácia, nech žije plot z vlnitého plechu! Ale ešte ste nevyhrali, lebo cesty sa pod ním rozdvojujú... Vždy lepšie voziť sa autom, ako liezť do kopca, kde je skalný hríb ukrytý lepšie než kuriatko v machu.

Trpezlivosť balvan prináša a nakoniec ho máme! Tentoraz aj s informačnou tabuľou - „Aglomerátový blok, ktorý sa v starších štvrtohorách uvoľnil mrazovým zvetrávaním a zrútil na údolnú nivu Hučavy. Medzi sopečným materiálom vidieť typickú sopečnú bombu hruškovitého tvaru. Nepoškodzujte chránené územie! Štátna ochrana prírody SR.“ Jasné ako facka. Ale impozantný je. Kde nič, tu nič, iba jeden balvan vedľa cesty. Obrovský. Laickým okom síce nevidíme hrušku, ale že je pozliepaný z množstva kameňov, to áno. Aj to, že stojí v močarisku, aj drevený stĺp elektrického vedenia, na ktorý museli hľadať miesto veľmi dlho, aby ho postavili tak, nech sa balvan bez neho nedá odfotografovať. Možno je chránený aj ten stĺp, lebo jednoducho musí stáť na chránenom území s rozlohou tristo štvorcových metrov, ktoré bolo vyhlásené v roku 1964 a je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Poľana. Toľko zase internet.

Čertove skaly

„Aj čertovi je lepšie slúžiť ako nášmu veľkomožnému,“ slová z prílohy jedálneho lístka jednej koliby pri Budči. Vraj ich vyriekol istý mladý muž, ktorému sa nedarilo chytiť rybu a musel nielen nakŕmiť rodinu, ale odovzdať rybu aj milosťpánovi. Zjavil sa pred ním čert, že výzvu prijíma, stačí, ak nebude chodiť do kostola. Dve nedele nešiel, ale tretiu mu už žena nedala pokoj, musel.

Čert ho chcel za to aj s celou dedinou potrestať, rozhodol sa, že zhodí balvan na najužšie miesto a zabráni tak Hronu, aby tiekol ďalej. Kým ho tam však dovliekol, svitlo ráno, čertovská sila pominula, balvan mu vypadol a zostal stáť na tenkej nôžke. Ale Čertova skala pri Budči nie je jediná na Slovensku! Ďalšiu Čertovu skalu, a určite nie poslednú, nájdete pri Chmeľnici kúsok od Starej Ľubovne. Legenda ju spája s výstavbou Ľubovnianskeho hradu. Rytier Ľubina mal upísať dušu diablovi, ak mu z večera do rána, kým kohút prvýkrát zakikiríka, postaví na brale veľký hrad. Čertovi sa darilo jedna radosť a rytier radšej ušiel k mníchom. To diabla tak rozzúrilo, že sa rozhodol hrad zničiť.

Na palci dovliekol veľký balvan a chystal sa ho hodiť na svoje nočné dielo. Lenže vtom sa rozozvučali kláštorné zvony, kohút zakikiríkal a skala mu spadla. Tam, kde stojí aj dnes. Aj s informačnou tabuľou, že celkom tak to zrejme nebolo. „Z geologického hľadiska sa považuje za jurské bradlo vzniknuté selektívnou eróziou (teda rozrušovaním kompaktnej masy hornín zemského povrchu vplyvom pôsobenia exogénnych činiteľov - vietor, slnečné žiarenie, ľad a sneh) rôzne odolných hornín. Kým krinoidné a hľuznaté vápence erózii odolali, sliene a slieňovce jej podľahli a takto erodovaný materiál následne odnieslo a uložilo do doliny rieky Poprad.“ Tak už viete, ako to bolo, aj keď to s tým čertom je pre bežného smrteľníka určite zrozumiteľnejšie. Ale kameň je to parádny! Mimochodom, ak sa k nemu vyberiete, rátajte s tým, že budete prenasledovať lesnú zver. Stačí, ak zle odbočíte za dedinou, a už ste v močarinách a vo vysokej tráve po prsia. Na smerovníky sa nespoliehajte, žiadne sme nevideli, domáci vedia, kde to je, a to je hlavné.

Kamenné more a ľadová jaskyňa?

Už nám chýba hádam iba kamenné more! Na Slovensku ich máme hneď niekoľko. Menšie aj pod hradom Šomoška, väčšie v Malej Lehote a úctyhodné vo Vyhniach. Prírodná rezervácia v Štiavnických vrchoch. Na internete sa dozviete, že patrí medzi najkrajšie miesta na Slovensku a ďaleko od pravdy to určite nebude. Ak sa pri návšteve tohto mora stretnete s Pavlom Vančom, vôbec nebudete mať pocit, že to more je len kopa chladných kameňov.

„Za socializmu tu boli českí speleológovia a vraveli, že pod tým morom by mala byť ľadová jaskyňa. Netuším, či to odvtedy niekto skúmal, ale poviem vám, sú tu miesta, kde vopcháte prst do skaly a pocítite mrazivý prievan!“ Hodenú rukavicu sme prijali a už sme kráčali, kam povedal. Cestou sme sa dozvedeli, že kedysi sa v okolí povaľovali aj lávové gule, ale už ich niet, zmizli. Aj to, že výrobky tunajšieho pivovaru miestnym chutia, aj keď - „vy v Bratislave pijete iné pivo“. No a po obligátnom rozhovore o hríboch, ktoré nie sú, lebo bolo príliš sucho, s obdivom sledujeme tohto 73-ročného muža, ako sa rázne pustí hore úšustom k jednej skale. „To je ona! Sem vopchajte prst. Cítite to? Mne to tu ukázal jeden starý muž, ktorý už nežije. Musí tam niečo byť!" Pcháme prsty do určenej diery a naozaj - mrazivý prievan. Ak je pod týmto kamenným morom naozaj ľadová jaskyňa, to by bolo jednoducho terno! To asi naozaj nemajú nikde inde na svete! Schádzame dole a hľadíme na kameň, ktorý vyzerá ako kus betónu. Mohol však odletieť až tak ďaleko od chaty, ktorú údajne ktosi podpálil? Sotva. „Aký betón! Tu vidíte, ako sú tie skaly po sopke zlepené. Normálne sú zatavené do jedného kusa.“ O geológii toho asi naozaj veľa nevieme, ale - kto áno? Na štruktúrne mriežky hornín sa väčšina gymnazistov usilovala čo najskôr zabudnúť a dnes je geológia na školách už celkom tabu. Nuž a tak sa ľahko stane, že Milana Majdáka na Šomoške sa po výstupe k lávovému vodopádu ktosi spýta, kto ho do toho kameňa vytesal! Škoda. Aj kamene majú svoje čaro a históriu. A na Slovensku tých naozaj unikátnych máme viac než dosť.Svet bude iný Na Slovensku máme vlastne všetky typy hornín, od prvohôr až po štvrtohory. Ak by sme si to premietli do príkladu a prirovnali to k človeku, máme ho tu od dieťaťa až po starca, - hovorí Branislav Žec, generálny riaditeľ Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra a dodáva: „Čože je život človeka oproti geologickej histórii - milisekunda.“ Ale ani kamene nie sú stále rovnaké, menia sa. Na našom území máme také, ktoré súvisia so sopečnou činnosťou, ale aj usadeniny dávnych morí a tiež tie, ktoré sa vplyvom tlaku a tepla zmenili, čiže metamorfované. Oveľa rýchlejšie, aj keď sa to človeku nezdá, sa mení aj geologická mapa Slovenska.

Tú, ktorú vytvoril Dionýz Štúr, Ľudovítov príbuzný, za Rakúsko-Uhorska, dnes vyzerá celkom inak. Stredná časť republiky je modrá a fialová, prevládajú tu dolomity a vápence, zelená farba reprezentujúca vulkanity z treťohôr je vlastná napríklad Banskej Štiavnici, Poľane, Košiciam či Vranovu nad Topľou. Červená farba je najmä v okolí Tatier a Podpoľania - tu sú veľké magmatické telesá stuhnuté pod povrchom zeme. Hnedý je Gemer, čo znamená, že v ňom dominujú metamorfované horniny, a juhozápad, respektíve juhovýchod, zasa žltý, tam sú pozostatky mladých morí - piesky, ílovce, pieskovce. „Geologická stavba Slovenska je veľmi rozmanitá a reprezentujú ju rôzne geologické jednotky s pestrými suitami hornín,“ objasňuje.

Zostane iba prach

Branislav Žec však hovorí, že o milióny rokov bude tá mapa vyzerať celkom inak. Vulkanická aktivita na našom území sa končí, horniny čaká erózia, niektoré vulkány sa zmenia na rovné pláne. „Všetko závisí od odolnosti jednotlivých hornín,“ dodáva a ako príklad uvádza Čertovu skalu v Chmeľnici. Niektoré horniny odolali, vytvorili unikátny kameň, iné zvetrali, rozpadli sa a zmizli z našich očí. Šomoška? Kedysi tam boli vodné plochy a v nich sa odohrávala búrlivá sopečná činnosť. Láva sa liala cez prívodný komín z podzemia, ale nakoniec stuhla aj v tom komíne. Komín je dávno preč, zostala iba stuhnutá láva, „štopeľ z bazaltu“, ktorý sa pri chladnutí formuje do pravidelných štvor-, päť- a šesťuholníkov.

Markušovský hríb, aj keď je dnes na kopci, vznikol z najspodnejších zložiek vnútrozemského mora a môže mať takých 59 až 33 miliónov rokov. Tento pozostatok pôvodného mora do pozoruhodného tvaru vyformovala erózia. Bátovský balvan je pozostatkom stratovulkánu, v celej Poľane máme zospodu „prepečené horniny“. Ako sa rozpadávajú, môžu vytvoriť aj takýto balvan. Kamenné more vo Vyhniach, staré asi 12 miliónov rokov, je produktom kyslého vulkanizmu - takto sa rozpadáva ryolitová magmatická hornina, takto ju vidíme dnes. O státisíce rokov z nej zostane, obrazne, iba prach, zmizne Bátovský balvan a rozsype sa aj kamenný vodopád na Šomoške. Geológia, aj keď je súčasťou anorganického sveta, predstavuje „živý“, stále sa meniaci systém. Svet, tak ako ho poznáme, bude za tisíce a milióny rokov znovu iný

Relax