Jolana Laznibatová: „Najdôležitejšia je komunikácia s matkou a to, ako sa dieťaťu hovoria veci, ako sa s ním komunikuje celkovo.“

Psychologička Laznibatová: Pri nadaných deťoch sa neodporúča infantilný prístup, treba s nimi hovoriť ako s dospelými

„Nadaných ľudí všade vo svete považujú za strategické bohatstvo,“ tvrdí riaditeľka školy pre mimoriadne nadané deti Jolana Laznibatová

Podľa oficiálnych štatistík je nadané každé piate dieťa v Európe. Nie každý talent však dostane patričnú starostlivosť a podmienky, aby sa mohol rozvinúť. So psychologičkou, autorkou špeciálneho vzdelávacieho programu a riaditeľkou Školy pre mimoriadne nadané deti a gymnázia na Teplickej ulici v Bratislave JOLANOU LAZNIBATOVOU (68) sa o tom, ako pristupovať k výchove a vzdelávaniu nadaného dieťaťa, čo dokáže „zabiť“ nádejného génia, ale aj o zlyhávaní štandardného školského systému, zhovárala ANKA LUČAIOVÁ.

Každá matka si myslí, že jej dieťa je objektívne najkrajšie a najmúdrejšie. Ako to je v skutočnosti s nadanými deťmi a ako zistíme, že dieťa je skutočne nadané?

Musíme sa vrátiť do minulosti. Dá sa povedať, že na Slovensku sú historicky dobré podmienky na výskyt nadaných detí. Slovensko v srdci Európy bolo vystavené prechodu Avarov, Tatárov, Turkov, potom Švédov, Francúzov, zasiahli Poliaci aj Maďari, Nemci, Rakúšania aj Rusi, preto sa tu celkom kvalitne obnovoval genetický potenciál. To sa nedá povedať o krajinách, ako je napríklad Portugalsko, odkiaľ vysielali na objavné cesty najkvalitnejších mužov, doma ostávali tí slabší a plodili menej kvalitné potomstvo. Z tohto hľadiska bolo Slovensko priesečníkom obchodných ciest a výbojov, kde sa pomiešali najrôznejšie genetické vplyvy. Muselo sa to niekde prejaviť. Bol to pozitívny vplyv. Je to do istej miery aj odpoveď na otázku, keď sa nás pýtajú, či je u nás naozaj toľko nadaných ľudí.

A je?

Štatistiky hovoria, že nadaných je tri až päť percent, ale to už dávno neplatí. Pribúda nám nadaných detí, ale aj detí problémových, s rôznymi poruchami, Aspergerovým syndrómom, autizmom, ADD (porucha pozornosti - pozn. red.) či ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou - pozn. red.). Sú to nedávno objavené choroby, ďalšie súvisia s vysokým počtom rizikových tehotenstiev, s liekmi, drogami, so stresmi. Pozitívne je však vytváranie kvalitných podmienok a posunutie zámerov rodičov, ktorí chcú mať dieťa, až keď majú na to dobré podmienky. Dnešní rodičia veľa cestujú, kupujú knihy, prísun informácií je úžasný. Rada Európy tvrdí, že v Európskej únii (EÚ) je nadané každé piate dieťa, čiže 20 percent. Ale tam patria všetci - športovci, umelci, hudobníci, výtvarníci, tanečníci, vodcovské typy, spirituálne typy, technicky nadaní, talenty všetkého druhu. Intelektovo nadaných detí je päť až desať percent z toho.

Ako viete rozlíšiť, že dieťa je mimoriadne nadané, a ako potom vysvetľujete rodičom, že ich dieťa nadané nie je.

Technicky sa to dá veľmi ľahko. Identifikáciu a diagnostiku nadania robíme najdlhšie v Európe. Kedysi sme robili veľký celoslovenský výskum, porovnávali sme vyznamenávaných a prepadávajúcich žiakov. Dostali sme potom z ministerstva zadanie, ako určiť, kedy sa objavuje skutočné nadanie či talent. Postupne sme zistili, že s deťmi treba začať pracovať už v predškolskom veku, nadané deti už vtedy vedia čítať, písať, počítať, ľahko sa učia cudzie jazyky, sú matematicky nadané alebo majú vynikajúcu pamäť. Sú to deti, ktoré vedia všetko skôr, rýchlejšie, ľahšie, lepšie ako ostatní ich rovesníci. A to v rôznych oblastiach. Majú veľmi dobrú slovnú zásobu, zaujímajú ich veci, ktoré iné deti nie, premýšľajú o veciach, ktoré sú skôr pre staršie deti. Potvrdilo sa nám, že v piatom-šiestom roku to už vieme celkom spoľahlivo identifikovať.

Aké je percento tých, ktorým musíte povedať, že ich dieťa sem nepatrí?

Tohto roku sme mali prihlásených do prvého ročníka 185 detí, podľa zákona berieme do štyroch tried zhruba 60 detí. Čiže veľké percento záujemcov zostáva neuspokojené. Je to smutné pre deti, ktoré majú diagnostikované nadpriemerné nadanie, ale musíme brať od najvyššieho skóre. Lenže čím vyššie je skóre, tým väčšia je pravdepodobnosť iných, špecifických problémov.

Čiže nadanie ide ruka v ruke s balíčkom negatív?

Takto to nemožno jednoznačne zovšeobecniť, ale často sa objavujú isté vývinové disproporcie. Na jednej strane intelekt s náskokom troch-štyroch rokov. Niektoré deti prídu a v prvej triede čítajú Harryho Pottera, ale emocionálno-sociálna a niekedy komunikačná oblasť je akoby pozadu. Zistili sme takéto vývinové asynchrónie hneď zo začiatku, keď sme začali so starostlivosťou o nadaných ako prví v Európe. Nikto iný nemá takú históriu a ucelený systém vzdelávania nadaných detí, ako máme my. Rodičia sa nám hlásia zhruba v štyroch rokoch veku dieťaťa, sledujeme ich do piateho roku, až potom začíname testovať.

Líši sa nadanie chlapcov a dievčat?

Určite nie. Ak je niekto nadaný, nezáleží na sociálnych, ekonomických ani geografických podmienkach, ani na faktore pohlavia. Ak je raz niekto nadaný, je to tam. Mali sme prípady, že zo sedemčlennej rodiny bolo nadané jedno dieťa, v inej rodine boli zase nadaní všetci traja chlapci. Ak sa odovzdá dobrý genetický potenciál a nájdu sa tie správne vplyvy a faktory pôsobiace z prostredia, potom sa to krásne rozvíja. Jedným z dôležitých faktorov je matka.

Prečo práve matka?

Najdôležitejšia je komunikácia s matkou a to, ako sa dieťaťu hovoria veci, ako sa s ním komunikuje celkovo. Neodporúča sa infantilný prístup, treba s deťmi hovoriť ako s dospelými, vysvetľovať im, veľa sa pýtať a neodbiť dieťa s tým, že ho to ešte nemusí zaujímať. Intenzívna racionálna, ale aj emocionálna komunikácia je dôležitá. Pritom treba zdôrazniť, že prvých šesť rokov života je celkovo najdôležitejších, keďže v tomto období sa dieťa naučí chodiť, rozprávať, komunikovať s inými, rozvíja emocionálne a sociálne vzťahy, čo následne ovplyvňuje jeho ďalší život. A v tomto období sa začína prejavovať mimoriadne, respektíve extrémne nadanie. Nadané deti sa inak správajú, majú iné otázky a záujmy a niekedy aj rodičia zistia, že ich dieťa je nejaké iné v porovnaní s ostatnými deťmi. Niektorí rodičia si to všimnú a spozornejú. Vtedy je najlepšie obrátiť sa na odborníka, ktorý sa zaoberá nadanými deťmi. My už máme taký vypracovaný systém, že v škole sa počas víkendov stretávame s predškolákmi a rozvíjame ich zručnosti. A pre rodičov v tom čase robíme poradenstvo či individuálne konzultácie, alebo aj prednášky z problematiky nadania.

Čo ak rodič nenájde včas odborníka? Čo sa stane, ak sa nadané dieťa dostane do štandardného školského systému medzi 25 priemerných detí, prípadne detí s poruchami?

To je veľký problém. Dnes sa všade zdôrazňuje len inklúzia a integrácia. Pre slovenské školstvo je typické správať sa mantinelovo. Jednotná škola bola predtým pre všetkých rovnaká, v školskom zákone dlho nebolo ani slovo o nadaných deťoch. Po dlhých rokoch sme v roku 2008 dostali do školského zákona problematiku nadaných detí a teraz sa opäť hovorí, že treba všetkých vzdelávať rovnako. Vo vzdelávaní jednoznačne zastávame názor že nie je dobré „všetkým rovnako“, ale „každému toľko, koľko potrebuje“. Bohužiaľ, teraz nám z EÚ prichádza istá normalizácia. Do Európy prišlo veľa cudzincov, vo Francúzsku, v Nemecku aj Anglicku riešia problematickú druhú generáciu imigrantov. A riešením problémov, ktoré našli odborníci z EÚ, bolo rozhodnutie, že všetko závisí od vzdelania a každý k nemu musí mať rovnaký prístup.

Lenže ukázalo sa, že takto to nefunguje.

Presne tak, darmo bol niekto z druhej generácie aj vysokoškolsky vzdelaný, mal rodinu a deti, ak prišiel náboženský príkaz, tak ho bez slova vykonal. Nebola to len otázka vzdelania, náboženský princíp bol silnejší. Všeobecne sa zdôrazňuje, že na to, aby bola Európa konkurencieschopná, treba všetkým poskytnúť rovnaké vzdelanie. A teraz na to doplácajú aj nadané deti, pretože heslom dňa je, že treba do jednej triedy integrovať rôzne typy detí. Pritom je jasné, že v takejto triede sa nedá naplno venovať aj nadaným, aj postihnutým, aj bežným - „štandardným“ deťom. Skúsenosti z jednotnej školy už máme. Učiteľ nevie, komu sa má venovať skôr, a v niektorých triedach je potom problém udržať poriadok. To sú skúsenosti najmä zo západnej Európy.

Môže teda štandardná škola zabiť talent mimoriadne nadaného dieťaťa?

Skutočnosť je taká, že v bežnej triede nikto nemá čas venovať sa mu. Učiteľka musí naučiť celú triedu a viac sa venuje tomu, kto nevie, než tomu, kto vie. My v našom špecializovanom vzdelávacom programe vychádzame z princípu, aby nadané deti nemuseli čakať, keďže ony už vedia čítať a písať, sú s úrovňou vedomostí popredu. Keď sme v roku 1993 začínali s programom pre nadané deti, za prvé tri mesiace zvládli učivo celého prvého ročníka. Tam už nebolo čo učiť. Ony ten intelektový náskok majú, preto potrebujú zvýšený prísun nových informácií a nestačí im len bežne predpísané učivo.

Je riešením zrýchliť proces alebo ho prehĺbiť?

Nie sme za urýchľovanie a preskakovanie ročníkov. V integrovaných triedach sa to robí väčšinou tak, že pošlú nadané dieťa do vyššieho ročníka. Lenže ono potom stráca sociálny kontakt so svojou triedou a narúša to jeho integritu. Nie je to riešenie.

Aké je riešenie?

Väčšia možnosť variability, aby mal každý rodič možnosť výberu. Dôležitá je celková podpora inovačných foriem vzdelávania, treba aj viac a lepšie pripravených učiteľov, viac vypracovaných nadštandardných učebných materiálov. Ale, čo je najdôležitejšie, aj viac senzitivity zo strany pedagógov a psychológov. A potom aplikovať systém - obohacovať, rozširovať a prehlbovať. Princípom je dávať deťom úžasné spektrum informácií a ony potom robia veci, ktoré naozaj iné deti nedokážu. Svetoví ekonómovia vyrátali, že jeden extrémne nadaný človek prinesie výkony za siedmich priemerných jedincov. Investícia do nadania a do vzdelania je najefektívnejšia pre pokrok v každej krajine. A hlavný dôraz - ako potvrdzujú odborníci - je na základnej škole.

Sú dnešné deti iné, ako boli deti v minulosti?

Teraz prichádza nová generácia detí, generácia Z. Sú to deti, pre ktoré je charakteristické, že všetko chcú mať hneď, rýchlo, na nič nečakať a mať všetko bez námahy. Nie je všetko naučiť ich počítať logaritmy či memorovať rôzne texty. To nestačí. Musíme ich naučiť byť dobrými ľuďmi. Výchovné momenty by mali byť viac zdôraznené najmä v súčasnej škole, pretože nie je až také podstatné, koľko sa toho naučím, koľko si toho zapamätám, ale aký človek sa zo mňa stane.

Máte pocit, že dnešní učitelia stačia na toto tempo?

V súčasnosti mnohí absolventi učiteľských smerov ani nechcú učiť. Dosluhujúca generácia učiteľov na prvom stupni odchádza a nemá kto učiť. Okrem toho, veľmi kriticky by som sa vyjadrila aj k samotnej príprave budúcich učiteľov. Ak by som mohla navrhnúť prípravu budúcich pedagógov ja, teoretickú prípravu by absolvovali iba prvý a druhý rok na fakulte, potom by mali ísť pracovať priamo do škôl ako asistenti. Súčasní absolventi pedagogických fakúlt totiž reálny stav v školách vôbec nepoznajú. Idú do praxe a sú zdesení, aké sú dnešné deti. A potom to nezvládajú. Navrhla by som aj to, aby za prácu asistenta dostávali príplatky. Bola by to pre nich veľmi kvalitná motivácia a prínos pre obe strany. Veľmi veľa detí aj učiteľov dnes už potrebuje pomoc, mnohé deti trpia ADHD, majú rôzne poruchy pozornosti, trpia úzkosťami, stresmi a šikanovaním v škole. Asistenti by mali byť stále poruke pre každého učiteľa. Iba dvojtýždňová prax nestačí. Rovnako je to so psychológiou. Celkovo chýba absolventom prax. Malo by to byť aspoň tak, ako je to pri príprave lekárov.

Prečo mladí ľudia nejdú učiť?

Celý slovenský národ prednedávnom, keď sa v školách štrajkovalo, preberal, či učitelia majú, alebo nemajú dosť peňazí. Je pravda, že najťažšie sa z tabuľkových platov žije učiteľom v Bratislave. Ak zaplatia podnájom, dvesto eur je preč. V banke pôžičku na byt nedostanú, lebo nemajú finančné krytie. Mne teraz tiež odišla učiteľka, ktorá prišla z Írska a mala pripravovať maturantov. Odišla domov na východ, kde z učiteľského platu vyžije. Bratislavu by bolo treba zohľadňovať pre špecifické podmienky života. My máme v škole mladých učiteľov, lebo pravda je, že s takýmito nadanými deťmi sa odváži pracovať málokto. Sú ako špongie, nasávajú informácie a učiteľa doslova vyžmýkajú. Takúto dynamiku niektorí starší učitelia ťažšie zvládajú. Ale aj mladý učiteľ si jedného dňa povie, že si potrebuje zariadiť život a odchádza. A škola má problém.

Prichádzajú k vám aj staršie deti?

My sme systém otvorenej školy, prichádzajú k nám najmä staršie deti na gymnázium aj z rôznych častí Slovenska. Máme iný systém práce. A deti si vedia vybrať, často aj v nesúlade s názorom rodičov. Napríklad, prišiel k nám chlapec z dobrého gymnázia, ktorý sa nemohol zúčastňovať na súťažiach, pretože na ne škola posielala vždy niekoho iného. Bol z toho natoľko frustrovaný, že si vyhľadal informácie o našej škole a prišiel k nám. Aktuálne priniesol striebornú medailu zo svetovej fyzikálnej súťaže a odchádza študovať na univerzitu v Cambridgei. A ďalší náš žiak Martin Holický vymyslel diagnostiku poruchy obličiek z kvapky krvi a získal prestížnu cenu na medzinárodnej súťaži talentov Intel ISEF.

Azda máte aj laboratóriá, v ktorých môžu robiť zložité pokusy?

Nemáme až také kvalitné vybavenie. Náš princíp práce s nadanými deťmi je väčšia prepojenosť s vysokými školami. Žiaci si nájdu konzultantov a rozvíjajú sa, učitelia k nám chodia prednášať. Martin sa nevedel rozhodnúť medzi fyzikou a chémiou, v súťažiach bodoval medzi fyzikmi, ale teraz sa rozhodol robiť chémiu. A svoj vynález si ide dať patentovať.

Máte absolventov aj na iných svetových univerzitách…

Máme absolventa Oxfordu, Marek Buchman bol prvý študent, ktorý tam išiel. Už na našej škole bol vynikajúci z chémie a zároveň bol súčasťou kolektívu v Akadémii vied, ktorý patentoval iný liek. Potom ho prijali na Oxford a v druhom ročníku urobil testy z chémie na 99 percent. To sa ešte v histórii Oxfordu nestalo. Teraz je v Houstone a venuje sa výskumu nových liekov proti rakovine. Jeho spolužiak z ročníka Matej Večerík bol vynikajúci fyzik a študoval na Cambridgei. Nadané deti sú zameraním a nadšením pre svoju oblasť úplne iné. Marek raz vyhlásil, že chce dostať Nobelovu cenu. A, ako ho poznám, on za tým pôjde. Iný náš študent, Jakub Rajniak, zase odišiel s otcom do Ameriky, po roku štúdia bol najlepší z 1 700 študentov a dnes je uznávaný v oblasti farmaceutickej chémie a publikuje v odborných periodikách. Mnoho našich detí študuje v Anglicku a v Škótsku, architekti si vybrali štúdium v Holandsku a Dánsku, niektorí naši študenti a absolventi sú v Amerike, ďalší študujú v Rusku, Nemecku a Rakúsku. Mnoho našich študentov si vybralo štúdium na českých univerzitách. O svojich úspechoch nás pravidelne chodia informovať, preto sme založili klub absolventov. Viacerí k nám do školy prichádzajú prednášať, čo je motivujúce a obohacujúce aj pre ďalších študentov. Ako jediní v Európe sledujeme odborný aj osobnostný vývin absolventov. Akosi prirodzene inklinujú k sebe, preto sa k nám vracajú.

Musíte byť veľmi pyšná na svoje deti.

Som. Ale neviete si predstaviť, čo ma stojí obhajovať takýto model vzdelávania. Od začiatku sa hovorilo, že to je elitárstvo, že netreba takto vzdelávať. Dokonca niektorí rodičia to zdôrazňovali, ale, čo je najhoršie, aj niektorí odborníci z oblasti školstva. Ale tým, že sme to začali robiť a výsledky sú vynikajúce, sme dokázali opak. Horšie je to s niektorými úradníkmi. Bohužiaľ, aj teraz sme dostali rovnaký vzdelávací program, aký majú bežné školy. Znovu len integrácia a inklúzia. Len aby sme sa v ničom neodlišovali. A pritom je dôležité zdôrazniť, že výnimočnosť a excelentnosť treba podporovať, pretože nadaných všade vo svete považujú za strategické bohatstvo. Na to by sme mali myslieť pri všetkých našich rozhodnutiach.


VIDEO Plus 7 Dní