Opisuje pomery súčasnosti: „Niekto si kúpi auto za státisíce eur, vezie sa v ňom a je to pre neho slastný pocit. Ale radosť z toho nemôže mať, pokiaľ ho ukradol,“ tvrdí Martin Huba.

Martin Huba: Niekto si kúpi auto za státisíce eur, ale radosť z toho nemôže mať, pokiaľ ho ukradol

„Proti fašizmu treba bojovať zo všetkých síl a na všetkých frontoch,“ hovorí člen Slovenského národného divadla Martin Huba.

Rozhovory

Herec MARTIN HUBA (74) je jedným z myšlienkových lídrov a umeleckých pilierov Slovenského národného divadla. Rozmach neonacistických tendencií zažil priamo na jednom zo svojich žiakov.

O formách, ako nenávisti čeliť, o súčasnej politickej situácii i o radosti a slasti v súčasnom svete sa s ním rozprával KAROL BUSTIN.

Malému ochotníckemu súboru z Brezna Kotleba pred časom zrušil predstavenie. Môže sa čosi podobné udiať aj v Národnom divadle?

Oficiálnosť našej scény tú pravdepodobnosť zmenšuje, selektivita publika je iná, ale viem si to predstaviť. Osemdesiat percent celej aktivity týchto chlapcov, čo nevedia, kde je Kriváň, je do veľkej miery živená ich sklamaním zo seba samých a potrebujú troška na seba upozorniť. Filozofia násilia a neznášanlivosti je pomerne chytľavá a jednoduchá a veľmi ľahko vynikne. Dôležitá je však jedna otázka, či reakcia kolegov bola tým najrozumnejším. Že uposlúchli túto hrozbu, túto vyhrážku.

Ale ľahko je byť teraz múdry. Iste, kolegovia boli zaskočení, toto sa ešte na Slovensku v nových reáliách nestalo. Pamätám sa, že u nás iba jeden divák vzniesol požiadavku, aby sme nefajčili na scéne. To bolo na hranici úsmevnosti. Keď na tom začal trvať, začalo to byť mierne problematické. My sme boli zaskočení požiadavkou, aby sa nefajčilo. Tak si viem predstaviť, ako museli byť zaskočení kolegovia, keď sa niekto z ideových dôvodov rozhodol zastaviť predstavenie. Ale sme tým poučení. Človek by nemal pristúpiť na tento typ požiadaviek z hrozivého okolia. Môže to potom gradovať a keď násilná a „neomylná“ strana zistí, že sa bojíte, tak je to kontraproduktívne, lebo budete mať zo dňa na deň čoraz viac dôvodov a príčin báť sa. Prijať podmienku agresívnej strany je nebezpečnejšie, ako ju neprijať. Ustupovaním sa veci neriešia k lepšiemu.

Nenávisť a otvorený rasizmus sa rozšírili naprieč spoločnosťou. Ako sa v bežnej situácii zachovať, keď sa človek stretne s takýmito názormi?

To je od prípadu k prípadu. Liek je naučiť sa vychádzať s ľuďmi, pokým to nesiaha na vaše základné etické princípy. Vychádzať s ľuďmi rôznych názorov. Ak je môj hodnotový systém a moje presvedčenie dosť silné, tak sa nebojím iného názoru. Človeka, ktorý proti vám násilne vystúpi, treba prekvapiť svojím pokojom, treba na to dosť sily aj odvahy, a prinútiť ho, aby sa zamyslel nad tým, čo robí. Lebo tí chlapci robia často v pomätení, pri agresivite sú dosť nervózni, vlastne zbavení zdravého rozumu - to ste videli, keď kopali do hlavy pred tým barom. Treba zastaviť toho človeka. Napríklad položením jednoduchej, ale zásadnej otázky. Či nad sebou rozmýšľa, keď si v noci ľahne. Ak to nepomáha, je tu právo, dokonca povinnosť byť tvrdo represívny.

Nepomerne častá a prirodzená reakcia je, že na násilie odpoviete násilím. Nech sa páči, nemôže to nikto nikomu vyčítať, ale nemyslím si, že je to najefektívnejší spôsob. Samozrejme, keď vás niekto kope do hlavy, tak mu nebudete klásť otázky, ale budete sa brániť. Ale opakujem, ak sa dá, hľadať spôsob, ako človeka, ktorý násilie považuje za svoju metódu obcovania s okolím, zastaviť v jeho uvažovaní. Viem, o čom hovorím. Mal som žiaka, ktorý sa vyvinul týmto agresívnym spôsobom. Človeku sa z toho zastavuje rozum, že dnes mladí ľudia z dobrých rodín nachádzajú uplatnenie a sebarealizáciu vo fašistickej hrôze.

Čo s tým?

Ľuďom treba čo najpodrobnejšie vysvetliť, že aj keď sú rôzneho myšlienkového spektra, ešte stále môžu mať svoju ľudskú hodnotu, ľudskú hrdosť, dobré srdce. Napríklad Pohoda. Koľko tam bolo ľudí? Tridsaťtisíc? Tí ľudia sa z vlastnej vôle slušne správali, slušne zaparkovali, jedna bitka tam nebola, predbiehanie pri pive tam nebolo. Tridsaťtisíc ľudí rôznych názorov a myšlienkových prúdov sa k sebe vedelo slušne a tolerantne správať. Ale symptomatické je jedno. Keď si na toho Kaščáka, ktorý dokázal presvedčiť 30-tisíc ľudí, aby sa z vlastnej vôle slušne správali, niekto spomenul, že ho za to vyznamená, tak to vzbudilo také nepochopenie, že čím si to zaslúžil, že ho prezident vyznamenal. Neviem, kto spravil humanizujúcejšiu akciu v posledných desaťročiach ako on. Iste, veľa obetavých ľudí medzi nami žije, veľa vecí treba pochváliť, ale toto bol dosť výnimočný skutok. A ľudia, ktorých by to malo v prvom rade tešiť, to považujú za nič, za nehodné povšimnutia.

Majú v sebe Slováci, aj s ohľadom na posledné voľby, keď 200-tisíc Slovákov volilo fašistickú stranu, nenávisť zakorenenú?

Majú skúsenosť s určitým sklamaním. So sklamaním vo svojich perspektívach, so sklamaním z mocenských lapsusov. Chcem dúfať, že u mnohých je to iba forma protestu. Ale číslo, ktoré hovoríte, je alarmujúce. Fašisti vždy lákajú veľmi jednoduchými riešeniami. A pre sklamaného človeka je veľmi príťažlivé poznať riešenie. Už nedomýšľa, či to je iba na efekt, či to má reálnu šancu uplatniť sa. Život nás učí, že jednoduché riešenia nejestvujú. Či je v našej letore nejaké percento inklinácie k fašizácii? V tomto áno. V nezamyslení sa nad dôsledkami svojich vyhlásení a činov máme určitú slabinu.

Môže spojenie politikov pomôcť?

Spájanie politických strán pred voľbami považujem za vcelku nádejnú situáciu. Ľudia rôznych názorov na princípy riadenia spoločnosti hľadajú k sebe cestu a, či už podobrotky, alebo pozlotky, sú prinútení učiť sa rešpektovať názor druhého. Po roku 1989 sme si trošku naivne mysleli, že to bude jednoduchšie. Spojil nás spoločný nepriateľ a spoločná radosť, že čosi sa skončilo. Logicky, spoločnosť sa začala rozdrobovať. V stranách, straničkách, stále sa to drobí, drobí, drobí. Chceš byť predseda, no tak si založíš straničku, keďže tam si bol iba podpredseda a dúfal si, že tam budeš jednotka. Za drobeniami sú osobné ambície a nie túžba po krištáľovo čistých ideách. Celá politika je schopnosť robiť to, čo je možné. To, čo je pre spoločnosť najpriechodnejšie a súčasne najužitočnejšie. Niekedy mám pocit, že sa to rozdrobí až na prach. Myslím si, že každý z nich je natoľko inteligentný, že vie, že keď skončí s 0,75 percenta, tak to asi bola chyba. A druhýkrát do toho nejde. My sme ešte v štádiu rozkladu, no azda sa to začne spájať. Bez spájania sa nič urobiť nedá.

Čo by malo byť spoločným menovateľom?

Masaryk tvrdil, že demokracia má v sebe jednu zákernú krásu. Je to jedno zo spoločenských zriadení, ak nie jediné, ktoré sa nedá robiť, a nech to znie akokoľvek pateticky, bez lásky k človeku. Je to zriadenie, ktoré musí smerovať k tomu, že niečo robím preto, lebo mám rád človeka a verím v jeho hodnotu. Ak to robím len z mocenských ambícií, tak sa to vždy vyvrbí. Ak to robím len kvôli ekonomickému rastu alebo bez toho, že by som ten ekonomický rast podmienil láskou k človeku, tak to prestáva fungovať. Niekedy zavriem oči a rozmýšľam, kto z našich politikov asi uvažuje o tom, že niečo ide spraviť, lebo má rád spoluobčanov…

Od čias prvého ministra školstva po roku 1989 profesora Ladislava Kováča, čo bol jeden mimoriadne vzácny človek, sme sa ocitli na školsko-odborno-morálnom dne, z ktorého sa teraz v panike hľadá východisko. Takže mi to vychádza tak, že sme lásku k človeku museli stratiť. Lásku k žiakovi v tomto prípade. Po dvadsiatich rokoch deti nemajú učebnice, ak majú, tak sú mätežné. Myslí sa na dieťa alebo sú tam iné, „vyššie“ ciele, ktoré nemajú lásku k človeku zakódovanú? Keď sa človek zamyslí, čo v priebehu dňa spraví pre to, že mám rád človeka, tak zistíte, že tak extrémne veľa toho nie je. (Smiech.)

Nie je problém aj v tom, že niektorí vrcholoví politici sa uchyľujú skôr k hľadaniu nepriateľov ako k pozitívnym veciam?

Určite. Pracovať a snažiť sa o niečo v nenávisti je oveľa príjemnejšie a ľahšie, ako pracovať s tým, že niekoho alebo niečo mám rád. Nenávisť je úžasný nosič. Nenávisť vám dá energiu, nenávisť vám dá riešenie, nenávisť vám zjednoduší uvažovanie. Tým, že nenávisťou vzbudíte strach, máte hneď ľudí, ktorí idú za vami. Bohužiaľ, je tam potom zrazu betónový múr, kde s tou nenávisťou už akosi nie veľmi vystačíš a musia prísť skratové veci. Bojím sa ich domyslieť. Dnes má svet pred sebou betónových múrov až-až. Ale áno, máte pravdu, oveľa ľahšie sa vládne a hľadajú sa spojenci, keď ich nadchýnate nenávisťou namiesto toho, aby ste ich nadchýnali a spájali na základe dobra.

Keby sme hovorili - toho treba zlikvidovať, toho treba potrestať, toho treba zavrieť. Vtedy si budeme veľmi rozumieť. A to je strašná chyba. Veľkou úlohou je vážiť si fakt, že žijem a že so životom by som mal niečo ušľachtilé urobiť. Že vychovať deti je dosť veľké hrdinstvo, ktoré si treba vážiť, a že je veľké nešťastie, keď sa deti nepodarí vychovať. Dostať sa do hodnotového systému obdivu pozitívnych vecí. Tie sú omnoho nenápadnejšie oproti tým, ktoré ste schopní urobiť na základe nenávisti. Znárodniť majetky, založiť nasilu družstvá, nájsť obdiv k permanentnému ekonomickému rastu. Myslieť si, že šťastie je v tom, že stále budem vyrábať a chcieť viac a viac, je nezmysel. Nič nekonečné neexistuje. A pred tým nekonečnom musí nastať krach. Keď chcem čoraz viac, som vlastne permanentne nespokojný s tým, čo mám, a pripravujem sa o šťastie. Netvrdím, že treba byť zápecník a od začiatku byť spokojný s tým, čo mám a nesnažiť sa rozvíjať, ale doktrínu ekonomiky permanentného rastu považujem za nebezpečnú filozofiu. Lebo napĺňa ľudí nespokojnosťou. A tá sa aj nad tými 200-tisíc ľuďmi koketujúcimi s fašizmom dosť prejavila. Nespokojnosť je prvý stupeň k nenávisti a zlobe. Nájdu si kamarátov, ktorí sú rovnako nahnevaní, a už sa vydajú na Kriváň. Ibaže ho nenájdu.

Dostal sa do mantinelov neustáleho hľadania nepriateľov aj Robert Fico?

Politici sa často snažia zistiť, kde je nálada ľudí a čo sú pre nich dobré percentá. Hystéria okolo utečencov sa oveľa ľahšie rieši pod zástavou nenávisti ako pod zástavou tolerantnosti. Myslím si, že u neho, ale aj u ďalších politikov prevláda strach. Permanentný strach zo straty hlasov je u nich najdominantnejší. Neviem, či a kto tu pracuje tak suverénne veľkoryso, že riskne stratu hlasov a zostane za svojím názorom, aj keď vie, že mu to zoberie percentá. A to považujem za veľmi zlé, lebo tento druh strachu presakuje do všetkých vrstiev a riadiacich organizácií, médiá nevynímajúc. Sledujú sa píplmetre a ako to ide na odbyt. Je veľmi málo suverénnych inštitúcií, ktoré risknú stratu čitateľa, diváka, voliča a idú za svojím názorom. Ani v politike ich nebolo veľa - de Gaulle, Churchill. Aj krajnosť situácie ich možno dohnala k tomu, že nemohli koketovať s voličom, keď už išlo o bytie a nebytie. A koniec koncov, aj Masaryk. Veď jeho nenávideli v Česku dlhé roky! Vlastne viac-menej potom odtiaľ utiekol. Ale v jednom momente, keď okolnosti dodajú odvahu a už je jedno, že stratí hlasy, záleží na kvalite lídra. Vedomie spoločenského národa je veľmi kvalitné. Šesťdesiaty ôsmy rok, rok 1989, voľby v roku 1998. Národ citlivo a životaschopne reagoval. Nepodceňoval by som dôveru vo voliča. Je v ňom väčší intelektuálny potenciál, než nastrašení politici sú ochotní pripustiť.

Pre mnohých môže byť traumatizujúce, že fašistická strana má dnes taký prístup k verejným financiám a práve do kultúry, divadlám a umelcom, ktorí sa výraznou mierou pričinili o slobodu, sa často potrebné peniaze nedostávajú.

To už je paradox demokracie. Churchill vyhral Angličanom druhú svetovú vojnu a po vojne ho nezvolili za šéfa. Demokratický systém má aj sebazničujúce zákonitosti. Na druhej strane je to možno test toho, nakoľko sú ľudia kvalitní alebo nekvalitní. Je to, samozrejme, hrozné a nechápem to. Dostali sa do parlamentu, kde kričia a robia vo vlakoch hliadky, strašne to majú prešpekulované. Im niekto musí radiť, nechajme zatiaľ dedukcie kto. Chcem veriť, že tým, že sa to dostalo do hodnotenia občanov, to doznie. Tým nechcem povedať, že netreba proti fašizmu zo všetkých síl bojovať. Treba. A to na všetkých frontoch. Ale nielen tým, že ich budeme zatvárať, lebo sa môžu stať martýrmi a idolmi. Treba však všetkými prístupnými formami upozorňovať na primitivizmus ich zmýšľania a konania preľnutý s nevzdelanosťou a neempatickosťou. Pozri - Sú nevzdelaní! Pozri - Sú neempatickí! Pozri - Nič nevedia a chcú na seba upozorniť! Vlastne celá záležitosť okolo Hitlera vznikla z veľkého sklamania veľkého množstva ľudí. A vyústila do tohto jednoduchého riešenia - Sme jediní, sme najlepší, sme vyvolení, máme pušky, tak poďme. A možno aj súc poučení nebezpečenstvom, ktoré zažili Nemci za Hitlera, by sme mali nachádzať príležitosti upozorňovať na nekvalitu ľudí, ktorí majú tieto nekvalitné názory.

Naše divadlo má jedno predstavenie o tom, ako zastrelili rómske dievčatko na úteku. Diváci sú z toho dosť šokovaní. Kolegovia chodia po školách, hrajú žiakom to predstavenie a stretajú sa s veľkými prejavmi sympatií k fašistickému pohľadu na svet. Súčasťou predstavenia je aj debata a kolegovia to s nimi začnú rozdebatovávať, či je prirodzené, že nejaký dospelý chlap zabije dieťa, a teraz sa budeme tváriť, že o nič nešlo. Sú ľudia, ktorí sa odmlčia, ktorí sa možno zamyslia. Považujem aj túto formu osvety za veľmi užitočnú. Takýchto akcií by malo byť čoraz viac. Neviem, či nie som príliš útlocitný, ale myslím si, že z tých 200-tisíc fašistov je aspoň polovica zvedených.

Myslíte, že si neuvedomujú, čo sa za tou stranou skrýva, že v pozadí sú plynové komory a kremačné pece?

Dúfam, že sú zvedení atraktivitou protestu. Že na seba upozornia a nedomyslia fakt, že ich protest podporuje minulosť holokaustu, plynové komory a rasovú nenávisť. Samozrejme, niektorí sú hrôzostrašne primitívni. Vzbudzuje to až strach, ani si to nechcem pripustiť. Ale mnohí sú tam preto, že sú tam ich kamaráti. To je zlozvyk - byť niekto. Ako keď začneš fajčiť, pretože chceš byť dospelý. Tak chcem dúfať, že zastrešenie fašistickou zástavou nevyústi v permanentné fajčenie, teda v prijatie ideológie. Tým nechcem povedať, že stačí mať zbožné želanie.

Zlyhalo školstvo alebo výchova v rodinách?

Jedno s druhým. Medzi nami, ono primitívnej nenávisti v našich rodinách vie byť dosť. Rodičia vedia tiež niečo frknúť a podsunúť jednoduché riešenia. A sme tam, kde sme začali. Aj sklamanie rodičov živí v deťoch právo na nezmyselný protest. Viesť spoločnosť k tomu, že stále máme právo byť nespokojní, je klamlivé. U nás si mnohí myslia, že keď niečo skritizujú, tak si splnili svoju povinnosť, žijú s dobrým pocitom, že veď to povedali. Ak povieš, tak by si sa mal v rámci svojich možností snažiť situáciu zmeniť na svoju predstavu. Za všetko, čo kritizuješ, súčasne nesieš zodpovednosť, pretože to nemeníš.

A veľmi veľa ľudí, politikov nevynímajúc, ľahko podľahne sebaočareniu. Ľudia si seba považujú a to je deštrukčný pocit pre fungovanie spoločnosti. Byť sebou očarený, svojou pravdou a právom kritizovať a nič nemusieť urobiť. A je dobré aj politikom pretrieť oči a povedať - Chlapče, no dobre, si síce politik, ale stále úradník platený z mojich daní, tak sa upokoj. Si tu kvôli mne a nie ja kvôli tebe. Uvedomujem si, že k funkciám treba určitú úctu zachovávať, ale nech to nevyústi v zbožštenie, v sebaočarenie, lebo v politikovi prestáva fungovať výkonný úradník. Vieme, že nebyť politického krytia, tak by sa mnohé veci s mnohými ľuďmi inak riešili. Vzniká otázka miery právnosti štátu. Keď človek zapochybuje o právnosti svojho štátu, tak má zrazu tiež pocit, že sa nemusí správať podľa zákona. Dáš si právo správať sa protiprávne, veď právo tu neplatí. To rozlieva dezilúzie aj medzi nami. Skutok sa nestal, niekto vám povie, že zaplatil 15 miliónov v hotovosti a takéto sprostosti. To nepridá na pokoji občana. To, že sa finančné aféry nedôsledne riešia a naháňa sa doktor, ktorý vzal dve kačice ako úplatok, a nerieši sa niekto, kto má na starosti oveľa väčšie hriechy, vzbudzuje nespokojnosť.

Vaša mama, slávna operná speváčka Mária Kišoňová-Hubová, vo svojej knihe opísala, ako počas vojny intervenovala priamo u ministra vnútra Šaňa Macha a snažila sa zachrániť dcéry svojej profesorky spevu Anny Kornhauserovej, ktoré gardisti a nacisti odvliekli do Osvienčimu. Ako spomínala na slovenský štát?

Mama bola mimoriadne čechofilsky naladený človek a hlavne študovala vo Viedni, takže malé lokálne slovenské pomery slovenského štátu jej bytostne nekonvenovali. Mala s tým dosť problémy. S pani Kornhauserovou, neskoršie Korínskou, sa vzájomne prijali za dcéru a za mamu. Čo sa pani Kornhauserovej stalo, bola obrovská tragédia. Z otcovej aj z maminej strany sme boli vychovaní tak, že sme tému ľudáctva nevedeli prežrieť. A vždy sme sa snažili dívať ďalej, než sa to vtedy odporúčalo.

Fašistický štát skompromitoval mnoho ľudí, či už v architektúre, v herectve, v hudbe. Viacerí sa zaprasili fašistickými ideami. A potom sa zase zaprasili komunistickými ideami. Je to veľmi smutná história nášho vývoja. Po vojne v štyridsiatom ôsmom ľavicové nadšenie vyústilo v niečo, čo sa nedalo len obdivovať. Keď sa to mierne vykultivovalo v šesťdesiatom ôsmom, začala sa Pražská jar, prišiel obrodný proces. V osemdesiatom deviatom už mal človek pocit, že sa národ azda nájde.

A našiel?

Čo sa týka súčasnej kritickej situácie, som aspoň rád, že sa to kryštalizuje. Je pravda, že sa to nekryštalizuje podľa našich predstáv, sú tu fašisti, sú tu hejslováci a ľudia, ktorí chcú zbohatnúť a je im jedno ako. Ale dosť dôležité je jedno, že každé štyri roky máme možnosť prehovoriť do toho. To sme predtým vôbec nemali. Bolo čosi fixné. Tu je miera spoluviny nás všetkých trvanlivo prítomná, čo do určitej miery človeka znepokojuje. Keď sme sa dostali k Tisovi a fašizmu, živím v sebe nádej, že ak budeme dosť múdri a ostražití, tak tomuto druhu zhovädilosti a miere zbláznenia máme silu zabrániť. Dúfam, že náznaky fašizmu pramenia z iných a menej vitálnych zdrojov ako v tridsiatom ôsmom, keď išiel tlak od Hitlera a sfašizovanej Európy. Títo chlapci nie sú liberálnejší ani osvietenejší, to nie, dokonca si myslím, že to v hlavách majú ešte pomotanejšie. Nemyslím si, že je prirodzené, že ten druh nespokojnosti, o ktorom sme hovorili, vyústi až do toho, do čoho vyúsťuje. To je nejaká chyba. Zatiaľ dúfam, že miera ich pomýlenosti nie je taká nebezpečná. Možno pozajtra, keď nás začnú po uliciach biť, zmením názor. Ale tí, čo to vymysleli, tí ich ideológovia, čo chodia a zastavujú predstavenie, tak to je už, obávam sa, tá istá „kvalitka“ s hakenkreuzom na rukáve ako kedysi. A už to naberá také grády, že im treba dať po prstoch.

Na internete je šírenie nenávisti najjednoduchšie. Oklieštili by ste v niektorých prípadoch demokraciu či slobodu prejavu?

Áno, som za to. Viaceré štáty to tak riešia. Ale úplne na to odpovedať je veľmi ťažké. Celý život som zažil vo veľmi prísnej cenzúre. My sme v rámci našej ľudovodemokratickej neinformovanosti boli tak ďaleko, že keď sme hrali hru zo zlého Západu, tak sme pili kokakolu a úplne sme sa z nej akože opili. Boli sme v tom, že je to alkoholický nápoj. Viem, čo je to cenzúra, a viem, čo vie spôsobiť.

Pred pár dňami uplynulo 73 rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania. V Slovenskej televízii išiel jeden povstalecký film za druhým. Všetky natočené za bývalého režimu. Nebyť socializmu, nemala by dnes televízia čo vysielať.

To je tiež smutné. SNP je jeden z mála svetlých bodov našej histórie. Relativizuje sa a bratia Česi na tom majú podiel tiež, že sa Povstanie bagatelizovalo. Stala sa jedna vec - bolo to Slovenské národné povstanie a komunisti si ho privlastnili. Tým sa stalo politicky tendenčným a o Povstaní to povedalo nie najobjektívnejšiu pravdu. To zase ľudia z demokratického tábora ťažko niesli, čomu sa nedá čudovať, lebo aj keď v Povstaní boli komunisti aktívni, určite neboli jediní. V socializme sa celé Povstanie chápalo ako aktivita komunistov. Takže možno aj to je jeden z dôvodov, prečo sa po osemdesiatom deviatom po tejto téme nesiahlo. Ale máte pravdu, je to veľká škoda. Zaplať pánboh, že vznikli aspoň tie tendenčné filmy. Dnes sa už každý na to pozrie a vie, že to je mierne tendenčné, ale mnohé v nich sa udialo. A fakt, že tie Nemčúriská so šiestimi divíziami dva mesiace bojovali s ľuďmi v horách, je obrovská vec. Slovenské národné povstanie, aj keď je plné utrpenia, je veľmi svetlý bod našej histórie, ktorý dodnes v kontexte európskych národov Slovákom veľmi pomáha.

Čo nás ešte okrem lásky k človeku môže tešiť?

Ak sa demokracia robí inak ako s láskou k človeku, je to pekný nezmysel. Všetko to potom ženie len k agresivite a k slasti a nie k radosti. Lebo slasť neprináša radosť. Niekto si kúpi auto za státisíce eur, vezie sa v ňom a je to pre neho slastný pocit. Ale radosť z toho nemôže mať, ak ho ukradol. Teda dúfam. A tento svet v mnohom láka ľudí na slasť. Dnes mnohí idú za slasťou a sú prekvapení, že im neprináša až takú radosť. Radosť je rafinovanejšia vec a oveľa skromnejšia, sprevádzaná mierom v sebe. To máš ako s láskou. Máš objekt, ktorý ťa vzruší, predstavíš si mieru slasti, ale radosť a láska sú iná kategória než vábivá slasť. Môže sa to aj stretnúť. To je potom to najkrajšie. Keď slasť prerastie v lásku. Ale zväčša, keď tak pozerám, mladí vedia, čo je slasť, ale že by tam mohla byť reč o nejakom splynutí duší…

Rozhovory