Miroslav Beblavý: Školstvo nikdy nebolo pre politikov skutočnou prioritou.

Miroslav Beblavý: Na Čaplovičovi sa zabávajú vlastní kolegovia

Aj na dedinách musia deti chodiť do škôl. Nemôžeme ich bezhlavo rušiť a voziť prváčikov autobusom päťdesiat kilometrov - hovorí Miroslav Beblavý.

Opozícia sa v parlamente chystá odvolávať ministra školstva Dušana Čaploviča. Dôvodom má byť najmä neschopnosť zabezpečiť pre svoj rezort potrebné peniaze. Vraj používa socialistickú logiku a podstatné veci mu unikajú. Ani nové heslo „viac matematiky, menej gramatiky“ vraj kvalitu vzdelávania nezachráni, ak do systému nepríde viac peňazí.

Poslanec za SDKÚ MIROSLAV BEBLAVÝ (36) pôsobí ako vysokoškolský pedagóg a dlhodobo sa venuje téme školstva. Zhovárala sa s ním EVA MIHOČKOVÁ.

Prečo chcete odvolať ministra Čaploviča? Minister školstva mal na základe decembrovej výzvy parlamentu predniesť správu, čo konkrétne chce robiť so svojím rezortom. On vypracoval viacero ambicióznych návrhov, z ktorých bolo veľa aj dobrých, ale všetky si vyžadujú peniaze, ak nemajú zostať len na papieri. Preto navrhol, aby vláda každý rok zvýšila rozpočet školstva o dvesto miliónov eur.

Lenže Fico s Kažimírom mu to zo správy vyhodili a vláda návrh len zobrala na vedomie. Celá jeho správa je teda nezmyselná a môže maximálne slúžiť ako ministrov sen, ale bez prisľúbených finančných zdrojov sa nič z toho nedá uviesť do praxe. Stal sa iba figúrkou Smeru, pretože nemá žiadnu podporu strany pre svoje zámery.

Myslíte si, že ak by tam bol iný minister, tak by tie peniaze z vlády vytiahol? Neviem, nie som poslanec za Smer. Každý minister v každej vláde bojuje s ostatnými členmi kabinetu o peniaze pre svoj rezort a tam sa ukazuje jeho sila. Minister Čaplovič je dnes na tom tak, že z neho evidentne jeho kolegovia vo vláde majú zábavu. Smer dal jasne najavo, že školstvo nie je jeho prioritou.

Je férové odvolávať preto Čaploviča, keď školstvo je dlhodobo bez peňazí a nebolo skutočnou prioritou žiadnej vlády? On sám sa rozhodol predložiť vláde ambicióznu správu, z ktorej mu zostal iba zdrap papiera a poníženie. Mohol aj vyhlásiť, že nemá politickú silu, aby vybavil potrebné peniaze pre školstvo, a s tým, čo má, môže robiť iba malé zmeny. Nemôže však mať veľké reči a ramená, keď výsledok zostane na papieri.

Má pravica morálne právo niečo vyčítať Smeru, keďže aj pravicoví ministri sa sťažovali, že nevedia získať dosť peňazí pre učiteľov? Dnes sme opozícia a našou povinnosťou je kontrolovať vládu, aby bola tlačená k lepším výkonom. V prípade Dušana Čaploviča nejde len o to, čo nedokáže, ale aj o to, čo reálne robí. Od jesene už takmer zlikvidoval centrá voľného času a teraz dokonca navrhuje obmedziť slobodný výber základnej školy. To sú vyslovene škodlivé kroky, ktoré nás posúvajú niekam späť.

Ako si vysvetľujete návrh zrušiť možnosť rodičov slobodne vybrať pre svoje dieťa školu? Je to veľmi zlý nápad v duchu socialistickej logiky, že ak chceme budovať rovnostársku spoločnosť, tak by všetci mali písať modrým perom, chodiť do rovnakej školy a bývať v rovnakých domoch. Vo Francúzsku chcú socialisti dokonca zrušiť domáce úlohy, pretože podľa nich zvýhodňujú deti z rodín, kde rodičia majú toľko voľného času, že ich môžu robiť s nimi.

Rodičom by však určitá možnosť výberu zostala, ak by sa rozhodli dať dieťa na súkromnú školu. To nemá logiku? To je na tom to najabsurdnejšie! Smer totiž navrhuje, že bohatí rodičia môžu dať svoje deti na súkromné školy, ale tí ostatní, ktorí nemajú na drahé školné, musia deti povinne poslať do spádovej školy podľa bydliska a nemôžu si vybrať nejakú inú, ktorá je lepšia a na inej adrese. Takže ich pôvodná snaha, aby sa nevytvárali elitárske školy a deti sa prirodzene miešali, je tým úplne zabitá.

Prečo vlastne školstvo ako kľúčová oblasť rozvoja každej úspešnej spoločnosti nebolo nikdy prioritou? Nie je to tým, že sa cezeň nedajú prideľovať veľké zákazky sponzorom? Čiastočne to môže byť pravda, ale vďaka eurofondom v školstve sa už zrejme podarilo uspokojiť zopár sponzorov. Viacero učiteľov mi v poslednom čase povedalo, že odkedy sú v školstve eurofondy a vidia, ako sa mrhajú a rozkrádajú, tak odmietajú prijať reči o tom, že nie sú peniaze a musia sa uskromniť.

Môžete byť konkrétny s tým rozkrádaním?

Napríklad dvadsaťpäť miliónov eur má ísť na národnú sústavu klasifikácií povolaní. Môže to byť dobrá vec, ale neviem si predstaviť, čo na tom môže stáť také obrovské peniaze, a takto by sme mohli pokračovať ďalej.

Problém je, že to nie sú peniaze zo štátneho rozpočtu, ale eurofondy, ktoré sú vždy viazané na konkrétny projekt a nedajú sa všeobecne použiť na platy učiteľov, čo si oni možno neuvedomujú. Pri troche šikovnosti by sa to čiastočne dalo, napríklad zapojením učiteľov do konkrétnych projektov, za čo by boli platení. Na to sa však musí myslieť na začiatku programovacieho obdobia, keď sa plánuje využitie eurofondov na ďalších sedem rokov. Ale rád by som sa ešte vrátil k tomu, prečo školstvo v tejto krajine nikdy nebolo prioritou. Problém je, že investície do tejto oblasti prinesú efekt až o desať-dvadsať rokov a každý politik si zráta, že je to viac ako dve funkčné obdobia, takže ovocie jeho snahy bude takmer určite žať niekto iný.

Pravda je aj to, že ani voliči nemotivujú politikov, aby so školstvom niečo robili, pretože v prieskumoch verejnej mienky ako najväčšie problémy spoločnosti uvádzajú nezamestnanosť, životnú úroveň, korupciu, zdravotníctvo. Neuvedomujú si, že kľúčom k všetkým týmto problémom sú vzdelanejší, kreatívni ľudia, ktorí pohnú krajinu dopredu.

Minister financií Peter Kažimír vyhlásil, že nemá zmysel dať školstvu viac peňazí, kým nebude fungovať efektívnejšie. Súhlasíte? V každom systéme sú diery. Ale z viacerých medzinárodných štúdií vyplýva, že slovenské školstvo je pomerne efektívne a napríklad v porovnaní so zdravotníctvom vychádza veľmi dobre. Takže z tohto pohľadu by sme na každé ďalšie euro pre zdravotníctvo mali dať tri eurá do školstva.

Nie je neefektívne financovať viac ako sto škôl s menej ako trinástimi žiakmi? Určite, systém má rezervy. V súčasnosti máme viac škôl ako detí, ale bola to prvá Ficova vláda, ktorá zastavila racionalizáciu škôl, ktorú naštartovala pravica. Takže súhlasím, že musíme pokračovať v zoštíhľovaní systému, ale tento argument zo strany vlády je dnes aj zastierací manéver. Rezervy sú najmä na úrovni stredných škôl, kde je kapacita takmer dvojnásobná ako potreba, ale keby sme ich aj riadne preriedili, tak neušetríme toľko peňazí, aby sme mohli zásadne zvýšiť platy učiteľom a už vôbec by nezostalo na dobudovanie siete materských škôl, ktorých je zasa kriticky málo. Takže ak chceme zmeniť školský systém, nevyhnutne potrebujeme viac peňazí, ktoré nezískame len tým, že časť škôl zavrieme.

Naozaj by sme výrazne neušetrili, keby sme zredukovali počet základných škôl? Veď až osemdesiat percent z nich má menej ako dvestopäťdesiat žiakov. Nie je to také jednoduché. Aj deti na dedinách musia niekam chodiť do školy a treba si spočítať, koľko ušetríme, ak ich budeme zvážať školskými autobusmi do spádovej obce.

Nie je autobus lacnejší ako údržba budovy, kúrenie, platy učiteľov?To sú malé budovy s jednou- dvoma učiteľkami. Navyše, školský autobus sa nedá využívať vždy a všade, nemôžete predsa malé šesťročné deti každý deň voziť niekam päťdesiat kilometrov. Niektoré menšie školy by sa určite dali zlúčiť, ale celková úspora by bola pár percent. To nás nezachráni. Takže argumentácia ministra financií, aby sa najprv vyčistil systém a on potom uvoľní peniaze, nie je úplne poctivá. Školstvo sa nepozviecha zo súčasnej situácie len vlastnými silami.

Minister Čaplovič tiež prišiel s tým, že matematika by mala byť nosným predmetom na druhom stupni ZŠ. Nezníži sa tým umelo prospech žiakov s viac humanitným myslením? Už niekoľko rokov považujem za veľkú tragédiu, že každý minister školstva chce do reforiem prenášať svoje osobné preferencie. Mali sme tu ministra katolíka, ktorý zaviedol povinné náboženstvo, ďalší mal rád šport, tak sa zvyšovali hodiny telesnej výchovy, teraz máme vyštudovaného historika, ktorý z nejakého dôvodu fetišizuje matematiku...

Takto môžete riadiť Kocúrkovo, ale nie rezort. Každé zásadné rozhodnutie by malo vychádzať z podrobných analýz a nie dojmov. Zo všetkých medzinárodných porovnaní vychádzajú naši žiaci najhoršie v oblasti kritickej práce s textom a v matematike majú celkom slušné výsledky. Preto naozaj nechápem, prečo chce minister posilňovať práve matematiku.

Zdôvodňuje to tým, že potrebujeme viac absolventov technických škôl, pretože ich je vraj na trhu nedostatok. Netuším, z akých čísel to má, pretože podľa štatistík nezamestnanosti nie sú na tom absolventi technických smerov o nič lepšie ako tí z humanitných smerov. Výnimku tvoria asi len vyštudovaní odborníci na informačné technológie.

Každý zásah do rovnováhy vzdelávacieho systému by mal byť podložený dôkladnými analýzami rôzneho druhu a mal by byť nastavený na dlhodobú budúcnosť, pretože ak dnes zmeníte zameranie učiva na základných školách, tak efekt sa dostaví najskôr o pätnásť rokov. Podľa niektorých expertov je úplne nemožné určiť, koľko a akých odborníkov budeme potrebovať v takom dlhom časovom horizonte.

Kde sa tento omyl stal? Pretože podľa štatistík je podiel technických absolventov na nezamestnanosti dokonca mierne vyšší ako ich podiel na počte všetkých absolventov, takže humanitne vzdelaným sa darí relatívne lepšie. Neviem, možno to súvisí s tým, že do technických smerov patria aj informatici, ktorí si naozaj môžu na trhu určovať podmienky, ale patria sem aj stavební inžinieri, ktorí si pri súčasnej stagnácii stavebníctva nevedia nájsť prácu.

Ja zasa učím na jednej fakulte spoločenskovedného zamerania a moji absolventi nielenže nemajú problém nájsť si prácu, ale podľa údajov ministerstva školstva dokonca majú vyšší plat ako ja vo funkcii docenta.

Ako teda profilovať systém vzdelávania, aby absolventi mali uplatnenie? Kľúčové je uvedomiť si, že rozhodujúci nie je odbor, ale kvalita. Špičkoví absolventi matematiky, práva či politológie nebudú mať problém nájsť si prácu. Nekvalitní externí študenti na treťoradej pobočke nejakej vysokej školy môžu študovať čokoľvek a nebudú úspešní. Nadraďovať technické smery nad humanitné je úplný nezmysel. Štát by sa mal v prvom rade snažiť zabezpečiť kvalitu, nech už študujete čokoľvek.

Takže kvalitne vyštudovaný sociológ môže byť na trhu úspešnejší ako nekvalitný absolvent techniky? Určite áno. Moja sesternica je vyštudovaná sociologička a úspešne pracuje už takmer dvadsať rokov v marketingu, kde využíva poznatky zo školy. Aj preto ma desí, keď počúvam, že minister Čaplovič chce posudzovať kvalitu škôl aj podľa toho, ako sa absolventi uplatňujú vo svojom odbore. Som zvedavý, či potom budú penalizovať aj jeho školu, pretože ako vyštudovaný archeológ nerobí v odbore. Skrátka, snaží sa tu robiť plánované hospodárstvo a aj to úplne zle.

Vy sám ste absolvent matematického gymnázia. Nepomohlo vám to v živote? Určite áno, ale skutočné pochopenie matematiky a jej využitie v živote sa nedá vynútiť strachom a povinnou maturitou. Kľúčom je zmeniť systém výučby matematiky a nielen mechanicky zvýšiť počet jej hodín. Matematika kultivuje myslenie, ale efekt sa dostaví až vtedy, keď ju naozaj pochopíte. To nie je o tom, že viem vyriešiť rovnicu, to sa dá nabifľovať. Ak minister Čaplovič chce v tomto smere niečo meniť, nech začne od metodiky a učiteľov, veľký bič mu nepomôže.

Štúdia McKinsey priznáva, že pre slovenské školstvo je kľúčové zlepšiť kvalitu učiteľov, ale má sa to riešiť zvýšením ich platov. Takže je to len o peniazoch? Platy sú určite dôležité, aby ste pritiahli a udržali kvalitných ľudí v systéme. Teraz sa potrebujeme sústrediť najmä na pritiahnutie tých mladých, pretože veľká časť slovenských učiteľov má nad päťdesiat rokov. Na dosiahnutie kvalitatívnej zmeny je však kľúčové, aby sme zreformovali už ich štúdium na pedagogických fakultách, čo doteraz neriešila ani jedna vláda.

Inými slovami, ťažko očakávať od niekoho, kto bol sám vzdelávaný starým encyklopedickým spôsobom, že bude svojich žiakov učiť inak? Je to individuálne. Každopádne, pedagogické fakulty neprešli žiadnou reformou, neinvestovalo sa ani euro do toho, aby z nich boli špičkové pracoviská. Je ich priveľa a produkujú množstvo absolventov, z ktorých väčšina sa nikdy nebude živiť ako učitelia. Štát by mal vybrať tie najlepšie fakulty, prioritne do nich investovať peniaze, ktoré sú dnes neefektívne roztrúsené, a cez prísnejší výber uchádzačov o štúdium následne vychovať elitných učiteľov.

Keďže väčšina učiteľov je po päťdesiatke, majú vôbec záujem a schopnosť učiť sa a preberať nové spôsoby výučby?To je rôzne. Sú medzi nimi aj takí, čo sa združujú v kluboch moderných učiteľov a snažia sa robiť veci inak. Problém je, že nemajú žiadnu podporu zhora, že ich nikto nevytiahne a nedá im nejaký mikrogrant, aby napísali učebnicu alebo aby fungovali ako mentori pre ostatných.

Nie je to celé skôr o osobnej motivácii ako o plate? Ľudia v každej skupine majú tendenciu prispôsobovať sa väčšine. Ak medzi učiteľmi vládne atmosféra, že snaha sa nevypláca, tak to tak vyzerá aj v praxi. Preto je dôležité ich motivovať a odmeňovať tých, ktorí robia nejakú nadprácu. Čo sa týka platov, máloktorá krajina dokáže zaplatiť učiteľov na úrovni lekárov, sudcov a iných elít. Existuje však nejaká spodná hranica a keď sa pod ňu dostaneme, tak to naozaj začne ohrozovať základné fungovanie systému, pretože jeho členovia sa musia sústrediť na holé prežitie. Bohužiaľ, Slovensko sa už pod tú hranicu ponorilo.

Len sa pýtam, či zvýšenie platov učiteľov automaticky zaručí, že tí, ktorí doteraz nemali žiadnu snahu na sebe pracovať, sa zrazu zmenia k lepšiemu. To netvrdím. Plošné zvyšovanie platov bez ďalších krokov nemusí viesť k ničomu. Ale ak im nezačneme pridávať, tak ich nedokážeme motivovať, aby na sebe pracovali.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].