Viera Kalmárová: Je smutný pohľad na celé fungovanie školstva.

„Na dobrom gymnáziu dávali chlapcovi do tašky výkaly. A nikomu v triede to nevadilo,“ spomína inšpektorka

Čo očakávať od nového ministra školstva? Na čo inšpekcia už roky upozorňuje a kompetentní to ignorujú? Pýtali sme sa hlavnej školskej inšpektorky Viery Kalmárovej.

Nový školský rok zrejme prinesie radosť len prváčikom. Kvalitnejšie vzdelávanie potrebuje reformy a tie sú v nedohľadne. Inštitúcia, ktorú dva roky vedie, je do problémov rezortu doslova ponorená.

O tom, aký je stav a čo môžu na jeho zlepšenie robiť rodičia detí a učitelia, sa s VIEROU KALMÁROVOU rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Čo robia školskí inšpektori cez leto?

Školskí inšpektori cez leto prežívajú najťažšiu časť svojej pracovnej sezóny, lebo vtedy spracúvajú do sumárov a do logických väzieb všetko, čo počas školského roka zistili. Na základe týchto zistení sa potom konštruuje správa, ktorú inšpekcia predkladá ministrovi a minister parlamentnému výboru pre kultúru a vzdelávanie. Správa okrem hodnotenia fungovania výchovy a vzdelávania v školách a školských zariadeniach, hodnotenia kvality odborných činností v zariadeniach výchovného poradenstva obsahuje systémové návrhy na zlepšenia a zmeny.

Už ju budete odovzdávať asi novému ministrovi alebo ministerke. Sťažuje vám prácu, že sa ministri školstva tak často striedajú?

Školskej inšpekcii striedanie ministrov prácu priamo nesťažuje, lebo požíva status nezávislej inštitúcie, ale, samozrejme, že to sťažuje život celému vzdelávaciemu systému. Ak niekto nemôže v nejakom dlhšom intervale uskutočňovať zásadné koncepčné zmeny, je to problém. A následne je to problém aj pre všetky organizácie a inštitúcie, ktoré v školstve pracujú.

Čo očakávate od nástupcu pána Plavčana?

Vy viete, kto to má byť?

Nie, pán Danko zatiaľ nechcel komentovať. Prezradil len, že pôjde o niekoho zvnútra rezortu.

Neviem, či sa dá niečo pozitívne očakávať v situácii, keď nebude mať nový minister celé štyri roky na to, aby uskutočnil koncepčné zmeny. Druhá vec je tá, že, predpokladám, že ani nový minister nebude úplne autonómny vo svojej funkcii. To považujem za druhý vážny problém. Keby som mala možnosť novému ministrovi niečo poradiť, tak by som mu povedala, nech sa obklopí mladým dynamickým tímom, napríklad z prostredia Inštitútu vzdelávacej politiky, kde pracujú ľudia s najväčším tvorivým potenciálom na ministerstve. A tiež, aby sa minister aj opieral o ich názory pri svojich rozhodnutiach.

Cítili ste v konaní ministrov Smeru a ministra Plavčana stranícku ruku?

Priamu skúsenosť na tejto pozícii mám len s ministrom Draxlerom, ktorý mi túto pozíciu hlavnej školskej inšpektorky ponúkol, a s ministrom Plavčanom. Spôsob spolupráce s ním bol úplne iný ako s ministrom Plavčanom, to treba povedať. Minister Plavčan nikdy nevyvolal debatu na odborné témy, zatiaľ čo minister Draxler takéto debaty vyvolával neustále a často sme spolu komunikovali.

Viera Kalmárová: Je smutný pohľad na celé fungovanie školstva.
Viera Kalmárová: Je smutný pohľad na celé fungovanie školstva.
Dávid Duducz

Ako vlastne taká inšpekcia v škole prebieha?

Nie je to jednoduché opísať, lebo typov inšpekcií je veľa a procesy sú teda rôznorodé. Formálne je však najčastejší typ komplexná inšpekcia. Funguje tak, že najskôr sa vyberú subjekty, ktoré budú podrobené inšpekcii. Relatívne skoro sa zostavujú inšpekčné tímy, relatívne skoro školy vedia, že k nim prídeme. Oznamujeme im to 4-6 týždňov dopredu. Kritériá visia na našom webe, takže poznajú aj predmet inšpekcie. To znamená, že najväčšia časť práce sa koná mimo priestorov školy. Proces plánovania je hlboký, o jeho fungovaní školy nevedia. Nasleduje časový úsek, keď inšpektori pôsobia v škole, a potom je veľký úsek, keď inšpektori spracujú zistenia, interpretujú ich a vypracujú správu.

Ako pracujete v škole?

Pozostáva to z toho, že sa oznámi, aký je cieľ, aký bude priebeh, čo sa bude diať, kedy a aké budú dotazníkové zisťovania, kedy prebehnú rozhovory so žiakmi a s učiteľmi. Učitelia každé ráno dostanú informáciu, ktoré hodiny u nich budú podrobené pozorovaniu a hodnoteniu. Inšpektor s každým učiteľom, u ktorého vykonal „hospitáciu“, potom rozoberá výsledky procesu, ktorý videl.

Čo sa ďalej deje s vašimi zisteniami, hlavne vtedy, ak sú negatívne?

No, ďalšie postupy určuje miera zistenej negativity. Bežné nedostatky formálneho charakteru sa odstraňujú hneď na mieste.

Čo je to formálny nedostatok?

Napríklad v pedagogickej dokumentácii chýba nejaký formálny prvok, ktorý nemá žiadny dosah na kvalitu výchovy a vzdelávania. Tak škole povieme: „Pozrite sa, právny predpis to vyžaduje takto, vy to máte inak, prosím, upravte si to teraz v priebehu inšpekcie.“

A keď ide o vážnejšie chyby, ktoré už charakter výchovy a vzdelávania ovplyvňujú?

Školy dostanú čas na to, aby si premysleli, aké opatrenia prijmú a ako ich zrealizujú. Keď sa to stane, inšpekcia sa vráti do školy a pozerá sa na to, aký pozitívny posun nastal v problematických oblastiach. Keď sú veci ťažko reparovateľné a pramenia z manažérskych zlyhaní riaditeľa, inšpekcia môže podať návrh na jeho odvolanie a zriaďovateľ je povinný rešpektovať ho. Ak je škola v stave, že by nepomohol ani nový manažér, inšpekcia dáva návrh na vyradenie školy zo siete.

Dali ste taký návrh v poslednom roku?

Tu na stole máte spisy, ktoré to ilus-trujú. Podávame zhruba desať takýchto návrhov ročne.

Je ich viac alebo menej ako v minulosti?

Myslím si, že dôvodov na podanie návrhov bolo vždy dosť, ale samotné návrhy sa podávali menej často. Ale ja som k tejto téme pristúpila veľmi razantne. Jednoducho, keby ste sa pozreli, koľko bolo takýchto návrhov podaných pred rokom 2015 a po tomto roku, ide o veľký nárast.

Ako dlho trvá zrušenie školy?

Veľmi dlho. Funguje to v rámci správneho konania. Účastník konania môže proces naťahovať, dokonca aj vtedy, ak je už rozhodnutie platné a účinné. Ešte aj vtedy sa môže obrátiť na súd. Príkladom môže byť škola, ktorá je v regióne, kde som predtým pôsobila (ako riaditeľka školského inšpekčného centra). Aj sa o nej písalo vo vašom týždenníku - ide o súkromnú strednú odbornú školu v Dunajskej Strede. Problémy sa začali riešiť v rokoch 2007 - 2008 a definitívne sa prípad uzatvára až v roku 2017. Od septembra by nemala fungovať. Taká je informácia, ale doklad o tom zatiaľ nemám.

A ako sa vám darí s nástrojom odvolanie riaditeľa zlej školy?

Problém je v reakcii zriaďovateľov, najmä predsedov samosprávnych krajov na tieto návrhy. Zriaďovateľ dostal ohromnú personálnu právomoc. Vlastne je to on, kto rozhoduje o tom, na rozdiel od nedávnej minulosti, kto bude riaditeľom školy. Môže totiž vetovať návrh rady školy. Naťahovať to teda môže dovtedy, kým sa nestane riaditeľom osoba, ktorú preferuje. Právomoc má, ale zodpovednosť za kvalitu vzdelávania nenesie. No a vyzerá to tak, že mnohí zriaďovatelia trpia syndrómom Matúša Čáka Trenčianskeho, pána Váhu a Tatier, a teda chcú na svojom území o osude svojich „poddaných“ rozhodovať iba oni sami. Nezávisle od toho, akú škodu títo riaditelia na vzdelaní žiakov napáchajú. Jednoducho, pohŕdanie zákonmi a nevyvodzovanie osobnej zodpovednosti za zlyhania ľudí, ktorí sú zodpovední za iných ľudí, je zažraté do pórov slovenskej spoločnosti. Potom je ťažké čakať v takejto atmosfére nejakú podporu pre kvalitnú výchovu a vzdelávanie.

Máte aj konkrétny prípad?

Áno, aj preto o tom tak rozprávam, že som čerstvo rozladená. Podali sme návrh na odvolanie riaditeľa jednej strednej odbornej školy v Trnave a zriaďovateľ sa to pokúša ignorovať napriek tomu, že zistenia boli viac ako znepokojivé.

Čo to znamená?

Nebola tam identifikovaná nielenže žiadna silná stránka, ale všetky parametre dosiahli nevyhovujúcu alebo málo vyhovujúcu úroveň. Mám na mysli zlé podmienky na vzdelávanie, slabú angažovanosť učiteľov, direktívne a neústretové správanie riaditeľa, učitelia boli frustrovaní, školská klíma úplne uzavretá, nekvalitný vyučovací proces. Držať takéhoto riaditeľa na pozícii je trestuhodné. Mal by dostať príležitosť niekto schopnejší.

Pod zlými podmienkami si rodičia predstavia okrem slabej výučby šikanovanie či extrémistické názory učiteľov. Je to tak?

Je to tak. Skúmali sme aj výchovný rozmer pôsobenia pedagógov v tejto trnavskej škole alebo lepšie predpoklady na to, aby bola výchova vôbec úspešná. Na túto tému sme v spolupráci so školským psychológom vypracovali špeciálnu správu, keďže vnímame, že škola je priestor, kde sa má nielen vzdelávať, ale aj vychovávať. Ak má škola problémy vo vzdelávacom procese, vo vzťahoch medzi riaditeľom a učiteľmi, učiteľmi a žiakmi, je tam predpoklad, že bude mať problémy aj so šikanovaním.

V posledných mesiacoch sme sledovali dva veľké prípady šikanovania, v Demandiciach a v Cejkove. Je šikanovanie rozšírený problém slovenských škôl?

Prítomnosť šikanovania na slovenských školách je problém. To je teda fakt. Najmä preto, že školy nevedia, ako proti tomuto fenoménu účinne bojovať. Neznamená to však, že slovenskí žiaci by mali hlbšie agresívne sklony ako žiaci v iných krajinách. O tom to nie je. Ide o to, ako funguje škola.

Skúsite to vysvetliť?

Zvyčajne problém rozvinutého šikanovania, od tých nenápadných foriem až po to, že sa sformuje tvrdé jadro agresorov, spočíva v niekoľkých veciach. Po prvé v tom, že sa podcenia počiatočné prejavy a že učitelia a ďalší zamestnanci školy ani rodičia nepoznajú podstatu šikanovania. Vždy si myslia, že problém spočíva v nejakom jedincovi, ktorý má nezvládnuteľné agresívne správanie. Nie je to tak. Na to, aby mohlo šikanovanie „zafungovať“ a rozvinúť sa, je nutná aj ďalšia podmienka - nedobré vzťahy v triednych kolektívoch. Keď väčšina toleruje to, že si menšina vyberie obeť a na nej demonštruje svoju silu.

Máte aj nejaký príklad z nedávneho obdobia?

Spomínam si, keď na dobrom gymnáziu, s dobrou tradíciou, v tomto prípade ho nebudem menovať, spolužiaci v role agresora vkladali spolužiakovi v role obete do tašky exkrementy. S vysvetlením, že chlapec tak či tak zapácha. A nikomu v triede to nevadilo. Nikto zo žiakov nepovažoval za potrebné nahlásiť a riešiť to. Jednoducho ich cudzie utrpenie nechávalo chladnými. Ale to je len prvý problém, nik sa nevenuje problematike formovania vzťahov medzi žiakmi. Druhý problém je fakt, že medzi žiakmi a učiteľmi nepanuje dôvera.

Máte opäť nejaký príklad?

Skúsim to ilustrovať. Mám tu správu, ktorá je hotová ako letný produkt sumarizujúcej práce inšpektorov. Ide opäť o zistenia na gymnáziách a v stredných odborných školách. Z dotazníkov vyplynulo, že problémy spočívajú v nadradenom povýšeneckom vzťahu učiteľov k žiakom. To udáva až 22 percent respondentov. Niektorí učitelia sa podľa vyjadrení žiakov odmietajú zaoberať ich návrhmi a ich postoje prirovnali k arogancii. Žiaci nie sú presvedčení o tom, že môžu od svojich učiteľov očakávať pomoc. Mám tu správu aj zo základných škôl. Žiaci uvádzali, že im v škole chýba priestor, kde by mohli rozprávať o svojich pocitoch, túžbach, názoroch. Teda vyzerá to tak, že reakciou žiakov na nezáujem učiteľov o ich svet je zase nedostatok dôvery voči učiteľom.

A čo riaditelia a ich úloha?

Tretí problém, ktorý podporuje prítomnosť šikanovania v škole až do tých najnebezpečnejších foriem, je fakt, že keď sa objavia prvé príznaky, mnohí riaditelia majú tendenciu popierať to. Verím, že známa sentencia zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať možno zachránila nejaké manželstvo, ale rozhodne nezbaví školu démona šikanovania.

Akú úlohu v tom všetkom zohráva domáca výchova?

Výchovný vplyv rodiny je významný, dokonca rozhodujúci. Ak by bol jediný, potom všetky školy v tejto oblasti by boli na tom úplne rovnako. A nie sú. Sú školy, ktoré vedia vyvažovať výchovné vplyvy rodiny, a sú také, ktoré to nerobia.

Ktoré z vašich zistení ministerstvo ignoruje úplne? Ktoré problémy, na ktoré upozorňujete, pretrvávajú?

Dlhodobo upozorňujeme na skutočnosť, že vzdelávací systém nereaguje na civilizačné zmeny, ktoré sa udiali najmenej za posledných 30 rokov. Reakciou na tieto zmeny nemôže byť to, že školám povieme, realizujte dvojstupňový vzdelávací program, ale my vás nenaučíme, ako s ním pracovať. Reakciou na zmeny nemôže byť to, že školy vybavím výpočtovou technikou, ale učiteľov nenaučíme, ako túto techniku zmysluplne využívať. V podstate v 80 percentách prípadov slúži táto technika ako tabuľa na odpisovanie poznámok. Učiteľ má vlastne zjednodušenú prácu, lebo na USB kľúči môže roky používať poznámky, ktoré žiaci odpisujú. To je chyba. Reakciou na nárast sociálno-patologických javov nemôže byť to, že zostríme pravidlá školského poriadku bez toho, aby sme zmenili výchovný prístup k žiakom. Dodnes panuje mýtus, že rodina má vychovávať a škola vzdelávať. Nie je to tak. Dieťa trávi v škole viac času, preto sa škola tejto povinnosti nemôže zbaviť.

Nový minister nech sa obklopí mladým dynamickým tímom, hovorí hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová.
Nový minister nech sa obklopí mladým dynamickým tímom, hovorí hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová.
Tony Štefunko

Výpočet toho, čo sa nemení, je zrejme dlhý.

Áno, a to som ešte vybrala, čo je najakútnejšie. Existuje tu požiadavka, aby sme každé dieťa vnímali ako originálnu bytosť a tejto originálnej bytosti sa prispôsobovali vzdelávacie stratégie. Dá sa to však robiť bez personálneho a ekonomického zázemia? Poviem vám, ako fungujú dnešné školy. Fungujú ako Prokrustovo lôžko. To bol antický lúpežník, ktorý nútil pocestných, aby si ľahli do jeho postele. Komu nohy prečnievali, tomu ich odsekol, a komu nedosahovali k okraju, naťahoval ho bez ohľadu na to, že praskali kosti a trhali sa šľachy. Pri výchove a vzdelávaní jedinečných bytostí, ako sú žiaci, sa používajú identické programy a postupy, pracujeme s priemerom. To spôsobuje atrofiu schopností tých nadpriemerných a utrpenie tých, voči ktorým uplatňujeme štandardné postupy. Tak to nejde. Stále mám v hlave pri tejto otázke vetu z filmu Forrest Gump. Bol tam skvelý dialóg, keď si riaditeľ školy zavolal mamu Forresta Gumpa a snažil sa jej naznačiť, že niečo so vzdelávaním jej syna nie je v poriadku a povedal: „Viete, ale váš syn je iný!“ A matka trefne odpovedá: „Ale predsa každý je iný.“

Myslíte si, že zmena príde ešte počas vášho pôsobenia?

Som životný optimista, ale až taký nie, ak máte na mysli to, že nastane výrazne pozitívna zmena.

A kedy konečne príde k radikálnej zmene slovenského školstva k lepšiemu?

Pomôžem si citátom Komenského z diela, kde debatuje Rozum a Viera. Neviem, kto z nich hovorí: „Kto stratil majetok, nič nestratil. Kto stratil dobrú povesť, polovicu stratil. Kto stratil nádej, všetko stratil.“ Úplnú katastrofu teda neznamená to, že školy majú ekonomické problémy, úplnú katastrofu neznamená to, že školstvo sa dnes považuje za také, ktoré podáva slabý výkon, problém spočíva v tom, že učitelia rezignovali na možnosť, že nastane zmena k lepšiemu, a táto rezignácia ich robí slabými. Kto dokáže prekonať túto dezilúziu, má vyhrané. Ale rozhodne to musí byť aj silná osobnosť na poste ministra.

A keď zmena nepríde?

Nemôžem povedať, že naše školstvo stagnuje. My zažívame regres. Sú tu aj školy, ktoré sa tomuto trendu vymykajú, ale je ich tak 10-15 percent. Tie pochopili, že zmenu majú v rukách oni, že zhora nepríde. Je to však príliš málo na to, aby poznačili charakter celého vzdelávania. Treba urobiť jasné systémové zmeny.

Veľa sa hovorí o množstve hodín dejepisu, o tom, že to následne súvisí s názormi detí, stredoškolákov, o sklonoch k extrémizmu. Je jedna hodina dejepisu málo?

Je pravda, že počet hodín dejepisu sa oproti predchádzajúcim programom zúžil, to je fakt, a nebolo to správne. Ale rozhodne by bolo naivné domnievať sa, že samotné zavedenie ďalšej hodiny dejepisu vyrieši problém netolerantných postojov našich žiakov.

Čo treba teda do učebných osnov zakomponovať?

Dnes funguje prísne predmetové vzdelávanie. Izolovane učíme dejepis, izolovane učíme geografiu, každý predmet. Ak by boli žiaci vedení k tomu, že veci spolu súvisia, a naozaj by pochopili jazyk tohto sveta, porozumeli by jazyku prírodných vied, spoločenských vied, vedeli by ich spájať a dospeli by tak k niečomu, čomu sa hovorí kritické myslenie. To by bola záruka toho, že nepodľahnú nejakým fantazmagorickým hoaxom a primitívnym riešeniam. Druhá vec, ktorá chýba, je vytvorenie priestoru na spoluúčasť žiakov na rozhodovaní o živote školy. Tam by mali nadobúdať prvé občianske skúsenosti. Človek, ktorý vie, že môže ovplyvňovať chod vecí a zároveň vie logicko-skepticky rozmýšľať, nestane sa ľahkou obeťou politických strán extrémistického založenia.

Je extrémizmus problém na školách?

Nie, na školách extrémizmus neexistuje. Iba študenti majú názory, ktoré neskôr môžu viesť k extrémizmu, alebo stoja v pozadí extrémistických hnutí.

A čo branci v školách? Je to rozšírený problém?

Nie. Takéto prípady sme riešili vo dvoch etapách. Pred dvoma rokmi sa týkalo dvoch či troch škôl, tento rok dvoch škôl. Informáciu o tom, že v nejakej škole pôsobili, vyvesia na svoju webovú stránku. V žiadnom prípade sa nepreukázala ideová spriaznenosť riaditeľa školy so Slovenskými brancami. Vždy išlo o prípad manažérskeho zlyhania, keď bol riaditeľ rád, že prácu, ktorú mal urobiť on a jeho ľudia, vykonal niekto iný.

Kde je horšia situácia, na základných alebo na stredných školách?

Kvalita siete stredných škôl je oveľa horšia ako kvalita základných škôl. V sieti stredných škôl je viac škôl, ako by malo byť. Konkurujú si podliezaním latky.

Zarábajú učitelia na Slovensku málo?

Všetci vo verejnej sfére na Slovensku zarábajú málo vrátane učiteľov. Učiteľská profesia je jedna z najťažších. Sama som ju vykonávala a viem, o čom hovorím. Zaslúžili by si výrazne viac. Ale za to výrazne viac by človek v mnohých prípadoch očakával aj kvalitnejšiu prácu. Problém nevidím v tom, že by si viac nezaslúžili, vidím ho v tom, že kvalita pôsobenia učiteľa nijako neovplyvňuje jeho plat.

Dostávate aj nepríjemné e-maily či telefonáty od riaditeľov, ktorých odpíšete, alebo od starostov, s ktorými bojujete?

Samozrejme, že áno. V prvom kole si to odnášajú inšpektori, v ďalšom kole ich nadriadení. Možno neušlo vašej pozornosti, že jednu z bývalých hlavných školských inšpektoriek pred budovou inšpekcie napadli, bodli nožom. To bola najvážnejšia vec, čo sa udiala.

Zistí rodič vždy, že jeho dieťa navštevuje zlú školu?

Ak sa zaujímate o vzdelanie svojho dieťaťa a o to, ako sa v škole cíti, tak určite by ste to mali zistiť.

Čo vás zarmucuje najviac na tých výsledkoch, ktoré vám inšpektori prinášajú?

Nemôžem povedať, čo ma zarmucuje najviac, keď je smutný pohľad na celé fungovanie školstva.