Andrea Cisárová: Vidíme trend, že matky z východného Slovenska opúšťajú manželov a unášajú svoje deti do zahraničia za lepším životom.

Odborníčka o únosoch detí rodičmi: Letné lásky nám pridávajú prácu

Britská sociálka momentálne sleduje asi sto slovenských detí v problémových rodinách. Prečítajte si rozhovor so šéfkou Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.

Plačúci slovenskí rodičia, ktorým v zahraničí odobrali deti, vždy vyvolajú vlnu emócií a hnevu. Na to sa nabaľujú konšpirácie o biznise s adopciami detí v cudzine.

Britská či nórska sociálka sú skutočne silné a často kruté, ale na odobratie dieťaťa z rodiny majú vždy viacero objektívnych dôvodov, o ktorých však nešťastní rodičia pred novinármi mlčia.

Riaditeľka Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže ANDREA CISÁROVÁ (36) vysvetľuje, že ak chce niekto žiť v cudzej krajine, musí akceptovať jej zákony a zvyky. Zhovárala sa s ňou EVA MIHOČKOVÁ.

V médiách ste spustili kampaň, aby ľudia pamätali, že so zahraničným partnerom si berú aj jeho kultúrne tradície a krajinu. Dá sa povedať, že vám letné lásky prinášajú prácu?

Presne tak. Aj preto mávame každoročne v tomto období deň otvorených dverí. Také veci sa často dejú veľmi ľahko - leto, exotika, krásny cudzinec alebo cudzinka a hneď je z toho veľká láska. Lenže po pol roku tí dvaja často pochopia, že to bolo len vzplanutie, padnú im ružové okuliare a zistia, že to vôbec nefunguje.

Dievča je však už tehotné a zrazu si s hrôzou uvedomuje, že to nie je to, o čom snívalo, a na rad prichádzajú problémy. Väčšina našich prípadov je zo vzťahov, ktoré vznikli veľmi rýchlo. Únosy sú toho dobrým príkladom. Najprv je dievča očarené, odíde za svojím milým do jeho krajiny, ale po nejakom čase zistí, že to nefunguje, tak zbalí dieťa a odíde s ním domov.

Koľko únosov detí momentálne riešite?

Ročne ich máme tak 30 až 40. Aktuálne pozorujeme vzrastajúci trend, najmä na východe Slovenska, že mladé ženy unášajú svoje deti do zahraničia.

Zvyčajne im to už v manželstve neklape, a tak sa rozhodnú odísť do inej krajiny, kde si často už našli nového priateľa cez sociálne siete a sú tam aj vyššie sociálne benefity. Do roku 2005-2006 sme tu mali presne opačný trend. Slovenky unášali svoje deti späť na Slovensko z cudziny, kde dovtedy žili so zahraničnými partnermi.

Tie ženy si neuvedomujú, že robia niečo protiprávne?

V takej chvíli v nich prevážia emócie. Únos vlastného dieťaťa je protizákonný, v niektorých krajinách je to dokonca trestný čin. Unesením dieťaťa z krajiny jeho obvyklého pobytu, teda kde najdlhšie žilo a má väzby, porušujete medzinárodný dohovor. Takú situáciu potom posudzuje súd.

Stalo sa už, že rodič bol aj odsúdený za únos dieťaťa?

To nie, pretože u nás únos vlastného dieťaťa nie je trestný čin. Je to len poškodzovanie práv tretích osôb. Nepamätám si, že by za to niekedy nejaký rodič bol postihnutý.

Môže to byť pre neho len priťažujúca okolnosť, keď potom súd rozhoduje o zverení dieťaťa do starostlivosti. Ako sa takéto prípady únosov väčšinou končia?

Sú to veľmi emotívne záležitosti, ktoré si všímajú aj médiá a takmer vždy bojujú otvorene za matku. Vznikne tlak verejnosti, aby ju súd neposielal späť do zahraničia, celý prípad sa často vlečie niekoľko rokov.

A v tom je práve ten trik - malé deti sa veľmi rýchlo aklimatizujú, začnú chodiť do školy, vytvoria si väzby a potom je už pre sudcu ťažké vrátiť ich späť. Preto deti väčšinou zostávajú na Slovensku. Potom však prichádza nová fáza problémov, keď otec chce uplatňovať svoje právo na stretávanie s deťmi a matka sa bojí poslať ich za ním.

Ale mala by mu to umožniť, ak tak rozhodol súd a nie je to žiadny násilník, nie?

Mala by, ale pamätám si na prípad, keď matka poslala deti päťkrát do Egypta za otcom a šiestykrát sa už nevrátili. A v tej chvíli vzniká problém, pretože my tam nevieme nájsť žiadneho partnera, s ktorým by sa dalo komunikovať, a nevieme sa pohnúť z miesta.

Ktoré krajiny riešite najčastejšie ako problémové?

Dá sa povedať, že najhoršie je to mimo EÚ. V našom priestore vieme efektívne komunikovať s príslušnými úradmi. To sa však nedá s krajinami ako Egypt, Palestína, Saudská Arábia... tam nemáme ani len partnerskú inštitúciu, ktorej by sme napísali list. Ak sa tam naša ambasáda nedostane k relevantným informáciám, tak nič nezmôžeme.

Je to preto, že arabské krajiny majú v tomto smere inú legislatívu alebo je to ich kultúra?

Je to kultúrna záležitosť. U nich je zaužívaná tradícia, že deti má vychovávať otec. U nás je to presne naopak a vychádza sa skôr z toho, že dieťa patrí matke. To sú presne tie kultúrne odlišnosti, ktoré si Slovenka na začiatku vzťahu nevšíma, ale neskôr sa ukážu ako rozhodujúce.

Celý rozhovor nájdete v aktuálnom vydaní týždenníka Plus 7 DNÍ.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní