Morálna povinnosť: Otec Rudolfa Schustera bol priekopníkom dokumentárneho filmu u nás, on ho nasleduje.

Exprezident Rudolf Schuster: Drienkovicu viac propagujem, ako pijem

Rozhovory
Erik Kollárik

„Rok som nemohol v spálni spať, musel som sa presťahovať ku kamarátovi,“ hovorí exprezident Rudolf Schuster o strate manželky, s ktorou sa vyrovnáva cestovaním.

V januári oslávi bývalý prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster osemdesiat rokov, no tento vek by ste mu sotva hádali. Stále aktívny, zapálený, plný energie, ba dokonca módne vyobliekaný. Ľutoval, že na stretnutie si nevzal tablet, aby nám ukázal svoje filmy z ciest do ďalekých krajín.

„Na HD-čku robím už tri roky,“ prekvapil nás moderným slovníkom. Nové, ale aj staré príhody rozprával do najmenších detailov, aj s odstupom polstoročia si vybavoval presné mená ich aktérov.

S exprezidentom RUDOLFOM SCHUSTEROM (79) sa o ženách, cestovaní i prezidentovaní rozprávali KRISTÍNA DUGOVIČOVÁ a ERIK KOLLÁRIK.

Dovoľte nám odvážnu otázku - aký krém používate?

Žiaden, nechodím ani na masáže, vôbec nič.

Za kondíciu možno vďačíte drienkovici.

Viete, drienkovicu viac propagujem, ako pijem. Ako je rok dlhý, sám ju nikdy neotvorím. Ale keď niekto príde, ponúknem ho, ako sa patrí.

A recept na jej prípravu je tajný?

Nie, robí sa z drienok a je každého vec, ako ju vypáli, ako vykvasí. Mal som ju už za socializmu ako predseda krajského národného výboru. Taký Lenárt (prvý tajomník ÚV KSS - pozn. red.) bol abstinent a vždy mi dal košom, ale pýtal si drienky v kompóte. Dal si totiž urobiť rozbor a zistil, že majú viac vitamínu C ako citrón.

Ako je teda možné, že vyzeráte podstatne mladšie než Karel Schwarzenberg, hoci ste starší?

Niečo je v génoch a niečo v tom, aký život vediete. Nikto ma nikdy nevidel pod parou, len keď som bol ako študent po skúške. Štefánka by vedela rozprávať. Veľa som športoval a ani na fajčenie ma spolužiaci, aj keď sa pokúšali, nedostali.

A keď spomínate Karla Schwarzenberga, nemal som toľko starostí s majetkami ako on. Nedávno sa však v spoločnosti ukázal s mladou priateľkou. On si to môže dovoliť, jemu sa to prepáči, pretože je šľachtic...

Neuvažujete, že by ste sa znovu oženili?

Preboha, v mojom veku? A takú ženu, akú som mal, už nikdy mať nebudem. Zlatá žena, Oravčanka, už to zoznámenie bolo zaujímavé…

Aké?

Spolužiaka, s ktorým som býval na internáte a hrávali sme druhú ligu vo volejbale, som stále naťahoval, čo sa neožení. Že ho prídem odfotiť a nafilmovať. A tak sa aj stalo. Prišiel som s malou osemmilimetrovou kamerou na svadbu, kde mi predstavil svoje dve sestry. Najprv sa mi páčila mladšia, tá druhá ma ignorovala. Zapôsobila na mňa.

Keď som si to nadránom prehodnotil, moja Irenka bola pekná, decentná, skromná a inteligentná. Potom mi dala ultimátum, že bude so mnou chodiť najviac rok a keď si ju nezoberiem, rozídeme sa. Mala svoj vek a ja tiež. Blížil sa termín, tak som išiel domov a rodinná rada zasadla, aby mi pomohla rozhodnúť, čo mám robiť.

Vy ste váhali?

Ešte som sa nechcel ženiť. Mal som dvadsaťsedem a myslel si, že by som sa musel vzdať športu. Mamke sa páčila jedna praktikantka zo stavariny. V šesťdesiatom roku sa rátalo, že bola inžinierka. Padlo teda rozhodnutie, že Irenke poviem, nech počká, a v dobrom sme sa rozišli. Rozšírilo sa to však na akadémii vied, kde som robil. Ešte aj riaditeľ mi hovoril, či som sa zbláznil, že takú ženu už nenájdem. Všetci sa mi čudovali a ja som podľahol. Tak sme sa v Primaciálnom paláci zobrali. Svadba bola v Carltone, ale svadobnú noc sme mali v studenej izbe, nekúrili, ani teplá voda nebola.

A potom ste urobili slušnú kariéru a viete, ako to s mužmi býva. O čo väčšiu moc majú, o to viac žien sa okolo nich točí.Vy ste ich nemuseli odháňať?

Celé je to o tom, či máte doma silné zázemie. A to som ja mal. Všetko mám nafilmované a tam to nepotrebuje komentár. Moja Irenka mi dôverovala, nehovorím, že ma sem-tam nepodpichla, ako tmavovláska vždy pre blondínky. A viete, koľko robilo na národnom výbore žien? Dával som ich do ťažkých vedúcich funkcií a nikdy sa mi to nevypomstilo. Ešte aj keď bola SOP vo vláde, z troch ministrov boli dve ženy.

Prečo?

Sľúbil som to a podľa mojich dlhodobých skúseností vždy obstáli najlepšie. Zrelé ženy nie sú karieristky a vždy sa dá na ne spoľahnúť.

Hovoríte, že celý svoj život máte zachytený na filmoch, kde ich skladujete?

Pod schodiskom. V kufroch od jeden do štyri. V jednotke sú ešte osmičkové filmy a diáky. Keby som potreboval niečo dokázať, môžem pustiť nielen filmy, ale aj záznamy z televízie a rozhlasu. Teraz som doniesol jeden vak plný kaziet, na ktorých sú moje rozhlasové hry a literárno-dramatické pásma.

Čo si z toho najčastejšie púšťate, keď máte doma chvíľu čas?

Vlastné veci nikdy, ak niekto nepríde a nechce niečo vidieť.

Nebývate nostalgický?

Odkedy zomrela manželka, dcéra staré veci vidieť nechce. Ale syn a vnučky áno. Chcú vidieť napríklad otca, ako malý behal po dome.

Vieme, že stratu manželky ste pred piatimi rokmi znášali veľmi ťažko. Keď si ju teraz pripomínate filmami, aké máte pocity?

Už som sa troška pozviechal. Ale rok som nedokázal spať v spálni a doteraz zostalo všetko zachované tak, ako bolo. Ani dcéra, ani ja si nedovolíme na nič siahnuť. Rok som býval u kamaráta, aby som to prekonal. Každý deň som zaspával s tým, že to nie je pravda. Stalo sa to zo dňa na deň a nemusela zomrieť. Už to viem. Krvácala jej aorta a nezbadali to.

Dcéra, ktorá je lekárka, prednášala v Buenos Aires, syn bol v Egypte na dovolenke. Sedel som pri nej a sestry mi povedali, že jej krváca sonda, lebo hýbe nohou. A ja som ešte žartoval, Irenka, buď pravičiarka, nemusíš ľavou hýbať.

Doniesol som jej vázu a kvety, žartoval som a tešil sa, že už je všetko v poriadku. V skutočnosti som ju videl naposledy. No a potom jej to prasklo. Bol som tam do noci, kým neumrela. Už som vedel, že sa jej nedá pomôcť.

Boli ste s ňou do konca?

Sedel som na chodbe a čakal na zázrak. Kardiológ Viliam Fischer bol na ceste, ale hovoril mi - Rudo, idem len na útechu. Povedal som mu, útechu nepotrebujem. Tak sa vrátil.

To bol teda hlavný dôvod, prečo ste sa znova tak rozcestovali.

Hľadal som náhradu, bolo to stále vo mne.

Ako cestovateľ a bývalý prezident potrebujete veľké pohodlie?

Na Čukotke, kam idem teraz, pohodlie nenájdem.

Šetríte, aby ste mohli cestovať viac?

Mám výhodu, že moje deti sú tak vychované, že to málo, čo som si našetril, mi dovolia minúť na cesty. Pomáham im, ako môžem, ale vždy si nechám i na cestovanie a na pohreb. Akoby som to bol cítil, vybavil som dopredu hrobové miesto. Rehoľníci, ktorí majú starý cintorín v Košiciach, povedali, že nebudú ležať vedľa komunistu. To sa ma po tom všetkom, čo som pre Košice urobil, dotklo.

Ale potom to dal arcibiskup do poriadku. Už ma tam len položiť.

Ale ešte máte plno plánov, chystáte sa znova do Brazílie.

Aj s vnučkou, ktorá nedá pokoj. To však neznamená len pozrieť Rio de Jainero a Sao Paulo, ale aj vnútrozemie - Pantanel, Rhondoniu, Amazonas a indiánsky kmeň, ktorý už v roku 1927 navštívil môj otec a dvaja strýkovia.

Britská expedícia Harrisona Fawcetta sa tam vtedy stratila, len čo vošla do džungle, a naši sa vrátili. To bolo šťastie. Potom som tam bol s deťmi a manželkou. Vnučka by bola štvrtá generácia Schusterovcov, čo je vo svete rarita.

Nedávno ste si odbehli na južný pól a až po vás sa tam vydal anglický princ Harry. Čo na to hovoríte?

No nič, za nami pôjdu iní. Veď aj Amundsen súperil pred sto rokmi so Scottom. V múzeu na Novom Zélande som nakrútil artefakty z tohto obdobia do filmu. Všade chodím pripravený, inak by som bol odkázaný na to, čo povedia sprievodcovia. Keď nevedia odpovedať na moje otázky, zistím, že sú to len naučené verklíky. Preto nikam nechodím so skupinami. Navyše si musím vyberať, kde koľko času strávim, nie čo mi kto nakáže.

Teraz je módne lietať na cesty okolo sveta, o tom ste neuvažovali?

To je len na to, aby ste sa tým pochválili. Keby som si spočítal kilometre, ktoré som precestoval, zemeguľu som obišiel niekoľkokrát. Neláka ma to napríklad ani do Afriky, a to ma tam koľkokrát pozývali. Ako prezident som navštívil Alžírsko a Egypt, ale ako cestovateľ som tam už nešiel. Len čo spoznáte ďaleký sever za polárnym kruhom, tomu už neodoláte.

Keď som ukazoval otcovi filmy z Brazílie, povedal, že ani po šesťdesiatich rokoch, keď tam bol on, sa nič nezmenilo. A to som u Indiánov videl bicykel, pušku aj vysielačku, ktorú dostali od vlády, aby si mohli privolať pomoc, keby ich prepadli. Inak žijú takisto ako predtým. Na kanadskom severe som bol v deväťdesiatom druhom a znova v roku 2008. Predtým som chodil po ľadovci a teraz tam rastú kvety. Tam vidíte, ako rýchlo pôsobí otepľovanie.

Chodíte po ďalekých krajinách, máte dostatočne zmapované i Slovensko?

Viem, na čo narážate. Všetci by mali najprv poriadne poznať Slovensko a potom sa vydať do sveta. Môžem povedať, že mám množstvo fotografií, filmov aj diákov zo Slovenska a patria k mojim najmilším. Ale robiť výstavy, keď nie je o ne záujem, je ťažké.

Povedia mi, načo ukazujem fotografie zo Slovenského raja, keď to máme pod nosom. Donesiem tablet a ukážem vám ozvučené filmy z mojich začiatkov. Začínal som na čiernobielych. Najhoršie však boli farebné filmy ORWO z NDR, ktoré strácali farbu. Dnes sú červenomodré, ale prehral som si ich na DVD.

Ste tuším fanatik do techniky.

Veď musím ísť s dobou, naučil som sa aj strihať cez počítač. Keď idem do strižne a režírujem to, ako by som dával pokyny? Idem na digitálne kamery, s hádečkom robím už tri roky. Jednu kameru som zničil na severnom póle, vtedy mi do nej vošla slaná voda. Ako náhradu som mal so sebou aj menšiu, takže zachytené to je, ale nie tak kvalitne.

Nelákalo vás cestovať po univerzitách a prednášať?

Nie, stále prednášate tú istú tému a ja mám rád zmenu. Vždy niečo nové poznať a vidieť. A hlavne zdokumentovať. Ľudia hovoria, že takéto filmy si môžu pozrieť aj na Discovery, ale môj otec sa stal priekopníkom dokumentárneho filmu na Slovensku. Cítim morálnu povinnosť byť jeho pokračovateľom.

Severný, južný pól, Brazília, o chvíľu letíte do Kyjeva. Naopak, exprezidenta Michala Kováča sužujú zdravotné problémy, aj prezident Ivan Gašparovič pôsobí občas unavene. Čím to je?

Keby som sa chcel porovnávať, dopustil by som sa chyby. Každý sme iný. Pán prezident Kováč má iné prednosti, ktoré ja nemám. To isté platí aj o prezidentovi Gašparovičovi.

Čo hovoríte na jeho brbty? Vy ste občas povedali, čo ste možno nemali, iba zámerne.

Priznávam, znepriatelil som si ľudí. Som Kozorožec, tvrdohlavý, ale nikdy som nepodvádzal, nikdy som nekradol, nikdy som neprivatizoval. A keď som niečo povedal, tak som si za tým stál a pykal za to. Vždy som hlásal, že ak sa priznáš na súde, je to poľahčujúca okolnosť a dostaneš menší trest. Raz mi jeden predseda okresného súdu hovorí: Rudo, veď opak je pravda. Na súde treba zapierať do posledného dychu, lebo keď sa priznáš, hneď ti naparia trest.

Vy ste si vraj ako prezident nemohli dovoliť byť vtipný. Prečo?

Lebo to hneď použili proti mne.

Ale vždy ste boli žoviálny, nie?

S prezidentmi, s ktorými som si rozumel, sme aj žartovali. Už odmalička som bol známy ako estrádnik. Obstáraval som kultúrne programy na zábavách v Medzeve, aby sa nezvrhli do pijackej zábavy. To, čo sa odohralo v mestečku, som kriticky nahral do skečov a vystupoval s tým. Vždy to zafungovalo.

Prečo ste sa vlastne nestali hercom?

Už ako štvrták meštianky som v Medzeve súťažil v tvorivosti mládeže, hral som za tri organizácie, všetko hlavné úlohy. Komisia ma vyhodnotila ako veľký talent a mohol som ísť do košického divadla. Mamka bola nadšená, otec však povedal - najprv remeslo, potom môžeš robiť aj komedianta. Bál som sa mu oponovať a dlho ma to mrzelo, ale nakoniec mal pravdu.

Chodil som do nemeckej školy a keby som prešiel do slovenskej, prepadával by som ako hrom, pretože slovenský jazyk som dobre nevedel. Teraz vám prezrádzam vojenské tajomstvo. V starom režime by som nikdy nebol členom komunistickej strany, keby boli vedeli, že som chodil do nemeckej školy.

Váš materinský jazyk je nemčina?

Doma sme hovorili po mantácky, čiže dialektom karpatských Nemcov zo Spiša. V škole som bol vždy vyznamenaný a divadlo som, samozrejme, začal hrať v nemčine.

A kedy ste sa naučili slovenský pravopis?

Štyri ľudové som mal nemecké, slovenčinu sme sa učili dvakrát týždenne zo šlabikára. Potom k nám poslali učiteľov, ktorí po nemecky nevedeli ani slovo. Nič sme im nerozumeli. Dostali sme vysvedčenie s nápisom „pre neznalosť slovenského jazyka neklasifikovaný“. Syn ho raz našiel a hovorí - ocko, čo to je? Nikdy som o tom pred deťmi nehovoril. Takto našiel aj diák z Modrého kostolíka, kam sme sa s Irenkou počas svadobnej hostiny odišli odfotiť. Od strachu som to vtedy tak schoval, že to hľadám doteraz.

Ale hercom ste sa aj tak nestali.

Keď som prišiel na vysokú školu do Bratislavy, v Mladej garde som nahovoril konferenciera Freda Návrata na estrádu. Napísal som scenár Plačlivej princeznej, ktorú hrala začínajúca speváčka Oľga Szabová. Mala šestnásť a spolužiaci mi závideli. Hral som jej dvorného šaša, ktorý ju ako jediný rozveselil.

Nezaľúbila sa do vás?

To nehrozilo. Druhá časť sa však volala Uvedomelý smiech, a v tých časoch už názov provokoval. Vytvorili komisiu, samozrejme, rektor sa zľakol a ďalšie estrády zakázali. Mňa hodnotili ako talentovaného herca, až na tú „východniarsku výslovnosť“. Čo bola hlúposť, lebo po východniarsky som vôbec nevedel.

Možno vďaka tomu ste neskôr ako hlava štátu našli spoločnú reč s rakúskym či nemeckým prezidentom.

Ešte za socializmu som s nemeckým veľvyslancom rokoval cez tlmočníka, hoci som mu všetko rozumel. To boli také trápne situácie. Košice nadviazali spoluprácu s nemeckým Ruppenthalom, kde som sa vtedy skamarátil s budúcim prezidentom Rauom.

Dnes už môžem povedať, že Nemci nám veľmi pomohli pri vstupe do európskych štruktúr. Ale aj starý pán taliansky prezident Carlo Azeglio Ciampi ma mal veľmi rád. Chcel som ho zobrať do hámru, ale, chudák, povedal, že už nevládze. Tak prišiel ku mne do košického bytu. Rozprával, že deň predtým obedoval s pápežom a keď spomenul, že ide na Slovensko, celý čas sa rozprávali o mne.

Mal skutočne tak rád Slovákov, ako sa hovorilo?

Prvý raz ma hneď objal. Mal sedieť na vyvýšenom mieste na pódiu, ale dal príkaz, že chce byť na rovnakej úrovni ako ja. Pamätám sa, že sme rokovali medzi štyrmi očami. Predseda vlády Vatikánu kardinál Sodano ma hneď potom spovedal, buď po nemecky, alebo po anglicky, kedy sa mu ako chcelo.

Povedal som, že sme sa okrem iného dohodli, že do roka bude ratifikovaná zmluva s Vatikánom. A on na to - pán prezident, urobili ste veľkú chybu, nestane sa to a pokazíte si meno. Už tu bol jeden taký prezident, ktorý sľúbil to isté a trvalo to štyri roky. Povedal som, ja nie som Walesa. Zasmial sa a ja som sa vrátil domov.

Zavolal som Mikiho a Bugára, ktorí mi hovoria - Rudo, to si nemal sľúbiť, to nám neprejde. Tak som potom hovoril s niektorými poslancami opozície a nakoniec prešlo.

No tak to vám veľmi pekne ďakujeme, išlo o kontroverznú zmluvu.

Nehovorím o jej obsahu, ale o tom, čo sa stalo. Bol december a ja som volal Sodanovi, že môžem priletieť na ratifikáciu. Dvakrát si overoval, či je to naozaj pravda. Nato hovorí - teraz je milénium, neviete, čo je vo Vatikáne. Eminencia, je to na vás, ja som si úlohu splnil. On nie, to musíme spraviť.

Priletel som do Vatikánu, na palube boli zastúpené všetky politické strany, cirkvi a náboženské skupiny. Vznikol ďalší problém, kto pôjde k Svätému Otcovi, lebo určili len pätnástich. Nakoniec som tam dotiahol celé lietadlo a bolo to dobré. Ako by som ja bol takú Malíkovú z delegácie vylúčil?

No dobre. Ale ako teraz hodnotíte škandály Vatikánskej banky a podobné prešľapy?

Myslím si, že cirkev by mala ísť trochu s dobou, nemôže pokračovať po starých cestách.

A s ktorou hlavou štátu vás ešte spájal podobný zmysel pre humor?

S Kwasniewským. Zoznámili sme sa ešte v čase, keď som bol primátorom Košíc. Na večeri mi povedal - ty raz budeš prezident. Potykali sme si a hodinu meškal s odletom. Keď bola niekde večera, my dvaja sme boli vždy tí, čo udávali tón a žartovali. Keď som neskôr niečo potreboval, zblížil ma s Bushom aj s Clintonom.

Aký bol medzi nimi rozdiel v osobnom kontakte?

Bush bol priamočiarejší, Clinton bol viac diplomat.

A ako ste vychádzali s Václavom Havlom? Vy ste žoviálny extrovert, on bol skôr intelektuál introvert...

Musím povedať, že veľmi dobre. On tvoril aj ja som tvoril. Ale rozumeli sme si aj politicky. Ako prvý hosť som bol aj v jeho novej kancelárii, dali sme si šampanské a pokrstili ju. Vtedy zavolal Dienstbiera, aby ma vymenoval za veľvyslanca do Kanady. Mečiar si myslel, že keď ma bude strašiť trestným oznámením, zložím zbrane. Václav Havel bol na mojej strane, povedal, že keď nemajú dôkazy, robia to ako komunisti.

Bol Vladimír Mečiar taký hrozivý alebo veľa robil aj jeho aparát, ktorý sa mu chcel zapáčiť?

Aj, aj. Mečiar nebol hlúpy, ale na druhej strane neznášal konkurenciu. Len čo sa začal niekto ukazovať viac, než bolo treba, dostal sa do nemilosti. Preto od neho odišli mnohí, Kňažkom počnúc.

Keby Robert Fico kandidoval za prezidenta, volili by ste ho?

To nebudem komentovať, to by som sa hneď začleňoval.

Za tie roky, čo ste boli v politike, ktorého slovenského politika ste považovali za najschopnejšieho?

Ideálny nebol ani jeden, všetci robili chyby. Aj Mečiar bol spočiatku pozitívny, kým nezistil, že môže o všetkom rozhodovať sám. Také sklony však mali mnohí. Vidíte, ako s jedlom rastie chuť alebo ako chutí moc.

Zmenila sa u nás politická kultúra odvtedy, čo ste z politiky odišli?

Áno, zhoršila. Je to tým, že do politiky prichádzajú nepripravení ľudia. Je to ako na divokom západe. Každý si robí z parlamentu to, čo chce.

Čiže dobre už bolo aj v politike?!

Veď dnes sa nikdy nestane, aby opozícia niečo presadila. Ak príde s dobrým návrhom, z princípu sa to neschváli. Prečítajte si moje staré prejavy, na ktoré som dostal toľko kritiky, či sa naplnili, alebo nie. Čo sa týka privatizácie plynární a tak ďalej.

Vždy ste si ich písali sám?

Na prejavy do parlamentu som dostával len podklady. Ak nepočítam novoročný prejav, ktorý je skôr slávnostný, mal som možnosť prihovoriť sa ľuďom len raz do roka bez toho, aby ma niekto prerušoval.

Keď sme sa rozprávali s kňazom Antonom Srholcom, povedal, že politici na Slovensku by mali konať tak, aby ich v penzii nikto na ulici neopľúval.

To je pekne povedané.

Keď vy idete po ulici v Košiciach, čo sa deje?

Verte mi, oslovujú ma najmä mladí ľudia. Nepotrpím si na to, lebo aj ja som urobil chyby.

Dôchodcovia sa na Slovensku sťažujú na dôchodky, môžete prezradiť, aký ho máte vy?

Nebudem o tom hovoriť, ale už prezident Kováč písal, že ich máme najnižšie spomedzi prezidentov v okolí.

Viete z neho vyžiť?

Pozrite sa, ja som skromný človek. Aj teraz si nosím mrazenú stravu z Košíc, keď som tu v Bratislave. Do reštaurácie idem, len keď sa mám s niekým stretnúť. Ako teraz s vami.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
  • Erik Kollárik