V novom: F. Chmelár pózuje s oblečením, v ktorom sa Slováci predstavia v Londýne. Je inšpirované čičmianskou ľudovou kultúrou.

František Chmelár o slovenskej výprave: Hŕstka, ale kvalitná

Šesť medailí, z toho tri zlaté. Slovenský šport sa z posledných letných olympijských hier v Pekingu v roku 2008 vracal s najlepším výsledkom v ére samostatnosti. Paradoxne, v časoch, keď to s ním ide dolu vodou. Prezident Slovenského olympijského výboru FRANTIŠEK CHMELÁR (66) si pred úpadkom nášho športu oči nezatvára, no zároveň neprestáva veriť, že je v silách výpravy zopakovať výsledok z Číny. O očakávaniach aj chorobách slovenského športu sa s ním zhováral RASTISLAV HRÍBIK.

Čo budete považovať za úspech slovenskej výpravy na olympiáde v Londýne? Ak nebudeme horší, ako sme boli naposledy. A to nám pekinská olympiáda skutočne vyšla. Teraz nás síce bude menej, no kvalita vo veľkej miere ostáva. Mnohí športovci sú na hranici vekovej únosnosti, ale Martikán je stále Martikán a Hochschornerovci sú Hochschornerovci.

Bude to na úspech stačiť?Potrebujeme aj trochu šťastia. V streľbe aj vo vodnom slalome stačí malá chybička a je po všetkom.

Vidíte šancu na slušný výsledok aj v iných športoch? Aj kanoisti sa vedia na vrchol sezóny pripraviť. V atletike by čosi mohol dokázať Libor Charfreitag. Je to inteligentný športovec, len musí byť zdravý a vo forme. To isté platí aj o chodcovi Matejovi Tóthovi. U ostatných ťažko predpokladať zázrak. Ani v plávaní asi veľa nedosiahneme. Džudista Milan Randl by potreboval dobrý žreb na prvé dve kolá, aby nenarazil na nejakých šampiónov. Potom je možné už všetko. To platí aj pre ostatné športy, ako napríklad tenis.

Slovenskému olympijskému výboru šéfujete už trinásť rokov, čaká vás už štvrtá letná olympiáda. V čom bude pre vás iná ako tá minulá? Londýn je svetová metropola, z hľadiska logistiky a organizácie aj vďaka perfektnej práci organizačného výboru hier je vybavovanie potrebných náležitostí v porovnaní s minulosťou jednoduchšie. Na druhej strane, u nás sa toho zmenilo veľa. Máme nového ministra, vymenila sa administratíva. To všetko akoby obmedzovalo naše pole pôsobnosti.

Zamyslený: Slovenský šport má problémov viac než dosť - tvrdí šéf našich olympionikov.Foto: TASR

V čom najviac? Napríklad v nominácii. Naše názory, koho na olympiádu poslať a koho nie, sa príliš neakceptujú. Ministerstvo si stanovilo administratívny prístup, stanovilo kritériá a hotovo. Tým sa to pre nich končí. Aj to do istej miery zavinilo, že nás bude v Londýne tak málo. Ak by sme mali šancu na aktívnejší vstup do tvorby tímu pre OH, asi by to bolo lepšie.

Čo sa s tým dá robiť? Považujem za dôležité niesť určitú mieru zodpovednosti za ich prípravu. My sa snažíme riešiť denné problémy športovcov, aby cítili podporu. Keď už nie finančnú, tak aspoň morálnu. Aj tak však niektorí riešia veci priamo s ministerstvom školstva, pod ktoré šport spadá.

Šport je v posledných rokoch v spoločenskej hierarchii až príliš zatlačený do úzadia. Čím to je? Môže za to obojstranné negatívne pôsobenie. Na jednej strane je spoločnosť, ktorá chaoticky rieši všemožné politické a ekonomické problémy. Chaotické je to preto, lebo neexistuje kontinuita. Každé štyri roky sa menia priority, štátna administratíva, vláda. Každé štyri roky sa začína odznova a to sa dotýka aj športu. Na druhej strane si za to šport vo veľkej miere môže sám - svojou nejednotnosťou, sebeckosťou. Každý rieši len vlastné problémiky, nie zásadné problémy športu.

A to sú? Športová špička sa odcudzila členskej základni. Ten základ je dnes chudobný, podvyživený, nedocenený, deprimovaný. Mám na mysli predovšetkým kluby a zapojenie obyvateľstva do ich činnosti. Nemáme trénerov, organizátorov, podujatia. Všetkého je akosi menej a menej a niet nikoho, kto by ľudí do športu začleňoval. Na druhej strane často niet dosť možností, ako fi nančne pomôcť regiónom a klubom.

Čo sa s tým dá robiť?Je to oriešok, ktorý musíme rozlúsknuť. Vrátiť sa k všeobecným univerzálnym a pôvodným princípom športu, čiže viac rešpektovať človeka, ktorý to chce robiť. Snažiť sa mu pomôcť. Možno potom príde náprava, lebo zatiaľ sa len dokola bavíme o tom istom probléme. Skutočnosť, že máme málo peňazí pre Martikána a že Hochschornerovci nemajú na novú loď, problém síce je, ale prečo u nás existuje len sto slalomárov a prečo sú navyše oddelení od rýchlostných kanoistov a ešte okrem toho máme i zväz vodáctva a raftingu, to už nikto nerieši. Pýtam sa, prečo sa špička tak veľmi oddelila od bežných vodákov, keď práve z tej základne sa v minulosti vynorila? To je choroba, ktorá nás trápi aj v gymnastike, lyžovaní či atletike.

Ako k tomu došlo? Zaujímali sme sa len o tú špičku. O talentovaných, aby mali výsledky. Ostatných sme zavrhli, nevšímali si ich a dnes, bohužiaľ, konštatujeme, že už aj špička je menšia. Všetkého je akosi menej. Bola chyba, že sme s tými, čo nesplnili očakávanie, nerobili ďalej. Nerobili na tom, aby z nich boli dobrí tréneri, začlenení do ďalšej činnosti športu. Len minimum slovenských zväzov má dnes komisiu športovcov. A prečo? Boja sa ich?

Čo sa s bývalými športovcami potom deje? Strácame ich. Už sa k športu nevrátia. Majú ho plné zuby, rovnako ako aj ľudí, ktorí v ňom pracujú, a to je veľká škoda. Ich potenciál, ktorý rokmi športovania nadobudli, tak zostáva vo väčšine prípadov nevyužitý.

Nezaráža vás skutočnosť, že z mladých športovcov, ktorých čaká v Londýne olympijská premiéra, má reálnu nádej byť medzi najlepšími hádam len cyklista Peter Sagan? Má to viacero príčin. Sagan je mimoriadny talent a skutočne skôr výnimka, že sa tak rýchlo prebil do svetovej špičky. Lebo tam niekde asi už je. Na druhej strane, u väčšiny ostatných to musí byť jednoducho vytrvalá dlhá práca podporená trpezlivosťou. A ani potom nemáte istotu, že z vás niečo bude. Že budete majstrom sveta alebo sa nejako zaradíte do špičky.

Už viac ráz ste dali najavo sklamanie z príliš úzkej slovenskej olympijskej výpravy. Platí, že ustupujeme z pozícií? Ustupujeme. Nemôžeme sa tváriť, že sa nič nedeje. My stojíme, svet ide. Niekedy si to neuvedomujeme, ale konkurencia vo svete rastie. Dnes je všetko globalizované, aj malé krajiny už majú know-how a poznajú metódy, ako svoje talenty pripraviť na veľké podujatia. Ak majú peniaze, dokážu si kúpiť dobrých trénerov, ba aj športovcov. Navyše, Medzinárodný olympijský výbor podporuje chudobné a rozvojové krajiny. Dáva im šancu legálne si vybojovať účasť. To všetko spôsobuje, že reálnych adeptov na medailové pozície pribúda. Aj z netradičných krajín, od ktorých by sme to v minulosti neočakávali.

V ktorých slovenských športoch ste čakali v predolympijských mesiacoch lepšie výsledky? Trochu sklamaný som z atletiky. Tiež som veril, že z plavcov aspoň dvaja dokážu splniť ostré A-limity a aj v zápasení sme mohli niečo dosiahnuť.

Čo je nutné urobiť, aby sa náš šport aspoň trochu zdvihol? Žiada si to radikálnu zmenu. A tá musí ísť od základu. Od klubov, ktoré musia fungovať oveľa efektívnejšie. Darmo žiak zabehne stovku za 11,50 sekundy a učiteľ bude nadšený, keď sa potom nenájde atletický klub, v ktorom by mohol pokračovať a rozvíjať svoj talent. Bez perspektívy to nejde. A pokým toto nevyriešime, bude špička ešte užšia a medzera medzi ňou a základňou ešte väčšia.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní