Rami a Ivana: Hrajú na didgeridoo, domorodý dychový nástroj z Austrálie, ktorého vek sa odhaduje až na 40-tisíc rokov. Je z eukalyptového dreva a vnútro vydlabali termity.

VIDEO Fascinujúce umenie: Liečivý alikvótny spev a Tibetská spievajúca misa

Rami spieva a zároveň vydáva zvuk hudobného nástroja.

Keď začne spievať, telom vám prebehnú zimomriavky. S údivom sledujete hudobného čarodejníka Ramiho, kam ukryl tie píšťalky, ktoré sprevádzajú jeho hlas. Nenájdete ich. Sú v ňom, vo zvláštnom umení, ktorého tradícia siaha do Mongolska.

Pri alikvótnom speve, ktorý nám predviedol, tvorí človek viac zvukov naraz, akoby ste počuli spev i hudobný nástroj, a pritom všetko robí jeden človek. Napríklad Rami Shaafi…

Alikvóty sú všade

Od malička ho zaujímali zvuky. Keď spoznal alikvótny spev, zohnal si nahrávky, pri ktorých sa ráno zobúdzal a večer zaspával. A napokon zistil, že sa ho vie naučiť aj sám. Mal dvadsať rokov, keď sa začal naozaj intenzívne zaoberať hudbou, ktorá ho spájala s predkami rôznych kultúr. „Niektorí ľudia z Ameriky či Európy veľmi obdivujú staré ľudové nástroje. Aj vďaka tomu sa pôvodná kultúra rôznych kmeňov udržiava. Mnohí mladí Indiáni chcú, naopak, hrať na elektrických gitarách,“ poznamenáva Rami.

Začal spoznávať nástroje ako drumbľa či didgeridoo. „Milujem všetko, čo má veľa harmónií, alikvót,“ priznáva. Čo si vlastne máme pod tým predstaviť? „Alikvóty sú vo všetkom, čo počujeme. V každom zvuku sú akoby ďalšie zvuky, celá škála. Napríklad, keď brnknete na strunu gitary, nie je tam len jeden zvuk, ale spolu so základným tónom môžete nad ním počuť aj jeho alikvóty. Sú nástroje, pri ktorých to počujeme zreteľnejšie - napríklad fujara, gongy…“ vysvetľuje.

„Čím viac a lepšie sa naučíme počúvať, tým viac alikvót naše ucho zachytí. Napríklad vo vysávači, ventilátore a iných veciach. Vždy tam boli rôzne zvuky, ale kým sa na ne nezameriame, veľakrát ich nevnímame,“ opisuje Rami.

Indiánske píšťaly: Duo RAMIVANA má bohatú zbierku tradičných nástrojov z rôznych svetových kultúr. Foto: Tony Štefunko

Špeciálna technika

A potom je tu ľudský hlas. S tým sa dá naozaj čarovať - ako nám ukázal Rami. „Každý sa to môže naučiť. Deti i starší ľudia. Robím workshopy a vysvetľujem ľuďom, že alikvótny spev má aj veľa liečivých účinkov. Každý potrebuje sám seba vyjadriť. Pri tomto speve nie sú žiadne slová a melódie, ktoré si musíte zapamätať. Je veľmi spontánny a prináša veľa zábavy. Experimentujete, skúšate, ako bude váš alikvótny spev znieť v kúpeľni, v prírode, na schodoch, pod mostom. Vždy je to iné. Volám to cesta, ktorá má začiatok, ale nemá koniec,“ opisuje.

Vysvetlil nám základy techniky. Používate sánku, pery i jazyk. Zameriavate sa hlavne na dve samohlásky - i a u. „Začnete vyslovovať i a potom v jednom dychu veľmi pomaličky, najpomalšie, ako sa dá, prejdete do u. Postupne sa to ešte dolaďuje ďalšími technikami jazyka. Môžete hlasom vytvoriť dve nezávislé melódie - jednu tým základným hlasom, druhú alikvótami. A keď dospievate, cítite sa oveľa lepšie, než keď ste začínali,“ usmieva sa Rami.

Vlani sa v šamorínskej synagóge konal nultý ročník festivalu týchto zaujímavých zvukov a spevov. Lebo takých, ako je Rami, je vo svete viac. „Na Slovensku sa mu venuje bluesman Juraj Turtev a práve on organizuje 3. septembra prvý ročník festivalu alikvótnych spevov a zvukov. Rami ho bude uvádzať a predvádzať rôzne štýly. Budú tam aj hostia zo zahraničia, tak dúfame, že získame niekoho z Mongolska - kolísky tohto spevu,“ hovorí Ramiho manželka Ivana.

Zo Slovenska má fujary aj ženu

Áno, alikvóstny spev sa viaže najmä k Mongolsku, k Tuve a k Tibetu. „Vychádza zo šamanizmu a z viery, že všetko v prírode má dušu a našou mysľou s ňou môžeme nadviazať kontakt. Šamani komunikovali s rôznymi elementmi ako voda, vzduch, ale aj so zvieratami. Používali zvuky toho, s čím sa chceli spojiť. Takýmto spôsobom sa napríklad varovali pred búrkou či zaháňali zvieratá. Až neskôr sa pridali slová a hudobné nástroje a stalo sa to súčasťou ich ľudovej hudby,“ približuje Rami.

V Tibete bol zase alikvótny spev súčasťou meditácie tamojších mníchov. „Nezáleží na tom, kto tvorí vaše publikum, či sú to ľudia, zvieratá, stromy, les… Robím to pre potešenie - svoje aj ostatných. Je to spojenie jedného srdca s druhým,“ hovorí muž, ktorého na Slovensko v roku 2005 priviedla fujara.

O našom tradičnom ľudovom nástroji sa dozvedel na jednom festivale v Anglicku, kde žil. Z návštevy Slovenska si priniesol dve fujary. Netušil, že o pár rokov v tejto malej krajine nájde svoj domov. „Zoznámili sme sa v roku 2009 cez hudbu, konkrétne vďaka didgeridoo, najstaršiemu drevenému dychovému hudobnému nástroju na svete. Žila som šesť rokov v Anglicku a veľmi ma tento nástroj zaujal. Zo školy som mala pocit, že hudba je zložitá, ale na didgeridoo sa dajú tvoriť pekné jednoduché zvuky bez toho, aby ste museli poznať noty. A na didgeridoo workshope Austrálčana z aborigénskeho kmeňa som stretla Ramiho,“ opisuje Ivana.

Od prvej chvíle mali pocit, že sú stvorení jeden pre druhého. Plavovlasá Slovenka a hudobník s anglicko-líbyjskými koreňmi sú od roku 2011 manželmi. Usadili sa v Bratislave, vystupujú ako hudobné duo pod názvom RAMIVANA, ktorý vznikol spojením ich krstných mien.

Celé telo sa stáva uchom

Hudba pre nepočujúcich: Niektoré hudobné nástroje rozozvučia celé vaše telo. "Každá bunka sa stáva uchom," dodáva Ivana. Foto: Tony Štefunko

Už niekoľko rokov Rami a Ivana cestujú po Slovensku a Anglicku a robia hudobné semináre. Učia ľudí pracovať s tradičnými hudobnými nástrojmi z rôznych kultúr sveta a ukazujú, akú silnú i liečivú moc má hudba. Aj tá navonok jednoduchá. Ich nástroje sú zväčša vysokorezonančné - na ich ovládanie netreba špeciálne vzdelanie a napriek tomu dokážu vydávať fascinujúce zvuky.

Rami s Ivanou vezmú do rúk dlhé drevené rúry - didgeridoo. Priložia si ich k vibrujúcim ústam, jemne fúkajú a miestnosťou, v ktorej sedíme, sa ozýva zvláštny, trochu monotónny, ale priam hypnotizujúci zvuk. Zahrajú nám na indiánskych píšťalách aj na mušli, ktorej zvuk pripomína trúbenie lode. Predvedú harmónium aj špeciálne vietnamské drumble, ktoré sú vyrobené z nábojnice. „Už druhý rok chodíme s Borisom Čellárom, slovenským gitaristom, po školách s nepočujúcimi deťmi. Pripravili sme si pre ne projekt Musica Medica - hudba sa nás dotýka,“ hovorí Ivana. A trochu šokuje.

Nepočujúci a hudba? „Ale áno,“ usmieva sa. „Používame vysokorezonančné nástroje, ktoré deti môžu cítiť na svojom tele. Napríklad sedia s nami na drevenom rezonančnom pódiu a reproduktory sú otočené do pódia. Keď Boris hrá na gitare, môžu vnímať vibrácie prenášané podlahou a keď Rami chodí pomedzi deti a hrá, cítia na svojom tele vibrácie priamo z gongu či didgeridoo. Akoby ich zvuk masíroval,“ hovorí ženská polovica dua.

Poznajú rôzne finty, ako sprostredkovať hudbu každému. „Ľahnite si na zem, ukážeme vám, ako pracujeme s nepočujúcimi,“ vyzvú nás. Na chrbát položia monochord, drevený nástroj s tridsiatimi štyrmi strunami, a na chodidlá ďalší s dvadsaťjeden strunami. Pomaly prechádzajú prstami po strunách a rozihraný nástroj nevydáva len zvuk - celý sa chveje, rezonuje a jemným pohybom masíruje chrbát i chodidlá. „Takto inšpirujeme deti bez sluchu, že môžu počúvať celým telom, každá bunka sa stáva uchom,“ dodávajú.

Hrať sa dá azda na všetkom: Aj na mušli - jej zvuk pripomína trúbenie lode. Foto: Tony Štefunko

Zázračná misa aj kosti

Ivana nám urobí ďalšie fascinujúce predstavenie. „Volá sa to tibetská spievajúca misa,“ upresní, kým nalieva vodu do kovovej nádoby. Keď je všetko pripravené, paličkou pomaly prechádza po vonkajšej strane misy. Voda sa začína vlniť, o chvíľu už počujeme jej zvuk, špliechanie a keď Ivana silnejšie pritlačí zvonka na nádobu, voda začne nadskakovať ako roztopašná fontána.

Takýmto spôsobom sa zvuk dá aj vidieť. Žiadne kúzlo, len obyčajné fyzikálne zákony. „Starí Tibeťania vytvorili tento vysokoharmonický nástroj na meditáciu a poznali aj jeho terapeutické účinky. Tam dokonca hrávajú na ľudských kostiach. Pre človeka je česť darovať svoje pozostatky na tieto účely,“ hovorí Rami.

Všeobecne naši predkovia vyrábali nástroje z najtvrdšej časti tela. Najstarší dychový nástroj vytvorili z medvedej kosti. Bola to píšťalka s dvoma dierkami z čias neandertálca,“ dodáva Ivana a Rami berie niečo podobné do rúk. Je to replika píšťaly z orlej kosti, táto je však z porcelánu. „Hrávajú na nej Indiáni,“ dodáva štyridsiatnik, ktorý už hral aj na píšťale z ľudskej kosti. Necítil hrôzu? „Nie, skôr úctu,“ dodáva.

Vianočné tipy na darček