Ján Novák: Prizrite sa lepšie komínu lokomotívy. Uhádli by ste, že je to lievik z mlynčeka na ovocie?

Začal s chrobákmi, dnes doma na kolene vyrába lokomotívy

Najväčšie rušňové depo na Slovensku má Ján Novák

Tak na toto naozaj treba božskú trpezlivosť - konštatujete, keď sa pozeráte na výtvory Jána Nováka. Takú božskú, až máte pocit, že by si za ňu zaslúžil nanebovzatie. „Ale to by nešlo,“ povie. „Lebo moje diela sú príliš ťažké a okrem toho, asi by som svätému Petrovi ukradol kľúče od raja.“ Hoci celý tento krátky rozhovor sa nesie v humornom duchu, kúsok pravdy na ňom bude. Aspoň to, že by svätý Peter naozaj mohol prísť o kľúče. A čoskoro by z nich boli lokomotívy a chrobáky.

Chrobáčik z inej planéty

Keď bol chlapec, chodieval na prázdniny k tete do Prahy. Bývala neďaleko železničnej stanice Praha stred, ktorá dnes nesie hrdý názov Masarykovo nádraží. Nuž a pretože to bolo dávno, veď pán Novák je už na dôchodku, vtedy tam stávali aj parné lokomotívy. „Syčali, plakali, klepotali, húkali, vŕzgali...“sypú sa z neho slovesá. Prvý znak toho, že zaľúbiť sa dá aj do lokomotívy. „Keď sa otec vybral na pivo, nechal ma stáť na stanici a ja som sa nevedel vynadívať na to, čo sa tam odohrávalo. Keď sa blížila parná lokomotíva, keď buchotali kolesá, keď ma ovanula horúca para, stál som tam v nemom úžase.“

Zhmotnená fantázia: Keby ste náhodou nevedeli, koľajnice sú z koľajničiek na posúvanie dverí zo starej skrine.
Zhmotnená fantázia: Keby ste náhodou nevedeli, koľajnice sú z koľajničiek na posúvanie dverí zo starej skrine.
Foto: Viktor Malý

Čakali by ste, že sa z neho stane železničiar. Omyl. Stal sa vyšetrovateľom na oddelení dopravných nehôd. Ako hovorí, „zmenil som farbu uniformy“. Videl veľa nepekného, hľadal spôsob, ako sa naučiť relaxovať. Čo keby si pustil pesničky od Beatles? Od „chrobákov“. Nuž, a tých si nakoniec sám vyrobil.

„V každej domácnosti z času na čas niečo skončí. Pokazí sa budík, zničí sa kabelka, človek sa na to pozrie a povie si - Ale veď toto by sa ešte mohlo na niečo zísť. Kľúčik, rúrka, pružinka... A tak som z tých nepotrebností vyrobil prvého kovového chrobáka pre deti. Pýtali sa, kde také žijú, a ja som im vravieval, že na inej planéte.“ Iná planéta bol svet jeho fantázie.

Kominár. Tak sa volal prvý. Dva kominárske kľúče, jedna krídlová matica, starý kľúčik od skrine, fúzy zo spiniek na spisy. Samé haraburdy a výsledok - úžasný! Roháč? Žiaden problém, stačilo sa dobre povŕ-tať v starom písacom stroji značky Zeta. Pavúk? Zvyšky francúzskeho kľúča a klapky písmen opäť zo Zety. „Ziet som vypitval veľa, keď ich policajti vyraďovali. A logicky mi pribúdalo súčiastok,“hovorí.

Zrod lokomotívy

Vtedy, bolo to v osemdesiatych rokoch minulého storočia, získal za chrobáky svoje prvé ocenenie. Vyhral celoštátne kolo záujmovo-umeleckej činnosti príslušníkov Verejnej bezpečnosti v Prahe. Pochvália vás, ocenia, Zety ďalej vyraďujú, súčiastok pribúda, nuž čo urobíte? Dnes má Ján Novák kovových chrobáčikov vyše tisícky. Čiže všetky neuvidíte, ani keby ste sa vybrali na jeho výstavu do kaštieľa v Krásnej nad Hornádom.

Od výmyslu sveta: Takýchto chrobákov vyrobil Ján Novák už vyše tisíc.
Od výmyslu sveta: Takýchto chrobákov vyrobil Ján Novák už vyše tisíc.
Foto: Viktor Malý

„Pozrel som sa do stroja, videl som kovové písmenká na dlhých kovových tyčkách a vedel som, čo to bude,“ vraví. Lenže zrazu - ako v tom vtipe, keď robotníčka za socializmu vyrábala šijacie stroje, kradla súčiastky a doma z nich vždy poskladala kalašnikov - bola na svete namiesto chrobáka harleyka. „Zostávali mi rôzne súčiastky, niečo som z nich urobiť musel.“ A keď bola v Košiciach výstava vlakov pri príležitosti 150. výročia založenia železníc, zrazu v tom mal jasno. Lokomotíva!

Dnes ich už má za sebou vyše dvestopäťdesiat! Systém? Predloha? Druh? Zabudnite! Ani jednu z tých dvestopäťdesiatich lokomotív nenájdete nikde na svete. Čo kus, to originál. Kým ich nedá dohromady, existujú len v jeho fantázii. A sú neopakovateľné, lebo niekedy sa nedajú zohnať ani dve rovnaké súčiastky. „Z čoho? Toto sú ventily z Volgy, použil som ich ako nárazníky. Strieška pozostáva z krytu transformátora a zo zámku zo stola, schodíky sú zo zapínania na aktovke... No a toto tu je baterka. Celá. Výborne sadla ako kotol parnej lokomotívy.“ Tak už viete. A poznáte aj tajomstvo, ako sa dá z haraburdia vyrobiť krása. Lebo pôvab jeho výtvorom nikto uprieť nemôže.

Hviezda zostala v Kazachstane

„Keď som šiel vystavovať prvýkrát v deväťdesiatych rokoch minulého storočia na najväčšie stretnutie priaznivcov železničnej nostalgie, na košické Prebúdzanie Katky, čo sa dnes už volá Rušňoparáda, bál som sa, ako sa na moje lokomotívy budú pozerať železničiari. A hľa, dostal som pochvalný list!“Od tej chvíle ho už železničiari na rôzne podujatia volali sami. A vždy mal aj niečo nové, lebo „čím viac som vyrábal, tým viac súčiastok mi zostávalo“.

Depo: Ján Novák vyrobil už vyše dvesto takýchto lokomotív.
Depo: Ján Novák vyrobil už vyše dvesto takýchto lokomotív.
Foto: Viktor Malý

Pozor, hovoríme len o kovových dielcoch, umelú hmotu nemá rád. A preto sú lokomotívy ťažké. Čo kus, to dva až tri kilogramy, ale nájdete aj takú, čo váži desať. Veď si predstavte, že sa dostanete k starému mlynčeku na ovocie a z toho, do čoho pcháte pokrájané kúsky ovocia, vyrobíte komín parnej lokomotívy. Mimochodom, tá sa volá Vinička a už pochodila pekných pár výstav. Našťastie, vždy si našla cestu domov. Na rozdiel od jednej z tých štyroch, ktoré vystavoval na EXPO 2017 v Kazachstane. Hviezda mala vpredu červenú hviezdu. Videlo ju 311 566 návštevníkov a 37 oficiálnych delegácií z celého sveta! Dnes asi premáva z Astany do Alma Aty alebo krášli príbytok niekoho, kto jej jednoducho neodolal.

Expremiér Mikuláš Dzurinda odolávať nemusel, on lokomotívu od Jána Nováka dostal. „Vedenie železníc ma požiadalo, aby som mu jednu urobil ako pozornosť k päťdesiatke. ,Premiérka‘ mala jeden meter do dĺžky, desať kilogramov, asi bola moja najväčšia a ešte aj pozlátená. Manželke bolo za ňou tak ľúto, že som musel robiť repliku, Božku, ale to viete, dokonalá replika jednoducho neexistuje.“

Jednu lokomotívu má aj pri bráne. Teraz v zime pod celtou, aby nezhrdzavela, ale aj tá má svoj príbeh. Sašenka. „Robil som ju tajne z náhradných dielov na Škodu 110. Chcel som, aby stála pri bráne nášho domu. Obuvník si dáva na bránu topánku, ja lokomotívu. Ale vnučka Saška mi ju objavila, tak som ju pomenoval po nej.“

Rekordér

„Láska k parným lokomotívam sa pretavila do železného koníčka,“ napísali o Jánovi Novákovi v Encyklopédii osobností Českej a Slovenskej republiky 2015. Vymenúvajú v nej jeho úspechy - „Ďakovný list prezidenta SR - 2003, Certifikát Slovenský rekord naj... záľuby - železný koníček - 2008, viac ako 40 modelov lokomotív vlastnia významné osobnosti po celom svete, výstava modelov v rušňovom depe za účasti ministra dopravy Ukrajiny...“Ján Novák skonštatuje, že ukrajinskému pánovi ministrovi sa lokomotívy páčili až tak, že na neho muselo čakať lietadlo.

Poviete si, šťastný to človek. Teší sa z toho, čo robí. Vstáva ráno o štvrtej, kým všetci spia, a dve hodiny je na svete iba on a lokomotívy. Vtedy je z neho umelec. „Je to, ako keď robíte zemiakový šalát. Pozeráte sa naň a keď sa vám zdá, že ešte kdesi čosi chýba, tak niečo prihodíte.“ Aj posledné roky pred dôchodkom sa tešil z práce - pracoval v železničnej polícii a „párkrát som sa zviezol aj v lokomotíve“.

Celý život vyrába rušne a previezol sa v nich, ako vraví, sotva pol kilometra, aj to vedľa rušňovodiča. Za volant sa nikdy nedostal. To je osud. A menia sa i časy. „Keď som večer ako chlapec prišiel zo stanice domov, museli ma umývať od sadzí. Nedávno som sa viezol rýchlikom a to už vôbec nie je ono. Žiadne limo, párky, ruch na staniciach, ba ani len ten klepot kolies nepočuť!“

Za 35 rokov, čo on vyrába svoje lokomotívy, sa železnice celkom zmenili. A tak mu nezostáva iné, len vyrábať ďalšie rušne. Možno ešte krajšie ako doteraz, ale určite nie väčšie. „Vedel by som vyrobiť aj väčšiu lokomotívu než meter, ale kam by som ju dal?“ Večná dilema tých, ktorí to so svojím koníčkom myslia vážne.


VIDEO Plus 7 Dní