Matej Bel dostal prívlastok „veľká ozdoba Uhorska“. Vpravo na perokresbe Vojtecha Stašíka.

Týrané dieťa, ktoré si napokon vážili pápež i kráľ: Matej Bel z Očovej

Matej Bel na svojom hlavnom diele Notitia pracoval dvadsať rokov. Uznával ho kráľ i pápež, hoci bol luterán.

Uznávaná veličina. Uznávaná ešte aj pápežom. Klement XII. vyznamenal evanjelického farára z Bratislavy zlatými pamätnými medailami. To bolo v období, keď cirkvi viedli medzi sebou urputný ideologický boj a často sa aj zbraňami navzájom presviedčali o pravosti svojej viery.

Trel biedu

Hoci sa Matej Bel s prímením Funtík narodil pred vyše tromi storočiami, v roku 1684 a v malej stredoslovenskej dedine Očová, zachovalo sa o jeho rodine, detstve a mladosti dosť veľa správ. O rodine napríklad to, že richtár Šimon Bel získal v 15. storočí od kráľa Mateja Korvína prvé privilégium pre Očovú, ktorá sa neskôr stala mestečkom. O jeho otcovi vieme, že bol mäsiarom, o Matejovi, že bol výborný žiak.

V tých časoch vzdelanie nebolo až tak ľahko prístupné. Najmä nie pre nižšie vrstvy. A hoci bol Matejov otec poddaným, nadaný chlapec sa vďaka štedrým podporovateľom dostal na ďalšie štúdiá. Na lýceu v Bratislave si osvojil nemčinu, za pobytu vo Vespréme maďarčinu, na univerzite v Halle ho osobitne zaujali prednášky významného vedca profesora Augusta Hermanna Franckeho, ktorý vo vyučovaní uprednostňoval praktické predmety.

Matej bol odmalička dengľavý a chorľavý. Ako taký a ešte aj ako syn nešľachtického pôvodu často bol predmetom posmechu a týrania. Neraz sa mu ušla bitka od spolužiakov i učiteľov. Nebyť tútorov - najmä banskobystrického rektora Jána Pilárika, niekdajšieho očovského farára - , bol by zutekal domov. Neskôr, po otcovej predčasnej smrti, trel veľkú biedu. Ešte neskôr, na štúdiách v Halle, prežíval najmä vďaka Franckeho podpore. Ten mimoriadne nadanému poslucháčovi poskytol aj prístrešie.

Trpkosť detských a mladíckych rokov zostala v Belovi azda po celý život. Často horlil za zmiernenie, ba dokonca zrušenie poddanstva.

Hore údajný rodný dom Mateja Bela. Dole Banská Bystrica z druhej polovice 17. storočia. Foto: Archív Matice Slovenskej

Zemepis v popredí

Čože sa to učili žiaci v tých dávnych časoch? Najmä čítať, písať, rátať a modliť sa. A čo taký zemepis? Bol popoluškou ešte aj v nemeckých školách, v krajine, kde reformácia prinášala základné reformy nielen v náboženstve. A čo telocvik? Na našich školách sa začal ujímať z Nemecka až o vyše stopäťdesiat rokov neskôr na slovenskom gymnáziu v Revúcej.

Bel sa vrátil zo štúdia predchnutý ideálmi. Stal sa kazateľom v Banskej Bystrici a učil na tamojšom evanjelickom gymnáziu. Uprednostňoval - takisto ako jeho vzor Francke - praktické predmety a najmä zemepis. Politológ Andrej Nuoška, tiež rodák z Očovej, dôkladne preskúmal jeho životopis a píše: „Bol priekopníkom výkladu vlastivedy, počnúc rodným krajom... Zapájal svojich žiakov do opisov rodných krajov a žúp.“ Bol presvedčený, že len takto môže prebudiť v žiakoch záujem o predmet výkladu.

Bel získal chýr vynikajúceho pedagóga a povolali ho učiť na lýceum a za kňaza do Prešporka, teda Bratislavy, ktorá ešte stále bola hlavným mestom Uhorska. Už predtým písal a prekladal diela náboženského obsahu a učebnice, v roku 1718 sa však rozhodol napísať rozsiahle dielo o Uhorsku. Malo zahŕňať dejiny krajiny od čias prvého uhorského kráľa Štefana a podrobný zemepis.

S kráľovou priazňou

Keďže sa Bel chystal na neobyčajne náročné dielo, akoby na skúšku vydal jeho koncepciu pod názvom Posol starého a nového Uhorska. Pripojil aj ukážky - kapitolku o kúpeľoch vo Vyhniach a v Sklených Tepliciach, o viniciach v Šoproni... Koncepciu poslal aj kráľovi. Uhorským kráľom bol vtedy Karol III., vládca nie veľmi naklonený evanjelikom, ale Belov projekt prijal priaznivo, ba sľúbil mu aj finančnú podporu. Spočiatku ju aj dostával, ale potom mu to vojnová vrava zatrhla. Cisár miestodržiteľskej rade v Prešporku uložil, aby Belovi poskytovala všemožnú pomoc.

Bel dvadsať rokov zbieral materiál a pracoval na knihe, ktorej dal názov Notitia Hungariae novae historico-geographica čiže Historicko-geografické vedomosti o novom Uhorsku. Veľa cestoval, ale do práce zapájal aj svojich študentov, kňazov a vzdelancov po celej krajine. Na cisárov príkaz údaje zbierali i stoliční úradníci, ba pomáhali aj katolícki kňazi.

No nie všade boli ochotní otvárať archívy, poskytovať odpisy dôležitých listín alebo závažné údaje napríklad o hospodárstve či výrobe. Bel sa často na to ponosoval. Dokonca ho obvinili z vyzvedačstva - áno, jeho takzvané vlastivedné práce sú určite len zásterkou jeho pruskej špionáže. Cisársky dvor sa ho však zastal.

Vavríny

Belovo dielo vyzdobil ilustráciami, mapami Samuel Mikovíni. Bol rovesníkom i blízkym Belovým priateľom a podobne ako on bol všestranne vzdelaný. Bol stoličným matematikom v Bratislave a uhorským kartografom. Zhotovením máp ho poveril sám kráľ. Mikovíni pochodil všetky stolice a vykonal príslušné merania. Výtlačok prvého zväzku odovzdával Matej Bel kráľovi na súkromnej audiencii 8. mája 1735, výtlačok druhého o rok, tretieho o ďalší rok... Štvrtý zväzok patril už do rúk Márie Terézie.

Vedci vysoko oceňovali dielo. Bel dostal prívlastok „veľká ozdoba Uhorska“ a úctu mu prejavili doma i v zahraničí. Keď ho nemecký polyhistor Franz Brückmann navštívil v Prešporku, vyhlásil o ňom: „Je najdokonalejším a najslávnejším polyhistorom.“ Na luteránsku faru na Konventnej ulici prichádzali svetskí i cirkevní hodnostári, evanjelickí i katolícki, aby sa s ním zoznámili. Bela prijali za člena vedeckej spoločnosti v Berlíne, neskôr sa stal členom vedeckých spoločností v Londýne, v Olomouci, v Jene.

Pápežský nuncius Passionei vo Viedni informoval pápeža Klementa VII. o Matejovi Belovi slovami: „… treba ľutovať, že autor je luterán, ale vyniká príjemnou povahou a spôsobmi...“ Napriek tomu, že bol luterán, Klement VII., inak priaznivec vied a umení, mu poslal medailón s vlastným portrétom a niekoľko zlatých pamätných mincí. Pripojil aj milý osobný list.

Macošská vlasť

Po potlačení Rákociho povstania v roku 1709 sa moc pomstila. Trestala tých, ktorí sa hlásili pod zástavy dovolávajúce sa náboženskej slobody. Bela krivo obvinili a odsúdili na smrť. V poslednej chvíli ho omilostili. Vedel teda, čo je náboženský útlak.

Od detstva vedel aj to, čo je sociálny útlak. Poznal i rastúci národnostný útlak. Búril sa proti tomu. Nie ostentatívne, provokačne. To sa nedalo a ani to nemal v povahe. Jeho názory však dokumentuje korešpondencia s priateľmi. V roku 1726 píše Bel priateľovi S. G. Bayerovi do cudziny: „Tu totiž žijeme na pokraji barbarstva a ohromení s obdivom sledujeme šťastie vášho sveta. Okrem toho sa naše záležitosti deň zo dňa zhoršujú.“ V roku 1735 J. Facciolatimu: „Pováž, že žijeme na pomedzí barbarského sveta a takmer bez spoločenstva múz, kde mi chýbajú aj lepšie vedy, aj ich služobnice - knihy.“

Matej Bel zomrel 29. augusta 1749 na následky mŕtvice, keď sa vracal z liečenia v Deutch Altenburgu do Bratislavy. Nezachoval sa ani jeho hrob.

Zmapované stolice

Bel v diele Notitia Hungariae novae historico-geographica opísal všetkých 48 uhorských stolíc, v prvých štyroch zväzkoch najmä slovenské. Osobitnú pozornosť venoval prešporskej, ktorú aj sám najlepšie poznal a asi sám aj spracoval. V kapitole zaznamenáva všetko, čo si vedecké dielo vyžaduje - polohu, vrchy, rieky, podnebie, rastlinstvo, živočíšstvo, miestopis...

Ponúka aj množstvo zaujímavostí, ktoré robia dielo neobyčajne pútavým. Keď opisuje divé zvieratá v lesoch, uvádza: „Sú tu aj diviaky, ktoré, keď sa vrútia do viníc, narobia veľa nezdoby. Sú o to škodlivejšie, že ľud má prísne zakázané zabíjať potulujúcu sa divú zver. Videli sme na vlastné oči, že predčasná oberačka viníc divou zverou veľmi zmenšila úrodu vinohradníkov.“

Bel aj pri ďalších stoliciach zachytáva okrem základných údajov i množstvo pozoruhodností, aké by radi ulovili aj dnešní autori literatúry faktu alebo reportéri. Zábavne napríklad rozoberá vznik názvov niektorých slovenských obcí. Detva, rázovité mesto, bola do 17. storočia iba lazom Očovej. Naozaj to mohlo byť miesto, „de dva domy stáli“ (v podpolianskom nárečí). Až oveľa neskôr, pravdepodobne až u Sládkoviča, sa objavil názor, že pomenovanie pochádza od slova deti, detva.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].