Verí na rok psa: „Človek by mal viac vyhľadávať priateľstvo,
hovoriť pravdu a komunikovať,“ myslí si Diana Mórová.

ROZHOVOR Diana Mórová úprimne: Naši chlapi začínajú tak nejako upadať, sú rozmaznaní

„Lepšie dobré jedlo ako zlý sex. Radšej budem sama, ako sa trápiť vo vzťahu,“ prízvukuje pred vianočnými sviatkami herečka.

Herečka DIANA MÓROVÁ (47) je dlhodobou hviezdou Slovenského národného divadla. Nebojí sa hovoriť o veciach na rovinu a po bohatých osobných skúsenostiach je už takmer odborníčka na medziľudské vzťahy.

O sexuálnom obťažovaní, o láske a nevere, o ženách lovkyniach a rozmaznaných mužoch, o pomeroch v školstve a zdravotníctve, napokon aj o Vianociach sa s ňou rozprával KAROL BUSTIN.

Najnovšie hráte v Shakespearových Veselých paničkách windsorských, ktoré sa točia okolo nevery a zvádzania. Ako vnímate hollywoodsky škandál so sexuálnym obťažovaním?

Je zvláštne, že sa to prevalilo. Po dvadsiatich rokoch povedať, že niekto ma obťažoval, sa mi zdá smiešne. Zrazu sa v Hollywoode zobudili herečky, ktoré už nie sú zaujímavé, a poďho rovno udať producenta za obťažovanie. Ich svet filmu je úplne iný ako náš, biznis je tam postavený na niečom inom. Popularita a spôsob, kto ako získa roly, tam fungujú inak. My sme malá krajina, malé mesto a pozeráme sa na to len zďaleka a s obdivom. Umelci sú tam velikáni a ich honoráre sú také astronomické, že to u nás nikto nedosiahne. My sme takí maličkí, že všetko máme maličké. Možno aj tú neveru.

Slováci sú málo neverní?

Je to stále rovnaké, len predtým sa o tom nepísalo. A je viac výberu. Keď máme štyri druhy jabĺk, ľudia si začínajú vyberať. A stále koštujú. Kedysi to tak nebolo. Partner-stvá boli omnoho pevnejšie. Teraz, keď vznikne jeden problém, tak sa rozchádzajú, rozvádzajú a nevedia to vyriešiť. Ľudia prestali komunikovať a baviť sa na rovinu, čo koho trápi.

Obťažovanie sa vraj odohrávalo na začiatku kariéry amerických herečiek. Aké boli vaše začiatky? Zažili ste niečo podobné?

Nič také si nepamätám, nemala som ani manžela režiséra. U nás si divadelní aj filmoví režiséri brali herečky. Ak robili televíznu inscenáciu, divadelnú hru alebo film, je väčšia pravdepodobnosť, že obsadili svoju ženu. Ale u nás išlo o dobré herečky, neprirovnávala by som to k Amerike. Nezažila som situáciu - „dáš mi niečo“ a ja ti vybavím rolu. Niežeby som niekoho chránila, ale ani som to nepočula. Je pravda, že kedysi, ako nám rozpráva Božidara Turzonovová alebo Milka Vášáryová, točili filmy, inscenácie, chodili do rozhlasu, do dabingu... Oni nakrúcali „furt“! A „furt“ znamená každý deň a per-
manentne.

Nebude ľuďom ľúto za časmi, keď sa viac objímali a sem-tam sa aj tľapli po zadku? A nemusela to byť ani sexuálna narážka…

Áno. Myslím si, že s tým začala Amerika. Keď sa muž dlhšie díva na ženu, tak ho hneď udá, že ju obťažoval. K nám to ešte neprišlo, prišli iba žuvačky. (Úsmev.) V našom povolaní to robíme - tľapneme sa po zadku a objímeme sa. Zo psychologického hľadiska je to veľmi dôležité. Veľmi dôležité je, aby vás niekto pochválil. Aj keď pochválite dieťa, má lepšie výsledky. Človek má pozitívny pocit a usmieva sa. Vysvetľovala som to svojej kamarátke: Keďže nemám chlapa, ktorý ma každý deň objíme alebo mi dá ráno pusu, keď idem do práce, tak to kompenzujem v práci. Našťastie, mňa má kto v práci objať a pobozkať, takže nemám tento deficit. Ale sú povolania, kde tú doktorku napríklad nikto neobjíme a nepobozká.

Herci sú kontaktnejší, čo vyplýva z ich profesie, ale dokážu sa ešte počas skúškových období do seba zamilovať?

Ale áno, jasné. Ale mladí.

A starší?

Myslím si, že tento fenomén, keď spolu niekto skúša alebo pracuje, funguje stále. Napríklad v medicíne lekár - sestrička. Vidím, že väčšinou sa zaľúbia mladší. Starší už majú svoje rodiny. Sme skúsenejší, poznáme sa, už si vyberáme. Tiež som sa „zaľubovala“, keď som bola mladá. V staršom veku sa zaľúbite ťažšie.

Je to opatrnosťou, sklamaniami?

Je to aj skúsenosťou. Samozrejme, nedá sa zaľúbiť do každého partnera, s ktorým hráte. Musí prísť brutálna chémia, vtedy sa dokážu zamilovať aj päťdesiatnici, šesťdesiatnici. Jednoducho to príde. Ako keď zažijete veľkú lásku. Keď sa skončí, žena si myslí, že zažije ďalšiu. Nie! To sa už neopakuje. Aj keď je strašná metelica, na druhý deň už nebude taká. Bude iná. V živote je to tak zariadené. Vidím to v okolí aj sa mi to stáva. Vždy to je iné.

Naozaj si myslíte, že veľkú lásku už nezažijete?

Nikdy nehovor nikdy. Možno príde láska, ale v nejakom inom šate. Možno to bude duchovná láska. Keď človek dospieva a starne, hľadá niečo iné. Má inú energiu.

Sexuálna príťažlivosť by tam asi na začiatku mala byť vždy…

To určite. Chémia je prvoradá. Kde je chémia, tam to zotrvá a tam je to silné.

Sú slovenské ženy vo veciach lásky a sexu iné ako tie zahraničné?

Dnešné ženy na Slovensku sú otvorenejšie a sebestačnejšie. A sú silnejšie. Mám taký pocit, že naši chlapi prestávajú bojovať o priazeň žien. Začínajú tak nejako upadať, sú rozmaznaní. Žena sa stala väčšou lovkyňou než chlap.

Kde nastala chyba?

Chybu robia matky. Je to vo výchove. Keď vidím, že muž je vychovaný normálne, tak cítim testosterón - bojuje, chce dobyť ženu. Ale keď sa ho mama na všetko pýta, on sa jej so všetkým zdôveruje a ona ho ešte v pätnástich rokoch obúva, muž si podvedome hľadá náhradu matky. A je pasívnejší. Nie je lovec, no ženy to veľmi potrebujú.

Keď nedávno nasnežilo, asi málo chlapov odhŕňalo sneh, lebo keď začnete robiť fyzickú robotu, zistíte, že o niečo bojujete, že musíte niečo prebúrať, aby ste niečo získali. Chlapi spohodlneli. Možno preto chodia do posilňovne, ale potom sa len všetci pozerajú do zrkadla a nie po ženách. Je to trošku vykoľajené. A ženy sa zase snažia byť pekné a mať nejakú predstavu, čo sa chlapom páči. Veď stále to robíme pre nich. Mám však pocit, že chlapi to robia väčšinou pre seba.

Má v tom jasno: „Slovenské herečky sú lepšie ako české. Máme inú energiu, inú dynamiku a sme živočíšnejšie. A krajšie,“ tvrdí umelkyňa.
Má v tom jasno: „Slovenské herečky sú lepšie ako české. Máme inú energiu, inú dynamiku a sme živočíšnejšie. A krajšie,“ tvrdí umelkyňa.
Matej Kalina

Vy ste v Paničkách windsorských hrali pred dvoma desiatkami rokov v réžii Emila Horvátha. Teraz ste ich naskúšali s Petrom Mikulíkom. Čím je hra iná?

Emil Horváth bol môj hlavný pedagóg na VŠMU, jeho réžia bola divokejšia. Pán Mikulík chodil tiež do nášho ročníka a učil mojich spolužiakov réžiu. Je úžasné, že sme teraz napriek tomu, v akom je stave a veku, dokázali urobiť divácky také zaujímavé predstavenie.

Zaväzuje vás, keď nastupujete do postavy, ktorú kedysi hrala Hana Meličková, Božidara Turzonovová alebo Zdena Gruberová?

Áno, pozreli sme si tie inscenácie. Oni to hrali trošku inak, pôsobili staršie, ale hrali výborne, fantasticky. Doba pokročila a ľudia nás chcú možno vidieť inak. Vychádzam z toho, čo by som tam mala dať, aby moja postava bola pre dnešného diváka zaujímavá. Čo by som im ponúkla v roku 2017. Aby sa na to dalo pozerať, aby som bola vtipná, aby som odviedla ich pozornosť od starostí, aby sa v divadle zabavili. A aby som ich priviedla na príjemné myšlienky.

Karol Machata s Františkom Dibarborom podali výkony asi v každej dobe skvelé.

Áno, áno, pozreli sme si to. Machata hral doktora Cajusa, bol rozkošný. Teraz ho hrá Janko Koleník a tiež je rozkošný. Zobral to zo svojho pohľadu a fantasticky sa toho zhostil. Myslím si, že sme trafili do súčasnosti napriek tomu, že to hráme v dobových kostýmoch. Báli sme sa, či sa to bude páčiť. Je to najmä v tom, ako to Shakespeare napísal. Je to v texte.

A presvedčila ho žena. Vraj to napísal na zákazku kráľovnej Alžbety.

Ženy majú vplyv doteraz. I keď sa o tom veľmi nehovorí, vládnu svetom a vždy ovplyvnia chlapa, či je to prezident, kráľ, alebo režisér. Ak to žena vie správne podať, vie ho nasmerovať. Muži to potrebujú. A ja, keď chcem do predstavenia prešmyknúť nejaký svoj názor, musím to povedať veľmi opatrne, aby som nikoho neurazila alebo aby som dala režisérovi pocit, že to vymyslel on. Musím dávať pozor, aby som neurazila mužskú samoľúbosť. Všimnite si, že muži neradi ostávajú sami. A keď ostanú sami, hneď si nájdu partnerku. Ženy sú vyzbrojenejšie. Asi je to prírodou, že sme matky a musíme sa postarať. Gény nepustia.

Ako ste spokojná s novým vedením Činohry SND?

My sme si ani nevšimli, že by bola nejaká zmena, lebo sezóna je už nastavená. Sme radi, že prišiel Miško Vajdička, lebo jeho réžie v SND sú úspešné predstavenia. Akú dramaturgiu prinesú, uvidíme neskôr.

Nelezie vám niekedy na nervy, že robíte v takom kolose, ako je Národné divadlo s tisíc zamestnancami?

Spočiatku sme si mysleli, že áno. Budova vyzerala najskôr veľmi veľká, ale len čo postavili Euroveu, zrazu sa scvrkla. Je taká malinká. Už sme si ju skrotili, zabývali sme sa a vlastne sme si na ňu zvykli.

Nemalo byť Národné dominantou celého priestoru?

Keď je niečo veľké, nemusí to byť dominanta. Nie je to o veľkosti, 
ale o…

… o umeleckom súbore…

… áno. Máme také vypredané, že to tu ešte nebolo.

Sledujete ešte politiku?

Bojím sa hovoriť o politike, ale netvrdím, že nie som fundovaná. Vidím napríklad, čo urobili naši vládni, keď idem predať auto. To musíte zaplatiť, to musíte zaplatiť. A vidím školy, lebo mám ešte školopovinné dieťa. Idem do nemocnice a vidím, ako fungujú. Je strašne smutné, že sa nedávajú peniaze na školstvo a na zdravotníctvo. Neviem, kam tie peniaze utekajú. Zdravotnú poistku platíme ešte aj z toho, čo zarobíme pomimo. A keď toľko platíte, snažíte sa dostať k nejakej opatere. A nemáte ju. Chcete aspoň nejaký štandard, ale ani ten nedostanete. V tom je to chaotické. Vidím aj sestričky, aj lekárov. Keď tí hore ochorejú, idú za hranice. Ale bojím sa jedného. Mládež, keďže chodí do sveta, je už natoľko vyspelá a šikovná, že povie: Keď som taký talentovaný a nie je tu pre mňa uplatnenie, zostanem v zahraničí. Všetci dobrí a veľmi múdri ľudia nám odí-du a potom kto tu ostane? Fundovaní nie sú zaplatení ako vonku a to je alarmujúce.

Verí na rok psa: „Človek by mal viac vyhľadávať priateľstvo, hovoriť pravdu a komunikovať,“ myslí si Diana Mórová.
Verí na rok psa: „Človek by mal viac vyhľadávať priateľstvo, hovoriť pravdu a komunikovať,“ myslí si Diana Mórová.
Matej Kalina

Stratili už ľudia vieru, že príde zmena a tí, ktorí sa tak urputne držia svojich miest, odídu?

Verím, že raz sa musí udiať aj niečo pozitívne. Aj my, keď chceme v divadle niečo zmeniť, musíme si sadnúť, mať aktív a rozprávať sa o tom.

V poslednom čase vzniklo zopár divácky úspešných slovenských filmov (Čiara, Všetko alebo nič). Vždy ste túžili po peknej filmovej úlohe, no stále vás obchádza.

To nevadí. Ona príde, nebudeme to siliť. Je obdobie, keď sa viac venujete rodine, priateľom, a potom zase príde obdobie, keď ste viac v zamestnaní, veľa pracujete a musíte sa veľa učiť. To je taká sínusoida. Nedá sa ísť stále na stopäťdesiat percent, lebo človek je potom unavený, zotročený, zle vyzerá. Žena si musí aj oddýchnuť, ísť do sauny, do kina, zacvičiť si, stretávať sa s kamarátmi a spoločensky žiť.

Vo Všetko alebo nič ste dabovali českú herečku...

Čechov a Slovákov vybrali presne pol na pol. Veľmi som sa smiala, keď som vychádzala z kina. Asi sedem ľudí mi povedalo: „Bola si tam iná, ale dobre si hrala.“ A ja hovorím: „Ja som to len dabovala.“ Vraj sa podobám na tú herečku, ale myslím si, že sa na ňu vôbec nepodobám! (Smiech.) Teší ma, že som ju tak nadabovala, že si myslíte, že som to ja.

Sú slovenské herečky lepšie ako české?

Áno. České herečky sú, samozrejme, dobré, ale my máme inú energiu, inú dynamiku a sme živočíšnejšie. A krajšie.

Je to príťažlivejšie pre české publikum.

Preto si to Česi tak chránia. Preto tam Slovenky príliš nechcú mať. Aj Táňa (Pauhofová - pozn. red.) tam točí a stále čelí vlne kritiky. Samozrejme, lebo Táňa je šikovná a krásna! Keď sú kastingy v Prahe… už toľkokrát som tam bola a vždy si niečo vymysleli, prečo tam nemôžem hrať, tak som si povedala, že už...

Čo povedali?

Čo povedali? Oni si ma normálne vybrali a potom sa mi už neozvali. Nič. Cítim, že tam nie som vítaná. Potom si poviem: S kým by som tam tak hrala? Už ani nechodím na české filmy, veľmi ma nudia. Pomaly rozprávajú, nie sú tam žiadne city. My sme vo filmoch energickejší, výbušnejší.

Budú tieto Vianoce tradičné? Pečenie s kamarátkami, trošku vína...

Ako obyčajne! Nákupy, pečenie, popritom sa rozprávame, pijeme portské alebo prosecco, pozrieme si pekné filmy, deti štebocú, hádajú sa, kričia, dôležité je, nech sa nepobijú. Je to veľmi príjemné. Ide o to, aby sa ľudia stretávali. Má byť rok psa, čo znamená, že by mal človek viac vyhľadávať priateľstvo, hovoriť si pravdu a, zase sme pri tom, viac komunikovať.

Zavanie u vás tento rok pri stromčeku atmosféra novej lásky?

Čo sa týka niekoho srdcu blízkeho, no… možno budúci rok. Musíte niečo prežiť, aby vám niečo prišlo do cesty. Ale keď vidím všetko naokolo, hovorím si: Prečo sa mám trápiť? Keď sú vo vzťahoch, tak sa len trápia. Pred troma rokmi som sa veľmi trápila. Zavolá? Nezavolá? Napíše mi? Môžem s ním byť? Teraz prišlo obdobie, že je mi to jedno.

Prečo?

Je to vekom. Neverila som tomu, ale príde uspokojenie. V podstate som toho zažila dosť, no netvrdím, že by som ešte nechcela. Viem, že určite zažijem. Musíte si to však zaslúžiť, počkať. Nehrniem sa do toho ako pred troma rokmi, keď som bola nedočkavá. Teraz som vyrovnaná, lebo toľko chlapov ma sklamalo, že už v tom nevidím nejakú… Čo? Nádej…?

Zvykli ste si na samotu?

Je to možné. Aj keď niektorí mi to vyčítajú. Nie som až tak sama, veď mám syna. Viem, nie je to môj partner, ale, ako sa hovorí v jednom predstavení - Lepšie dobré jedlo ako zlý sex. Radšej budem sama, ako sa trápiť vo vzťahu.

Mohlo by vás tiež zaujímať: