James E. Moliterno: Ak v krajine nefunguje justícia, nemôže prosperovať a darí sa len korupcii.

Americký právnik o našej justícii: Pripomína mi to Gruzínsko

Sudcovia by nemali exkluzívne vyberať nových sudcov a ministerstvo financií má právo kontrolovať Najvyšší súd, hovorí americký profesor práva.

Už tridsať rokov prednáša na amerických i európskych univerzitách právnickú a sudcovskú etiku. Je autorom desiatok odborných kníh a článkov, v ktorých vysvetľuje, že bez etických sudcov nemôže fungovať spravodlivosť a krajina sa postupne prepadne do nezamestnanosti a chudoby.

Pripravuje a vedie kurzy právnickej etiky v mnohých krajinách sveta, ale to, čo počul o problémoch justície na Slovensku, nezaregistroval v žiadnom inom štáte Európskej únie. JAMES E. MOLITERNO (59) je americký profesor práva. Zhovárala sa s ním EVA MIHOČKOVÁ.

Na Slovensku existuje vtip, že právnici sú už takí drahí, že je lacnejšie podplatiť sudcu. Čo to vypovedá o stave spoločnosti? Na každom vtipe je zrnko pravdy, inak by nebol vtipný. Preto je takáto realita veľkým celospoločenským problémom. Poukazuje na to, aké ťažké je pre obyčajných ľudí zabezpečiť si dobrého právnika, a tiež na existenciu úplatných sudcov. To všetko významne oslabuje prístup k spravodlivosti, čo je obrovský problém pre akúkoľvek spoločnosť.

Aký to má vplyv na fungovanie ekonomiky a celkové bohatstvo krajiny? Zásadný! Ak ľudia neveria vo vymožiteľnosť práva a spravodlivosť, tak sa prispôsobia a začnú hľadať vlastné cestičky mimo systému. Rovnako sa správajú aj firmy a výsledok je, že sa začne rozmáhať tieňová ekonomika a medzinárodné spoločnosti sa budú krajine vyhýbať. Pre ne je vymožiteľnosť práva veľmi dôležitá, musia si byť isté, že prípadné obchodné spory budú môcť vyriešiť rýchlou a zákonnou cestou. V opačnom prípade môžu prísť o obrovské peniaze, a to si každá firma rozmyslí. Preto sa krajina, kde nefunguje spravodlivosť, prepadá do chudoby a nezamestnanosti.

Na Slovensku existuje Etický kódex sudcov od roku 2001, ale nezdá sa, že by pomáhal zlepšiť stav justície. V čom je problém? Nie som expert na slovenské podmienky, ale môžem povedať, že samotné kódexy situáciu nikdy nevyriešia. Je nevyhnutné predovšetkým zabezpečiť ich efektívne uplatňovanie v praxi. Zo svojich skúseností viem, že v niektorých krajinách majú vynikajúce etické kódexy, ale ľudia, ktorí zneužívajú systém, sú schopní využívať ich na trestanie svojich protivníkov. Z kódexu sa tak môže stať zbraň politickej či mocenskej pomsty a vlastne nástroj samotnej korupcie. Pocítiť to môžu najmä čestní sudcovia, ktorí sa snažia zlepšovať systém, a tým sa stávajú nepohodlnými.

Je to prípad aj Slovenska? To si netrúfam povedať, nemám dostatok informácií.

Rozprávali ste sa s mnohými ľuďmi a sudcami, poznáte prípady pochybného disciplinárneho stíhania sudcov, ktorí si dovolili otvorene vystúpiť proti Štefanovi Harabinovi. Nie je to politické zneužívanie pravidiel? Skutočne ešte nemám dostatok informácií, aby som vedel sformulovať jednoznačný záver. Ale zdržiaval som sa dlhšie v iných krajinách, kde situácia veľmi pripomína to, o čom hovoríte, a dovolím si povedať, že tam skutočne ide o zneužívanie systému.

V ktorých krajinách? Napríklad v Gruzínsku, kde je však dnes situácia oveľa lepšia. Ale ešte pred piatimi rokmi tam bola skupina reformných sudcov, ktorí sa snažili očistiť justíciu od korupcie, a práve oni sa stali predmetom stíhania pre údajné porušenie etického kódexu. Ten totiž ustanovoval sankcie za prieťahy v konaní. Tie boli v Gruzínsku pomerne bežné a dopúšťali sa ich prakticky všetci sudcovia, lenže trest stihol iba túto skupinku reformných sudcov. To je konkrétna ukážka, ako sa dobré pravidlá v etickom kódexe dajú zneužiť ako nástroj politickej moci voči pár čestným jednotlivcom.

To je smutné, že Slovensko ako člen EÚ a NATO zápasí s podobnými problémami ako Gruzínsko...Úprimne, zaoberám sa Gruzínskom už štyri roky, spolupracujem tam na jednom právnickom projekte, dôverne poznám tamojšie pomery a môžem vám povedať, že už urobilo v tomto smere veľký pokrok. Minimálne na strane advokátov sa už nemôže stať, aby bol niekto mocensky perzekvovaný pomocou etického kódexu.

Viete o nejakej krajine EÚ, ktorá by čelila podobným problémom v justícii ako Slovensko? Nie, to čo som počul, že sa deje na Slovensku, som nezaregistroval v inej krajine EÚ.

Vidíte nejaké riešenie slovenských problémov?

V každej krajine, kde dozrieva demokracia, máte dobrých aj zlých právnikov a sudcov. Určite je to tak aj na Slovensku. Dobrí sudcovia, ktorí sa snažia bojovať proti prehnitému systému, musia získavať podporu od verejnosti, médií, mimovládok. Je dôležité mať nielen dobrý etický kódex, ale aj systém na jeho spravodlivé uplatňovanie v praxi.

Ale ako to dosiahnuť?Na Slovensku máme množstvo skvelých pravidiel, kódexov a zákonov, ale prax je iná. Nemám recept v štýle - urobte tieto tri kroky a bude to. Je to postupný proces, do ktorého sa musia zapájať mimovládky, médiá, potrebujete inšpiráciu z krajín, kde to funguje. Tiež by ste mali zmeniť pohľad na nezávislosť justície, pretože z toho, čom som tu počul, som mal pocit, že tento pojem nie je celkom správne pochopený.

V akom zmysle? Sudcovská nezávislosť je výhradne o tom, že vláda nemôže mať žiadnu možnosť ovplyvňovať rozhodovania súdov v konkrétnych veciach. Nemôže ani oklieštiť pôsobnosť justície, ako sa to napríklad stalo nedávno v Egypte, kde vláda vyhlásila, že súdy nemajú právo skúmať zákonnosť jej dekrétov. V žiadnom prípade sa však nezávislosť súdnictva nemôže chápať ako nepreniknuteľný štít, ktorý chráni sudcov pred akoukoľvek kritikou či sankciami. Nezávislosť má totiž slúžiť ľuďom ako garancia skutočnej spravodlivosti a nie sudcom, aby boli nedotknuteľní.

Môže kontrola hospodárenia Najvyššieho súdu vykonaná ministerstvom financií znamenať narušenie nezávislosti súdnictva? Samozrejme, že nie. Kontrola financií a hospodárenia súdov je úplne bežná všade na svete. Viem si predstaviť, že nezávislosť justície by mohla byť dotknutá, ak by jej vláda obmedzila zdroje a platy. Ale štandardná finančná kontrola je úplne v poriadku.

Takže neprekáža skutočnosť, že kontrolu vykonáva priamo ministerstvo? Nie, nevidím v tom problém. Veď vláda vyberá dane a vyčleňuje verejné prostriedky na fungovanie súdov a ostatných štátnych orgánov. Je teda zodpovedná za ich správne a hospodárne využívanie. Na tom nie je nič neobvyklé.

Predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin takú kontrolu odmietol s tým, že by to narušilo nezávislosť súdnictva. Ja hovorím, že vo vyspelých demokraciách je úplne normálne, že vláda nielen rozdeľuje verejné prostriedky, ale dohliada aj na ich využívanie, a to aj v prípade súdov.

Ďalšia veľká polemika sa u nás vedie ohľadom výberu sudcov. Minister spravodlivosti odmieta systém, v ktorom sa výberová komisia skladá aj z členov, ktorí nie sú sudcami, ale pochádzajú z právnickej či akademickej sféry a nominovalo ich ministerstvo. Mali by teda nových sudcov vyberať iba sudcovia? Nepoznám žiadnu vyspelú demokraciu, kde by bol výber nových sudcov výhradne v rukách aktuálnych sudcov. Existujú pri tom rôzne spôsoby ich výberu. Napríklad v niektorých amerických štátoch ich volia priamo občania. Samozrejme, že to prináša určité problémy, pretože počas predvolebnej kampane sa z nich vlastne stávajú politici so všetkými neduhmi, ktoré k tomu patria, takže toto nepovažujem za ideálny spôsob. Potom existuje model, v ktorom sudcov vyberá komisia zložená zo zástupcov parlamentu a guvernéra konkrétneho štátu. V iných štátoch zasa sudcov navrhuje advokátska komora a schvaľuje parlament alebo funguje zmiešaná komisia s členmi z rôznych sfér, ako ste spomínali aj vy. Iná kategória sú federálni sudcovia, ktorých nominuje priamo prezident USA, čo je vlastne exekutíva. Následne ich schvaľuje Senát amerického Kongresu. Takže v americkom systéme existujúci sudcovia vôbec nevstupujú do procesu výberu svojich kolegov. Viem si predstaviť model, kde sú čiastočne zapojení, ale nepovažujem za správne ponechať celý výber len na nich.

V situácii, keď sudcov vyberali iba sudcovia, vznikol stav, že polovica úspešných uchádzačov bola v príbuzenskom vzťahu s nejakým sudcom, nehovoriac o priateľských väzbách tých zvyšných, ktoré už nie je také ľahké dokázať. Je to normálne? Určite nie. Je to riziko systému, v ktorom sudcovia vyberajú sudcov. Aj preto tvrdím, že najlepšie je mať zmiešanú komisiu, v ktorej sedia aj zástupcovia iných profesií.

Je možné, aby človek plynulo prešiel z politickej funkcie ministra spravodlivosti do sudcovského talára, a to rovno do kresla predsedu Najvyššieho súdu? Prechody medzi sudcovskou a politickou funkciou sú bežné aj v USA. Je však dôležité, aby takýto človek vedel veľmi dobre rozlišovať medzi týmito dvoma polohami, aby sa už mladí študenti práva učili na škole etické a právne mantinely, ktoré nesmú prekročiť, či už ako ministri, alebo sudcovia.

O akých mantineloch hovoríte?Napríklad, ak by minister spravodlivosti posilnil postavenie sudcov a potom sa sám stal jedným z nich, bolo by jasné, že si iba vytvoril podmienky na vlastné pôsobenie v talári. To by bol problém. Samotný prechod medzi funkciami je v poriadku. V USA bolo niekoľko sudcov Najvyššieho súdu, ktorí odložili talár a úspešne kandidovali na prezidenta. Po skončení volebného obdobia v Bielom dome sa vrátili späť do sudcovského stavu.

Ako vypestovať takúto etiku pri striedaní funkcií? Je to dlhý proces, ktorý sa začína už so študentmi na právnických fakultách. Netreba prepadať frustrácii. Ak začnete simultánne aj so vzdelávaním existujúcich sudcov a zvyšovaním ich etického povedomia, výsledky sa určite dostavia.

Je to otázka generačnej výmeny sudcovského stavu? Do značnej miery áno. Treba sa sústrediť na súčasných študentov práva, ktorí o pár rokov vystriedajú aktuálnych sudcov. Tak to funguje najmä v postkomunistických krajinách, kde sa mladí ľudia oveľa skôr dostávajú do vedúcich pozícií, či už vo firmách, alebo v politike. Ale nelámal by som palicu ani nad tými, ktorí už talár nosia. Vzdelávanie, osveta a implementácia dobrých pravidiel dokážu priniesť zmenu.

Viac ako sto sudcov podpísalo v roku 2009 vyhlásenie Päť viet, kde otvorene hovoria o atmosfére strachu a šikanovania v justícii. Mali by verejne o týchto veciach hovoriť? Od sudcov sa vo všeobecnosti očakáva, že budú zvažovať svoje kritické poznámky do vlastných radov. Tým sa myslí, že sa nebudú na verejnosti neustále naťahovať v nejakých žabomyších vojnách a budú sa snažiť zachovávať dôstojnosť svojho stavu. Na druhej strane sú to práve oni, ktorí majú najviac vedomostí o tom, čo sa v skutočnosti deje v justícii, a ak je to naozaj vážne, musia sa postaviť a prehovoriť. Veď sú to práve sudcovia, ktorí majú byť symbolmi múdrosti spoločnosti, a k tomu patrí aj dávka odvahy.

Mali by sme sa snažiť riešiť korupciu v justícii skôr mäkkými nástrojmi, ako je etický kódex, alebo tvrdými sankciami a disciplinárnymi konaniami? Etické pravidlá správania nie sú žiadne mäkké nástroje! Ich uplatňovanie v praxi je priamo spojené s tvrdými postihmi v podobe sankcií a disciplinárnych konaní. Etický kódex nemôže byť iba zdrapom papiera, ale musí mať silu skutočného zákona, a ak ho sudca vážne poruší, tak sankcia môže znamenať až stratu talára.

Čelia americkí sudcovia podobným etickým problémom ako ich slovenskí kolegovia? Určite, je to škála etických dilem. Začína sa to už ich predvolebnou kampaňou, ak sú volení priamo, pričom nesmú prijať čierne peniaze na jej financovanie, za čo by mohli byť sankcionovaní. Poznáme slávny prípad skupiny sudcov zo Chicaga, ktorých vyšetrovala FBI, a boli odsúdení za bratie úplatkov, aby konkrétny prípad rozhodli v niečí prospech. Dobrá vec na demokracii je fakt, že takéto prípady verejnosť šokujú a tým vlastne kultivujú spoločnosť, aby podobné nekalosti nepovažovala za niečo normálne. To vplýva aj na samotných sudcov a podobných korupčných škandálov je minimum.

A čo čisto etické problémy, ktoré nie sú takým hrubým porušením zákona, ale najlepšie odrážajú kultúru justície? Tak napríklad máte sudcu, ktorému náhodný elektronický systém pridelí prípad, v ktorom je obhajcom jeho syn. Vtedy by sa sudca mal sám namietnuť a prípad nevziať. Ale nemusí ísť len o príbuzenský vzťah. Predmetný spor môže pre sudcu predstavovať aj nejakú priamu či nepriamu angažovanosť, ktorá by mu mohla priniesť finančnú či inú výhodu, čo by mal tiež odmietnuť. Sudcovia v USA musia pravidelne zverejňovať majetkové priznanie, ako aj zoznam finančných investícií a podielov za seba i svoju najbližšiu rodinu, aby si každý mohol pozrieť, kde môžu ležať jeho osobné záujmy a či to môže ovplyvniť jeho rozhodovanie v konkrétnom spore.

A čo ich osobný život? Na Slovensku sme nedávno riešili večierok, kde sa sudcovia dosť nevhodne zabávali na sériovej vražde a imitovaní vraha. Čo by sa im stalo v USA?Nepoznám detaily a neviem, čo myslíte pod „nevhodnou zábavou“. Ale ak si uťahovali z konkrétneho prípadu a ešte k tomu zo sériovej vraždy, tak je to rozhodne krajne nevhodné a bolo by to riešené ako etický problém. Sudcovia majú absolútne zakázané hovoriť o svojich prípadoch mimo súdnej siene, nemôžu sa k nim vyjadrovať verejne ani súkromne. Porušenie týchto pravidiel má za následok sankcie. Akú formu majú sankcie? Od varovania cez verejné oznámenie v novinách, že sudca eticky zlyhal, až po zbavenie sudcovskej funkcie.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní