Kto brzdí Perinbabu 2? Jakubisko odhaľuje špinavé pozadie

„Príbeh chcem urobiť ešte okázalejší a ešte silnejší. Na Slovensku robia všetko pre to, aby som ju nenatočil. Je to horšie ako za komunizmu,“ tvrdí režisér Juraj Jakubisko o pokračovaní legendárnej rozprávky

Veľkolepé pokračovanie slávnej Perinbaby je hotové, scenár napísaný, obsadenie vybraté. Chýba jediné. Peniaze. Na dlhoočakávaný film už odobrilo finančné dotácie niekoľko štátov, no Slovensko nie. Ba naopak, vyzerá to tak, že zodpovední robia všetko pre to, aby Perinbaba „dvojka“ nikdy neuzrela svetlo sveta. JURAJ JAKUBISKO (74), ktorý nedávno dostal od českého prezidenta Zemana najvyššie štátne vyznamenanie, opísal pozadie celej kauzy i detaily zo scenára v exkluzívnom rozhovore s KAROLOM BUSTINOM.

Ako by mala Perinbaba 2 vyzerať?

Bude to svetová rarita. Nová triková digitálna technológia oživí dve hlavné predstaviteľky - Giuliettu Masina ako Perinbabu, ktorá vládne na svete snehom, a Valériu Kaplanovú, ktorá vládne nad ľudskými životmi ako Smrť. Aby sa stali druhýkrát nesmrteľnými.

A čo ďalšie postavy?

Jedným z úspechov pôvodnej Perinbaby bol hlavný hrdina Jakubko, ktorý sa ničoho nebál. Dnes by sme ho nazvali akčný hrdina. Deti si ho ihneď obľúbili. Štafeta sa posúva a v novom príbehu bude hrdinom syn Jakuba a Alžbetky Lukáš. Ako jeho otec Jakub i on ide hľadať do neznámeho sveta šťastie a lásku. Pri dobrodružstvách, ktoré prežíva, ho postretne množstvo zázrakov, bizarných postáv i zvierat.

Ako bude pokračovať príbeh Lukáša?

Nechcem príliš prezrádzať. (Úsmev.)

Aspoň naznačte…

… prvý film sa končí svadbou Alžbetky a Jakuba vo veternom mlyne. Druhý sa začína na tom istom mieste, odkiaľ sa Lukáš vyberá do sveta. V rozprávke musí byť fantázia. Myslím si, že Perinbaba poteší v kinách nielen deti, ale i tých, ktorí po tridsať rokov s Perinbabou dospievali. (Úsmev.) A nie je ich málo… Uvedomujem si, že je to veľké očakávanie a chcem urobiť príbeh ešte okázalejší, fantazijnejší a ešte silnejší. Pri klasickej rozprávke ako napríklad pri Červenej čiapočke či Perníkovej chalúpke viete, ako sa príbeh skončí. Pri Perinbabe neviete. A súčasná technológia mi dovolí robiť zázraky, o ktorých sme my filmári iba snívali.

A pyrotechnika?

Aj tej bude dosť. Aj ohňostrojov i akčných scén.

Už ste si našli exteriéry. Aký máte z lokalít pocit?

Šesťdesiat percent filmu nakrúcame na Slovensku. Na Spiši sme objavili množstvo krásnych lokaliít a stretli ohromných ľudí! Napríklad Kežmarčania sa tak na nás tešia, že pre komparz do filmu nafotili celé albumy mužov, žien a detí a poslali nám ich. Ku každej fotografii poslali výšku, váhu, veľkosť topánok - kvôli kostýmom. Tam začneme robiť veľké scény. Všade, kam som vkročil, mi ľudia vychádzali v ústrety a videl som, ako na Slovensku ľudia túžia po pokračovaní tohto, dnes už kultového filmu.

Aký môže mať absencia rozprávok dosah na deti a mládež?

Tým, že Audiovizuálny fond na Slovensku ako svoju vlajkovú podporuje finančne iba filmy vopred odsúdené na divácky neúspech, vyháňa slovenským filmárom divákov z kina. A tým vytvoril dojem, že na Slovensku nie je možné natočiť úspešný film pre veľké filmové plátno, čomu uverili aj politici. A tak, keď sa uvedie slovenský film do kín, divák sa prežehná. Vládne politické strany sa neustále oháňajú národom a jeho blahobytom, ale čo urobili pre duševné bohatstvo svojho národa? A čo urobili pre svet fantázie detí, ktoré sú budúcnosťou tohto národa?

Vytvorili ekonomický a kultúrny priestor, v ktorom sú odchované na amerických filmoch a americkej kultúre, ktorá v skutočnosti neexistuje. A tak v osemnástich rokoch mladý človek naplnený touto stravou slovenskú už nebude potrebovať. Film v takom malom štáte nemôže vzniknúť iba preto, aby sa otáčali peniaze.

Ale preto, aby vzniklo naše umenie, ktoré diváka naplní úžasom. Často sa pýtam sám seba - je to náhoda alebo skutočne chceme položiť svoju vlastnú kinematografiu na lopatky? Pretože dnes Audiovizuálny fond podporuje iba filmy, ktoré chce vysielať televízia. Keď som začínal, filmov bolo málo a divákov veľa. Teraz je slovenských filmov veľa, ale divákov, ktorí by ich chceli, málo. Určite nie je chyba v nich. (Smiech.)

Na akých rozprávkach ste vyrastali vy?

Ako dieťa som chodil so sestrou do kina v nedeľu na rozprávky. Lístok stál dve koruny a ešte sme mali po päťdesiat halierov na „krachelku“ - limonádu. Prvé filmy boli ruské rozprávky ako Čarodej Karamor alebo kreslený Guliver. Teória bola, že na každom prázdnom sedadle akože sedel triedny nepriateľ. V niečom boli poučné i pre moju dospelosť. Pamätám si, ako k ležiacemu Guliverovi uháňa policajné auto a občania šeptajú: Tiše, tiše, éto mašina velikovo šéfa polície. Pochopil som, že keď ide veľký šéf alebo policajt, treba byť ticho. Bola to dobrá výchova (Smiech.).

Jedna rozprávka sa páčila všetkým i dospelým - Kamenný kvietok. Obdivovali sme, ako Rusi vedia nakrútiť nádhernú rozprávku, ale nepadlo ani slovko o tom, že ju natočili vo filmových ateliéroch u nás, na Barrandove. Keď som mal asi desať rokov, zobral ma otec na americký film Alibaba a 40 zbojníkov. A tam bola fantázia, ktorú som v našich rozprávkach nevidel. To bol úžas, videl som iných ľudí v orientálnych kostýmoch, so zakrvavenými mečmi v rukách, ale hlavne lietajúce koberce.

A ja som si myslel, že takto vyzerá Amerika. A čo sa stalo? Tete, ktorá nám z Ameriky posielala pre nás deti vtedy nevídané dobroty ako žuvačky, som napísal: „Milá americká babka, prosím, neposielaj mi už žiadne zázračné žuvačky, ale pošli zázračný americký lietajúci koberec.“ Takže, aký to má vplyv na dieťa? Detská myseľ je vlastne nový počítač a vy ho programujete. Tie rozprávky sú programy, ktoré vchádzajú do detských hlavičiek. Preto detská duša a rozprávky sú veľmi dôležité. Či do nich zasejeme naše tradície, humor, jas a radosť, a to s vierou, že všetko na svete je možné.

A taktiež láska.

Ako deti nám nikdy nenapadlo, že keď budeme po niekom strieľať, že je to zábava. Naopak. Babička, ktorá ma vychovávala, ma učila úcte k ľuďom, k práci i k chlebu. Keď mi spadol krajec chleba na zem, musel som ho pobozkať. Rozprávka by mala vniesť do detského sveta morálku a nie skúsenosť, že čím viac postavičiek zastrelím, tým som chytrejší.

Dobrá rozprávka, ktorá má morálku, je pre deti príprava na celý život. Aký človek z neho vyrastie. Či to bude ten, kto bude zo svojho okolia veci násilne odstraňovať a myslieť si, že všetko sa dá kúpiť. A to, čo je u človeka nesmierne dôležité - veci riešiť tak, že svet okolo seba i seba môžete pretvoriť, zmeniť k lepšiemu -, sa vytratí. Pre nás bola až hanba povedať, že peniaze sú ako tvorba. Dnes sme sa dostali do doby, kde už deti učíme, že všetko sú iba peniaze.

Dieťa potrebuje fantáziu, aby verilo, že príde ešte niečo lepšie a zvláštnejšie a že sny sa plnia. A to je pre život človeka najdôležitejšie. Prirodzenosťou dieťaťa je, že má sny, verí na lásku, verí rodičom a verí, že svet je dobrý a patrí mu. Bojím sa, že príbehy, v ktorých je príliš veľa násilia a nesplnených snov, pomáhajú vynikať generácii, ktorá nemá nijaký cieľ a žije len pre určitú chvíľu.

Kedy sa diváci môžu dočkať pokračovania Perinbaby?

Celé roky som dostával listy od divákov, ktorí ma nabádali, aby som natočil pokračovanie. Nevedel som si však predstaviť Perinbabu bez Giulietty Masina, ktrorá už nebola medzi nami. Giulietta sa stala symbolom nesmrteľnej bytosti, ktorá nám prináša zimu. Tridsať rokov bavila deti, nielen na Slovensku, ale i v Nemecku a Taliansku. Tým, že ju znovu vzkriesim, jej nesmrteľnosť sa predĺži o ďaľších tridsať rokov. Možno...

Prečo možno?

Pretože dnes na snoch nezáleží. Keď som pripravoval film o Svätoplukovi, o našich slovanských dejinách, všetci sa pochytali za ruky, filmári, novinári, politici, len aby zabránili vzniku tohoto veľkolepého projektu. Fond nepodporil výrobu ani takou čiastkou, akou bežne podporuje ostatné. A ja som si naivne myslel, že bude hľadať cestu, ako tento národný projekt podporiť viac.

Mali sme amerického koproducenta, vďaka ktorému by sa dostala naša história do kín na celom svete. Dával päťdesiat percent rozpočtu, zvyšok Rusi, Ukrajinci, Poliaci a dokonca aj Česi. No my sme nevedeli získať povinných desať percent rozpočtu na Slovensku ako hlavní producenti. Robíme film o našej histórii a nedostaneme štátnu finančnú podporu doma.

Kto za to môže?

Audiovizuálny fond, ktorý ako jediný na Slovensku rozdeľuje verejné prostriedky na kinematografiu, dal v roku 2014 do svojich cieľov a priorít na získanie podpory na filmový projekt tému stredoeurópskych dejín dotýkajúcich sa dejín slovenských. Grant dostal film českého začínajúceho režiséra o Jánovi Masarykovi (nie o Tomášovi G. Masarykovi). Takže som pochopil, že pre Slovensko je to dejinne dôležitejšie.

Viac ako prvý štátny útvar Slovanov za vlády Rastislava a Svätopluka, viac ako začiatok našich slovenských kultúrnych dejín či prechod z dôb pohanských do doby kresťanskej, viac ako prínos Cyrila a Metoda, na ktorý sa odvolávame dodnes. Grant vo výške, ktorá je bežná a na začatie nakrúcania bola potrebná, sme nedostali. Paradoxné je, že teraz, keď predsedáme EÚ, sme sa už mohli na summite pýšiť svojimi dejinami i umeleckými schopnosťami.

Lenže váš americký producent, ktorý mal dať 23 miliónov eur, zomrel, Slovanská epopej padla a vy ste sa začali venovať Perinbabe 2.

Áno. Ani on sa nedočkal podpory zo Slovenska. Zomrel skôr, než mohol do našich dejín investovať. A s Perinbabou to na fonde vyzerá rovnako. Slovenskú rozprávku podporil český fond a slovenský iba hľadá dôvody prečo nie. Najskôr som Perinbabu nazval Sedmonohý Lukáš, aby si nikto nevšimol, že ide o výnimočný film. Dostali sme granty, prísľuby a všetko. Ale keď som vyšiel s pravdou von, že je to Perinbaba, film, ktorý bude mať úspech, všetko sa obrátilo.

Audiovizuálny fond i verejnoprávna televízia. Samozrejme, že úspech je daný tým, že Perinbaba vychovala tri generácie a každý chce vidieť pokračovanie. Žiaľ, na Slovensku, keď má byť nejaký film úspešný, tak sa slovenský fond postaví proti nemu. Už som tomu prestal rozumieť. Vytvorila sa dogma, že u nás je umením to, na čo nechcú ľudia chodiť. Aj Báthory spochybnili. Slovenská filmová akadémia zamedzila jej cestu do Ameriky na Oscara a nakoniec v Amerike získal tri umelecké ceny. My sme si vytvorili vlastné pravidlá.

Boja sa kvality?

Máme obdobie priemernosti. Za komunizmu som bol nepriateľ štátu, teraz sa stávam ich nepriateľom. Jediní, ktorí sú stále so mnou, sú moji diváci. Čo je pre mňa najdôležitejšie. Pretože film bez divákov je mŕtvy film. Som z generácie, keď sa chodilo na Felliniho, na Bergmana, na Antonioniho a Pasoliniho. A všetko to boli filmy na hranici umenia a diváckosti, o čo sa snažím aj ja. Ale nemôžete povedať, že by filmy Federica Felliniho mali úspech, pretože neboli umením. Ale vtedy aj filmoví kritici podporovali úspešnosť umenia a neurážali ho slovom komercia len preto, že sa páčilo ľuďom. Film totiž musí diváka hlavne naplniť úžasom.

Môže to byť z niekoho strany osobné?

Myslím si, že to môže byť osobné. Deanka hovorí, že s predsedom rady fondu mám celoživotný vzťah ako Salieri a Mozart. (Úsmev.) Ale s tým sa nedá nič robiť. Vtedy bol funkcionár, predseda straníckeho výboru na Kolibe, dnes je tiež funkcionár, šéf rady Audiovizuálneho fondu. A robí to isté, čo vtedy. Každopádne sa rozdávajú peniaze na filmy, na ktoré nikto nechodí. Nie je predsa možné, aby číkoľvek film, nieto ešte film predsedu Audiovizuálneho fondu, dostal 1,2 milióna eur a prišlo naň 1 100 divákov. Veď sú to peniaze daňových poplatníkov. A nikto z toho nevyvodí ani poučenie, ani žiadne konzekvencie. Skôr naopak, vyzerá to, že perspektíva a kvalita sú dôvod na nepodporu.

Ako v Audiovizuálnom fonde posudzujú projekty?

Dostávate body za to, koľko a akých filmov ste urobili, koľko ocenení ste dostali a tak ďalej. Keď nedávno zosnulý, skoro devaťdesiatročný poľský režisér Wajda, ktorý má hromadu cien ako ja, vyhlásil, že ide robiť film, nikto sa nebavil o tom, či je talentovaný alebo schopný točiť. Bolo automatické, že sa urobilo všetko pre to, aby Wajdov film v Poľsku vznikol. A to akýkoľvek. A u nás v komisií sedia ľudia, ktorí sa odo mňa učili. Ja pre mňa neuveriteľné podrobne sa spovedať zo svojich tvorivých zámerov a postupov či výtvarnej koncepcie pred vznikom filmu, pretože je to moje autorské tajomstvo. Navyše, keď im to hovoríte, vidíte, ako tomu nerozumejú.

Už sa vám to vypomstilo?

Áno, odovzdáte scenár, výtvarnú koncepciu, režijnú explikáciu, mená hercov, spolupracovníkov, lokality, producentské financovanie, čísla, mená koproducentov, postup výroby a zistíte, že to čítajú i novinári a zrazu sa všetci ku všetkému nekompetentne vyjadrujú. Do verejnoprávnej slovenskej televízie som pred rokmi dal literárny scenár na šesťdielny TV seriál o Štefánikovi.

Dramaturgia povedala, že nemá záujem. A teraz po rokoch sa zrazu objaví filmový projekt o Štefánikovi, na ktorom sa tá istá televízia podieľa. Projekty do slovenskej televízie sa dnes podávajú cez takzvaný centrálny príjem a vôbec neviete, ku komu sa to dostane, kto si to číta a koho to inšpiruje. Žiadna ochrana práv, námetu a tvorcu. Absurdné. I po odovzdaní scenára Perinbaby mi verejnoprávna televízia povedala, že nemá záujem.

Ako to zdôvodnili?

Nijako. Jednoducho nemajú záujem.

Máte nejaký odkaz pre ministra kultúry, ktorý to má pod palcom?

Viete, nežijeme na Slovensku, nemôžeme mu stáť pri dverách dvakrát týždenne ako niektorí a navyše to nie je náš stýl. My nežiadame viac ako iní. Napríklad Deanu v minulosti zavolal vtedajší minister kultúry pán Chmel. Povedal jej, že by ma chcel navrhnúť na vyznamenanie Pribinov kríž. A ona mu povedala: Prečo mu dávate štátne vyznamenanie? Prečo mu nedáte peniaze na film, aby mohol točiť? Zamyslel sa a dal 35 miliónov slovenských korún na Báthory zo svojich rezerv ministra kultúry. A vtedy sa to rozbehlo. Možno by dnes mohli podporiť rozprávku pre slovenské deti aj tí, ktorým sa darí ekonomicky.

Myslíte súkromný sektor?

Áno.

Čo zahraničné koprodukcie?

Tie máme. I Český fond kinematografie podporil Perinbabu - hoci je to slovenská rozprávka! Nechcem, aby vyzeralo, že Perinbaba nemá finančné zabezpečenie. Nebola by to pravda. O týchto svojich skúsenostiach s vami hovorím preto, že už nechcem, aby po úspešnej premiére Perinbaby 2 niektoré slovenské inštitúcie uvádzali bez ich pričinenia a finančnej podpory tento film vo svojich štatistikách ako svoj úspech a úspech slovenskej kinematografie. Čo sa bežne deje.