Z ruky: Statný zubor zobe M. Burikovej priamo z ruky.

Zachránený trojnohý Matúš: Vlani takmer zahynul, dnes si užíva civilizáciu a hľadajú mu partnerku

Mladého zubra zrazilo auto a zranilo mu nohu. Napriek tomu unikal zoológom až pol roka.

Nerozhodia ho futbalisti, kone, ba dokonca ani vojenská technika. Napriek trom rokom, ktoré zväčša prežil v divočine, si mladý zubor Matúš užíva civilizáciu.Pokojne polihuje vo svojom výbehu v areáli sninského Animoterapeuticko-jazdeckého centra, ktoré je takou malou miestnou Zoo, medzi domácimi a hospodárskymi zvieratami, hneď vedľa miestneho futbalového ihriska. V októbri minulého roku ho nepozorný vodič zrazil autom, keď prechádzal cez cestu ku svojim pastvinám. Odvtedy sa trápil, chradol a keby ho nakoniec nechytili, dnes už zrejme nežije.

V Arche Noemovej

„Matúša zrazilo auto ešte v októbri, no trvalo až do marca, kým sa nám ho podarilo chytiť,“ približuje nešťastný osud statného zvieraťa veterinár Vladislav Juško. Kto auto šoféroval a ktorý z účastníkov nehodu vlastne zavinil, sa už asi nikdy nedozvieme. Na mieste nehody, inak blízko starého vodného mlyna, zbadali okoloidúci v októbri ležať mladého raneného samca, kusy rozbitého svetla z auta a na ceste bolo badať zreteľnú brzdnú dráhu. Nečudo, to nie je len tak, naraziť do poltonového zubra. Ani on ale nevyšiel zo zrážky celý, zostala mu ťažko poranená pravá zadná noha. V zime sa so stádom presunul k blízkemu družstvu.

„Tam mal našťastie dostatok potravy, no jeho stav sa zhoršoval.Postupne chradol a nohu vôbec nepoužíval,“ hovorí V. Juško. Svaly na nej mu tak atrofovali a zrejme už nikdy nebude v stave plnohodnotne sa postaviť na všetky štyri a zranenú nohu používať. Aj preto je jeho návrat do prírody zatiaľ nemožný. „Do budúcna by mohol vytvoriť pár so samicou, ktorá mala podobný osud ako on,“ vysvetľuje veterinár. Zoológ Správy Národného parku Poloniny Štefan Pčola s takouto starostlivosťou o zubra súhlasí. „Najlepšie by bolo, aby sa tu vyliečil a nabral silu. Do prírody sa už s najväčšou pravdepodobnosťou nevráti,“ tvrdí skúsený zoológ.

Doktor Juško by mohol žiadať o výnimku na okresnom úrade, aby mohlo zviera ostať v opatere v jeho malej sninskej Zoo. Malú zoologickú záhradu na okraji mesta vybudoval zvierací doktor postupne za sedem rokov a dnes tak trocha pripomína Archu Noemovu. „Najskôr sme začali budovať jazdecké centrum. Potom nám ale ku koňom začali pribúdať ďalšie zvieratá, ktoré sme začali využívať na animoterapiu a hipoterapiu,“ spomína V. Juško.

Veterinár Juško: Adaptoval si zubra Matúša. Foto: Tony Štefunko

Objavili sa u nich tradičné domáce a hospodárske zvieratá, no aj menej obvyklá zver ako pštrosy, pávy a napokon – zubor. Ten by mohol prilákať do Sniny viac ľudí. Stretnúť totiž toto zviera v prírode je raritou a hrou náhody. „Jedným z našich cieľov je priblížiť ľudí k prírode a zvieratám,“ vysvetľuje. „Sme síce vidiecke mesto, no veľa miestnych vie o domácich, či hospodárskych zvieratách len málo. Až sa čudujem, ako reagujú na kravu, alebo iné obvyklé zvieratá,“ hovorí.

Ešte pred desiatimi rokmi boli podľa neho hospodárske zvieratá na dedine úplne bežné a ľudia z nich žili. Dnes stačí zájsť do niektorého z hypermarketov a jedlo vložiť do košíka.

Kŕmi ho z ruky

Vďaka akciám, projektom a predaju živočíšnych produktov z dvora si Animoterapeuticko-jazdecké centrum začalo na seba samo zarábať a dnes zamestnáva šiestich ľudí. Jednou z nich je Martina Buriková, ktorá sa so zubrom Matúšom skamarátila najviac. „To sem niekedy teraz deti prekopli a báli sa vojsť do výbehu,“ hovorí ukazujúc na loptu vo výbehu, kde v rohu lenivo polihuje zubor. Z jednej strany hraničí jeho výbeh s tréningovou futbalovou plochou a z času na čas do areálu malej sninskej zoo lopta zaletí. Matúš síce ešte dospelý nie je, ale už dnes má viac ako päťsto kilogramov. Môže pritom dorásť až na tonu! Rešpekt nielen zo strany detí je teda na mieste. Cez ohrady sa neodvážia len tak preliezť ani ošetrovatelia a pracovníci mini Zoo, a to napriek tomu, že za viac ako mesiac sa s Matúšom už spoznali. Martinu Burikovú už rozozná Matúš po hlase, teší sa na maškrty.

Matúš: Pochudol i stratil srsť, napriek tomu vzbudzuje veľký rešpekt. Foto: Tonay Štefunko

„Chodievam za ním od Veľkej noci, nie vždy ale s jedlom. Takmer zakaždým však príde, oňuchá ma a keď nič nedostane, ide preč,“ vysvetľuje M. Buriková a chlpáčovi podáva cez plot nakrájané jabĺčka. Ten dlhým jazykom hrabe vzduchom a ovocie si s funením vychutnáva. Hoci by Matúš zrejme nepohrýzol ruku ošetrovateľky, ktorá ho kŕmi, tá sa musí mať na pozore. Na veľkej hlave trojročného býčka so širokým čelom sa vynímajú dva nebezpečné rohy a keď sa mu čosi znepáči, začne nimi výhražne hádzať. Martina Buriková chcela byť veterinárkou už odmala. Rodičia jej ale prehovorili do duše a od tejto profesijnej cesty ju odradili. „Dvadsať rokov späť to nebolo ako dnes. Veterinári boli v očiach ľudí chlapi, ktorí sa starali zväčša o družstevné stáda,“ hovorí M. Buriková. Napokon ju však osud k zvieratám priviedol a nemenila by za nič na svete. „Viete, človek rozmýšľal aj nad odchodom do zahraničia, s vidinou väčšieho zárobku. Peniaze ale nie sú všetko,“ je presvedčená.

Domov zdedil

Napriek tomu, že Matúš žil takmer celý život v prírode, je to veľmi pokojné zviera. Ako podotkol veterinár Vladislav Juško, až prekvapivo pokojné. „Pomerne rýchlo si zvykol na svoj výbeh. Čakali sme, že keď sa preberie z narkotík, bude nepokojný a bude si hľadať únikovú cestu. Je to predsa veľký silný býk, má rohy, vie behať. Báli sme sa, že bude narážať do ohrady, alebo aspoň prevráti kaďu s vodou,“ tvrdí.

Namiesto toho je pokojný a s ľuďmi i ostatným zverstvom vychádza dobre. Nerozhádzala ho dokonca ani dvojica stíhačiek, ktorá tesne nad areálom s obrovským hukotom preletela. Môže za to s najväčšou pravdepodobnosťou jeho pôvod. Keďže pochádza z poľského polodivokého chovu, s ľuďmi sa stretali jeho rodičia i on už odmala. Ohrada, ktorú mladý zubor Matúš obýva, pôvodne mala slúžiť jeho staršiemu príbuznému – Archiemu. Už sa jej ale nedožil.

Malá zoo: Nájdete v nej aj tieto "modelky". Foto:Tony Štefunko

Za života sa stal slovenským zubrím hrdinom, no aj obávanou vegetariánskou šelmou. V roku 2006 si to totiž z Polonín namieril až na Spiš a počas výletu mal zablokovať dopravu medzi Levočou a Prešovom.

V pamäti Slovákov však ostane ako jeden zo záchrancov stredoeurópskej populácie zubrov. V roku 2004 ho k priehrade Stariná priviezli z Holandska ako mladého samca, ktorý mal potešiť u nás žijúce i novo dovezené zubrice. Hranice troch štátov, Slovenska, Poľska a Ukrajiny, sa mu na viac ako desaťročie stali domovom, až sa tu dožil dôchodkového veku.

Archiemu už ťahalo na pätnásť rokov, jeho život v divočine navyše komplikovalo zranenie. Veterinár Vladislav Juško sa mu tak vo svojej malej sninskej zoo rozhodol postaviť výbeh, kde by mohla legenda dôstojne dožiť. Mali v pláne slabnúceho seniora odchytiť a „presťahovať“ ho k sebe. Dlho im však utekal napriek tomu, že tri roky bojoval s otvorenou zlomeninou nohy.

Napokon ho vo februári tohto roku našli ležať zapadnutého v bahne a kaluži vody – mŕtveho. A keďže o Matúšovom zlom stave už vtedy vedeli, rozhodli sa Archieho výbeh darovať jemu. A ten si ju naplno užíva. „Už sme ho videli v nej behať, dokonca aj poskakovať. Rád sa vyhrieva na slniečku, líha si pod striešku tak, aby mohol sledovať okolie,“ uzatvára doktor Juško.

Vianočné tipy na darček