Ombudsmanka: Mária Patakyová vystúpila na Dúhovom pochode.

Verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová: Úrad ombudsmana nie je lampáreň!

Úrad verejného ochrancu práv dostáva ročne tisíce podaní a podnetov.

Týkajú sa detí, ktoré ešte nedosiahli plnoletosť a už ich vedú vo svojich záznamoch exekútori. Týkajú sa seniorov, s ktorými v zariadeniach zaobchádzajú ako s nesvojprávnymi, týkajú sa sťažností „bielej“ majority na rómsku komunitu, ale aj súdnych prieťahov.

O prvom roku v úlohe ombudsmanky s profesorkou MÁRIOU PATAKYOVOU (54) hovorila ANKA ŽITNÁ LUČAIOVÁ.

Stretávate sa v bežnom živote so situáciami, že si poviete - Toto by už bola téma pre ombudsmana?

Áno. Veľmi často, aj ja, aj moja rodina.

Chodia sa vám domov sťažovať?

Občas v rámci rozhovorov niečo prebleskne. Je to uhol pohľadu a nastavenie, akým spôsobom vnímate systémové nástroje v právnom poriadku, čo a ako by sa dalo využiť.

Kedy vlastne prichádza k slovu ombudsman?

Inštitút ombudsmanky je poslanie, pri ktorom zisťujem, že je to povolanie, kde základné práva prežarujú celým právnym poriadkom. Aj ja sa neustále oboznamujem s týmito prienikmi, ale, samozrejme, platí, že ombudsman koná tam, kde dochádza k nedostatočnej činnosti alebo k nečinnosti orgánov verejnej a štátnej správy. Myslím si, že aj ľudí to niekedy mätie, keď sa na nás obrátia a my ich usmerňujeme a vysvetľujeme im, že im nevieme pomôcť, lebo by mal konať iný orgán. Ak ide o rýdzo súkromnoprávne spory, sťažovateľovi vysvetľujeme, že musí vziať zodpovednosť do vlastných rúk. Na­smerujeme ho na príslušné inštitúcie, napríklad Centrum právnej pomoci, prípadne na mediátorov. Aby sa najprv pokúsili dohodnúť. Mediácia znamená počúvať sa navzájom. Ľudia sa pomocou tretej osoby, ktorá je odborne pripravená, snažia rozprávať a dohodnúť. Veľmi často totiž riešenie nie je v právnej rovine, ale v ľudskej. Väčšinou ide o majetkové spory, kde kataster nemôže opravou chýb obnovovať predchádzajúce zápisy, pretože to podľa zákona nie je možné. Iné je, ak sú v katastrálnom konaní prieťahy, tam pomôcť vieme a kataster buď vydá zápis, alebo vysvetlí, prečo nekoná. Opakujem však, v situáciách, kde sa žiada oprava, to už zasahuje do vlastníckeho práva a v takom spore je príslušný rozhodnúť iba súd.

Čiže vy edukujete sťažovateľov, že ombudsman nie je lampáreň a nemá vo svojej agende riešenie všetkých typov krívd.

Presne tak.

A chápu to sťažovatelia? Neodchádzajú nahnevaní a rozladení?

Väčšinou chápu, ale niekedy treba veľa vysvetľovať. Ľudia sa obracajú na rôzne inštitúcie, ombudsman je však až poslednou inštitúciou, ktorá ich problém môže riešiť.

Koľko podnetov máte ročne?

Za uplynulý rok sme pracovali s 2 831 podaniami. Z toho oprávnených, ktorými sme sa zaoberali, bolo 55 percent. Ostatné sme vybavili usmernením či poukazom na iné orgány oprávnené konať. Z podnetov v pôsobnosti máme vybavených 672 prípadov, kde sa preukázalo 196 porušení zákona, ústavy a medzinárodných dohovorov.

Ktorý prípad vám systémovo najviac utkvel v pamäti?

V každej oblasti, ktorú vyhodnocujeme, boli osobité prípady, ktoré rezonujú a poukazujú na to, že má zmysel a význam robiť túto prácu. Napríklad v rámci stavebného konania sme zistili, že istá stavba mala podliehať stavebnému povoleniu, ale samotný stavebný úrad riešil vec, v ktorej sám bol účastníkom stavebného konania. Čiže rozhodoval sám o sebe a v konečnom dôsledku dochádzalo ku konfliktu záujmov. Zistili sme, že to je systémový problém a opakuje sa v celoslovenskom meradle. Požiadala som ministra dopravy, aby inicioval zmenu právnej úpravy, aby už k tomu nemohlo dochádzať. Bol porušený článok 46 ústavy, právo na súdnu a inú právnu ochranu. Najčastejšie identifikované problémy sú prieťahy v súdnom konaní. Súdy sú vyňaté z pôsobnosti ombudsmana, pretože sú nezávislé v rozhodovaní. Ale v prípadoch, keď ide o riadenie a správu súdov, prípadne ak by mohlo ísť o disciplinárne previnenie sudcu, môžeme vstupovať do konania, pretože by mohlo byť porušené právo na konanie bez prieťahov. Z hľadiska prieťahov sme mali 65 prípadov porušení. Porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu bolo 33.

Aký príbeh vás chytil za srdce z ľudského pohľadu?

Mali sme atypický prípad, keď išlo o príspevok na kúpu motorového vozidla pre onkologicky choré dieťa. Keďže výška príspevku nepostačovala na kúpu auta, rodina musela sumu zvýšiť. Auto sa muselo previesť z rodičov dieťaťa na „lízingovku“, ktorá čiastku dofinancovala. Napriek tomu, že auto sa po celý čas využívalo na potreby dieťaťa, Sociálna poisťovňa považovala prevod na lízingovú spoločnosť za transakciu mimo účelu využitia. Požiadala o vrátenie príspevku. Nezohľadnila zabezpečovacie zmluvy ani právny stav, že rodina naozaj bola vlastníkom a používateľom auta. Rodičia chorého dieťaťa sa snažili získať potrebné finančné prostriedky na kúpu auta, Sociálna poisťovňa zase namietala proti spôsobu, ako to urobili, a žiadala rodinu, aby vrátila peniaze. Išlo o šesť a pol tisíca eur, čo bola pre danú rodinu likvidačná suma. Úrad verejného ochrancu práv vstúpil do konania a podarilo sa zvrátiť rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktorá potom nevymáhala vrátenie príspevku.

Vo verejnosti zarezonoval aj prípad detských exekúcií. Obrátili ste sa na Ústavný súd, aby preskúmal, či je zákon o miestnych daniach a poplatkoch za komunálny odpad v súlade s ústavou. Deti zo slabšieho sociálneho prostredia, ktoré nemali zaplatené za smeti, nemohli využívať mestskú hromadnú dopravu (MHD) zadarmo tak ako ich rovesníci bez dlhov. Ako to dopadlo?

Návrh na Ústavný súd išiel preto, že zákon o miestnych daniach a poplatkoch za drobný stavebný odpad je v rozpore s ústavou v pasáži, ktorá sa týka ochrany práv dieťaťa. Zistili sme to na prípade zo Žiliny. Deti z osady boli od prvého septembra 2017 dislokované do deviatich škôl a bolo jasné, že tam nemôžu dochádzať pešo. Podľa uznesenia mestského zastupiteľstva nemali nárok na bezplatnú MHD, keďže boli dlžníkmi mesta Žilina. Na decembrovom zastupiteľstve sa podarilo toto rozhodnutie zvrátiť, od prvého januára sa neuplatňuje. Čiže situácia v Žiline je doriešená, deti môžu využívať dopravu. Ale zistili sme rozpor medzi ústavou a medzinárodným dohovorom. Tento zákon totiž z detí robí daňových poplatníkov bez ohľadu na to, že na trvalý pobyt ich prihlasujú rodičia. Ak rodičia neplatia poplatky, zákon tento dlh prenáša na deti. Dieťa ešte nedosiahlo plnoletosť a už je dlžník.

Koľko je takých prípadov?

U detí do pätnásť rokov je 299 prípadov exekúcií, výška 15 544 eur. Vo veku medzi 15 a 18 rokmi je v exekúcii 78 detí, výška nedoplatku je 4 983 eur.

Sú tie deti priamo v zoznamoch exekútorov?

Tým, že majetková podstata nie je, exekúcia sa začne, až sa dieťa zamestná. Dovtedy je zaťažené dlhom, nabiehajú úroky. My tvrdíme, že prenos povinnosti na dieťa je neproporcionálny a dieťa nie je spôsobilé túto povinnosť splniť. Preto by sa to malo riešiť tak, že dlh by sa mal vymáhať od zákonného zástupcu.

Problém vypukol v Žiline, platí však na území celého Slovenska. Ako to vyzerá v iných mestách?

Podľa daného zákona je daňovým poplatníkom aj dieťa. Takže každé dieťa rodičov neplatičov môže byť dlžník. Treba dodať, že tieto prípady sa vyskytujú v drvivej väčšine v marginalizovanej komunite, tam si často rodičia ani neuvedomujú dôsledky svojho konania. Nepovažujú tieto problémy za akútne vzhľadom na deti. Požiadali sme teda Ústavný súd SR, aby sa vyjadril k disproporcionalite zákona. Predpokladám, že disproporčnosť vo vzťahu k deťom sa potvrdí a situácia sa bude riešiť cez zákonných zástupcov. To je paradox tejto dane, je v záujme životného prostredia, treba platiť za odpad - len chybička krásy je v tom, že zákon sa aplikuje aj vo vzťahu k deťom, ktoré nevedia ovplyvniť, kde majú trvalý pobyt, nevedia vplývať na to, či si rodičia plnia povinnosti.

Každé dieťa rodičov neplatičov môže byť dlžník.
Mária Patakyová

Pri téme marginalizovaných komunít ostaneme, týka sa ich aj takzvaný zákon o kriminalite v rómskych osadách, ktorý zavádza represie namiesto prevencie. Čo všetko mu vytýkate?

Ako verejný ochranca práv som sa musela dôrazne ohradiť proti plánovanej právnej norme, keď bol ohlásený návrh zákona. Pretože vyčleňuje istú komunitu a etnikum a označuje ju nálepkou, že pácha trestné činy bez ohľadu na to, aby sa takýto záver preukázal v trestnom konaní.

Princíp kolektívnej viny…

Presne. Tento postoj by nemal byť akceptovaný a mrzí ma, že sa hovorí o „otravujúcej kriminalite rómskych osád“. Verím, že návrh bude v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami. Už som uviedla, že som si vedomá toho, že polícia potrebuje byť materiálne dovybavená. V návrhu sa uvažovalo týmto smerom. Ale ako ombuds­manka musím povedať, že polícia by pri použití donucovacích prostriedkov mala byť v prvom rade vybavená osobným kamerovým systémom, a to aj na motorových vozidlách, aby vedela dostatočne zdokumentovať zásahy a použitie donucovacích prostriedkov. Pretože je to ochrana samotných policajtov, ak zakročili vtedy, keď museli, a urobili tak adekvátnym spôsobom. Tieto opatrenia sa riešia od roku 2013. Je rok 2018, systém nefunguje a vznikajú otázniky nad činnosťou polície.

Mali ste podnety na rasovú diskrimináciu či na diskrimináciu pre sexuálnu orientáciu?

Priame individuálne podnety v tejto veci neregistrujeme. To, čo s rasovou diskrimináciou a so segregáciou súvisí, sú opatrenia bývalej ombudsmanky pani Dubovcovej. Navrhla celý súbor opatrení na riešenie problematiky vzdelávania rómskych detí. Opatrenia mali za cieľ zabrániť takej diagnostike rómskych detí pri testovaní ich školskej zrelosti, ktorá by ich automaticky zatriedila do kategórie detí s ľahkou mozgovou dysfunkciou či mentálnym postihnutím. To spôsobuje, že deti idú automaticky do špeciálneho školstva, kde vzhľadom na rozsah výučby nemôžu dosiahnuť úplné stredoškolské vzdelanie. To im zase znemožní uplatniť sa na trhu práce. Argumentovala, že ak je školská zrelosť či nezrelosť spôsobená sociálne znevýhodneným pro­stredím, je nutné testovať deti inak. Ony nerozumejú slovenčine, ich materinský jazyk je iný. Ak má dieťa opísať nejaký predmet, napríklad fotoaparát, s ktorým sa nikdy predtým nestretlo, samozrejme, že to nebude vedieť. To môže spôsobiť zaradenie do špeciálneho školstva.

Ako sa to dá riešiť?

Radikálne. Zrušiť také testovanie alebo testovať inou metodikou. Ak je problém len v sociálnom znevýhodnení, deti nesmú byť zaraďované do špeciálneho školstva. Aby dokázali pokračovať vo vzdelávaní v hlavnom prúde školstva. V roku 2015 začal infringement, Európska komisia vedie formálne konanie proti SR vo veci porušovania smernice o rasovej diskriminácii, nás sa to týka vo vzdelávaní.

Niektorí politici mali predstavy, že tieto deti by mali byť vyňaté z rodinného prostredia, v ktorom žijú a ktoré ich dostatočne nerozvíja, a umiestňované do internátnych škôl.

K tomu treba pristupovať veľmi citlivo. Na jednej strane je potrebný zásah štátu pri príprave detí na školské vzdelanie. Na druhej strane treba re­špektovať právo na rodinný život. Výskumy hovoria, že v rómskej komunite je vzťah s deťmi osobitejší ako vo väčšinovom etniku. Spolužitie rodín je viac previazané. Internáty sú radikálne riešenie. Som za to, aby sa skĺbili tieto dva modely - ponúknuť deťom predškolskú dochádzku tak, aby rodinný život bol zachovaný, vybudovať škôlky blízko obydlí tejto komunity. Treba to riešiť systémovo, krok za krokom, v súčinnosti s úradom splnomocnenca pre rómsku komunitu.

Keď sme pri problematike osád a rómskej komunity, ako je to so sťažnosťami väčšinového obyvateľstva na problematické spolužitie?

Sťažujú sa, máme podnety.

Zisťujete, že štát zlyhal a neriešil problém?

Áno. Dôchodcovia sa obrátili s podnetom, že majú právo na dôstojnú starobu a neriešením problémov v osadách sa toto právo porušuje. Sú to spojené nádoby.

Ako pristupujete k sťažujúcim sa dôchodcom?

Rieši sa to. Oslovujem starostov obcí, kde osady sú, oslovujem Policajný zbor, hľadáme prístup. Ide aj o to, do akej miery musíme rešpektovať inakosť ich spôsobu života. A kde už je hranica, že nie sme ochotní tolerovať to. Ide o hranice. Koniec koncov, trošku to súvisí aj s inakosťou iných komunít, napríklad LGBTI. Na tejto komunite je veľa nánosov, priraďuje sa jej nálepka mnohých neduhov spájaných s inakosťou. To v našich predstavách žije a potrebujeme sa o tom otvorene rozprávať. Musíme sa spoznávať, sú to ľudské bytosti, ktoré sú však iné, a to nepredstavuje žiadne ohrozenie.

Sme národ silno zaťažený predsudkami?

Možno je prirodzené mať obavy z niečoho neznámeho. Preto by bolo treba, aby sa s týmito ľuďmi a o týchto ľuďoch hovorilo otvorene. Vyhlásenia, že sme konzervatívni a máme predsudky, škodia. Vo svojej práci sa snažím byť dostatočne múdra na to, aby som komunikovala riešenia, ktoré sú riešeniami pre nás všetkých. Záleží mi na riešení každého jedného podnetu
či iniciatívy.

Čo bude hlavnou témou pre úrad verejného ochrancu práv?

Prioritu dostávajú seniori. Zisťujeme, ako fungujú kontrolné mechanizmy v zariadeniach, kde žijú seniori. Pretože zariadení je viacero typov, majú viacero zriaďovateľov a je až sedem možných orgánov, ktoré ich majú kontrolovať. Máme čiastkové pohľady na vec, ale preverujeme, ako funguje systém, v ktorom by mali byť práva seniorov chránené.

V čom sa porušujú ich práva?

Najmä v otázkach poskytovanej zdravotnej starostlivosti, v spôsobe, ako sa pristupuje k obmedzovaniu ich osobnej slobody v zariadeniach, či sú zatvorení v izbách, ako majú vychádzky a podobne. Sú to svojprávni ľudia, niekedy však majú režim horší ako malé deti. Máme veľa podnetov a ideme ich riešiť. Týka sa to veľkej skupiny obyvateľstva.


VIDEO Plus 7 Dní