Všestranný staviteľ uchvacuje svojim umením: Robím to pre našu dedinu

Rodák z Veľkého Klíža sa rozhodol, že obci čosi po sebe zanechá. Nájdete u neho hradby, žraločí zub aj kamene z púšte Kalahari.

Relax

Chcel som postaviť niečo nové, ale také, aby to vyzeralo, že to má už tisíc rokov, - povie Jozef Pauček a dodá, že to „niečo“ by malo zviditeľniť aj Veľký Klíž. Dedinu na konci cesty, ako ju označila jeho manželka Margita.

Naozaj na konci cesty. A keď tá nečakane zapadne snehom, cez Skýcov do Zlatých Moraviec sa nedostanete. Ale vidieť to, čo Jozef Pauček vytvoril vlastnými rukami, sa aj tak vyplatí.

Hradby v záhrade

Stojíme pod vežou. Má tak okolo troch metrov, takže strážcovia opevnenia by sa v nej pred nepriateľom dlho neudržali a mali by aj čo robiť, kým by sa dovnútra cez malé dvierka dostali.

Kde vzal autor nápad? Čím sa inšpiroval? Je to zmenšenina existujúcej veže? „Nie, ja po hradoch veľmi nechodím. Občas do prírody, to áno, ale inak sa ponáhľam domov, lebo tu mám veľmi veľa práce,“ odpovedá a pokračuje, že veď veží bolo veľa typov a toto je jednoducho - pozorovateľňa.

Veža podľa jeho predstáv. „Staval som ju pol roka, kameň po kameni. Každý som bral do ruky s láskou a zasunul ho tam, kam patrí. Nikto netušil, čo za tým lešením robím, kým nebola hotová.“ Vedľa veže je brána.

Ako inak, z kameňov, s dokonalým poloblúkom. Nespadne? „Určite nie, je pod nimi dosť železa i betónu,“ tvrdí staviteľ a po dlažobných kameňoch nás vedie k objektu, ktorý prestaval zo starej maštale.

„Toto bude výstavná sieň. Tu vystavím minerály, modranskú keramiku aj cibuľák. Chodia sa na ne ku mne pozerať školáci, majú tu živé hodiny geológie.“ Múry niekdajšej maštale zmizli medzi novým materiálom, pod drevenými hradami a novou strechou, ktorej dominuje zástava s orlom navrchu.

„Orol je symbol slobody,“ povie. Vedľa budúcej výstavnej siene sú zvyšky sedliackeho domu. Veď aj tá maštaľ kedysi patrila k nemu. Ale veľa času mu už nezostáva.

Neviem, koľko má rokov, zachovala sa iba fotografia z roku 1930, keď tu už stál. Nie že by sa mi nepáčil, ale vlhol a nedalo sa to zastaviť, je z nepálených tehál. Takže ho strhnem, postavím tu ešte jednu väčšiu vežu a rád by som zriadil šatník s historickými odevmi, aby sa v nich decká mohli fotografovať pri vežiach,“ rozpráva.

„Prečo to robím? Lebo to uspokojuje moju dušu. A niečo tu po mne zostane.“

Veľa na jednom mieste

Záhrada so stavbami nemá nič spoločné, tvrdí. Azda iba to, že na malom priestore je všetko pokope. A všetkému dominujú kamene. „Toto je travertín z Ružomberka, tam som ho kúpil. Váži šesť ton, doviezli mi ho na tatrovke,“ konštatuje.

„Toto je zlatý ónyx z levického lomu,“ hovorí o ďalšom. „No a tento je z Vietnamu.“ Pozeráte sa na niečo, čo mohlo loď stiahnuť ku dnu. Ale prečo až z Vietnamu? „A tamten je z Pakistanu.“ Pochopíte, že nezáleží, odkiaľ tie kamene sú, ale aké sú.

Na suchej skalke, tak ju volá, má Jozef Pauček naozaj celú zemeguľu a presne vie, čo odkiaľ je: „Toto je z púšte Kalahari, tieto kamene sú z Grécka, toto je z Macedónska, tieto sú české...“ Spája ich iba to, že ich všetky kupuje.

Až na pár menších skál z okolia obce, väčšinou vápencov. Tie však už majú iný účel. Sú základom živej skalky. Tak ako nič z toho, o čom sme doteraz hovorili, ani skalka nemá iba jednu myšlienku. Menšie rastlinky, menšie stromčeky, väčšie stromčeky - keď vyrastú príliš, lúčia sa a vysadí ich niekde v obci.

Dominantou sú však miniatúrne čarovníky. Prírodný úkaz, „hniezda“ vyrastajúce vo vetvách stromov a kríkov. Múdra literatúra o nich tvrdí, že sú výsledkom mutácií alebo ochorenia rastliny. A dodáva, že najväčšou výhodou týchto „hromových metiel“ je, že sa ich na malý priestor pomestí veľmi veľa.

„Sú ich tu desiatky a každý je iný,“ hovorí. A začalo sa to celkom nevinne, keď raz v záhradníctve jeden čarovník náhodou uvidel. Dnes už vie o nich veľa, aj to, že čím menej za rok dorastú, tým sú vzácnejšie a že každý pestovateľ má právo pomenovať svoj čarovník podľa vlastného uváženia.

A tak sa pozeráme na Suzy Hexe, Borisa Regica i na Havla, ktorý túto zimu akosi chradne. Samozrejme, už si pár čarovníkov v prírode sám našiel aj zaštepil, ale ani na túto vášeň viac času nemá. Ešte sú tu predsa minerály!

Kamene a porcelán

Po starých kameňoch, ktoré boli kedysi podlahou v maštali s komentárom, že ich dobytok kopytami pekne vyhladil, prechádzame k jazierku, aké by vraj malo byť v každej záhrade, a odtiaľ už priamo k minerálom. Tam, kde ich uskladňuje, sú ich desiatky.

Väčších, menších, žiarivých, so zlatým zrnkom i sivých, nevýrazných či, naopak, s množstvom nádherných krištáľov. „Mám kamaráta geológa, ten mi povedal, čo sú zač. Ja sa v nich veľmi nevyznám, ale mám ich rád.“

Lenže, ani tu nie sú len nerasty. Nájde sa aj žraločí zub, aj vybrúsené skameneniny živočíchov, starý japonský porcelán, typický maďarský porcelán kúpený na burze i hrnčeky na čaj, aké používali naše staré mamy. Možno začiatky budúcich veľkých zbierok, ktovie.

Možno si poviete, že veľké plány máme všetci, len čo z nich bude. „Keď niečo robím, nerobím to na sto percent, ale na tristo percent,“ povie Jozef Pauček. Za domom mu už stojí les, ktorý sám vysadil pred tridsiatimi rokmi.

Smiali sa mi, vraj načo les, keď je všade okolo. Ale ja som netúžil mať v záhrade burgyňu ani trávu pre zajace. To je v každej dedine. Tá naša musí byť krajšia! Veď ja to všetko robím aj pre ňu.“ Dodajme len, že obaja, aj manželka, sú rodáci z Veľkého Klíža.

A že sú jeho zbierky nesúrodé? Z každého rožka troška? „Prečo by som mal pestovať len hrušky, keď môžem mať aj kríky?!“ A ako s hruškami súvisia minerály? „Vytvorila to príroda a ukryla hlboko v zemi. Keď som sa k tomu dostal ja, chcem, aby sa z toho tešili všetci.“

A z čoho vlastne žije? „Som automechanik, klampiar. Robím to celý život, hoci ma to nebaví. Práve dnes som bol požiadať o predčasný dôchodok, aby som nemusel tráviť celé dni v tej hlúpej garáži. Veď na svete je toľko lepších, krajších a zaujímavejších vecí, ako sú autá. V ďalšom živote možno konečne budem záhradník!“

Relax