Prišli mu poštou: Divadelných Oscarov Bartákovi udelili za Shakespearove muzikály.

Český Morricone Barták: V Ázii mu rozkladajú červené koberce

„V Kórei mám svoj fanklub a keď prídem, rozložia červený koberec a pripravia limuzínu,“ tvrdí hudobný skladateľ Zdeněk Barták.

Zložil hudbu do najznámejších filmov a muzikálov. V Ázii mu udelili dvoch divadelných Oscarov a založili fanklub. V českej popmusic neexistuje významný spevák, ktorý by sa nepýšil jeho piesňou. Česko-Slovensko pozná jeho megahit Nonstop. A, navyše, je polovičný Slovák. Skladateľ ZDENĚK BARTÁK (61). V jeho pražskom byte na Malej Strane sa s ním zhováral KAROL BUSTIN.

Vraj chystáte hudbu pre francúzsky film o Brigitte Bardotovej.

Je to polotajná informácia. Dúfajme, že to vyjde. Verím, že aj francúzski producenti by to radi robili.

Ste držiteľom ázijských divadelných Oscarov. Ako ste sa cítili, keď ste ich preberali?

Osobne som preberal len prvého za Búrku, druhý mi prišiel domov poštou.

Bolo pre vás ťažké etablovať sa na Ďalekom východe?

Bola to rozprávka. Začalo sa to tým, že sa do môjho blízkeho spolupracovníka zamilovala jedna Kórejčanka. Volala sa Sun-Hi Shin, študovala v Prahe scénografiu. Už som na ňu aj zabudol, keď mi raz v noci v roku 1999 zazvonil telefón. Stala sa riaditeľkou významného kultúrneho centra v Soule.

K miléniu vraj chystá Shakespearovu Búrku a chce, aby som to robil. Mám sa zdvihnúť a o týždeň prísť. Predstavenie malo veľký úspech. Ázijské Oscary majú pätnásť kategórií. V dvanástich sme boli nominovaní a jedenásť sme získali. A na základe toho prišla aj ponuka na Romea a Juliu, kde sme dostali deväť cien.

Aký je to pocit, počuť svoje dielo v najväčšom divadle v Južnej Kórei pred 2 400 divákmi?

Fantastický. Ale prežil som tam aj jeden zo svojich najsilnejších i najťažších okamihov. Ôsmeho augusta 2002 som odlietal do Soulu a v Česku sa začínali povodne.

Keď som 17. augusta stál na javisku v Soule, kde celá sála stála a tlieskala Romeovi, v byte som už mal 1,86 metra vody. A potom ležím v hotelovej izbe a na CNN pozerám, ako je Malá Strana komplet pod vodou. Ako je všetko v keli. Aj piano, na ktorom som všetko napísal… Mama mi ho splácala po sto korún mesačne a ostali mi z neho tri klávesy. Vtedy som naozaj plakal.

Zložili ste hudbu aj k otváraciemu ceremoniálu majstrovstiev sveta vo futbale v Japonsku a Južnej Kórei v roku 2002.

Tu to nikoho nezaujíma.

Ocenili vás Japonci a Kórejčania aj finančne?

Nebolo to zlé, ale u mňa to nie je na prvom mieste. Ani s Bocellim som nerobil preto, že som počítal, že za to dostanem stopäťdesiat miliónov. Bohužiaľ, dostal som iba sto. (Úsmev.) Aj keby z toho nebolo nič, tak som vďaka tomu získal prácu na ďalších troch muzikáloch.

Dá sa povedať, že v cudzine sa vám dostalo väčšieho uznania než doma?

Ani nie, ale viac si vás vážia. V Kórei mám svoj fanklub a keď prídem, rozložia červený koberec a pripravia limuzínu. Málokto vie, že som im muzikály robil na kórejské texty. A to ovládam po kórejsky iba šesť slov.

Nechceli, aby ste tam zostali?

Možno by aj chceli, najmä niektoré dievčatá. Ale nemohol by som tam žiť. Soul je krásne mesto, ale nie je tam žiadna história. Sú to sídliská, paneláky, s prímestskými časťami má hlavné mesto Kórejskej republiky dvadsať miliónov obyvateľov. Preto som nikdy neemigroval, aj keď som mal možnosť. Chápem Gotta, prečo neostal v Nemecku.

Tu sme niečo dokázali. Kam by sme chodili? V prvej vlne v šesťdesiatom ôsmom emigrovali ľudia z presvedčenia. Väčšinou kapacity. A neskôr už len tí, ktorí skoro nič nevedeli. Omnoho tvrdší život bol doma - presadiť sa tu a niečo znamenať.

Dýchali vám komunisti na krk?

Jeden z mojich prvých hitov bola pesnička Kamarát. Spievala ho Hanka Zagorová. Pôvodne sme ju poslali na Bratislavskú lýru. To bola VIP súťaž, dostať sa tam nebolo jednoduché.

Zavolal mi šéf poroty, že potrebujú upraviť text - vyhodiť slovo kamarát. Lebo tak si vraj hovorili nacisti. Samozrejme, že to nešlo. Tak to Hanka rýchlo nahrala a kým prišla Lýra, bol z toho šláger. Potom sme skladbu zo súťaže stiahli.

Na Slovensku ste vraj známy aj pod iným menom.

Áno, ako Peter Tomčány. Za totality nesmelo byť na Slovensku na platni viac ako šesť skladieb od Čecha. A keďže sme chytrí, tak šesť skladieb bolo od Bartáka a šesť od Tomčányho. Dodnes na to nikto neprišiel.

Skupina Elán prebrala vašu skladbu Zaľúbení. Poznáte sa s elánistami osobne?

To bola zábava. Stretli sme sa na spiatočnej ceste z Kórey na letisku v Soule. Kým sme prileteli nad Rusko, v celom lietadle už nebolo čo piť.

Úzko spolupracujete s Andreom Bocellim. Ste priatelia?

Odpoveď na túto otázku nájdete v kompletnom rozhovore v aktuálnom vydaní týždenníka PLUS 7 DNÍ.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].