Panenskou krajinou: Freeride je radosť z pohybu, na rozdiel od zjazdu, kde rozhodujú stotiny.

Zjazd extrémnym terénom: Jedna chyba a je po vás!

Zjazd na horských bicykloch po extrémnych terénoch je čoraz populárnejší. Fantázii sa medze nekladú. Jazdiť sa dá kdekoľvek, ak sa nebojíte a máte aspoň trochu slušné vybavenie. Dobrý zjazdársky bicykel je absolútnou nevyhnutnosťou. Kto precení sily, môže prísť aj o život.

Dolu nikaragujskou sopkou, vysokými kopcami v kanadskom Whistleri, nebezpečnými skalami v Utahu, chodníkmi v Himalájach, cestou smrti v Bolívii alebo upravenými traťami v Rakúskych Alpách.

Horskí cyklisti vyznávajúci jazdu dolu kopcom hľadajú stále nové výzvy. Jazdiť čoraz populárnejší Svetový pohár si vyžaduje ešte väčší kumšt. Kto sa bojí, nech medzi zjazdárov nelezie.

Vyčisteným lesom

„Keď je vyčistený les a môžem letieť dolu panenskou rašelinou, je to poriadny orgazmus,“ vyznáva sa z lásky k downhillu, ako sa cyklistickému zjazdu vo svete najčastejšie hovorí, devätnásťročný jazdec zo Strážskeho Martin Knapec, aktuálny majster Slovenska v tejto disciplíne.

Vyhral hneď prvý rok, keď to vyskúšal medzi seniormi. Hoci ho spočiatku lákala aj motorka, zvíťazil bicykel. „Je tichší, ekologickejší. Menej škodím prírode,“ vraví Martin, ktorý strach napriek nebezpečnosti disciplíny nepozná. Často jazdí bez chráničov či helmy. „Niečo už mám najazdené a keď padnem, tak padnem. To sa stáva,“ vraví obdivovateľ francúzskeho cyklistu Loica Bruniho.

Martin jazdí medzi profesionálmi a vie, aké náročné sú preteky Svetového pohára. Sníva, že si zajazdí v kanadskom Whistleri, akejsi mekke zjazdárov. „Je tam najväčší bike park na svete,“ hovorí.

Von Drais by žasol

Keby dnes žil nemecký barón Karl von Drais, ktorému v roku 1818 udelili patent na vynález bicykla, nevychádzal by z úžasu, čo všetko je dnes možné na dvoch kolesách. Jeho vynález ešte nepoznal pedále. Na pohyb vpred aj brzdenie slúžili len podrážky topánok, ktoré sa zodrali v extrémne rýchlom čase.

Pedále zostrojil až škótsky kováč Kirkpatrick Macmillan o dve desaťročia neskôr. Myslel už aj na brzdy, no bicykel sa pohyboval vpred ešte vďaka spojovacím tyčiam. O reťazi v tých časoch nikto netušil. Tú pridal až Angličan James Starley v roku 1885.

Prvé preteky v zjazde na horských bicykloch sa konali o deväťdesiatjeden rokov neskôr, v októbri 1976. Jazdilo sa dolu z kalifornskej hory Mt. Tamalpais. Preteky dostali príznačný názov Repack, keďže cyklisti museli po každej jazde dolu vymeniť absolútne zničené brzdy.

Účastníkov vyčerpala súťaž tak, že organizátor Charlie Kelly neveril, že nový typ pretekov bude mať pokračovanie. Mýlil sa. Už nasledujúci rok zostrojil priekopník tohto športu Joe Breeze bicykel z odolnejších, ľahších materiálov.

O šesť rokov sa prvé prototypy horských bicyklov predávali sériovo. Dnes je ich výber mimoriadne široký. Rovnako ako ponuka disciplín, v ktorých sa dá súťažiť. Zjazd sa už za extrém nepovažuje. Tým boli skôr jazdy rakúskeho obchodníka Maxa Stöckla, ktorého viac než technika lákala rýchlosť.

Dodnes drží svetový rekord - po štrkovom svahu nikaragujskej sopky Cerro Negro letel pred tromi rokmi rýchlosťou 164,95 kilometra za hodinu. Na obyčajnom bicykli sériovej výroby. Pravda, v špeciálnej kombinéze a aerodynamickej prilbe. Vyštveral sa na okraj krátera, ktorý si vybral práve pre polkilometrový pieskovo-štrkový úsek so 45-stupňovým klesaním, a pustil sa dolu.

Jednotkou rieka Fraser

Klasických zjazdárov viac láka pestrosť trate s nachystanými prekážkami. Časopis The Red Bullettin vybral vlani osem miest, ktoré ponúkajú jedinečné dobrodružstvo. Vyhrala jazda popri kanadskej rieke Fraser v Britskej Kolumbii. „Je dostatočne bláznivá, no dá sa zvládnuť. Túto atraktívnu lokalitu mám vlastne za domom,“ komentoval ju legendárny jazdec vo freeride Darren Berrecloth.

Na rozdiel od zjazdu pretekári si v tejto disciplíne užívajú krásu pohybu, nesnažia sa byť dolu čo najrýchlejšie. Žiadne umelé prekážky ani obmedzenia. Len radosť z jazdy. Hneď za ním skončil kanadský Whistler. „Nečudo, veď to bolo prvé miesto na svete, ktoré sa po zimnej lyžiarskej sezóne premenilo v lete na cyklistický rezort.

Ľudia sa sem kvôli možnosti zajazdiť si dokonca sťahovali,“ vysvetľuje Brandon Semenuk, bývalý majster sveta vo freeride. Jedinečným zážitkom je zjazd z Alpe d’Huez, francúzskeho kopca, kde sa často rozhoduje o celkovom víťazovi Tour de France.

Kým najlepší profesionálni cyklisti úmorne šliapu hore, na podujatí Megavalanche vyhráva ten, kto príde prvý dolu. Štart je vo výške 3 300 metrov, cieľ vo výške 720 metrov.

Tí najlepší zvládnu dvaapolkilometrovú trasu za päťdesiat minút, najslabším to vraj trvá aj pol dňa. Preteky sa konajú každoročne v júli. Číňania nedajú dopustiť na Turpan v púšti Gobi. Len je nutné zvážiť si mesiac, keď sa oplatí zdolávať tamojšie pieskové úseky. Často je tam viac než štyridsať stupňov Celzia.

Len na pozvánky

Manažér slovenského CTM Racing Teamu Tomáš Tóth za najťažšie považuje kopce v Utahu. „Púštne americké skalnaté kopce majú vlastnú dráhu, pravidelne sa tam koná súťaž Red Bull Rampage, a je to, či už pre freeriderov, alebo zjazdárov, jedna z najväčších udalostí v roku,“ vraví. Dnes je už len na pozvánky. Ba dokonca preteky v minulosti zrušili, keďže bolo priveľa zranených.

Na jeseň si tam zajazdí len absolútna elita. „Je tam veľká konkurencia. O víťazovi rozhodujú stotiny,“ dodáva Tóth. „Dá sa jazdiť aj v Himalájach či v Rakúskych Alpách. Len v Tatrách sa nám stávalo, že nás tam nie vždy radi videli. Mne ako jazdcovi najviac učarovala Ligúria neďaleko talianskeho San Rema.“

Cesta smrti

Fantázii sa medze nekladú. Jazdiť sa dá kdekoľvek, ak sa nebojíte a máte aspoň trochu slušné vybavenie. Dobrý zjazdársky bicykel je absolútnou nevyhnutnosťou. Kto precení sily, môže prísť aj o život.

Yungas Road v Bolívii, ktorá spája amazonský dažďový prales s mestom La Paz, je smutným príkladom. Nenadarmo sa jej hovorí aj cesta smrti. Zahynulo na nej už minimálne osemnásť horských cyklistov. Aj mladá Izraelčanka, ktorá sa s batohom na chrbte zrútila do šesťstometrovej priepasti na okraji ničím nechránenej nespevnenej cesty.

Ani druhá strana, ak sa z nej rútite štyridsaťkilometrovou rýchlosťou, neznamená záchranu. Tvorí ju skalnatý útes. Darmo máte ruky neustále na brzdách, Yungas Road, dlhá 64 kilometrov, je plná prekvapení. „Je to rovnako nebezpečný šport ako bungee jumping alebo skydiving,“ opísala cestu BBC. Každoročne vraj priláka 25-tisíc batôžkarov a ani cyklisti neodolajú.

„Ak idete do Londýna, chcete vidieť London Bridge, ak do Sydney, budovu opery. V Bolívii nemáte inú možnosť, ako vyskúšať si najnebezpečnejšiu cestu sveta. Je to riskantné, ale ako krásne znie, keď poviete, že ste to dokázali,“ vraví Novozélanďan Alistair Matthew.

Bol prvý, komu v roku 1998 napadlo vydať sa dolu na bicykli. „Šiel som s jedným Britom, bývalým príslušníkom špeciálnych výsadkových jednotiek. Na otrasných bicykloch a bez poriadnych bŕzd. Boleli nás ruky, ako sme ich neustále stláčali.“

Dnes má Matthew cestovnú agentúru, ktorá neobyčajný zážitok sprostredkuje. Počas jej fungovania prišiel o život pod jej dohľadom len jeden človek, no odreniny a škrabance si odnáša domov každý. Nie pre všetkých je to zážitok na celý život. „Mala som slzy na krajíčku. Pýtala som sa sama seba tisíc ráz, prečo som sa na to dala, keď nemám s horskými bicyklami žiadne extra skúsenosti,“ priznala BBC 22-ročná nórska turistka Marte. „Veľa ľudí mi hovorilo, že je to zábava, ale keď hľadíte dolu do priepasti, necítite nič iné len strach zo smrti. Jedna chyba a je po vás.“

V plnom prúde

Svetový pohár zjazdárov profesionálov odštartoval v marci. Tých najlepších uvidí takmer každý kontinent. Po aprílovom úvode v juhoafrickom Pietermaritzburgu sa bude o body bojovať v júni v austrálskom Cairnse.

Kanadu zastupuje Mont-Sainte-Anne, lyžiarsky rezort neďaleko Quebecu, USA zasa pohorie Windham. Zvyšné štyri zastávky budú v Európe - britský Fort William, rakúsky Leogang, francúzsky Méribel a finále v nórskom Hafjelli.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].