Anton Marcinčin: Pravicové strany vraj môžu presadiť svoj program aj v koalícii so Smerom.

Exkádehák Marcinčin: V pravici sa dvadsať rokov delia kšefty a vplyv

Pomery v slovenských pravicových stranách pripomínajú totalitnú komunistickú stranu, hovorí Anton Marcinčin.

Aktívnej politike sa venoval krátko ako poslanec a podpredseda KDH, ale stačilo mu to, aby pochopil, že staré politické strany sú nereformovateľné a mladí ľudia sa tam ťažko presadia.

Skostnatenosť pravice a neschopnosť myslieť po novom je podľa neho hlavnou príčinou jej súčasného trieštenia. Zostáva však optimistický a verí, že do volieb sa vzťahy vyjasnia a pravicoví politici sa budú musieť nejakým spôsobom spojiť, aby boli protiváhou Smeru. ANTON MARCINČIN (44) je poradcom ministra vnútra a ministra financií, v minulosti pracoval ako ekonóm Svetovej banky. Zhovárala sa s ním EVA MIHOČKOVÁ.

Má štiepenie pravice nejakého spoločného menovateľa? Je to obrovské sklamanie z pravice na Slovensku. Je logické, že sa kryštalizuje teraz, po voľbách, a nie tesne pred nimi, čo je dobré.

Takže trend, že každý v pravici chce byť predsedom, je dobrý? Nevidím to tak, že každý chce byť predsedom. Skôr je to snaha o výmenu starej politickej gardy za novú. Mnohí starí politici vyšli zo socialistických podnikov rovno do parlamentu. Iste, urobili aj kus dobrej roboty, ale zabudli, že si musia vychovať nástupcov, že tu nemôžu byť večne. Hlavne si však zabudli všimnúť, že za dvadsať rokov sa už svet zmenil a vyžaduje si iné témy, ako oni ponúkajú. Mladí ľudia chcú posunúť politiku ďalej a chcú odstaviť starých skorumpovaných politikov. Napravo vidíme dvadsať rokov štiepenia, nemohúcnosti a povýšenectva, ale zároveň obsahovú prázdnotu. To treba zmeniť.

Pavol Frešo vyhlásil, že netreba odchádzať, ale pokúsiť sa o zmenu vedenia v strane, čo sa napokon v SDKÚ aj podarilo. To nie je cesta? Aj komunisti hovorili - prečo rebelujete, veď v strane existuje diskusia a otvorenosť k zmenám, prípadne prečo nevyužívať strany združené v Národnom fronte a načo vymýšľať niečo nové. To je hlúpy argument. Nepoznám dôverne pomery v SDKÚ, ale poznám ich v KDH, kde som bol členom. Úplne chápem Procházku, Lipšica aj ďalších odídencov, pretože stranícka štruktúra KDH nie je reformovateľná.

Prirovnávate pomery v slovenských pravicových stranách k totalitnej KSČ? Princíp je rovnaký. Vždy je to o tom, že starí členovia, ktorí vedia, ako to v strane chodí, sa dokážu dostať na vysoké posty a navzájom sa tam zabetónovať aj so svojimi názormi. V pravici máme dvadsať rokov zabehnutý systém „kamarátšaftov“, založený na rozdelení sfér vplyvu, kšeftov a peňazí. Zrazu prišla nová generácia, ktorá má toho dosť.

Lucia Žitňanská i Daniel Lipšic sú v politike dlhodobo a boli aj ministrami. To má byť nová generácia? Luciu Žitňanskú pokladám za veľmi schopnú političku, ktorá sa aj ako ministerka významne snažila napraviť skorumpované súdnictvo.

Bola zároveň veľmi blízka osobe Mikuláša Dzurindu, ktorý stelesňuje starú gardu. Ako veriť, že zrazu chce zmenu?Do SDKÚ tak dôverne nevidím. Môžem len povedať, že z diaľky mám pocit, že Žitňanská patrí medzi politikov, ktorí chcú zmenu.

Ide v medzigeneračnom boji o program alebo len o mocenskú výmenu? Myslím si, že je to podobné ako s väčšinou pravicových voličov. Len čo sa dostali do stredného veku a majú deti, zistili, že ich reálny život je úplne inde ako heslá, ktoré doteraz razila pravica. Zrazu ich trápi, že nemôžu umiestniť dieťa do škôlky, že nefunguje školstvo, zdravotníctvo a že pravica vôbec neponúka riešenia ich každodenných problémov. Pravicové strany ustrnuli na vyhláseniach ako - nemáme radi Grékov alebo nemáme radi Fica - a neponúkli nič pozitívne.

Zoberte si ľudí z východného Slovenska, z obcí s tridsaťpercentnou nezamestnanosťou. Ako asi tak vnímajú pánov v oblekoch, ako bol Dzurinda či Mikloš, ktorí im rozprávajú o druhom pilieri, potrebe šetriť a zlepšovať podnikateľské prostredie? Darmo im vysvetľujú, ako rastie priemerná mzda i HDP, keď to tí ľudia nijako nepocítili. Stále nemajú prácu alebo len mizerne platenú, nefungujú verejné služby a kvalita ich života je biedna.

Problém je teda v tom, že tradiční pravicoví voliči dospeli a začali túžiť po istotách? Iste, každý túži po istotách, to je normálne. Ľudia chcú istotu, že nebudú musieť zháňať známosti, aby dostali dieťa do dobrej škôlky, že nebudú musieť platiť drahé súkromné školy a zdravotnícke centrá, pretože v tých štátnych je otrasná kvalita, a hlavne, nikoho nezaujímajú ich názory a potreby. Sú otrávení z toho, že politikov ich hlas zaujíma len raz za štyri roky pri voľbách.

To je špecifický problém pravice? Veď ani Smer nedokázal ľuďom dať viac, vyriešiť škôlky a nezamestnanosť, a predsa má obrovskú podporu voličov.

Smeru sa nevenujem a ťažko je mi komentovať jeho politiku a voličov. Vidím problém v tom, že na Slovensku neexistuje prepojenie poslancov Národnej rady s ich voličmi v regiónoch. Preto sú úplne odtrhnutí od reality a to platí najmä o pravicových politikoch. Keby sa priamo zodpovedali svojim voličom niekde v Kežmarku alebo Revúcej, tak by asi počas verejných vystúpení nehovorili o druhom pilieri. Potrebovali by sme väčšinový zastupiteľský systém.

Zastupiteľský systém musí byť pre bežných ľudí rovnako ťažká a vzdialená téma ako druhý pilier. Keď som bol na Orave, ľudia sa mi sťažovali, že nemajú žiadneho poslanca v Národnej rade. Oni to cítia ako problém. Chcú niekoho, komu povedia o svojich každodenných problémoch a on ich bude riešiť. Lenže pravica doteraz riešila iba euroval, druhý pilier, zlého Fica a rovnú daň. Ukážte mi jedného človeka na Orave alebo na východe, ktorého by tieto témy zaujímali.

Nie je komunikovanie iba zrozumiteľných, jasných tém cestou k populizmu? To nie. Hovorím, že treba komunikovať ľuďom témy, ktoré im niečo prinášajú, a nie rast HDP a podobne. Ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny Jozeph Stiglitz nedávno zverejnil, že deväťdesiatsedem percent rastu amerických príjmov v predminulom roku si odnieslo iba najbohatšie jedno percento populácie. Potom je jasné, prečo, aj keď štatisticky rastieme, väčšina ľudí z toho nič nemá.

Ale veď pre rozvoj krajiny a blaho ľudí sú dôležité aj dlhodobé, zložité vízie, a nielen prvoplánové témy škôlky. Nemyslím si, že každodenné témy sú prvoplánové. Ľudia vedia pochopiť, že keď je naozaj zle, tak si treba utiahnuť opasok. Problém je, že to počúvali už nespočetnekrát a očakávané dobré časy stále neprišli. Skôr si myslím, že to bola práve pravica, ktorá často ponúkala jednoduché riešenia, ktoré vždy spočívali v škrtoch. Nefunguje školstvo či zdravotníctvo? Dajme tam menej peňazí a znížme dane! Na Slovensku už hádam každému musí byť jasné, že to je recept, ktorý nefunguje.

Toto je to myslenie z deväťdesiatych rokov, o ktorom sa hovorí, že v ňom zostala slovenská pravica zaseknutá. Áno, je to ideová a obsahová jednoduchosť, nekonečné opakovanie hesiel ako rovná daň, druhý pilier, hospodársky rast... ale nikto necíti, čo také úžasné za tým vlastne je. V neposlednom rade je to aj spôsob výkonu moci. Keď prišiel do parlamentu minister s nejakou novelou zákona, ktorá mala ovplyvniť život ľudí, vedel nám pomenovať vplyvy na štátny rozpočet, HDP či infláciu, ale nebol schopný poskytnúť žiadnu analýzu dosahu na životnú úroveň bežných ľudí. To bola politika - my rozkazujeme a vy môžete iba poslušne hlasovať. Za to vás potom opäť dáme na kandidátku, vybavíme nejakú dotáciu alebo funkciu. Takto sa moderná politika nedá robiť a to chce nová generácia zmeniť. Po roku 1989 sme všetci boli šťastní, že socializmus sa skončil, a húfne sme volili pravicu. Lenže také jednoduché to už nie je.

Čo by malo byť cieľom tohto neustáleho drobenia pravice? Pravica momentálne prechádza chaosom a nikto nevie, kto napokon zvíťazí a kto upadne do zabudnutia, prípadne, či sa neobjaví niekto úplne nový. Všetci len dúfame, že to nepovedie k nárastu extrémistických strán.

Čaká sa na osobnosť, ktorá dokáže spojiť všetky súčasné pravicové strany? Ťažko povedať. Isté je len to, že to už nemôže fungovať ako doteraz, keď pravica mala niekoľko kapitánov, ktorí si jasne rozdelili sféry vplyvu - Mikloš rozdával na ministerstve peniaze, Maďari ovládali eurofondy a prihrávali ich svojim starostom na južnom Slovensku a KDH malo silové rezorty, pričom všetko to bolo pod taktovkou SDKÚ.

Čo je teraz cieľový stav? Cieľ je, aby voliči znovu nemuseli znášať neschopnú koalíciu štyroch, piatich či viacerých strán, ktoré sa na ničom nevedia dohodnúť a hádajú sa o vplyv.

Je to tak, ako hovorí Procházka, že najprv sa pravica musí úplne roztrieštiť, aby sa neskôr mohla spojiť? Do značnej miery áno, len ešte nevieme, ako bude vyzerať to spojenie. Na to však máme dosť času do volieb. Za tri roky alebo za sedem rokov sa veci určite vykryštalizujú. Projekt Rada Procházku sa mi páči práve v tom, že neurobil politickú stranu proti niekomu, ale vytvoril priestor, kde sa môžu stretnúť pravicovo orientovaní ľudia a posunúť veci dopredu.

To isté deklaruje aj Žitňanská s Beblavým, tiež chcú spájať a nie zakladať novú stranu. Nepoznám ich projekt, veľa o ňom ešte nie je zverejnené. Zatiaľ je jasný iba Dano Lipšic - ten založil politickú stranu a ide do toho.

Veríte tomu, že Procházka nevytvorí neskôr stranu?Neviem, možno áno, možno ju vytvorí niekto iný. V každom prípade bude dobre, ak sa podarí dať dokopy ľudí, ktorým záleží na Slovensku.

Vzhľadom na súčasné vzťahy v pravici je vôbec možné, aby sa strany integrovali do jedného veľkého celku podľa vzoru trebárs nemeckej CDU? Starí páni toho určite nie sú schopní, vzhľadom na to, ako sú naučení robiť politiku. Oni sa nikdy nevzdajú svojich funkcií a moci. Mladí si uvedomujú, že pred voľbami bude padať veľmi jednoduchá otázka - vľavo je jeden Smer, možno s potrebou jedného koaličného partnera, a vpravo je vás koľko, osem? To je jediný argument, ktorý ich prinúti, aby sa spojili. Inak prehrajú.

Ale ani tým mladým sa nechce veľmi spájať, teraz to vidíme na Procházkovi a Lipšicovi, ako si robia navzájom ponuky, ale ani jeden nechce opustiť svoj projekt. Ešte je čas. Sme len na začiatku a konkrétny obsah všetkých vznikajúcich projektov sa len tvorí. Do volieb sa situácia ešte zmení.

Má podľa vás zmysel zakladať ďalšiu a ďalšiu pravicovú stranu?Zmysel má obsah. Strana je iba forma a sama osebe nemá zmysel. Ak niekto má dobré nápady a k tomu potrebu založiť novú stranu, ktorá všetkých prevalcuje, výborne, ja budem veľmi rád. Ale musí to mať jedinečný pozitívny obsah, potom to zmysel má.

Vy ste boli zástancom širokej koalície Smeru a jednej pravicovej strany. Nemala by byť pravica skôr alternatívou Smeru? To sú tie naše slovenské bloky, ale takto to nefunguje ani v Nemecku, ani v Rakúsku či v iných krajinách. Môžete mať dve-tri silné strany, ktoré sú pre voličov alternatívou, ale zároveň musia dokázať bez problémov spolupracovať, či už v parlamente, alebo v regiónoch. Veď aj v USA sa demokrati dokážu dohodnúť s republikánmi na konkrétnych politikách.

Nie je to zrada voličov? Záleží na tom, čo voličom sľubujete. Či im sľubujete program a presadenie konkrétnych vecí, alebo len vykrikujete, že s tými a tými nepôjdete, ani keby sa mal svet zrútiť.

Môže menšia pravicová strana presadiť svoj program v koalícii s obrovským Smerom? Môže, vždy je to vec dohody. Veď aj ten veľký Smer bude možno potrebovať partnera do vlády, a tak bude musieť aj on vyjednávať a v niečom ustúpiť.

Ostrá polarizácia slovenskej spoločnosti na ľavicu a pravicu už teda nemá opodstatnenie? Určite nie, rozdielov je už naozaj veľmi málo. Keď sa na Slovensku sedemdesiat percent ľudí hlási ku kresťanskej viere, tak by mali predovšetkým žiť podľa hesla miluj blížneho svojho, a to aj v prípade, že nosí červenú kravatu alebo zelený nos. Nemusí sa mi páčiť všetko, čo robí, ale určite pri troche vôle nájdeme veľa spoločných názorov a možností spolupracovať. Určite je to lepšie, ako neustále zákopové vojny medzi vládou a opozíciou a vyhrážky, že veď počkajte, o štyri roky si to zasa všetko prerobíme po svojom. To predsa nemá zmysel.

Premiér Fico vás aktuálne označil za klamára, pretože ste popreli existenciu Radičovej kódu a označovania lístkov pri voľbe generálneho prokurátora. Ako to bolo? Tu išlo o dezinterpretáciu mojich slov novinárkou Sme, ktorej som povedal len toľko, že v KDH sme nijakým spôsobom hlasovacie lístky neoznačovali. Čo sa dialo v iných kluboch, povedať neviem, ani to, či boli nejaké dohody na najvyššej úrovni a či naše neoznačenie lístkov nebolo ich súčasťou.

Takže vy netvrdíte, že pravica lístky nijako neoznačila? Môžem hovoriť len sám za seba a ja som lístok nijako neoznačil ani ma o nič podobné nikto nežiadal. Čo sa dialo v iných kluboch a či boli nejaké dohody, skutočne neviem.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní