Spisovateľka aj úspešná blogerka: Víťazka súťaže Junior Internet kategórii JuniorBLOG, ktorú organizuje Asociácia pre mládež, vedu a techniku - AMAVET.

Vyhrotená sebakritika mladučkej spisovateľky vyústila do anorexie, ktorá ju takmer pripravila o život

Valentína Sedileková si už v pätnástich rokoch splnila sen a napísala knihu plnú svojich fantastických predstáv.

Je na pohľad drobná a krehká ako víla z rozprávky. Ale pri žiadnom jej slove vám nejde do hlavy, že pred vami sedí sedemnásťročná dievčina.

„Klobúk dolu pred jej trpezlivosťou a vytrvalosťou. Vavi napísala na svoj vek vyzreté dielko, zachovala si však pri tom svieži jazyk tínedžerov,“ vyjadrila sa ku knižke mladučkej autorky, Valentíny Sedilekovej, známa spisovateľka Petra Nagyová-Džerengová.

Valentína o sebe tvrdí, že vždy rada snívala, ale jej dospievanie sa nezaobišlo bez temných mrakov. Študentku tvrdo poznačila anorexia. „Ničila mňa aj moju rodinu, trpela som obrovskými depresiami a dostala som sa do stavu, že buď to tu ukončím, alebo zabojujem. Keby nebolo mojej rodiny a priateľov, už tu možno nie som,“ vraví otvorene.

Inšpirovaná Potterom

„V jedenástich rokoch som začala písať prvú knihu. Volala sa Škola animágov a bola to čistá kópia Harryho Pottera, s menšími obmenami - hrdinkou bolo dievča a nie chlapec, do školy šla loďou a nie vlakom, prišiel po ňu trpaslík a nie obor,“ usmieva sa rodáčka z Banskej Bystrice. Túto knihu nedopísala, ale naštartovala jej chuť na ďalšiu literárnu aktivitu. V dvanástich rokoch teta vzala jej rodinu na výlet do Anglicka. Prostredie Oxfordu a Cambri­dgea Valentíne až príliš pripomínalo atmosféru z kníh Harryho Pottera a v jej hlave sa začal rodiť ďalší príbeh. „V dvanástich rokoch som teda začala písať knižku Pokrvní a veľmi som túžila po tom, aby mi ju niekto vydal,“dodáva.

Neuveriteľné, ale jej sen sa stal skutočnosťou. Jedno náhodné stretnutie spustilo lavínu udalostí, vďaka ktorým sa Vavi stala jednou z najmladších slovenských autoriek.

Ako začínajúca atlétka sa zúčastňovala na rôznych pretekoch. Po jednej súťaži ju tréner posadil do auta s paňou, ktorá mala rovnakú cestu wdomov. Zhodou okolností to bola bývalá učiteľka slovenčiny Dáša Mellová a so slečnou si rýchlo padli do oka. Práve táto dáma sa postarala o to, aby prvotina mladučkej Valentíny vyšla pod hlavičkou banskobystrického občianskeho združenia Generácia NULA, v ktorom sa zgrupujú tamojší básnici. „Nebyť jej elánu a snahy, tak by sme nezohnali sponzorov. Podarilo sa, a keď som mala pätnásť rokov, kniha naozaj vyšla,“ spomína Vavi.

Spisovateľka aj úspešná blogerka: Víťazka súťaže Junior Internet v kategórii JuniorBLOG, ktorú organizuje Asociácia pre mládež, vedu a techniku - AMAVET.
Spisovateľka aj úspešná blogerka: Víťazka súťaže Junior Internet v kategórii JuniorBLOG, ktorú organizuje Asociácia pre mládež, vedu a techniku - AMAVET.
Foto: Dávid Duducz

Vylepšené vydanie

Spolužiaci ju mali radi, priali jej a Valentína sa tešila zo splneného sna. Lenže rozhodla sa pre ďalší odvážny krok - túžila po novom vydaní už vylepšenej knihy, lebo s niektorými časťami nebola spokojná. Vo veľkých vydavateľstvách neuspela, šancu jej dalo žilinské Artis Omnis. „Mali sme niekoľko videohovorov, v ktorých sme to preberali. Bol to úžasný pocit, keď potom súhlasili s vydaním,“ priznáva mladá autorka.

Vlani teda uzrela svetlo sveta prvá časť trilógie Pokrvní s názvom Venile - pútavý príbeh stredoškoláčky Kathrin, ktorá sa vyrovnáva s nezhodami v škole aj s tým, že sa vie zmeniť na zviera. Prostredníctvom odvážneho chlapca sa ocitne na Venile, očarujúcej planéte oddelenej Prechodom. „Zistí, prečo žije u nevlastných rodičov, čo znamenajú jej nezvyčajné schopnosti a prečo je tá, na ktorej pleciach leží osud celého sveta,“ píše sa v anotácii knihy.

„Keď začali vychádzať recenzie, uvedomila som si, aká som neskúsená. Všetky sú o tom, že na sedemnásťročnú autorku je to super, ale ak by to napísal štyridsaťročný autor, tak by to bola katastrofa. Kritiku som si vzala k srdcu, posúva ma to dopredu, lebo zväčša tam odznie aj to, čo je na knihe dobré a v čom sa môžem zlepšiť,“prekvapuje nás sebakritikou. Napriek tomu organizovala workshopy pre mládež, na ktorých sa snažila rovesníkov motivovať a povzbudiť v plnení svojich snov.

Osemročná anorektička

Apropo, sebahodnotenie… V prípade navonok krehkej, ale vnútorne veľmi vyspelej a vnímavej stredoškoláčky občas zachádza do krajnosti. Väčšina mladých ľudí je v období dospievania na seba až príliš prísna, u Vavi však sebakritika prekročila hranice a zanechala stopy v podobe anorexie. „Nedostanete ju ako chrípku. Je to dlhý a ťažký proces. Neskôr sme zistili, že som anorektička už od ôsmich rokov,“ začína rozprávanie o diagnóze, ktorá jej ničila život.

Ako malé dievča si namyslela, že má väčšie bruško a „vypapkané“ líčka. Začala sa teda sťahovať opaskom až tak, že na jej tele zostávali odreniny a modriny. Nepomohli zákazy rodičov. „Oni za to nemôžu, neexistuje ani vedecký dôkaz, že by konkrétne štýly rodičovstva boli priamou príčinou porúch prijímania potravy. Vždy som sa cítila nedocenená a menejcenná, lebo som vyzerala mladšia na svoj vek. Keď som mala dvanásť rokov, ľudia ma považovali za osemročné dievčatko. Mám staršiu sestru, ktorá je veľmi inteligentná, školu zvládala ľavou zadnou, zatiaľ čo ja som sa musela dlho učiť. Ju vyberali na súťaže a ja som mala pocit, že hrám druhé husle. Chcela som školu reprezentovať, ale uprednostnili niekoho iného. Hrávala som basketbal, kde som zohrievala lavičku. Spolužiaci mi hovorili, aké mám veľké líca, aj keď som nikdy nebola tlstá,“ chrlí na nás svoje detské trápenia, ktoré v hlave mladého človeka získali obludné rozmery.

„Mám nízke sebavedomie a sebahodnotenie. Všetko to kulminovalo okolo pätnástich rokov - vyšla mi knižka, všetko bolo pekné, venovala som sa atletike. A zrazu sa mi to celé začalo rozpadať. Niekoľkokrát som zlyhala v športe, bola som favoritkou na na zisk titulu majsterky Slovenska, lenže trikrát po sebe som ochorela a celá sezóna sa pre mňa skončila. S knižkou sa mi až tak nedarilo, ani na gymnáziu mi to veľmi nešlo. S rodičmi som nemala dobrý vzťah a zomrel mi dedko, čo bolo moje prvé stretnutie so smrťou blízkeho,“pokračuje.

Z jedla sa stalo číslo

Posledná kvapka zasiahla jej pošramotené sebavedomie na sústredení výberu na majstrovstvá Európy v krose v Šamoríne, kde ich merali a vážili. Valentína si neverila a tŕpla pred vstupom na váhu. „Tréner hovoril hmotnosť aj podiel tuku každého dievčaťa nahlas. Keď som zistila, že som medzi najhoršími, aj on ma upozornil, že by to mohlo byť lepšie, čosi sa vo mne zlomilo,“ opisuje.

Začala striktným spôsobom obmedzovať jedlo. Lenže popri každodenných tréningoch, niekedy aj dvojfázových, potrebovala patričný príjem kalórií. S úbytkom váhy klesala jej výkonnosť a rástla frustrácia. „Potom som dostala mononukleózu a vtedy sa pre mňa všetko skončilo. Začala som prísne sledovať, čo zjem, kontrolovať nutričné tabuľky. Poznám kalorickú hodnotu takmer každej potraviny, množstvo sacharidov a tukov. Pre mňa sa jedlo stalo číslami a niečím, čo som si musela zaslúžiť,“ priznáva.

Teta, ktorá ju vzala do Berlína, si všimla, že sa s Valentínou deje niečo vážne. Ako bývalá bulimička hneď vytušila, že jej neter má problém s prijímaním potravy. „Volala domov a po návrate rodičia boli na mňa už pripravení. Bolo to plné sĺz a zapierania, že mi niečo je,“ dodáva.

Ako na hojdačke

„Na anorexii je najzákernejšie, že vy sama sa musíte chcieť z nej vyliečiť. Spraviť toto rozhodnutie je neuveriteľne ťažké! Napriek tomu, že som absolvovala liečbu na psychiatrii a mala som pravidelné sedenia so psychologičkou, nechcela som sa vyliečiť,“ prekvapuje nás. „Vysvetlím vám to - jeden spôsob liečby je ten, že si v sebe akoby zosobníte tú anorektičku. Predstavte si to tak, že keď sa vám rúca celý svet, ona príde, radí vám a jediná stojí pri vás. A keď sa to nahromadí a stupňuje, ťahá vás niekam, je ako vaša najlepšia priateľka a ťažko ju opúšťaťe,“opisuje.

Depresie, frustrácia, strata záujmu o všetko naokolo… Valentína padala na dno priepasti. Musela zabojovať, inak by možno neprežila. „Bolo to v lete 2016. Zachránila ma starostlivosť rodiny a priateľov. Neuveriteľne som sa zblížila s mamou, ktorá pri mne stála a dostávala ma z hlbokých depresií či ťažkých úzkostných stavov,“ hovorí otvorene.

Aj vďaka láskavému atletickému trénerovi pochopila, čo všetko jej anorexia vzala, ako len prežívala, rátala minúty, vychutnávala si hlad a pripomínala si, aká je tučná. Nakoniec jej pomohla aj farmakologická liečba, z ktorej mala spočiatku obavy. „Liečenie anorexie je ako na hojdačke, priberiete kilo, schudnete dve a takto dokola. Aj keď som sa posunula vpred, mám stále anorektické myslenie,“ pripúšťa. „Ale nechcem sa ľutovať. Pánboh mi dal do života anorexiu, aby som mohla pomôcť iným ľuďom. S týmto sa to zvláda ľahšie. Tento mesiac rozbieham s jednou reklamnou agentúrou, s Ligou za duševné zdravie a viacerými úžasnými ľuďmi projekt s názvom Chuť žiť, ktorý bude rúcať mýty o anorexii, vzdelávať, pomáhať.“

Aktívna aj sčítaná mládež

„Nemyslím si, že som výnimočná,“tvrdí skromne stredoškoláčka, ktorá by raz chcela študovať žurnalistiku, politológiu alebo medzinárodné vzťahy. Už dnes patrí medzi najúspešnejšie mladé blogerky. Azda aj preto, že na rozdiel od rovesníčok nepíše o móde a chlapcoch, ale o školstve, o domácej či zahraničnej politike.

Majú dnešní mladí ľudia záujem o spoločenské a politické dianie? „Závisí to od prostredia, v ktorom sa pohybujete. Ja mám teraz na súkromnej škole v Bratislave okolo seba desiatky aktívnych ľudí, ktorí chcú niečo zmeniť,“hovorí. A čo si nádejná autorka myslí o čitateľoch rovesníkoch? „Hovorí sa, že mladí ľudia čítajú čoraz menej, ale ja to tak nepociťujem. Aj keď vzrastá záujem o sociálne siete, vždy sa nájde niekto, s kým sa môžem porozprávať o nejakej knihe. Dievčatá podľa mňa dosť čítajú. Možno dnes viac siahame po elektronických knihách, ktoré sú lacnejšie,“ pripomína. Nezabudne však dodať, že nestačí napísať dobrú knihu, treba mať aj dobrý marketing. A tu sú nápomocné práve sociálne siete.


VIDEO Plus 7 Dní