Marián Varga: „Som o niečo horší ako geniálny, alebo najlepší z tých negeniálnych.“

S MARIÁNOM VARGOM sme sa stretli niekoľkokrát. Tento otvorený rozhovor sme s hudobníkom a jeho kamarátom Fedorom Frešom robili pred pár rokmi, keď sa po dlhej prestávke chystali na spoločný koncert. Prečítajte si, čo nám porozprával o minulosti, skupine Prúdy, hraní na sobášoch, alkohole, drogách, ale aj o totalitnom režime, Dežovi Ursinym, deťoch a obľúbenej klavírnej stoličke.

Rozhovory

Dnes vás čaká po rokoch spoločný koncert. Prečo taká dlhá prestávka?

FREŠO: Najskôr sme sa dohadovali, že áno, potom, že asi nie, potom sa nechcelo mne, potom zase Mariánovi. Potom začal hrať Marián s Moyzesovcami a ja som začal hrať vo Fermate. Rozbehlo sa to až keď bola súhra všetkých náhod a všetkých okolností najpriaznivejšia. Najdôležitejší bol moment, kedy nám jeden český manažér povedal, že by bol záujem o Collegium musicum v Lucerne. Ponúkli nám relatívne dosť peňazí, čo nás samozrejme potešilo (smiech).

Ako prebiehali skúšky?

VARGA: Asi podobne ako kedysi. Tiež sme to robili z pásku, lebo sme to nevedeli naspamäť. Predtým sme sa hádali a teraz sme sa tolerovali. Nevybuchli sme na seba.

Kvôli čomu ste sa predtým hádali?

VARGA: Kvôli hudbe, keď niekto niečo nezahral, čo mal.

FREŠO: Hádali sme sa, lebo ten druhý je vždycky blbec. V žiadnej kapele na svete neexistujú skúšky v rukavičkách, že sa všetci na seba usmievajú...

VARGA: ...klávesista z Pink Floyd hovoril, že skúšky nemali. On prišiel do kapely a furt niekto odchádzal, do záhrady... ani raz neboli spolu.

Čo môžu vaši fanúšikovia po takejto dobe očakávať?

VARGA: Neviem čo očakávajú. Asi už aj očakávali, keďže sme na najnepravdepodobnejších miestach Slovenska mali plno.

FREŠO: Treba uznať, že sme o 40 rokov starší. Mali sme viac entuziazmu, energie, teraz sme v pozícií starých pánov. Rozhodne to nie je to isté, no podobná hudba sa dnes na Slovensku ani zďaleka nehrá.

Nekorunujete túto šnúru novým albumom?

FREŠO: Pripúšťame to a hovoríme o tom, ale nemáme nič rukolapné. Sľúbiť je to najjednoduchšie. Ale pre veľký záujem a kvôli tomu, že sme beznádejne vypredaní, sme pridali ďalší bonusový koncert 5. júna v bratislavskom PKO (Ak ho , pravda, dovtedy nezbúrajú).

O telefonáty kvôli lístkom zrejme núdzu nemáte...

FREŠO: Niektorí ľudia sú švihnutí, pretože majú pocit, že chodíme po meste a vo vreckách máme 30 voľných lístkov. Pohádal som sa ja s vlastným synom, ktorý chcel tri voľné lístky. A nevedel pochopiť, že voľné lístky jednoducho nie sú.

VARGA: Odo mňa ten lístok dostanú. A dôležitým známym ho aj radšej kúpim. Teraz je ale problém, že ho už nemôžem ani kúpiť. Ešte keď som býval na Leškovej, tak mi veľa ľudí vyvolávalo kvôli lístkom a zistil som, že mám veľa dobrých kamarátov.

Pána Vargu zrejme poznáte ako málokto iný. Keby ste ho mali v stručnosti charakterizovať...

FREŠO: Predovšetkým sme rovesníci. V rovnakom veku sme počúvali podobnú muziku. Ako muzikant je absolútne ojedinelý jav nielen na našej, ale hocijakej scéne. Dokázal dať do muziky svoje predstavy a myslenie tak, ako nikto iný. A ako človek viem, že tam, kde mu pán boh pridal, na druhej strane mu zase ubral. Je nepraktický, potrebuje opateru. Raz sme vypĺňali paralelne inteligenčný test. Marián získal o niekoľko bodov viacej, ale naše základné krivky boli diametrálne odlišné. Čiže je to človek absolútne iného razenia ako ja.

Kvôli čomu ste pán Varga v 69-tom opustili skupinu Prúdy?

VARGA: Necítil som sa tam dobre. Bol som nevyužitý, lebo to sú také pesničky a cítil som sa byť lepší ako oni, ako Hammel. Ty si neskôr odišiel, že?

FREŠO: Po tvojom odchode z Prúdov sme boli dosť rozvadení a chvíľu sme sa obchádzali ako nepriatelia. Našťastie to nepriateľstvo nebolo hlbšie a zistili sme, že to je blbosť. Marián odišiel z Prúdov podľa mňa preto, lebo pochopil, že by sa mohol etablovať v inej oblasti muziky, ako fenomén na klávesové nástroje. Keď sme hrali s Prúdmi, tak to boli veľmi zlé koncerty...

VARGA: ...veľmi zlé. Prúdy sa nedali prakticky previesť na koncerty, niekde hral klarinet, niekde hoboj, niekde trúbka. Nedalo sa to napodobniť.

Nemali ste problémy s minulým režimom?

VARGA: Za Collegia musica nie, ale predtým trošku strašili. Ale nenastrašil som sa. (úsmev)

FREŠO: V Prúdoch boli dvaja textári, ktorí veľmi rýchlo pochopili, že nie je dobré dráždiť Ministerstvo kultúry a Ústredný výbor a písali texty, ktoré prechádzali. Peteraj to pochopil hneď, dal sa na poéziu okolo ruží a lásky, ktorá nikomu nevadila a Filan tiež nepísal tak, že by sa podlizoval, ale ani nikoho neurážal. No a nás dali kdesi ako príklad, a hovorili: Pozrite sa, Collegium musicum môže spievať po anglicky. A to bol rok 1970. Dodnes neviem ako nám to prešlo.

VARGA: Vtedy to nebolo také kruté. No v 86-tom ma už pozývali na “februárku“ a posielali takú hnusnú 603-ku. Vedel som aj jej číslo naspamäť a bol som taký paranoidný, že som volal kamarátovi, keď zastala pred domom.

FREŠO: Dnes sa však niektorí stále oháňajú tým, ako ich komunizmus dusil a gniavil, a že kde by boli, keby nebolo komunizmu. Vidím v tom faloš a mám pocit, že kto nebol dobrý vtedy, nie je dobrý ani dnes. Našťastie sme si nepotrebovali zarábať po baroch...

VARGA: ...niektorí zistili, že najlepšia cesta je ísť do baru. Ja som vedel, že potom sa už ale z toho baru nevrátiš.

Boli teda muzikanti, ktorí takto zakapali?

VARGA: Boli a veľa. Aj si pamätám, napríklad Bednár.

FREŠO: Aj nadpriemerní muzikanti, ktorí sa nevedeli dostať na výslnie, to považovali za medzistupienok: Pôjdem na západ a potom všetci uvidíte!

VARGA: Ja som vedel, že nič neuvidíme, alebo uvidíme barového muzikanta. (smiech)

FREŠO: A niekedy sa potom stali sluhami režimu, lebo veľa tých, ktorí chodili do zahraničia, spolupracovali s Štb a celý Slovkoncert, ktorý nás organizoval bola odnož tajnej polície. Každý riaditeľ bol štb-ák a mali povinnosť podávať raport o muzikantoch.

Pán Varga, veľa sa hovorilo aj o vašej rivalite s Dežom Ursinym.

VARGA: Ja som rivalitu nepociťoval. On považoval za potenciálneho rivala skoro každého, kto si založil kapelu. Všetky kapely boli podľa neho útokom naňho. Bol skalopevne presvedčený, že iba on, ale keby bol iba on, tak nie je zaujímavý, nie je najlepší.

FREŠO: Pamätám sa, že ste boli veľkí kamaráti, chodili ste spolu chľastať...

VARGA: ...chľastať to platí, aj sme založili spolu kapelu.

Naozaj ste mali s Ursinym kapelu?

VARGA: Teoreticky sme mali. Neviem, či sme tam mali všetkých členov, ale bola to taká teoretická krčmová kapela (úsmev).

A kto v nej figuroval?

VARGA: To práveže neviem. (smiech)

FREŠO: Ja viem, museli to byť zrejme tí, ktorých mal v milosti. Buď boli fantastickí, a to hlavne vtedy, keď s ním hrali, alebo boli úplne zlí, a to, keď s ním nehrali. A aby bolo jasné, Dežo Ursiny ma zoznámil s Mariánom. Bolo to pred Starou tržnicou, išiel som s s ním po meste a naraz sa objavil Marián v takých kockovaných gatiach. Už vtedy mi Dežo povedal, že Marián je dobrý, a že on je ten človek, ktorý dáva Prúdom lepší rozmer. To bolo to prvé, najkratšie obdobie Prúdov, ktoré sa ale najčastejšie spomína. Z toho vzišli Zvonky, zvoňte, ktoré sa podľa novinárov umiestnili na vysokých priečkach v rámci československých albumov všetkých čias.

VARGA: Na tom som sa bavil, že súťažila moja skladba Zvonky, zvoňte. Podľa mňa je to ťažký omyl, že hit storočia. Veď to bolo 20 rokov zakázané. To nebol ani hit.

Prečo to vlastne zakázali?

FREŠO: Lebo textár Skukálek zdrhol, to je celé. Nepísal nič zlé, bol otvorení hlava, ale vo Viedni sa kamarátil s disidentmi a pomáhal tam emigrantom. Čo je teraz s ním, neviem.

VARGA: Volala mi Skukálkova dcéra, že bude mať svadbu, či by som tam nešiel hrať. Hovorím: Na svadbách nehrávam. (smiech) Možno myslela sobáš, aby som jej nekrivdil. Tam som občas hrával.

Komu ste hrali na sobáši?

VARGA: Hammelovi, Tokárovi...

Kamil Peteraj o vás povedal, že ste génius.

VARGA: Ja som o niečo horší ako geniálny, alebo najlepší z tých negeniálnych. Zo mňa spravili génia už spolužiaci na konzervatóriu.

Keď ste tvorili alebo aj dnes tvoríte hudbu, čo vás najviac inšpiruje?

VARGA: U mňa plynie inšpirácia z hudby samotnej. Predomnou to už niekoho napadlo a ja to v zmenenom kontexte používam. Alebo si postavím na piedestál niečo, čo vo vážnej hudbe hralo epizódnu úlohu.

Isté obdobie ste mali veľké problémy s omamnými látkami a alkoholom. Pomáhalo vám to pri tvorení, alebo skôr prekážalo?

VARGA: Zavadzalo, ale myslel som si, že mi to pomáha. Aj to pomáha, ale dlho to netrvá. Keď to už človek potrebuje na koncerte, pri skúške... ale na niekoho to tak nepôsobí, napríklad na Fedora.

FREŠO: Ja si myslím, že ty si nikdy žiadne drogy nebral, keď to berieme z pohľadu dnešných narkomanov. Povedz mi, aké drogy si kedy bral?

VARGA: A pritom by som bol aj zaplatil. Nikto mi nikdy nezaklopal na dvere ako potenciálne najlepšiemu narkomanovi, zvláštne...

Vtedy ani drogy neboli...

FREŠO: V Prahe bolo za našich čias hašiša, koľko ste chceli.

VARGA: Áno? To som nevedel.

FREŠO: My sme staromódni a u nás je známych oveľa viacej prípadov o neblahom vplyve alkoholu. Je pravda, že Marián si ho v živote vypil dosť, a ani ja nie až tak málo. Mariánovo správanie nevyzerá účesano-štýlovo-plejbojovsky. Jeho mimika, chôdza, prejav aj reč je osobitá a veľa ľudí si to zamení za nejakú zhúlenosť. Dokonca bol aj pár krát obeťou pouličného násilia, keď sa v noci plantal domov svojim špeciálnym antišmatlavým krokom, čím mohol len iritovať násilníkov. Len kvôli tomu, že chodí tak srandovne dostal pár krát bitku.

Aký druh alkoholu ste v tom období obľubovali?;

VARGA: Nemali sme veľký výber. Whisky vtedy nebola a bola iba vodka, borovička, ale borovička nebola dostať v podnikoch. Ale v nejakom lepšom bare bola whisky, ale tam nás zväčša nepustili, lebo sme nevyzerali dobre.

FREŠO: Máš napríklad oblek?

VARGA: Jeden mám.

FREŠO: A mal si ho niekedy na sebe?

VARGA: Tuším, že mal, ale neviem kedy.

Boli ste dosť populárny. Dievčatá na vás museli letieť...

VARGA: Nepamätám sa, že by sa išli o nás baby zrovna biť.

FREŠO: To by ste sa mali spýtať našich technikov.

VARGA: Tí mali skôr veľké reči. Hovorili: Tak sme sa opili. No a čo? Ale povedz nejakú zábavnú historku. Opil sa, ale ďalej nič.

Pán Varga, na koncerty vraj nechodíte bez svojej legendárnej klavírnej stoličky. Stále ju máte?

VARGA: Áno, mne sa na nej lepšie sedí.

Ako dlho ju už máte?

VARGA: Guľatú stoličku mám k tomu klavíru, a ten vznikol v roku 1937.

Vidím, že ani cigara vás neopúšťa. Rozmýšľali ste niekedy, že skončíte s fajčením?

VARGA: Iba týždeň po operácií som v nemocnici nefajčil. Ale to ma donútili, veľmi ma to bolelo a vždy som myslel na cigaretu. Prvá vec po operácií, ktorá ma napadla, že si zapálim. Nemám dôvod prečo nefajčiť.

Pán Varga, vaša pani manželka Janka povedala v jednom rozhovore, že túžila po deťoch. Váš názor bol, že v časoch normalizácie by ste vychovali buď konformného blbca alebo nekonformného nešťastníka. Keď sa otočíte, nie je vám dnes ľúto, že deti nemáte?

VARGA: Ani nie, to bol jediný rozumný pohľad.

Dnes by už boli dospelé...

VARGA: O to horšie, lebo by zažili celý systém, ktorý tu vládol... To by som musel byť iný, nechať kariéru a nebol by som muzikantom.

Tiež povedala, že vaša spoločná láska ako keby stále rástla. Môže láska aj po 24-roch rokoch partnerstva rásť?

VARGA: Už neobjavíme nič, čo by bolo skryté. Aj keď si na niečo spomeniem, tak manželka si spomenie tiež. Medzi nami je telepatia. Napríklad si spomeniem na nejaký cudzí výraz a ona ho práve povie. Vysiela také signály.

Rozhovory