Majo Srník za týždeň nabehá 150 kilometrov.

Ultramánia: Beh na extrémnu vzdialenosť má čoraz viac priaznivcov

Denne fajčil škatuľku cigariet, no pred štyrmi rokmi si povedal dosť. Ani manželka, ktorá ho na to nabádala, netušila, že ho práve postrčila na cestu uznávaného ultrabežca. Žiadne maratóny. Slovákovi Máriovi Srníkovi, ktorý už trinásť rokov žije v kanadskom Calgary a prevádzkuje stavebnú firmu, také krátke vzdialenosti nestačili. Behá ultramaratóny.

Ultramaratón je oficiálne každý beh dlhší ako maratón, čiže 42 195 metrov. Mário Srník zdoláva preteky dlhé často sto a viac kilometrov. „Manželka si teraz musí zvykať, že som z domu štyri-päť hodín denne. Každý týždeň nabehám priemerne stopäťdesiat kilometrov,“ konštatuje bývalý horolezec z Veľkého Krtíša.

Naprieč Amazóniou

V máji tohto roku zvládol aj ultramaratón Jungle Ultra v Peru, označovaný za jeden z najťažších na svete. Beží sa dvestotridsať kilometrov. Z Ánd - štart bol v nadmorskej výške 3 200 metrov - k amazonskému dažďovému pralesu.

S dvanásťkilovým batohom na chrbte to Srníkovi trvalo necelých tridsaťtri hodín. „Prvé štyri dni sa beží maratón, posledný deň rovná stovka,“ vysvetľuje Majo, ktorý skončil piaty. Päť hodín za víťazným Danielom Rowlandom zo Zimbabwe.

„Museli sme trinásť ráz prebrodiť rieku. Po ceste opice, bambusy, mravce. Aj tie, po ktorých uštipnutí sa dve hodiny neviete pohnúť. Hovoria im bullet ants, lebo ich uštipnutie je skutočne, ako keď človeka trafí guľka."

"Domorodci z jedného brazílskeho kmeňa nimi testujú to, či sú chlapci už dospelí. Schovajú mravce do rukavíc a chlapci s nimi na rukách musia vydržať minimálne štyri minúty. Kto to dokáže, stáva sa mužom, no bolesť je vraj neznesiteľná.“

Muky trvajú celý deň. Aj Srníka počas behu mravce uštipli. „Ležal som v rieke, kým bolesť ako-tak prešla. A jedol soľné tabletky. Britského kamaráta, s ktorým som bežal, uštipli osy. Aj po mne liezlo všetko možné. Čím ste pomalší, tým viac sa toho na vás nalepí. No zvládol som to. Aj obrovský lejak, po ktorom museli pre zosuv pôdy preteky na chvíľu prerušiť,“ vraví Majo.

Spokojný, že si so všetkými nástrahami trate poradil. O päť dní stál v Calgary na štarte behu na päťdesiat kilometrov. Bez behu už nevydrží. Stal sa jeho drogou.

„Prvý maratón som zvládol tridsaťšesť dní po tom, čo som začal trénovať. O štyri mesiace som bežal dvadsaťštyrihodinovku v parku v Edmontone. Na päťkilometrovom okruhu. Zabehol som stoštyridsať kilometrov, no nabila ma aj šesťdesiatročná pani, ktorá zvládla o dvadsaťdeväť kilometrov viac. Tam som pochopil, že je jedno, koľko má človek rokov. Dôležité je nevzdať sa.“

Tridsať hodín bez spánku

Srník už má za sebou aj preteky dlhé stošesťdesiat kilometrov s názvom Sinister v severoamerických Skalnatých vrchoch. S celkovým prevýšením 5 500 metrov. Naučil sa rozložiť si sily. Na vlastnej koži vie, aké to je fungovať tridsať hodín bez spánku.

„Bolesť neexistuje. Je len v tvojej hlave. Ani hranice fyzických síl. Od nich závisí iba rýchlosť a sila. Skutočné hranice, ktoré rozhodujú, či to vzdáme, alebo nie, závisia len od vašej mysle, motivácie a chuti uskutočňovať svoje sny,“ to je krédo Španiela Kiliana Jorneta, považovaného za najlepšieho ultrabežca posledných rokov.

Aj Srník behá len pre radosť z prekonávania prekážok. Hoci si našiel firmu, ktorá ho sponzoruje, za rok vloží do cestovania a nákladov na preteky značné peniaze. No vytrvalo beží ďalej. A odmieta sa vzdať, hoci aj to sa mu už prihodilo. Na osemdesiatkilometrových pretekoch vo Fernie, v Britskej Kolumbii.

„Hovoril som si, že osemdesiatku musím zvládnuť v pohode, no po päťdesiatich šiestich kilometroch som sa stratil, došla mi voda. Začala sa mi točiť hlava, musel som vzdať. Prišli po mňa autom. Tam som pochopil, že človek nemôže tlačiť na pílu. Musí sa vždy držať pod svojou hranicou. Neprekročiť ju. Odvtedy behám inak.“

Dlho vraj toto zlyhanie predýchaval. Najhoršia situácia na trati to však nebola. „Keď ste sami na tréningu v kanadských horách, po päťdesiatich kilometroch sa vám vyvalí členok a od auta vás delí ďalších štyridsať - to sú pre mňa extrémnejšie situácie,“ tvrdí Srník, ktorý počas jedných pretekov schudne šesť až sedem kíl.

Na pretekoch to až taký risk nie je. Pretekári majú so sebou GPS prijímač, aby ich v prípade núdze mohli organizátori vyzdvihnúť. Na rozdiel od klasického maratónu je pri ultrabehoch bežné, že mnohí do cieľa nedorazia.

„Pri stomíľovom Barkley maratóne, ktorý sa beží na jar v Amerike, sa s tým počíta. Viac ľudí stálo na vrchole Everestu, ako dokončilo tieto preteky,“ vraví Srník.

Dobrodružstvo

Aj Slovensko už otvorilo brány ultrabežcom. Ročne sa u nás koná viacero behov dlhších než sto kilometrov. „Najznámejšia je asi Nízkotatranská stíhačka, prebeh hrebeňom Nízkych Tatier. Z Telgártu na Donovaly,“ vraví slovenský ultrabežec Mikuláš Kéri.

Na júnových pretekoch na stoštyridsaťkilometrovom Štefánik Trail z Bradla do Bratislavy s Reném Mrázom boli najrýchlejší. Do cieľa dobehli spolu - za sedemnásť a pol hodiny.

„Ultrabeh je pre mňa jedno veľké dobrodružstvo. Nikdy neviete, či dobehnete, alebo nie. Maratón je fajn, ale podľa mňa nuda. Bežíte po asfalte, rovnom teréne. Tu súťažím v prírode, musím riešiť rôzne situácie a to mám rád,“ vraví Kéri, ktorý zabehol prvú stovku vlani v Česku.

„Šiel som ju s kamarátom na pohodu. Na prvý raz sa nemôžete niekam hnať. Základ je nájsť odvahu postaviť sa na štart. A potom vnímať signály tela. Ono vám naznačí, čo potrebuje.“

Ak máte pocit, že po takých extrémnych výkonoch ultrabežci ležia pár dní na gauči, mýlite sa. „Prvé dni sú síce najhoršie, ale nie je dobre byť len doma. Fajn je skúsiť inú činnosť, napríklad bicyklovanie. Mňa to už po troch-štyroch dňoch znovu ťahá do lesa,“ priznáva Kéri.

Preteky v cudzine ho však zatiaľ príliš nelákajú. „Najskôr musím pobehať všetko, čo sa organizuje u nás. Možno, keď ma to tu omrzí.“

Len najrýchlejší v cieli

Ultramaratóny podľa organizátora Štefánikovho behu Martina Urbaníka nie sú o prvenstvách. „Nemáme víťazov, len najrýchlejších v cieli. Každý, kto to dokáže, si zaslúži obdiv.“

Na usporiadanie Štefánik Trail ho inšpiroval príbeh Milana Rastislava Štefánika, ktorý v novembri 1915 ako pilot francúzskej armády utekal spolu s mechanikom Michaelom Bourdonom pred nepriateľskými vojskami cez srbské a albánske hory smerom k Jadranu.

Počas sedemdňového pochodu zvládol na smrť vysilený Štefánik 140 kilometrov. Potom sa francúzskej armáde podarilo previezť ho - už vykašliaval krv - do Ríma. „Aj preto nie sú naše preteky len beh. Píšeme počas nich príbeh,“ vraví Urbaník.

Aj Tamara Dudášová, Štefánikova neter, bola nadšená. Na pretekoch ako diváčka nechýbala. „Konečne sa Štefánik dostáva do popredia.“ V hlavnej kategórii si na 140 kilometrov trúflo päťdesiatšesť bežcov, vzdali to štrnásti. No bežať sa dalo aj v štafetách. S piatimi až siedmimi pretekármi. Bežci sa na jednotlivých úsekoch striedali. Prísun živín zabezpečovalo šesť občerstvovacích staníc.

„Strava ultrabežcov je iná ako maratóncov. My primárne nepálime cukry, ale tuky. Pri nízkej tepovej frekvencii. Aj preto sa živíme aj takými vecami ako salámy, čipsy, pivo či chlieb s masťou. Je to pestré. Veľmi slané aj veľmi sladké,“ vysvetľuje Urbaník.

Pre nováčikov má - ak na trati nastane kríza - jednoduchú radu, ako ju prekonať. „Aj na osemdesiatom kilometri musíte vedieť, prečo ste išli bežať.“

S čelovkami

Mnohým dá zabrať beh v noci. S čelovkami, keď si človek poriadne nevidí pod nohy. „Povinné je aj reflexné označenie a elastický obväz. No stále je dôležité užiť si to a dokázať to,“ vraví Urbaník, ktorý ultrabehy pravidelne zdoláva. Aj Kilian Jornet v tom má jasno.

„Tajomstvo úspechu sa neskrýva v nohách, ale v sile donútiť sa ísť behať. Aj vtedy, keď prší, fúka vietor či sneží. Žiada si to vzdať sa pár hodín zábavy na večierku, lepších známok, povedať nie priateľke a rovnako tak perine. Stojí to za to,“ vyznáva sa z lásky k ultrabehu v knihe Bež alebo zomri.

Najťažšie ultramaratóny

Spartathlon - preteky v Grécku dlhé 246 kilometrov z Atén do Sparty. Konajú sa od roku 1983 vždy posledný septembrový piatok. Kto sa chce prihlásiť, mal by byť schopný ubehnúť sto kilometrov pod desať a pol hodiny. Rekord Gréka Janisa Kourousa na Spartathlone je dvadsať a pol hodiny.

Sinister 7 Ultra - sto míľ v Skalnatých vrchoch v Severnej Amerike. S celkovým prevýšením 5 687 metrov. Do cieľa musia bežci doraziť do 30 hodín.

Barkley maratón - sto míľ vo Frozen Head State Parku v americkom štáte Tennessee. Koná sa vždy na prelome marca a apríla. Celkové prevýšenie 16 500 metrov. Náročnosť zvyšuje fakt, že na trati okrem vody nie sú žiadne občerstvovacie stanice. Na trati je na rozličných stanovištiach schovaných deväť až jedenásť kníh, z ktorých musia pretekári vytrhnúť tie strany, ktoré korešpondujú s ich štartovým číslom. Ako dôkaz, že nepodvádzajú.

Beží sa päť dvadsaťmíľových okruhov, na každý majú bežci dvanásť hodín. Od roku 1986, keď sa súťažilo premiérovo, dokončilo z doterajších osemsto prihlásených v stanovenom limite len štrnásť bežcov.

Autora behu Geryho Cantrella inšpiroval vrah baptistického kazateľa Martina Luthera Kinga James Earl Ray. Keď v júni 1977 ušiel z väzenia, bežal päťdesiatpäť hodín po horách, kým ho chytili. Paradoxne sa za ten čas vzdialil od väznice len necelých osem míľ.

Yukon Arctic Ultra - beh na 100, 300 a 430 míľ na Aljaške. Pri teplotách hlboko pod bodom mrazu. The 4 Deserts Race Series - preteky na 250 kilometrov cez štyri púšte, označované za jeden z najťažších testov ľudskej odolnosti.

Beží sa v marci v púšti Atacama v Čile, v júni v Gobi v Číne, v októbri cez africkú Saharu s teplotami päťdesiat stupňov Celzia a v novembri naprieč Antarktídou, kde teplota klesne aj pod mínus dvadsať.

Ultra-Trail du Mont-Blanc - beh na 166 kilometrov v Alpách s 9 600 nastúpanými metrami. Najťažšie preteky v Európe. Konajú sa od roku 2003. Žiadna finančná odmena pre víťaza.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].