Martin Kundrát: Hovorí, že dáva prednosť slobodnému skúmaniu evolúcie dinosaurov.

Paleontológ Martin Kundrát: „Paleontologický Poirot musí byť cieľavedomý, zásadový a vytrvalý“

Keď nenašiel pochopenie doma, odišiel do sveta. Dlhodobo sa zaoberá štúdiom evolúcie dinosaurov a premenou plazov na vtáky, podpísal sa pod objavy desiatich nových druhov prehistorických tvorov.

Organizuje medzinárodné vedecké expedície vyhľadávajúce dinosaury podobné vtákom. Zistil prekvapivé fakty o zárodku z najväčšieho dinosaurieho vajca s prezývkou Baby Louie. MARTIN KUNDRÁT (48) sa nedávno vrátil na Slovensko a pôsobí v Centre interdisciplinárnych biovied na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Zhováral sa s ním PETER GETTING.

Ste odborníkom v odbore paleontológia, chodíte skúmať dinosaury na exotické náleziská po celom svete. Ako sa k niečomu takému dostane rodák z Humenného?

Asi tak, že som sa v danom období zriekol normálneho života. Ne-vnímam prácu ako zamestnanie, ale ako celoživotnú misiu, ktorej sa odovzdávam naplno. Mojím cieľom nie je márny pocit dôležitosti ani zbieranie bezvýznamných bobríkov kariérneho postupu, ale vlastná cesta i vnútorné hľadanie a naplnenie. Ak spoznávate dramatickú históriu života trvajúcu milióny rokov, začnete vnímať zmysluplnosť našej krátkej existencie trochu inak. Na túto úžasnú cestu ma priviedlo očarenie pravekom.

Po rokoch ste sa vrátili na Slovensko. Kde všade ste pôsobili?

Pôvodne som chcel vybudovať prvé slovenské paleontologické múzeum v Rimavskej Sobote. V neďalekej Hajnáčke som ako greenhorn pripravil a realizoval v roku 1996 svoju prvú úspešnú paleontologickú expedíciu. Objavené skameneniny som potom už nevidel, kariéru si na nich budovali iní a ja som sa dostal na úrad práce. Z pozície nezamestnaného som šiel priamo na Karlovu univerzitu do Prahy, kde som získal vedeckú hodnosť. Potom prišla ponuka na -postdoktorandské štúdium z Austrálie, nasledovali ďalšie z Kanady a z USA. Neskôr som pôsobil na univerzite vo švédskej Uppsale. Myslel som, že sa tam usadím. Ale srdcu nerozkážete. Vrátil som sa domov. Tunajší alarmujúci stav som prijal ako výzvu. Človek dozrieva najmä vtedy, keď čelí ťažším okamihom života. Winston Churchill vravieval: Žiadny úspech nie je konečný, žiadny pád nie je osudný - to, čo sa v živote ráta, je odvaha vstať a pokračovať. Moje celoživotné motto.

Na akých lokalitách ste skúmali dinosaury?

Začínal som u môjho učiteľa profesora Philipa Currieho v Kanade, nasledovalo USA, Mongolsko, Čína, Argentína, Nemecko, Rusko, Irán, Austrália, Japonsko, Portugalsko a v tomto zozname nechýba ani Slovensko. Pri otázke o skúmaných druhoch dinosaurov musím povedať, že nie vždy je z nájdených skamenenín jasné, o aké typy ide. Najmä vtedy, ak objavíte vajcia dinosaurov bez kostí, fragmenty vaječných škrupín, rôzne zachované stopy, odtlačky kože, perie zaliate v jantári alebo skamenené exkrementy.

Takže po dinosauroch nám zostali aj výkaly? Ako identifikujete nové nálezy?

Aby ste mohli identifikovať druh, potrebujete objaviť čo najkompletnejšie pozostatky kostry a rozpoznať na nich takzvané diagnostické znaky. Niekedy sa na vás usmeje šťastie a nakoniec zistíte, že pred vami leží skamenenina živočícha, ktorého veda zatiaľ nepozná. Ja som tento pocit zažil pri objavení nových dinosaurov v Argentíne, Číne, Austrálii a Nemecku alebo iných prehistorických zvierat v Ázii, Austrálii a Južnej Amerike.

Vedci stále prichádzajú s novými, prekvapivými objavmi. Znamená to, že dinosaury stále dostatočne nepoznáme?

V súčasnosti veda približne každý týždeň „nájde“ nového dinosaura. Dnes poznáme viac ako tisíc rôznych druhov. Predpokladám, že z hľadiska množstva objavov dinosaurov bude práve toto storočie najbohatším v histórii ďalšej budúcnosti. Čas a prehlbujúce sa poznanie potom oddelí pravé dinosaury od vymyslených. Pretože aj vo vede nájdete ľudí, ktorí uprednostňujú vlastnú popularitu pred serióznou vedou, a to aj za cenu vytvárania pochybných nových druhov. Mňa osobne viac lákajú otázky spojené s tým, ako tieto tvory žili v odlišných pravekých ekosystémoch, ako prežili alebo prečo vyhynuli v dôsledku globálnych katastrofických udalostí, ktoré pravidelne ohrozovali kontinuitu života na našej planéte.

V Južnej Amerike ste objavili pozostatky najväčšieho lietajúceho jaštera Aerotitan sudamericanus. Ako si máme predstaviť také pradávne monštrum?

Z aerotitana sme identifikovali len špičku zobáka, i keď sa mi podarilo nájsť úlomok prsta krídla, ktorý potvrdzoval existenciu gigantického lietajúceho tvora v lokalite Cerro Guerra. Domnievam sa, že patril do skupiny najväčších lietajúcich tvorov našej planéty - volali sa Azdarchidae a pomenovanie dostali z perzského slova ashdaar, ktoré znamená drak. Na základe kompletnejších a dokonca ešte väčších zástupcov tejto skupiny si predstavujeme aerotitana ako „draka“ s hlavou dlhou jeden meter. Jeho blanité krídla dosahovali pravdepodobne rozpätie 7 až 8 metrov a dlhé bezzubé čeľuste používal ako zbraň či pinzetu, ktorou lovil vo vode i na suchej zemi.

Nedávno ste sa podieľali na výskume dinosaura Beibeilong sinensis, „dieťaťa čínskeho draka“. Odkiaľ získal takú zvláštnu prezývku?

Predstavte si hniezdo s priemerom dva a pol metra, v ktorom pri sebe ležia v pároch vajcia dlhé 45 až 60 cm. Jedno vážilo až šesť kilogramov! Ak také hniezdo objavíte v Číne, predstava dračieho hniezda je priam dokonalá. Ktorý z čínskych drakov to však bol? Riešenie tohto rébusu malo dramatický priebeh. Prvú kostru neznámeho živočícha objavenú s dračími vajcami vyviezli ilegálne do USA. Tam sa stala atrakciou pod názvom Baby Louie. Trvalo dvadsať rokov, kým sa „malý drak“ vrátil domov. Dostal vedecké meno, ktoré odráža jeho pravý pôvod. Ide o najväčšie dinosaurie vajcia, aké doteraz poznáme.

Pôvodne sa myslelo, že ide o vyliahnuté dinosaurie mláďa. Vy ste dokázali, že ide o zárodok dinosaura. Mohli by ste to bližšie opísať?

Moja analýza ukázala, že hoci beibeilonga považovali za vyliahnuté mláďa, v skutočnosti ide o unikátnu skamenelinu embrya. Dokonca o skoršie vývinové štádium, takže o liahnutí nemohla byť reč. Napriek tomu mal beibeilong pomerne pevnú kostru. Tá mu krátko po vyliahnutí umožňovala opustiť hniezdo a rýchle behať. Po-dľa našich zistení sa obrovské zárodky vyvíjali v gigantických vajciach dovtedy, kým neboli schopné loviť, a to hneď po vyliahnutí. Na kostre zárodku sme rozoznali anatomické znaky, ktoré nás doviedli k jeho pokrvnému príbuzenstvu s jednou z najmenej známych skupín dinosaurov. Malý čínsky drak 
patrí ku gigantickým cenagnatidom, ktoré sa podobali oviraptorom, vtákovitým dinosaurom z územia dnešnej Ázie. Niektoré cenagnatidy vážili takmer tri tony a merali až osem metrov.

Odhadovaný vek Baby Louie je 90 miliónov rokov. Ako sa mohlo do dnešných dní zachovať niečo také krehké ako embryo dinosaura?

Skamenené zárodky pradávnych stavovcov sú aj dnes veľkou raritou. To, bohužiaľ, zapríčinilo, že sa stali vysokozárobkovým tovarom v rukách priekupníkov. Embryá vyhynutých dinosaurov sa však vyskytujú častejšie než iné. Prispieva k tomu niekoľko faktov. Známe formy dinosaurov sa rozmnožovali prostredníctvom vajec s pevnou škrupinou, ktorá umožňovala zachovať embryonálne kosti pokope. Väčšinu dinosaurích vajec uložili na zem alebo zahrabali do piesku v blízkosti bahnitých jazier a riečnej delty, kde mohli ľahšie skamenieť. Zárodky embryí mnohých dinosaurov dosiahli pred vyliahnutím značnú veľkosť, čo zvyšovalo pravdepodobnosť ich zachovania. Nie sú to však iba kosti, ktoré nachádzame vnútri kamenných vajec dinosaurov. Podarilo sa nám objaviť odtlačky a dokonca i minerálne repliky ich kože, chrupky, svaloviny a dokonca i vaječného žĺtka. Naše pátranie pokračuje, teraz už na molekulárnej úrovni.

Vaša vedecká práca isto nezahŕňa len romantické kopanie obrovských dinosaurích kostí kdesi v púšti. Ako si ju predstaviť?

Romantikou sa prikrášľujú už len spomienky na okolnosti, ktoré viedli k významným objavom. Asi vás sklamem, ale pri hľadaní skamenenín nezažijete ani typ dobrodružstva, ktorým Hollywood opája divákov. Na druhej strane, až taká nuda to nie je. (Smiech.) Vedecká práca, ktorá odhaľuje, ako fungoval život v dávnej minulosti, má predsa len svoju krásu - krásu detektívky. Poriadne otestuje vaše schopnosti a odhalí nedostatky. Paleontologický Poirot musí byť cieľavedomý, zásadový a vytrvalý a ak sa rozhodnete riešiť prípad globálneho charakteru, musíte vyrásť z domácich topánok. V zahraničí moje bádanie čoraz viac naberalo na interdisciplinarite a jednou z najperspektívnejších aplikácií, ktorú rozvíjam pre štúdium tkanív súčasných i vyhynutých organizmov, je synchrotrónová mikrotomografia. Je to akási nadčasová lupa detektíva, ktorá umožňuje nahliadnuť do vnútra kostí. Tie sú ako CD, na ktorom nájdete životný príbeh. Aký je ten príbeh, záleží aj na detektívovi.

Vašou špecializáciou je skúmanie evolúcie dinosaurov, konkrétne vznik a adaptácia znakov, ktoré zmenili plazy na vtáky. Priblížite nám to?

Ak máte čas do zajtra, môžeme začať. (Smiech) Podvedome závidíme vtákom ich schopnosť lietať. Aby sme sa im vyrovnali, vymysleli sme lietadlá. Predstava ľahkosti, s akou sa vtáky vznášajú v povetrí, je do istej miery klamlivá. Táto ľahkosť je vykúpená nekompromisnou úspornosťou, ktorú evolúcia aktívneho letu vyžaduje od každého adepta. Vtáky nie sú prvými stavovcami, ktoré pokorili pozemskú gravitáciu. Toto prvenstvo patrí lietajúcim jašterom - pterosaurom.

Nie je však pravda, že vtáky sú najúspešnejšími letcami planéty?

Zdalo sa, že vtáka poznáme po perí. Dnes to už neplatí. Operení boli aj ich predkovia, dinosaury. Nedokážeme nájsť deliacu čiaru medzi týmito dvoma skupinami. Nikdy neexistovala. Vymyslel si ju človek. Dinosaury sú stále medzi nami. Je ich dokonca viac druhov ako cicavcov. Nájdete medzi nimi formy, ktoré nám pomáhajú pochopiť tajomstvo jednej z najvýznamnejších premien v ríši zvierat. Premeny, ktorá v sebe snúbi dokonalú eleganciu so striktnou úspornosťou.

Pri premene nelietavého tvora na vtáka muselo ísť o revolučné procesy v evolúcii. Dá sa - s istým zveličením - povedať, že keď vidíme sýkorku, vidíme vlastne vzdialeného príbuzného Tyrannosaura rex?

Ak by ste sýkorku výdatne kŕmili a zaplatili jej niekoľko plastických operácií, táto predstava by sa mohla naplniť. Súčasné vtáčie dinosaury sa od svojich predkov v druhohorách v mnohom nelíšia. Ak to zjednoduším, chýbajú im len zuby a dlhý kostený chvost. Môžete namietať, že im chýbajú aj pazúry. Skúste však najprv nakuknúť pod perie na krídle pštrosa. Tam ich nájdete. Naopak, ozubené formy vtákov poznáme zatiaľ len z obdobia druhohôr. Existuje však jedna skupina treťohorných vtákov, ktorá vyvinula akúsi kostenú náhradu plne funkčných zubov. Tento fenomén práve študujeme v mojom laboratóriu.

Ako dlho trvala premena plazov na vtáky? A dospela veda v tejto veci k novým poznatkom, ktoré bude treba doplniť do učebníc?

Dĺžka tejto evolučnej premeny záleží na parametroch, ktorými ju chcete merať. Ja by som skôr povedal, že táto premena stále pokračuje. Evolúcia vtákov alebo, ak chcete, lietavých operených plazov zďaleka nie je vyčerpaná. Najstaršie dinosaury podobné vtákom poznáme z obdobia pred 160 miliónmi rokov. Premena sa začala, pochopiteľne, skôr. To je i dôvod, prečo svoje expedície cielim na výskum usadenín z obdobia jury. Nových poznatkov o tejto evolučnej udalosti však pribúda geometrickým radom.

Z návštevy Nového Zélandu ste si priniesli fotografiu s hatériou, miestnym plazom, ktorý je najstarším žijúcim jašterom. Aký je to pocit pre vedca držať v rukách tvora príbuzného obrovským pravekým dinosaurom?

Súčasný Nový Zéland predstavuje len vrcholky mohutného kontinentu Zélandia, ktorá je dnes potopená pod hladinou oceánu. Tieto ostrovy predstavujú úžasné evolučné laboratóriá, na ktorých prežil pravek do nedávnej súčasnosti. Hovorím nedávnej, pretože tento experiment zásadne narušil svojím príchodom človek. Vzťah súčasných obyvateľov Nového Zélandu k unikátnej prírode je príkladný a mal by sa stať vzorom i pre nás na Slovensku. Prví migranti sa usadili na Novom Zélande približne pred tisíc rokmi. I tento krátky čas stačil na to, aby vyhubili kráľovstvo nelietavých vtákov, kde evolúcia vtáčích dinosaurov prebiehala pod iným scenárom. Okrem podivuhodnej hatérie tu vládli impozantné formy vtákov moa, ktorých samice boli dvakrát väčšie ako samce. To, ako tieto vtáky vznikli, žili a dosiahli hraničné telesné parametre, je dôvodom mojich pracovných pobytov v tejto ostrovnej krajine aj predmetom výskumu, ktorý teraz realizujeme v Košiciach.

Vaše bádanie vás vedie do doby spred miliónov rokov. O čom nás to môže poučiť v 21. storočí?

Ako najexpanzívnejší živočíšny druh sme tu pomerne krátko. Za ten čas sme sa dopustili najväčších spoločenských ukrutností v mene najrôznejších konštrukcií, založených na pocite nadradenosti, z ktorého sme stále nevyrástli. To nie je všetko. Sme zodpovední za dramatický úbytok živočíchov a rastlín na tejto planéte. Ten sa deje rýchlosťou, ktorej sa viacbunkové organizmy nedokážu prispôsobiť. Intenzitou pripomína najväčšie vymierania v histórii Zeme

Čo nové máte v pláne?

Podarilo sa mi založiť výskumnú skupinu v tíme špičkových slovenských vedcov v Centre interdisciplinárnych biovied na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Tu sa začína rodiť moderná slovenská paleobiológia. Program na rok 2018 už mám zostavený a dominujú v ňom rôzne priority vrátane budovania Technologického a inovačného parku, etablovanie slovenského centra pre synchrotrónovú paleobiológiu, realizovať sa má aj niekoľko významných výskumných aktivít v zahraničí. Podstatné je priblížiť prehistorický svet verejnosti a dostať slovenskú paleobiológiu na svetovú špičku. Chýbať by nemali objavy nových druhov živočíchov. Nechajte sa prekvapiť.