Na kryptu si 60 rokov nikto nespomenul. Nad ňou je ikonostas pravoslávneho chrámu, kde Peter Soroka (na snímke) pravidelne slúži omše. Aj za padlých vojakov.

Zabudnutí vojaci: Na kostnicu v Osadnom si 60 rokov nikto nespomenul

Pred sto rokmi sa začala 1. svetová vojna. Dorazila aj do Osadného.

Jenö Arata, vojak rakúskouhorskej monarchie, si 29. apríla 1915 zapísal do denníka: „Naša idylka v Starine sa skončila. Okolo obeda prišiel rozkaz na presun. Počas presunu stretávame veľa ranených vojakov, počuť ich hlasné stony bolesti a nariekanie. Bola už hlboká tma, keď sme o pol deviatej večer konečne vyrazili."

"Náš prápor vyšiel za pol hodiny na nízky kopec. V momente, keď sme dorazili na jeho vrchol, prekvapila nás zúrivá paľba z guľometov a pušiek. Ja som skočil do najbližšej priekopy a hneď som zistil, že je naplnená vodou. Za mnou skočilo ešte pár vojakov, ktorí mi pristáli na hlave."

"Natlačili sme sa jeden na druhého a čakali, kým paľba ochabne. Snažil som sa zorientovať, ale v tejto prekliatej tme som nič nevidel. Jediné, čo som zaregistroval, bol kôň, ktorého vedľa priekopy zasiahli strely. Prevrátil sa, zahrabal nohami a otrčil kopytá.“

O deň neskôr do denníka dopísal: „Na svitaní sme sa konečne mohli poobzerať okolo seba. Naše pozície sa nachádzajú na kopcoch nad dedinou Veľká Poľana a línia zákopov prebieha tak, že ju Rusi môžu ostreľovať z dominantných výšin na našich krídlach.“

Zabudnutá celých šesťdesiat rokov

Pár slov napísaných pod cintorínom vo Veľkej Poľane, v dedine, ktorej už niet. Pohltila ju priehrada Starina a cintorín je to posledné, čo z nej zostalo na kopčeku pod ruinami chrámu. Zostali z neho vlastne iba základy. Ruina, ako ju prezentuje fotografia z povojnových čias, je dávno preč.

Zostali len hroby a slová ďalšieho vojaka, Artura Šimka: „Dňa 20. marca bola naša rota nasadená do boja. Prežil som v Karpatoch dvanásť dní takého strádania, zimy a hladu, že tých ďalších asi šestnásť mesiacov, ktoré som strávil na fronte, by som bol snáď ešte raz vydržal, ale tých dvanásť dní v Karpatoch veru nie.“

Zem presiaknutá krvou, aj tak zvyknú hovoriť o najvýchodnejšej časti Slovenska. Front sa tu zastavil dvakrát, v prvej aj druhej svetovej vojne, a muži umierali v tisícoch. „My Rusíni sme jednoducho ochrana Slovenska pred katastrofou,“ vraví pravoslávny duchovný Peter Soroka, vysvetľujúc, že to najhoršie vždy padlo na ich hlavu.

Boli to oni, kto sa ocitol medzi bojujúcimi stranami, Ruskom a rakúsko- uhorskou monarchiou, a dodá, čo počul od starých ľudí: „Bola zima, vojaci nemali muníciu, bojovali na bodáky a do toho pálili delá. Ich srdcervúce stony bolo počuť až do dediny a keď sa tam ľudia nakoniec šli pozrieť, všade ležali mŕtvi a časti ich tiel viseli aj zo stromov.“

Kým rozpráva, stojí nad kryptou plnou kostí pod chrámom v Osadnom. „Jama má rozmery štyri krát jeden a pol krát sedem až jedenásť metrov a sú v nej pozostatky 1 025 vojakov. A predsa sa na ňu zabudlo na celých šesťdesiat rokov!“

Dá sa do vysvetľovania, ktoré sa začína v roku 1726, keď sa vtedy ešte pravoslávna obec Osadné v análoch spomína prvý raz ako gréckokatolícka, potom sa prenesie do roku 1926, keď sa vrátila k pravoslávnej viere, a dodá, že po tom, čo si gréckokatolícky kňaz vyžiadal od vdovy za pohreb muža poslednú jalovicu, priviedli si ľudia pravoslávneho popa z Mukačeva.

Čoskoro sa však niekoľkí vrátili ku gréckokatolíckej viere, lebo kto tak urobil, dostal pôdu. A tak sa stalo, že koncom dvadsiatych rokov minulého storočia nemali pravoslávni veriaci vlastný stánok Boží. Pýtate sa, ako to súvisí s prvou svetovou vojnou a kryptou?

Hlava na hlave

„Manželka československého predsedu vlády Nadežda Kramářová bola pôvodom Ruska a tiež predsedníčka organizácie Jednota, ktorá sa starala o ruské vojenské hroby.

Poradila pravoslávnym v Osadnom, aby si postavili chrám - pamätník, pod ktorým budú kosti vojakov,“ rozpráva. Stavba sa začala v roku 1929 a o rok neskôr bola dokončená. Aj vďaka veľkej finančnej zbierke, do ktorej prispel i vtedajší prezident T. G. Masaryk.

Potom začali zbierať kosti padlých v okolí. „Podľa záznamov z vojenských archívov bolo v roku 1933 exhumovaných 931 vojakov z vojenských cintorínov z Osadného, Nižnej a Vyšnej Jablonky a ostatky deväťdesiatštyri vojakov exhumovaných v dňoch trinásteho až sedemnásteho novembra 1933 z roztrúsených hrobov,“ hovorí.

Prenášali ich nielen z cintorínov v okolitých obciach, zo zrušených cintorínov v Nižnej Jablonke, vo Vyšnej Jablonke a Veľkej Poľane, ale aj z lesov, a určite nie všetkých. Veď nakoniec sa všetky do krypty pod oltárom ani nepomestili, vyše tisícštyristo padlých vojakov pochovali v spoločnom hrobe na miestnom cintoríne.

„Preštudoval som veľa archívnych spisov z tých čias a niektoré veci ma aj zarazili. Napríklad hlásenie tunajšej žandárskej stanice z roku 1921. „Rozpočet na exhumáciu vojenských hrobov nemohol byť predložený, pretože tunajšie obyvateľstvo túto exhumáciu nechce robiť a Rómovia sa v tomto obvode nenachádzajú,“ spomína Soroka.

„Osadňania odmietali podieľať sa na exhumáciách so zdôvodnením, že mŕtvoly nebudú ešte zhnité a pri otváraní hrobov teda bude veľký zápach.“

A veľa sa dozvedel aj od pána Kimáka, starého muža, ktorý mu rozprával, ako vojakom opadávalo mäso od kostí, ako ich z hrobov vyťahovali holými rukami a ako sa mnohí báli, že sa nakazia a umrú. „A potom dodal - vidíte, a ja mám 91 rokov a som tu!“ povie.

Rusi, Rakúšania, Maďari, Nemci, Slováci, Česi, Srbi. Rusov je v krypte najviac. To sú tí, ktorí pri sebe nemali žiadne doklady, padlým ich brali. A šesť desiatok známych mien sú všetci ostatní. Vojak Václav Hosenührl, Čechy, 1890 - 11. 4. 1915. Nič viac.

Vojak Štépán Csögör, Sárbogar, 1886 - 8. 4. 1915. Vojak Miko Marić, Bosna, 1892 - 6. 4. 1915. Vojak Josef Lehner, Dolné Rakúsko, 5. 5. 1915. Bez dátumu narodenia. „Ani nevieme, či sú v krypte, alebo na cintoríne v Osadnom. Keď sme kostnicu rekonštruovali, našli sme v nej aj maďarské náboje, maďarskú vojenskú čižmu,“ hovorí Peter Soroka.

Rusi sľúbili, Rusi dali

Lebky. Jedna vedľa druhej. Jedna z nich má dieru priamo nad okom a človek si povie - aspoň netrpel. Iná má dieru po bodáku. Stehenné kosti. Sedem až jedenásť metrov! Nikto to presne nevie, pri rekonštrukcii sa dostali do hĺbky iba do dvoch metrov. Ako to, že sa na nich zabudlo na celých šesťdesiat rokov?

„Kostnicu zabetónovali a keď ju v deväťdesiatych rokoch minulého storočia znova otvorili, bola zničená vlhkosťou, hrozilo, že sa dole prepadne oltár, čo stojí nad ňou. Vtedy kúpili plastové dvere a na stenách začali rásť huby,“ hovorí Peter Soroka o tom, ako ju našiel v roku 2002, keď prišiel do Osadného prvý raz ako pravoslávny kňaz.

„Nedalo mi to. Na jednej strane úcta k mŕtvym, na druhej celkom pragmatický pohľad - táto krypta je jediné, čím môže Osadné zaujať. Začal som písať na všetky možné inštitúcie aj na Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Bratislave a práve ono mi v roku 2003 prisľúbilo financie na komplexnú opravu krypty. Čo sľúbilo, to aj splnilo, koľko peňazí bolo treba, toľko dalo. Za tri roky sme odeň dostali 1,3 milióna korún a v roku 2005 sme kostnicu znova posvätili,“ hovorí Peter Soroka a hrdo ukáže na zarámovaný list pri vstupe do krypty.

„Chcel by som vyjadriť úprimné poďakovanie Pravoslávnej cirkvi, obci Osadné aj Vám osobne za úspešné úsilie, ktoré ste vykonali kvôli zvečneniu pamiatky ruských vojakov, ktorí zahynuli na bojových poliach počas 1. svetovej vojny... Sergej Lavrov, minister zahraničných vecí Ruskej federácie, Moskva, 29. apríla 2005.“

„Modlíme sa za nich,“ povie. „Skúšal som niečo o týchto vojakoch zistiť, ale nepomohli žiadne archívy, ani Praha, ani Moskva. Boli to mladí chlapci, väčšina z nich ešte nemala rodiny, zabudlo sa na nich. My sa modlíme za nich preto, aby na nich nezabudol Boh.“

Ponúkame iba kosti

A človeku nevdojak napadne, že Boh už možno zabudol na celý tento kraj. Vymierajúce dediny, prázdne domy, starostlivo obrobené záhrady chalupárov. „Boh určite nie, ale Brusel áno,“ skonštatuje Peter Soroka prekvapivo a dá sa rozprávať o filme Osadné, ktorý v roku 2009 nakrútil Marko Škop.

Film zabodoval, vyhral množstvo cien a traja aktéri, medzi nimi aj Peter Soroka, sa ocitli u našich poslancov v Bruseli, aby im povedali, čo ich trápi.

„Hlas Osadného do Bruselu neprišiel. Chceli sme obec zachrániť, spropagovať ju, boli sme prosiť o pomoc, ale márne,“ rozpráva a po chvíli dodá: „Ale aj tak ďakujem filmárom. Viac než politikom.“ Za dvanásť rokov, koľko je v Osadnom, pokrstil zo desať detí, ale pochoval najmenej osemdesiat ľudí. Akoby jedny kosti priťahovali ďalšie.

„Nebyť domova sociálnych služieb, asi by sem už nechodil ani autobus. A kravín prežíva len preto, lebo patrí Talianovi,“ povie smutne. Naopak, radosť sa ho zmocní, keď sa dá rozprávať o tom, čo sa odohráva za poľskými hranicami. „V Cisne majú turistickú atrakciu, úzkokoľajový vláčik, ktorý kedysi vozieval drevo na pílu a dnes - turistov. Aj my sme tu mali úzkokoľajku, robilo na nej vyše sto ľudí, ale po druhej svetovej vojne ju zničili."

"Máme tiež turistický chodník v Prírodnej rezervácii Udava, ale len občas sa k nám po ňom zatúla ktosi z Poľska. Neraz som takých turistov viezol na hranicu parku, aby to do Poľska stihli pred zotmením,“ dodáva.

A tak nám nezostáva iné, než ponúkať to, čo máme - kosti padlých vojakov. Jedinú vojenskú kostnicu na Slovensku. Kosti mužov, ktorí by tu najradšej neboli.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].