Živé fľaky na stenách: Netopiere potrebujú svoj plán B

V týchto dňoch sa v starých banských dielach v Revúckej vrchovine pária tisíce netopierov.

Relax

Keby to bola brána času, mohli by ste ňou preletieť aj na veľkom dopravnom lietadle. Ale určite nie pred sedemnásty december 1991. Keby ste si to do nej nasmerovali pred týmto dátumom, vleteli by ste rovno do skalného masívu.

Sto rokov z neho ťažili magnezitovú rudu, ako keby dakto vyberal lekvár z buchty, kým sa nezrútil. Ale stálo to za to, lebo také čosi sa každý deň nevidí.

Hneď vedľa „vyhliadkovej terasy“ na celú dieru, pod ktorou sú haldy, staré pneumatiky a všetko možné okrem zákazu vstupu, je začiatok niekdajšej banskej chodby. Kúsok rovno, potom doľava a - nič.

Na druhej strane prázdnoty vidíte, kde chodba pokračovala, a dole čierne prepadlisko, tam sa začínajú ďalšie banské priestory. Dosť strašidelné miesto, kam si často sám podvečer rád chodieval posedieť Ervín Hapl.

Živý fľak

V ruke mal detektor, ktorým zachytával ultrazvukové vlny. Presúval ho z pásma na pásmo a podľa toho, čo začul, vedel, s akým netopierom má do činenia. Každý druh totiž vysiela zvuky v inom pásme.

„Sedával som tu nielen ja, ale aj moji kolegovia. Usilovali sme sa zistiť, aká veľká populácia v tejto bani žije,“ hovorí. To, čo začuli najčastejšie, bol lietavec sťahovavý. Jeden z dvadsiatich ôsmich druhov netopierov žijúcich na Slovensku, ktorý sa z podzemia nehne celý rok.

Potrebuje prostredie, kde je v lete teplo, kde môže v pokoji vychovať mláďatá, ktoré sa rodia bez srsti, a aby sa zohriali, opierajú sa jedno o druhé a vytvárajú celé kolónie.

Fľak na stene. Obrovský fľak. Až taký veľký, že si ho človek nevšimne. Dokonca ani tí, čo sa zapodievajú netopiermi. „Pred dvoma rokmi sme boli piati v neďalekej šachte Marta a mali sme so sebou rakúskych kolegov.

Brodili sme sa polozatopenými a zabahnenými priestormi, kým sme prišli do veľkého priestoru. Robili sme zimné sčítanie netopierov, ale nevideli sme nič.

Zastali sme, zhovárali sa a zrazu nám okolo hláv preletel prvý, potom ďalší a ďalší a nakoniec sa rozhýbal celý strop. Nad hlavou sme mali kolóniu siedmich tisícok lietavcov, ktoré zareagovali na ľudské teplo. Potom už bolo čo rátať!“ rozpráva.

Je ťažké predstaviť si to. Ako porátať tvory, ktoré sú husto nalepené jeden na druhom a nemajú rady ľudské teplo? Dnes sú na to aj počítačové programy, rozoznajú tmavšie hlavičky, kedysi sa bodkovali na fotografiách alebo rátali priamo na mieste. To ich však mohlo vyrušiť tak, že sa už na miesto nevrátili.

Ochranári nám dodnes nezabudli článok uverejnený v Pluske v roku 1996, keď sme písali o netopieroch v tuneli Dielik. Zvedavci doň začali chodiť ako na pútnické miesto a z deväťtisíc uchaní čiernych, čo, pokiaľ ide o počet, bola európska rarita, tam zostalo zo desať. Mreže málo pomohli, dnes je v ňom zo tristo jedincov a rôznych druhov.

Divadlo v Rákoši

Stmieva sa a my sa štveráme do ďalšieho kopca, pri dedinke Rákoš. Máme sľúbené divadlo. Netopiere vraj budú húfne vyletúvať z dvoch dier v zemi, aby sa pred zimným spánkom dobre nažrali nočných motýľov a pritom sa aj spárili.

Máme uvidieť jeden z výsledkov mapovania netopierov v starých banských dielach v Revúckej vrchovine, výsledok práce ľudí zo Spoločnosti na ochranu netopierov na Slovensku, ktorej členom je aj Ervín Hapl. V rokoch 2013 až 2014 našli až dvesto dier, z ktorých približne tretina, ako hovorí, „bola významná z hľadiska netopierov“.

Aj tieto diery naháňajú strach a naháňali by ešte väčší, keby sme vedeli, čo sme sa neskôr dozvedeli od Stanislava Šoltésa zo Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave. „Podľa oficiálnej správy z roku 1956 jedna zo šácht išla až do hĺbky 335 metrov.“

V Rákoši sú veľmi staré bane na železo, meď i ortuť, vraj tu povrchovo ťažili i tavili železnú rudu už Kvádi sto rokov pred Kristom. Zažltnutá správa dáva vedieť aj to, že 10. mája 1783 dostala vdova po Mikulášovi Kubínyim banské polia a už vtedy sa spomína aj nejaká zavalená šachta. Štôlne Anna, Jozef, Jazvina...

„Od roku 1996 pracujeme na registri starých banských diel, je ich v ňom vyše osemnásťtisíc a určite sú na Slovensku ďalšie, zabudnuté, zatiaľ neevidované. S istotou vieme len to, že baňa v Rákoši bola evidovaná ako ložisko železa do roku 1992 a ložisko ortuti do roku 2003,“ dodáva Stanislav Šoltés.

A my zase s istotou vieme, že Ervín Hapl sa do nej na lane spustil dvakrát, v roku 2004 a potom o desať rokov. Videl tam prepadliská, ničoho sa nedotýkal, držal sa vždy odbočiek vľavo, aby sa vedel vrátiť, a našiel tam - netopiere.

Čierne matky

Pred piatou večer ožila diera, odkiaľ vanul zatuchnutý teplý vzduch. Zvnútra bolo počuť šumenie a čoskoro naozaj vyletel prvý netopier. Preletel ako blesk - lietavce sťahovavé sú vraj zo všetkých najrýchlejšie. Sú vzácne rovnako ako podkováre južné a oboch je v tejto bani najviac.

Reflexy robia svoje a človek by sa na mokrom lístí ľahko zošmykol dole do čiernej hĺbky, keby okolo diery nevybudovali ohradu z kvádrov. Takýchto dier je v našich lesoch veľa, stovky.

Po správnosti by ich mali zamurovať, ale to by zaživa zamurovali aj netopiere. Akoby nestačilo, že v tejto bani žijú prevažne čierne matky. „Zdá sa, že v Rákoši naozaj žijú najmä samice, ktoré prišli o svoje mláďa a na toto miesto prileteli z neďalekého Nandraža. Tam je obrovská štvortisícová kolónia a kde je netopierov veľa, tam je aj menej potravy.

Samice s mláďaťom veľmi na výber nemajú, zostanú, bez mláďaťa idú tam, kde je potravy viac. No a, samozrejme, idú s nimi aj nejaké samčeky, ktorým sa za jedinú noc žiada aj viac samičiek. Užijú si, plod sa však začne vyvíjať v tele matky až na jar. A život ide ďalej,“ konštatuje Hapl. Dve takéto čierne matky skončili v sieti, ktorú im natiahol pri múriku pri diere - museli si zapózovať pred objektívom.

Vycerené zuby, hrabajúce nohy s dlhými nechtíkmi, už asi naozaj chýbal iba zápach síry. Keby však z diery vychádzal, netopiere by sme tu hľadali márne. „Niekde sú, niekde nie sú a nikto nevie prečo,“ povie Ervín Hapl a dá sa do rozprávania, že napríklad v Ratkovej majú kostol, kde na povale žije až osemtisíc netopierov obyčajných.

Vystrieda to strašidelnou historkou o netopierovi, ktorý visel v Zbojníckej jaskyni nohami smerom dole: nemal hlavu, spolu s ďalšími si ho takto do diery uložila kuna. Dodá, že v Revúcej ich budú tisíce, a spomenie elektrickú skrinku v Tornali, odkiaľ sa valili von jeden za druhým.

„Stáva sa to často, zvyknú vychádzať aj v bytových jadrách, najmä v bytoch na prvých poschodiach. Ak sa ich v spoločnej vetracej šachte nazhromaždí toľko, že sa nevedia dostať von tak, ako prišli, hľadajú si inú cestu. Vždy sa tlačia pri vchode, sú lenivé ako ľudia!“

Iné pochovajú zaživa, keď zatepľujú domy, v škárach ich nevidno. Nakoniec príde historka o nebožtíkovi v Košiciach, ku ktorému cez pootvorené okno vletelo až zo päťsto netopierov a usalašili sa naokolo.

„Košice sú na ťahovej ceste netopierov, tadiaľ tiahnu na zimovisko napríklad do Slovenského krasu.“ To sú najčastejšie večernice malé, náš najmenší druh netopiera. Nás však zaujímajú tie, ktoré sú v banských dielach, a tak máme pred sebou ešte jedno pozoruhodné miesto.

Pod skamenenými stromami

Vyšná Pokoradz pri Rimavskej Sobote. Pod previsom skalnej steny je v sopečných tufoch obrovský priestor podobný vojnovému krytu. Dolámanú mŕtvu srnu vidíme hneď, netopiera žiadneho.

„Keď som tu raz v noci chytal netopiere, počul som, ako hore hrabú divé svine a skaly lietali len taký fukot. Zrejme aj tá srna spadla zhora,“ hovorí Ervín Hapl, kým chodí s baterkou a svieti do každej, aj tej najmenšej nerovnosti na strope.

Rozpráva, že tu kedysi dávno ťažili drevný opál, skamenené stromy, ktoré skončili pod vrstvou popola a lávy, a my si spomenieme na slová geológa Ľudovíta Konečného, ten nám svojho času hovoril o neďalekom maďarskom Ipolytarnóci, kde sú takýchto stromov desiatky.

„Asi pred dvadsiatmi miliónmi rokov, v neogéne, sa v oblasti panónskeho bazéna odohrala obrovská erupcia sopky. Bola taká silná, že tlaková vlna zmietla celý prales, zrovnala ho so zemou a zahynuli aj zvieratá.

Vzápätí všetko pochovala vrstvou pemzy, ľahkými vulkanickými horninami. Bol to začiatok procesu, pri ktorom sa drevo mení na kameň. Tento proces trvá tisíce až desaťtisíce rokov.“ V registri starých banských diel však o Vyšnej Pakoradzi nie je ani zmienka. Možno ju tam pretlačia práve netopiere.

Ervin Hapl už nesvieti na strop, ale na zem - netopiere prezradili kôpky guána. Tie mu však neprezradia, o aký druh ide, a jedna skrytá hlavička je príliš vysoko a v diere. „Buď je to netopier pobrežný, alebo riasnatý. Nie sú to vzácne druhy, ale takéto som tu ešte nevidel. Ak áno, potom táto lokalita má ešte väčší význam, než sme si mysleli. Znamenalo by to, že sa tu zdržiava viac než desať druhov netopierov.“

Jedna lastovička jar nerobí, ani jeden netopier, ale v noci si ich sem chodia oddýchnuť stovky. „Ľudia mávajú byt, letné kuchyne, chalupy. Netopiere miesta, kde spia cez deň, kde sa zdržiavajú v noci a kde si len tak občas chvíľu posedia. Preto treba chrániť všetky tieto miesta. Veď ani nám by sa nepáčilo, keby nám ktosi zničil chalupu. Netopier vždy potrebuje plán B.“

Päťkrát viac

Netopierov sú u nás státisíce. Lesné, ktoré milujú bútľavé stromy, podzemné, ktoré si potrpia na jaskyne a bane, ale aj také, čo nám robia spoločnosť v mestách, nepohrdnú ani dutinami v stromoch a zimujú v podzemí.

Niektoré žerú najradšej komáre - netopier vodný, iné motýle - ucháče svetlé a sivé, chrobáky - netopier obyčajný alebo kobylky - netopier ostrouchý. Stačí však málo a ony sa poberú preč.

„V Domici žila v päťdesiatych rokoch minulého storočia deväťtisícová kolónia netopierov, vlani sme tam našli už iba jedného. Zmenil sa biotop, otvor zarástol. Čím viac o nich vieme, tým lepšie ich vieme chrániť,“ hovorí Ervín Hapl.

A staré bane stále prezrádzajú nové tajomstvá. „Každý rok cez zimu sčítavame netopiere. Na všetkých známych miestach na Slovensku, kde žili lietavce sťahovavé, sme ich narátali dokopy iba tritisíc. Stačil však jediný projekt v Revúckej vrchovine a našli sme ďalších pätnásťtisíc. Preto to robíme.“

Relax