Eugen Gindl: Striedajú sa tu vlády, ale zdá sa, že všetky sú nemohúce v boji s prehnitosťou slovenského súdnictva.

Publicista Eugen Gindl: Fico sa správa ako stredopravicový premiér

Snahám o nápravu spoločnosti sa venoval už pred rokom 1989, keď poukazoval na nedostatky komunistického režimu ako spoluautor samizdatu Bratislava nahlas. Neskôr v revolučných časoch sa stal členom prvého Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu (VPN). Cez skúsenosti z tohto obdobia vysvetľuje aj krach nedávnych antigorilích podujatí. Dlhé roky pracuje ako novinár, autor rozhlasových hier, filmových a televíznych scenárov.

S EUGENOM GINDLOM (68) sa zhovárala EVA MIHOČKOVÁ.

Ako hodnotíte jednofarebnú vládu Smeru? Smer sa dostal k moci pre totálny debakel pravice, ktorá sa radšej vzdala moci, než by dokázala urobiť nejaký kompromis. Je to ďalší krok na ceste k jej rozkladu na bezvýznamné strany, čo je zlovestný signál. Smer sa zhostil svojej úlohy celkom dobre. Fico sa zatiaľ správa ako mierne stredopravicový premiér.

Prečo nie stredoľavicový? Pretože nerozhadzuje verejné prostriedky tak, ako to od neho mnohí čakali, a veľmi dôkladne sa snaží plniť európske záväzky Slovenska z hľadiska rozpočtovej disciplíny. Nepochybne sa stal jedným z politikov, o ktorých lojalite voči Európskej únii nemôže byť pochýb. Aj preto nemožno hodnotiť negatívne, že Smer sa dostal k moci.

Máte pocit, že by Smer robil pravicovú politiku? To nie, ale stačí už len to, že v tejto situácii nevyhovel všetkým mzdovým požiadavkám učiteľov, ale snaží sa o kompromis. Smer sa snaží strážiť štátny rozpočet, hoci vie, že učitelia by si spravodlivejšie ohodnotenie zaslúžili.

Na aké zmeny by mal Smer prioritne využiť svoju väčšinu v parlamente?Na prvom mieste by konečne malo byť ozdravenie justície, ktorá je v totálnom marazme. Striedajú sa tu vlády, ale zdá sa, že všetky sú absolútne nemohúce v boji s prehnitosťou slovenského súdnictva. Akoby chýbala politická vôľa daný stav zmeniť, pričom iba tušíme, komu ten stav prospieva.

Nie je práve justícia najväčšia slabina Smeru, keďže Štefan Harabin sa dostal k moci počas prvej Ficovej vlády? Nezávislá justícia ako tretí pilier moci by mala byť absolútnou prioritou, ale pochybujem, že sa čokoľvek zmení. Nezrelej demokracii takáto „nezávislosť“ asi vyhovuje.

Aké ďalšie priority by mala vláda riešiť? Smer by mal využiť svoju moc aj na revolučnú zmenu vzdelávania. Taká reforma bola prioritou každej vlády, ale žiadna s problémom zásadne nepohla. Nevyhnutne potrebujeme kvalitných ľudí pre ekonomiku produkujúcu tovar s vyššou pridanou hodnotou, pretože táto éra, keď sme iba montážnou dielňou, sa onedlho skončí. V dôsledku kolapsu učňovských škôl ani len tých montážnikov nemáme kvalitných a Kórejčania nám tu musia zakladať školy. A do tretice by bolo treba vrátiť obyvateľom tejto krajiny budúcnosť, ponúknuť im nejakú víziu alebo aspoň jej obrys. Taký, ktorý by nás dokázal mobilizovať.

Dlho bol tou víziou vstup do EÚ, ale to sme dosiahli. Čo by malo byť novou, podobne veľkou víziou? Mali by sme sa snažiť byť spoľahlivým, prosperujúcim štátom EÚ, hoci v národnom tričku.

Ale o tejto vízii predsa hovoria všetci politici.Všetci o nej môžu hovoriť, nie každý jej naozaj verí. Keby sa táto vízia naplnila, bol by som ako občan tohto štátu naozaj šťastný.

Dajú sa zmeny, ktoré táto spoločnosť potrebuje, dosiahnuť len legislatívne?Problém je možno v tom, že momentálne priority ako justícia či školstvo odsúva neodkladná potreba konsolidovať verejné financie, čo zároveň limituje dosahovanie iných cieľov. Je preto prirodzené, že pre vládu všetky ostatné priority ustúpili do úzadia a hovorí sa o nich len vtedy, keď vznikne tlak na ich riešenie zdola.

Narážala som skôr na to, či zmeny v justícii, ale aj školstve nie sú podmienené skôr celkovou kultúrou spoločnosti, čo sa nedá zmeniť zákonmi. Rozpor medzi očakávaniami a realitou ovplyvňuje morálku vo všetkých okolitých štátoch. Občania dávno neboli takí rozčarovaní z politiky a verejnej moci ako dnes. Spoločnosť je v letargii, pretože stratila nádej, že zmeny, ktoré očakáva, sa v dohľadnom čase naplnia. Naša demokracia iba dozrieva.

Sme naozaj až takí letargickí? Napokon, nedávno sme zažili masové protesty proti Gorile. Nemyslím si, že to bol významný protest. Zverejnil sa súbor šokujúcich faktov v určitej situácii a vyvolal veľké verejné rozhorčenie. Lenže tá masa nespokojných ľudí na čele s organizátormi protestov nedokázala ani po týždňoch prísť s nejakou alternatívou. Keď sa impulz na protesty objaví tak nečakane ako v prípade spisu Gorila, ľudia väčšinou nie sú pripravení efektívne bojovať za dosiahnutie nejakej zmeny. Počas posledných rokov bývalého režimu som pracoval v skupine, ktorá pripravovala publikáciu Bratislava nahlas. Naschvál sme povýšili na hlavnú tému agendu životného prostredia, ktorá bola pre komunistov periférna, ale ľudí zaujímala. Tak sa nám podarilo aj v totalitnom prostredí otvorene hovoriť o celej škále problémov, ktoré sa síce dotýkali životného prostredia, ale zároveň boli symptomatické pre kvalitu života v komunistickej spoločnosti. Tak sme vzbudili záujem verejnosti a postupne sme začali diskutovať o tom, čo budeme robiť, keď dôjde k zmene. Nečakali sme, že to príde náhle, skôr sme predpokladali postupný proces. V každom prípade sme boli čiastočne pripravení, a tak mohlo vzniknúť hnutie Verejnosť proti násiliu a jeho program, ktorý vytvoril rámec revolučných procesov.

Takže antigorilie protesty nepriniesli žiadny výsledok, pretože Gorila sa vynorila tak náhle? Do značnej miery áno. Zúčastnil som sa na dvoch antigorilích stretnutiach. Vo veľkých miestnostiach bolo niekoľko stolov, za ktorými sa stretli ľudia, ktorí sa navzájom nepoznali. Každý stôl generoval podnety, nápady a navzájom si ich vymieňali. Keď malo dôjsť ku konštruktívnej diskusii, začali sa mikrofónu zmocňovať ľudia, ktorí si až agresívne uzurpovali slovo a nechceli počuť žiadny iný názor ako svoj vlastný. Celá debata sa preto veľmi rýchlo skončila, rovnako ako protesty.

Ťažko im vyčítať, že nevedeli, čo vlastne treba zmeniť, keďže žijeme v demokracii, teda momentálne najvyššom štádiu usporiadania spoločnosti. Vy by ste im čo poradili? Z voleja vám to nikto nepovie. Ale vynárajú sa isté okruhy tém, o ktorých by malo význam ďalej diskutovať. Napríklad vrátiť občanov do verejného priestoru. Rozhorčuje ich korupcia nimi volených zástupcov, ale sú úplne bezmocní. Ľudí treba pozvať späť do verejného priestoru. Ako zdroj alternatívnych riešení i ako kontrolu. Najmä na úrovni samospráv formou participatívneho rozpočtu, kde by ľudia mohli rozhodnúť, aká je vízia rozvoja sídla, v ktorom žijú, na aké konkrétne ciele sa prostriedky použijú.

Bola to premrhaná príležitosť? Určite nie. Môžem hovoriť ako tréner po prehratom zápase, že sme síce nezvíťazili, ale získali sme cenné skúsenosti. Nebol to debakel, iba prehra, ktorá mnohým ľuďom vzala na dlhý čas nádej na zmenu. Ak by som bol premiérom tejto krajiny, vrátil by som občanom aj verejnoprávne médiá, kde by mali získať možnosť zapájať sa do verejných diskusií. Vo Švédsku alebo v Nemecku je bežné, že v reláciách diskutujú s politikmi občania, tí sú však na takúto debatu kvalifikovaní. To je ďalší problém, že nemáme dosť takýchto vzdelaných, zorientovaných občanov, ktorí by dokázali byť rovnocennými partnermi politikov.

O zmene systému sa hovorilo aj na svetovom ekonomickom fóre v Davose a zaznela výzva na nápravu súčasného kapitalizmu. Akým smerom ho treba napraviť? Od čias, keď padla železná opona, sme žili vo falošnej ilúzii, že už nemusíme riešiť žiadne problémy a hrozby. Ale súčasná finančná kríza ukázala, že neregulovaná ekonomika voľného trhu nefunguje. Na tom sa dnes zhoduje väčšina významných ekonómov sveta. Lepší nástroj na fungovanie ekonomiky než neviditeľnú ruku trhu zatiaľ nemáme, ale zároveň by sa mali dodržiavať hlavné zásady slobodného trhu. Ak hovoríme, že štátne subvencie narúšajú hospodársku súťaž, tak nedotujme tých svojich! Napríklad v USA štát subvencuje svojich pestovateľov kukurice, ktorú potom veľmi lacno vyvážajú do Mexika. Následne sme svedkami bankrotu tisícok mexických farmárov každý rok. Nemajú z čoho žiť, a tak sa ako ilegálni emigranti tlačia za čiernou prácou do USA. Američania zatiaľ zdokonaľujú ostnaté drôty na hraniciach, zamestnávajú čoraz viac pohraničníkov a ďalej dotujú svojich farmárov. A to je iba jeden z mnohých podobných príkladov.

Ako teda napraviť kapitalizmus 21. storočia? Na to vám dnes nikto neodpovie. Pravica aj ľavica na to majú odlišný pohľad, hoci ich názory sa už čiastočne prekrývajú. Isté je len to, že nemôžeme zostaviť zoznam definitívnych riešení ako maximálna privatizácia, maximálna deregulácia alebo postupné zoškrtanie verejných výdavkov. Každá vláda by mala vyvíjať taký mix opatrení, ktorý vyhovuje špecifikám krajiny a jej občanov.

Miroslav Číž zo Smeru tvrdí, že výzvu treba chápať ako potrebu urobiť systém viac sociálnodemokratickým, Ľudo Kaník z SDKÚ to vidí presne naopak, vraj sa treba vrátiť k čistému kapitalizmu. Kto má pravdu? Ťažko dať niektorému z nich za pravdu. Veľký pokrok je, že v dnešnom parlamente nikto nezastáva krajné názory. Aj ľavičiari už pochopili, že predbežne nič iné ako kapitalizmus voľného trhu v praxi fungovať nebude. A zdá sa, že aj naša pravica pochopila, že kapitalizmus podľa anglosaského strihu má aj sociálnejšiu alternatívu, napríklad v Škandinávii.

SaS nezastáva krajne pravicové názory? Niekoľko jej členov ešte áno, ale aj oni sa menia. Postupne by si mali uvedomiť, že nemôžu nabifľované ekonomické mantry o voľnom trhu donekonečna tvrdohlavo opakovať ako nejaké tézy vedeckého komunizmu za bývalého režimu. Najmä keď je každému rozhľadenému človeku jasné, že súčasný svet už rieši dôsledky zlyhania tejto utópie.

Možno najväčšiu zmenu by Slovensko potrebovalo v boji s korupciou, ktorej sa darí bez ohľadu na striedajúce sa vlády. Prečo sa jej nevieme zbaviť? Korupcia je porucha dnešného sveta, ktorá podľa niektorých štúdií požiera až pätinu národných dôchodkov. Demokratické systémy sú proti nej odolnejšie, ale nie imúnne. Pomáhajú im najmä slobodné médiá, ktoré odhaľujú mnohé korupčné prípady, ale odhaduje sa, že až dve tretiny korupcie zostávajú v utajení.

Je to otázka vývoja? Môžeme dúfať, že sa postupne dostaneme na úroveň Škandinávie, kde je korupcia minimálna? Je veľký omyl nazdávať sa, že v Škandinávii korupciu nepoznajú. Transparency International potvrdilo, že v Dánsku je síce nulová korupcia, ale dánske firmy patria medzi najväčších vývozcov korupcie do zahraničia.

Nie je to tým, že sa len prispôsobujú miestnym podmienkam v cudzej krajine?Konkurencia ich naučila plávať v kalných vodách. To isté sa dá povedať aj o nemeckej firme Siemens. Pred pár rokmi sa prevalilo, že uvoľnila miliardy eur na úplatky v rozličných krajinách sveta. Niekoľkých ľudí vrcholného manažmentu prepustili, niektorí sa teraz zodpovedajú pred súdom a bránia sa aj tým, že vo svete, kde korupciu uplatňuje aj konkurencia, nemohli konať inak, lebo by skrachovali.

Nekorumpovali primárne na východoeurópskych trhoch? Veľké firmy dokonale rozlišujú „kultúru korupcie“ v Číne, Latinskej Amerike, strednej Európe či Rusku. Navyše, podľa Transparency International firemní nováčikovia v teréne dedia a efektívne využívajú obsažné kartotéky už skorumpovaných, vydierateľných kolegov.

Prečo sa doma tak nesprávajú? Ak nejaký štát uplatňuje isté normy doma, ale nemá nič proti tomu, že firmy korupciu vyvážajú, ide o pokrytectvo. Zdá sa, že protestantská morálka, ktorá bývala jedným z hlavných pilierov fungujúceho kapitalizmu, má čoraz menší vplyv aj na severe Európy. Na druhej strane im ešte vždy môžeme závidieť vysokú mieru sociálneho kapitálu, ako napríklad dôvery k vláde. Tá sa prejavuje tým, že severania nepovažujú dane za stratu zisku, pretože vedia, že štát im peniaze vráti vo forme verejných služieb. Sociálnym kapitálom je aj dôvera voči obchodným partnerom, finančným inštitúciám, viera, že nesadnú na lep podvodníkom.

Môžeme teda dúfať, že si postupne vybudujeme taký sociálny kapitál, ktorý nám umožní eliminovať korupciu? Neviem... Žijeme však vo svete, kde sa prijala dogma, podľa ktorej štát poškodzuje podnikateľov. Korporácie tolerujú štát iba ako regionálnu policajnú jednotku, ktorá garantuje bezpečnosť ich investícií. Tieto argumenty pripomínajú slogany anarchistov z devätnásteho storočia, ktorí v štáte videli hlavného nepriateľa slobody človeka. Demontáž štátu je snahou zminimalizovať kontrolu obchodných operácií, napriek skúsenostiam s poslednou finančnou krízou. Úlohou štátu bolo, je a podľa mňa aj bude ochrana občanov. Nielen proti cudzím armádam, ale aj proti domácim a zahraničným špekulantom.

Lenže práve na úrovni štátnych zákaziek sa na Slovensku odohráva najväčšia miera korupcie.Nedá sa dokázať, že najväčšia korupcia sa deje práve vo verejnom sektore, hoci aj u nás máme skúsenosti s tým, čo dokáže niekoľko skorumpovaných úradníkov. Iniciátorom nekalých praktík sú čoraz častejšie súkromní podnikatelia. Napriek tomu práve štát môže naštartovať procesy, ktoré môžu korupciu eliminovať.

Aldous Huxley predpokladal, že čoraz viac ľudí sa ocitne na okraji spoločnosti, kde ich bude treba nielen živiť, ale odviesť ich pozornosť od situácie, v akej žijú. Sme v tomto štádiu? Huxleyho Krásny nový svet je moja obľúbená kniha. Napísal ju v roku 1936, teda dávno pred Orwellom. Ale nedávno som opäť čítal Bratov Karamazovovcov a zistil som, že Dostojevskij šesťdesiat rokov pred Huxleym písal o utrpení z nedosiahnuteľnosti umelo vyvolávaných túžob, ale aj o tom, že ľudia čelia problémom sami, bez podpory iných. Individualizácia a osamievanie človeka je veľkou témou aj súčasného sveta.

Osamelý človek, nielen bezdomovec, ale aj nezamestnaný či do klietky súkromia vmanipulovaný človek sa v dnešnom svete ťažko orientuje. Stráca sociálne zázemie, pomoc najrozličnejších zoskupení a kolektívov, svoje sklamanie, rozhorčenie či hnev tlmí únikmi do sveta infotajmentu a virtuálnej zábavy. Osamelosť prehlbuje aj gigantická mobilita v globálnom meradle. Ľudia sú motivovaní, aby odchádzali za prácou tam, kde je. Do iného štátu, na iný kontinent. Pribúda ľudí, ktorí vôbec netušia, ako sa brániť proti príkoriam a nespravodlivosti vo svete, ktorému nerozumejú, ale cítia, že nie je spravodlivý. Tak sa dostávame na začiatok nášho rozhovoru o potrebe zmeny a ako ju uskutočniť.

Vykorenení ľudia prirodzene hľadajú niekoho, kto dokáže pomenovať ich problém, označiť skutočných či nepravých vinníkov, zorganizovať nepokoje, ba aj násilné akcie. Následky môžu byť fatálne. Už Dostojevskij varoval, že osamelý človek podlieha silám demagógie a zla. Huxley predvídavo označil za sily zla aj priemysel „vyrábania názorov“ a „uzabávania“ spoločnosti až do stavu požívačnej letargie. Vidíme, že čoraz väčšia časť spoločnosti tejto narastajúcej debilizácii a infantilizácii podlieha.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní