Zvyky trvajú: Na Orave mládež ešte vždy chodí koledovať v krojoch.

Vianočné tradície neboli k ženám láskavé, muži však mali priam magickú dôležitosť

Po celý čas vianočných sviatkov platilo predovšetkým to, že si ľudia vychutnávali vzájomnú blízkosť a súdržnosť.

Dnešný zhon a chaos robia už z vianočných sviatkov čosi, na čo sa deti tešia, no čoho sa dospelí hrozia. Kedysi sa Vianoce netočili okolo drahých darčekov, dôležité bolo stretnutie s blízkymi, ktorí často neboli doma väčšinu roka.

Aj v minulosti však tento sviatok sprevádzali dlhé a úmorné prípravy, ktoré si ľudia spríjemňovali zvykmi a rituálmi. Paradoxne, ženy v nich hrali zväčša negatívnu úlohu.

Upratovanie doma i vo vzťahoch

Pred Štedrým večerom muselo byť všetko čisté a voňavé. „Interiéry sa bielili vápnom, vymazali sa hlinené podlahy, drevené dlážky sa vydrhli lúhom, umyli sa obloky,“ vypočítava Katarína Nádaská, etnologička z bratislavského Mestského múzea.

„Šaty aj posteľná bielizeň sa museli vyprať a ‚vyzvárať‘ a keďže neboli práčky, bola to poriadna drina, ktorá trvala aj dva-tri dni.“

„V období adventu - okrem toho, že sa v tomto čase urovnávali spory susedské i v rodine -, vracalo sa aj požičané.“ Nevyhnutné bolo absolvovať svätú spoveď, „a priznať hriechy pred kňazom i pred Bohom“.

Pozor na bosorky

Už počas adventného obdobia nebola tradícia k ženám láskavá a Štedrý deň tento trend iba potvrdil. Na rozdiel od mužov, ktorým sa pripisovala priam „magická“ dôležitosť, ženy - hoci mali na starosti väčšinu príprav - boli považované za negatívny element.

„Nesmeli prekročiť prah ako prvé, ba dokonca ako prvé nemali ani prehovoriť. Ak im niečo chýbalo, nesmeli si to ísť požičať. Verilo sa totiž, že tento deň môžu zneužiť bosorky,“ hovorí Katarína Nádaská.

Naopak, návšteva mužov, najmä mládencov, ktorí chodili od rána koledovať, bola vítaná. Symbolizovali perspektívu, silu a mužnosť. Ženy však v tento deň mali čo robiť, aby vôbec všetko stihli, takže na návštevy aj tak nemali čas. Vstávali skoro, niektoré o polnoci, niektoré pred treťou. Piekli chlieb, dopekali koláče, varili.

„S cestom, ktoré si odložili, ráno ponatierali ovocné stromy, aby na ďalší rok dobre rodili. Gazdovia nanosili vodu na celé sviatky - do studne pritom vhodili štipku soli, aby bola po celý rok zdravá voda -, opatrili dobytok - kravám pridali do sena kúsok bielej cibule, aby im bosorky nebrali mlieko - a narúbali drevo na tri dni."

"Popoludní sa už nik nemal dotýkať žiadnej práce. Platilo to aj na Prvý a Druhý sviatok vianočný, keď sa okrem najnutnejších vecí nerobilo nič.“ Poobede sa už len zdobila izba a chystal sa stôl.

Legenda o stromčeku

„Klasické stromčeky sú záležitosťou konca devätnásteho až začiatku dvadsiateho storočia,“ hovorí Katarína Nádaská. Dovtedy sa izba zdobila halúzkou z čečiny alebo maličkým stromčekom, ktorý visel z hrady.

„O tom, ako sa stal vianočný stromček symbolom kresťanských Vianoc, hovorí viacero legiend. Podľa jednej svätý Bonifác, apoštol germánskych kmeňov, vyťal posvätný dub boha Thora pred očami náčelníkov germánskych kmeňov. Keďže sa mu pri tom nič nestalo, presvedčil ich, aby prijali kresťanstvo. Legenda ďalej hovorí, že v kmeni duba bola ukrytá malá jedlička,“ vysvetľuje.

Dodáva, že ozdobenie prvého stromčeka sa pripisuje Martinovi Lutherovi, ktorému sa vraj počas prechádzky v lese tak zapáčil zasnežený smrečok, že si jeden zobral domov a vyzdobil.

„Nevyhnutnosťou“ vianočnej výzdoby bolo aj imelo, obľúbená a magická rastlina Keltov. Podľa Nádaskej „ľudia verili, že chráni príbytok pred ohňom. Imelo z hlohu a jablone zaháňalo zlých duchov a strigy, imelo z liesky napovedalo, že v blízkosti je poklad alebo prameň. Dôležité však bolo aj v ľúbostnej mágii. Dodnes sa traduje, že bozk pod imelom má zabezpečiť večnú trvácnosť vzťahu“.

Reťaz, rýľ a otiepka

Výzdoba štedrovečerného stola musela zachovať viaceré náležitosti. Pokrytý mal byť bielym obrusom s červenou výšivkou, ktorá chránila proti zlým silám. Pod stôl sa dávala otiepka slamy.

„Jednak to bola pripomienka, že sa v Betleheme narodilo Božie dieťa na slame, jednak vyslovenie úcty k pohanskému božstvu Velez, čo bol boh dobytka a obilia.“

Nohy stola sa spojili reťazou, na ktorú si všetci vyložili nohy. „Malo to zabezpečiť, aby rodina držala pokope, aby bola svorná a zdravá, tuhá, pevná ako tá reťaz,“ vysvetľuje Nádaská a dodáva, že pod stôl sa položil aj rýľ, sekera a čerieslo - „železné predmety, ktoré symbolizovali pevné zdravie“.

Pod obrus sa dávali mince alebo rybacie šupiny, aby sa rodiny držalo bohatstvo. Prípadne sa tam vložilo zo všetkého, čo bolo v gazdovstve, teda obilie, hrach, šošovica... aby sa aj na ďalší rok dobre urodilo.

„Niekde sa napiekli figúrky v tvare zvierat. Bolo ich presne toľko a presne také, aké mali na gazdovstve. Nezjedli sa, na stole boli celé sviatky, až potom ich gazdiná zobrala a uložila do komory, aby ich po celý rok zostalo v dome aspoň toľko,“ hovorí Katarína Nádaská.

Bohaté menu

Štedrý večer bol rituálna chvíľa a aj jedlá, ktoré obsahovala slávnostná večera, boli rituálne. Bolo ich sedem, deväť alebo dvanásť. „Ale aby ste si nemysleli, že to bola opulentná hostina. Jedál bolo síce veľa, ale z mnohých sa konzumovala jedna-dve lyžice,“ objasňuje etnologička.

Večera sa začínala i končila modlitbou. Potom otec urobil deťom krížiky na čelo, aby boli po celý rok milé a dobré. Dospelí si pripili, všetci zjedli oblátku s medom. Ten mal zabezpečiť „sladké slová“ a zdravie, podobne ako cesnak. Kto nosil pri sebe strúčik cesnaku zo štedrovečerného stola, malo sa mu vo všetkom dariť.

Nasledovali štedrovečerné polievky, ktoré boli veľmi rozmanité a záviseli od toho, čoho bolo v tom-ktorom regióne najviac. Napríklad južné Slovensko varilo rybacie polievky, severné chudobnú pôstnu kapustnicu, východné kyseľ - kyslú obilninovú polievku. Inde sa jedla fazuľovica, šošovicová či hubová polievka, obľúbená bola aj šusterica - fazuľa s kyslou kapustou.

Rozdiel bol, samozrejme, aj v tom, či sa večeralo u katolíkov, alebo u evanjelikov. Pre katolíkov bol Štedrý večer posledným dňom pôstu, takže mäso by ste na ich stole hľadali márne.

„Platilo, že na Štedrý večer sa môže jesť mäso beznohých zvierat - teda ryby, na Prvý sviatok vianočný dvojnohých, teda hydina, a na Štefana štvornohých,“ vypočítava Nádaská.

Zato evanjelici sú povestní bohatou kapustnicou s klobásou a mäsom. Ďalším chodom boli kaše - sladké i slané, nasledovali múčne jedlá ako rezance alebo pupáčiky, potom pirohy, no a siedmym chodom bola ryba.

„Už od stredoveku bola súčasťou štedrovečernej večere, ale iná než dnes. Skôr sa jedli údené, nasolené, nakladané ryby. A kapor? Ten sa dostal na štedrovečerné stoly až v druhej polovici 20. storočia,“ prekvapuje Nádaská.

Na záver prišli koláče - jeden z najstarších sa volá kračun, čo je aj jeden z názvov pre Štedrý deň, a sušené ovocie. Štedrovečerná večera sa konzumovala z jednej misy drevenou lyžicou.

Nôž ani vidlička na stole byť nemohli, lebo by priniesli nešťastie. Obsluhoval vždy jeden človek, zvyčajne gazdiná, ostatní nemali vstávať od stola, lebo sa verilo, že do roka zomrú. Niekde muselo byť na stole všetko a vstať nesmela ani gazdiná.

Aký bude manžel?

Štedrá večera trvala dlho. Počas nej sa veľa rozprávalo, pretože prítomní sa často nevideli celý rok. No keďže sa začínala už okolo štvrtej až šiestej, ešte vždy zostalo do polnočnej omše dosť času. Ten vyplnili ďalšie rituály.

Okrem klasických, ako krájanie jabĺčka a púšťanie lodičiek z orechových škrupín, sa robili aj mnohé iné, najmä z ľúbostnej mágie. „Podobne ako na Ondreja či na Katarínu dievčatá triasli ploty - z ktorej strany zabrechal pes, odtiaľ mal prísť ženích. Hádzali sa tiež vopred pripravené kosti túlavým psom - z ktorej strany pes pribehol, odtiaľ bude nastávajúci."

"Muža mal odhaliť aj ďalší zvyk - dievky vyniesli smeti na krížne cesty a dávali pozor, kam ich vietor odnesie. Z tej strany potom mohli čakať ženícha. Či bude budúci manžel boháč, alebo chudák, mal prezradiť štrk. Keď v sitku po preosiatí zostalo zrnko obilia, budúcnosť bola zabezpečná,“ opisuje zábavné zvyky Katarína Nádaská.

Pridáva ďalší rituál, ktorý súvisel s magickou silou Štedrého večera. „Verilo sa, že ak mlynár pustí v čase konania polnočnej omše mlyn, budú sa mu sypať samé dukáty. Musí však mlčať. Ak nie, dostane sa mu príučka od ‚Zlého‘.“

Liečivé omrvinky

Prvý sviatok vianočný, deň Božieho narodenia, ktorý má pre kresťanov oveľa väčší význam ako Štedrý deň, sa ešte slávil v rodinnom kruhu, no na Štefana, 26. decembra, sa už začali nielen zábavy, ale aj návštevy susedov, známych. Ženy mohli konečne spratať zo stola jedlo, ktoré na ňom bolo od štedrej večere.

Omrvinky z koláčov a z chleba sa odložili do čistého plátna. Pripisovala sa im špeciálna sila, pridávali sa nielen dobytku do krmiva, ale aj k bylinkám, ktorými sa okiadzali chorí.

Dievčatá sa zavčas ráno umyli v studenej vode z potoka, aby mali jemnú pleť a boli krásne. Chlapci zasa chodili brodiť kone, aby boli silné a zdravé.

„Na Štefana sa konal aj krst šestnásťročných chlapcov - stali sa mládencami. Mohli ostať vonku po večernom zvonení a chodiť za dievčatami. Predtým však skladali skúšku. Všetko sa odohrávalo za zavretými dverami a adeptov viazal sľub mlčanlivosti. Vieme však, že museli napríklad vypiť vodu so štipľavou paprikou, vydržať bitku bez sĺz - tí šikovnejší mohli aj ujsť,“ hovorí Nádaská.

Po celý čas vianočných sviatkov platilo predovšetkým to, že „si ľudia vychutnávali vzájomnú blízkosť a súdržnosť“, hovorí etnologička, podľa ktorej boli kedysi sviatky „iné“.

„Ľudia sa tešili už z toho, že sa stretli, nie ako dnes, keď sa desíte toho, čo budete spolu toľký čas robiť a či sa zasa len nepohádate.“

Stridžie dni

Začínali sa na Katarínu, vrcholili na Luciu a trvali až do Štedrého dňa. „Bol to čas, keď sa verilo, že strigy môžu viac ublížiť, a robili sa rôzne opatrenia. Konzumovalo sa veľa cesnaku, robili sa ním krížiky na dvere, vešali sa cesnakové vence alebo sa okolo príbytku rozsypal mak, lebo bosorka ho musela pozbierať, aby mohla vstúpiť... Pastieri praskali bičom, aby hlukom odplašili démonické sily,“ hovorí Katarína Nádaská.

Niektoré dni počas tohto obdobia boli špeciálne, no najzvláštnejším bola rozhodne Lucia. „Verilo sa, že vtedy vrcholia stridžie dni a bosorácke, negatívne sily. Prečo práve na Luciu?

Pred reformou gregoriánskeho kalendára platilo, že práve na sviatok Lucie bola najdlhšia noc a najkratší deň. A potom, je to iba legenda, toto nie je nijako dokázané, no hovorí sa, že na našom území bola pohanská bohyňa Mokoš, Mokša. Bola to bohyňa ženských prác, ktorá bdela nad rodinným kruhom, najmä nad ženami, a tradovalo sa, že po prijatí kresťanstva sa ona ‚prevtelila‘ do svätej Lucie,“ hovorí Nádaská.

Najväčšej obľube sa Lucia tešila v severských krajinách, kde sa verilo, že je veľká bosorka. Aj preto sa na Luciu robili protibosorácke opatrenia. „Nič sa nemalo požičiavať, lebo sa verilo, že môže prísť bosorka, ktorá by to zneužila. Nikto cudzí sa nepúšťal do domu. Známy je aj Luciin stolček, maličký šamlík z dreva, kde nesmelo byť nič zo železa.

Začal sa robiť na Luciu a dokončený mal byť na Štedrý deň. Verilo sa, že kto si ten stolček zoberie na polnočnú štedrovečernú omšu a sadne si naň, uvidí všetky bosorky.

Lenže tak, ako ich videl on, videli aj ony jeho, a preto ešte pred skončením omše musel utekať domov, aby ho nechytili, lebo by ho mohli roztrhať alebo inak mu ublížiť. V niektorých regiónoch Slovenska sa nerobil stolček, ale splietal sa Luciin bič.

Mimochodom, na Slovensku je s tým spojený ešte jeden pekný zvyk - v tento deň sa nemali robiť žiadne ženské práce, ako šiť, vyšívať, priasť, dokonca ani zametať.

Teda v období, keď ženy mali veľmi veľa práce, to znamenalo, že aspoň jeden deň mali pokoj a mohli si úplne regulárne oddýchnuť. Aj sa to naozaj dodržiavalo. Napríklad sa hovorilo, že keď sa na Luciu bude priasť, opuchnú tej žene prsty alebo jej budú hnisať.“ Počas Lucie sa tiež praktizovala ľúbostná mágia a Luciine obchôdzky.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].