Božidara Turzonovová o zosnulom manželovi Adamovičovi: Občas sa s ním rozprávam

„Dostať veľkú rolu závisí od všetkého možného, aj od rodinných väzieb,“ hovorí v exkluzívnom rozhovore Božidara Turzonovová.

Je jednou z charizmatických slovenských herečiek. Naše divadlo a kultúru obohacuje už vyše pol storočia. Členka Slovenského národného divadla (SND) BOŽIDARA TURZONOVOVÁ (73) odhalila svoje názory na súčasnú politiku i herecký život a jeho zákulisie. Čo jej pomáhalo v najťažších životných chvíľach a ako komunikuje so svojím zosnulým manželom Jozefom Adamovičom (†74), opísala v interview s KAROLOM BUSTINOM.

Narodili ste sa počas vojny. Uvažujete niekedy, či sa svet nerúti do niečoho podobného?

Občas mi napadne, že je to na hrane a svet sa hrá s ohňom.

Od konca vojny nebol nárast fašizmu na Slovensku taký markantný ako v súčasnosti.

Nepáči sa mi to. Ale ako je to možné? Čo vlastne vyvolalo to, že sa dali dohromady ľudia pomerne mladí, ktorých správanie nám pripomína správanie fašistov. Čo je to za tlejúci hnev... opijú sa, vrieskajú na cudzincov... vymedzujú sa a tak ďalej. Vytvorili si politickú stranu, ktorú údajne vo voľbách volila aj mládež. Pre ňu je charakteristické, že sa rýchlo oduševní.

Tá strana je dnes v parlamente spolu s inými stranami... Prečo sa čelný predstaviteľ ich strany štylizuje svojím zovňajškom dobovým kostýmom do čias bývalého slovenského štátu? Domnievam sa, že to zrejme znamená, že sa s ním dnešná spoločnosť ešte nevyrovnala a hlbšie nerozkryla. Preto je napríklad užitočné, že SND uvádza hru Tichý bič.

Mnohí z neonacistov tvrdia, že holokaust vôbec nebol.

Tak to je už absolútny idiotizmus. Neviem si vysvetliť, ako je niekto schopný toto tvrdiť. V dejinách sa veľa zabíjalo, ale myslím si, že holokaust bol špecifický tým, že sa vyvražďovalo na základe intelektuálneho a vedecko-technického prístupu. Rasové likvidovanie malo svoj praktický systém a precíznu organizovanosť. Robili to slušní ľudia. A to je obludné.

Vy ste dieťa emigrantov. Ako to?

Je to už takmer storočná rodinná história. Otec bol pôvodom z egejskej Macedónie pri Solúne, odtiaľ pochádzali aj Cyril a Metod. Žili tam Slovania už v ranom stredoveku. Pred vojnovým ohňom, ktorý sa začiatkom minulého storočia odohrával na Balkáne, jeho rodina postupne unikala až na sever do Sofie, kde bol pokoj. Tam otec vyštudoval cársku polytechniku.

Inžinierstvo a architektúru študoval neskôr v Berlíne, kde istý čas pracoval vo firme, ktorá mala pobočku aj na Slovensku. A v nej otec začal pôsobiť od roku 1939. O dva roky sa oženil s maminkou, ktorá bola študentkou medicíny.

Emigrácia, 2. svetová vojna, vydaj - mama medicínu nedokončila. Bola síce žena v domácnosti, ale bola skvostná. Až teraz si vlastne uvedomujem, čo všetko mne a súrodencom rodičia dali. Lásku k hudbe, k vzdelaniu a vieru.

Obetovala mama kvôli rodine kariéru?

Áno, dala svoje ambície do úzadia. Ako dieťa som obdivovala, že vedela byť otcovým hromozvodom. Po víťaznom februári nastali dusivé časy stalinskej totality. Spomínam si, ako otec po návrate domov diskutoval s mamou o tom, čo sa dialo v práci. Neraz som počula, aký je hlasný a maximálne rozčúlený.

Dnes viem, aké to bolo od mamy prezieravé. Ona mu totiž zámerne dávala otázky a on jej s odstupom všetko líčil. A tým sa vyventiloval, čo pokladám za dobré najmä zo zdravotných dôvodov. Človek sa tak vyvaruje infarktu…

Vy ste však opäť zažili časy slobody. Ako vnímate dvadsaťpäťročný vývoj vládnych a parlamentných zoskupení u nás?

Nie som politička. A navyše moja osobná agenda je taká bohatá, že do nej nemôžem pojať problémy nášho parlamentu a jeho ôsmich partají... Ale v tejto súvislosti si spomínam, že za mojich študentských čias v teórii divadla dominovali dve veľké mená: Konstantin Sergejevič Stanislavskij a mladší Bertolt Brecht.

Stanislavskij bol vynikajúci divadelník, vzdelanec a aristokrat. A Bertolt Brecht ľavicový intelektuál, skvelý dramatik a publicista. V Berlíne mal svoje divadlo. Počas vojny ušiel cez Moskvu do Ameriky a zažil aj mccarthyovské ťaženie a jeho honbu na komunistické čarodejnice.

Neskôr na základe svojich životných skúseností okrem iného publikoval päť pravidiel, od ktorých závisí, či možno presadiť svoju pravdu. Sú to základné otázky: Prečo, ako, kde, kedy a komu. Domnievam sa, že toto by mali poznať aj poslanci. Myslím si, že byť poslancom je profesia, ktorá vyžaduje odbornosť. Investovať svoju energiu do nenávistného dešpektu k protivníkovi je podľa mňa kontraproduktívne.

Konala sa taká honba na umelcov ako v Amerike aj u nás po osemdesiatom deviatom?

Myslím, že okrem niektorých výnimiek ani nie. Môj kolega Ďurko Slezáček bol dokonca vedúci straníckej bunky a nebol za to pranierovaný. Spôsob, s akou noblesou situáciu po Nežnej revolúcii i po nej reflektoval, si zasluhuje úctu.

Nemali by byť umelci tí, ktorí sú za dobro a proti zlu, keď príde nejaká vyhrotená krízová doba?

Preto milujem divadlo, lebo dokáže zachytiť a zhmotniť to, čo lieta vo vzduchu. Je to životný pocit, ktorý začína dostávať kontúry a objaví sa na javisku. A vtedy obecenstvo začne vnímať a tušiť čosi konkrétne...

V osemdesiatych rokoch sme hrali sovietsku hru My dolupodpísaní. A pamätám si, ako musel ísť riaditeľ Národného divadla pán Kákoš so šepkárskou knihou na ministerstvo, aby dokázal, že to šokujúce, čo sa pohovorilo na javisku, skutočne napísal sovietsky autor. Onedlho nato už bola perestrojka a prišla zmena.

Je niečo, čo vám dnes v divadle chýba?

Nemyslím. Predstavenia sú väčšinou vypredané. Je v nich smiech, slzy a je v nich aj to, keď divák odchádza z predstavenia a hra mu vŕta v hlave. A to je dobré. Samozrejme, že divadlu chýba lepšia materiálna zábezpeka. Ale taká doba, že by mal súbor také vysoké platy, aby herci nerobili nič iné a venovali sa len divadlu, to je ideál a ilúzia.

Keď vychádzate na javisko, máte rovnaký pocit ako kedysi?

Áno. Divadlo má svoju mágiu.

Dá sa to opísať?

Nedá. To sa vážne nedá opísať. Ani metaforicky. Je to istý stupeň zvláštnej koncentrácie, ktorá ma prekročením magickej hranice zo zákulisia na javisko pohltí a obtočí.

Aké postavenie má na Slovensku herečka?

Zažila som to svojho času v Budapešti, kde som videla ten rozdiel. V Maďarsku je kult hercov a herečiek. Išla som do ateliérov, všetci okamžite vstali, zdravili. Tam neexistovalo, aby herečka stála v rade. A u nás? Pravdupovediac sa tým ani nezapodievam. V centre pozornosti sú dnes ženy, ktoré sú zámožné, bohaté, z prostredia modelingu a Miss. Za deň zarábajú veľké peniaze, ktoré herci nezarobia ani za rok.

V Slovenskom národnom divadle ste zatiaľ prežili dve tretiny života. V čom sa zmenilo odvtedy, čo ste doň prvý raz vkročili?

Zmenilo sa to, čo je zmenené aj v našej súčasnosti. Existuje v ňom marketingové a PR oddelenie a všetko, čo k tomu patrí. Pred každým predstavením sa ozve hlas: Prosíme ctených návštevníkov, aby si vypli svoje mobilné telefóny…

Zmenil sa aj prístup hercov k divadlu?

Myslím, že trochu áno. Ide to s dobou. My sme boli doslova vycepovaní k tomu, aby sme boli zrozumiteľní. Náš profesor Janko Borodáč, jeden z najvýznamnejších zakladateľov SND, nám vštepoval, že nám musí byť rozumieť aj v poslednom rade. Kazy ničia výkon a znižujú kvalitu. Mám pocit, že práve tu sú dnes obrovské rezervy. Mladí sú občas nezrozumiteľní a neviem, čím to je.

Nemajú maslo na hlave na Vysokej škole múzických umení?

Náš profesor Záborský bol nemilosrdný. Bol autoritatívny, svoju výučbu dokazoval na javisku. Veľký francúzsky divadelník Jean-Louis Barrault pokladal za jedno z prvých pravidiel slušnosti voči divákovi byť zrozumiteľný.

Zmenili sa výrazové prostriedky?

Možno. Svojho času som hrala v hre Posledné leto Sarah Bernhardtovej. Na prelome 19. a 20. storočia ju pokladali za najväčšiu európsku herečku. Dokonca sa potom počas nemej éry objavila vo filme. Pripadala mi mierne smiešna, ale fascinujúca.

A to isté som zažila pri Grete Garbo. Začala hrať a ja som si povedala: Bože, to je smiešne, prečo tak hrá? A na konci filmu som bola uchvátená. Sú herci, ktorí prídu na javisko a musíte sa na nich pozerať. Nespúšťate z nich oči, nech stoja kdekoľvek.

Majú niektorí herci bližšie k zaujímavým rolám ako iní, aj keď rovnako talentovaní?

Práve onen Stanislavskij povedal: Neexistuje veľká rola, malá rola, existujú len veľkí herci a malí herci. Niečo na tom bude. Dostať veľkú rolu závisí od všetkého možného, občas aj od rodinných väzieb, príbuzenských vzťahov. Poznám prípady, keď niekto veľmi túžil po hlavnej role, získal ju a potom mu tá postava nedopadla dobre. Je to veľmi relatívna záležitosť.

Vy ste nemali manžela režiséra, vďaka ktorému by ste dostávali roly ako na bežiacom páse. Museli ste preraziť talentom.

Rodičia ma naučili a bola som z domu vycvičená, že musím vedieť trikrát viac ako ostatní, ak sa mám presadiť.

Ste sebakritická? Dokážete sa na seba hnevať, keď vám pri práci niečo nevyjde?

Samozrejme. Som veľmi sebakritická a „sebaudupávačka“. Ale, na druhej strane, to naše slovenské poňatie asertivity mi je občas smiešne.

Zažili ste režisérov, ktorí nevedeli režírovať?

Celé štúdium herectva na VŠMU sa týka toho, aby jej absolvent, nech dostane v praxi akéhokoľvek režiséra, vedel svoju postavu vytvoriť prinajmenšom na dobrej profesionálnej úrovni. Herectvo sa vlastne učí dosť dlho - šesť rokov konzervatórium, tri roky bakalár a dva roky magister. Jedenásť rokov. To je obrovsky dlhý čas.

Zvažovali ste niekedy, že herectvo zavesíte na klinec?

Nie.

Čo vám v ťažkých situáciách pomáhalo?

Kedysi, keď som spávala tri-štyri hodiny denne a boli problémy s domácnosťou, bolo divadlo mojím azylom a oázou.

Kto z kolegov, ktorí tu už nie sú, vám najviac chýba?

Všetci mi chýbajú. Ale predovšetkým mi chýba Jozef.

Ako ste sa s manželom Jozefom Adamovičom umelecky ovplyvňovali?

Boli sme na jednej lodi. Napríklad sme spoločne hrali kultové predstavenie Tango. Nepotrebovali sme doma debatovať o divadle. Aj keď sme spolu „partnerili“, a bolo to často, každý si striehol to svoje.

Čiže ste si nehovorili, ako zahrám ten a ten výstup?

Nie, nie. (Úsmev.)

Mali ste veľa obdivovateľov. Jedným z nich bol vraj aj František Zvarík.

Ono to tak s herečkami býva, že sú obdivované a stotožňujú si ich s postavami, ktoré hrajú. Takéto veci sa neberú vážne, naše milé divadelné flirty. (Smiech.) Ale netýka sa to skutočného života, je to spoločenská záležitosť, divadelné flirty… (Smiech.)

Nedávno ste sa stali šiesty raz starou mamou. Je to pre vás ešte stále jedinečný pocit?

Úplne! Som absolútne pobláznená. Prežívam to veľmi intenzívne.

Vidí sa vo vás niektoré z vnúčat?

Netuším, a robím všetko pre to, aby sa ani jeden vo mne nevidel. Aj obidve dcéry boli šťastne antitalentované. Ale všetci majú radi umenie a hudbu. Všetci hrajú na klavíri a najstarší vnuk Alex hrá aj na violončele.

Aké sú tri roky bez pána Adamoviča?

Smutné. Pred tromi-štyrmi rokmi som hrala asi v troch hrách, ktorých dej sa týkal prepojenia s druhým svetom. Napríklad hra Vrátila sa raz v noci. Bolo to o jednej židovskej maminke, ktorú pochovali. Jej syn veľmi často chodieval na jej hrob a viedol s ňou dialóg.

Prezradí jej, že sa ide ženiť. Zvedavá starostlivá mama vyjde z hrobu a odvíja sa celý dej. A syn jej na konci hovorí: „Mama, prosím ťa, vráť sa do hrobu. Tento svet patrí živým.“ A mama mu odpovedá: „A to si si taký istý? Že tento svet patrí živým? Vieš, ako sa takému nezmyslu hovorí...? Blažená nevedomosť!“

Čiže niekedy si aj vy prehodíte s Jožkom pár slov?

V duchu s ním občas hovorím...