Ruší tabu: „Aj keď sa zavedie registrované partnerstvo, spoločnosť sa nezmení, bude ďalej fungovať. Ide iba o to, že nejaká skupina ľudí si uľahčí spolunažívanie. Z nikoho sa nestane gej cez noc tým, že sa nakazí vzduchom. To nie je kvapôčková infekcia,“ hovorí Peter Bebjak.

Režisér Bebjak: Z nikoho sa cez noc nestane gej tým, že sa nakazí vzduchom

„Kedysi aspoň čušali. Teraz, v čase Facebooku, hocijaký hlupák napíše svoj nezmyselný status a vidí, že tento hlúpy názor má veľa nasledovníkov,“ hovorí o opätovnej hrozbe fašizmu víťaz na filmovom festivale v Karlových Varoch režisér Peter Bebjak.

Rozhovory

Režisér PETER BEBJAK (46) so snímkou Čiara pred pár dňami naplno bodoval na jednom z najprestížnejších filmových festivalov. O veciach hovorí jasne a otvorene. Vidí prebudené zlo s pachuťou neonacizmu a vyzýva na činy. Svojím nasledujúcim dielom ukáže svetu dvoch Slovákov, ktorí odhalili zverstvá koncentračných táborov.

O homosexualite, o neustálych predsudkoch zakorenených v spoločnosti i o smrti, nahote a úplatkoch, sa s ním zhováral KAROL BUSTIN.

Ako dopadol obed s tvorcami a hercami filmu Čiara, ktorý ste absolvovali 40 metrov nad Dunajom?

So strachom. Našťastie ma spustili, takže som mohol odísť skôr.

Milka Vášáryová neprišla vôbec.

Jasné, dôležitejšie je zdravie, ako niečo skúšať a dvíhať si adrenalín. (Úsmev.)

Užívate si úspech filmu?

Úspech je relatívny. Chvíľka mediálneho záujmu, ktorý sa o týždeň skončí, a ostane iba milá spomienka. To je asi tak všetko.

Čo bolo najťažšie počas príprav na film?

Skôr najdôležitejšie. A to urobiť taký scenár, aby sme s ním boli spokojní. Aby to, čo ideme točiť, bol príbeh, ktorý nás zaujíma a ktorý bude zaujímať ľudí. Chceli sme urobiť film, ktorý by bol aj divácky atraktívny, aj „art“, čiže aby mal festivalové atribúty. Festivalové atribúty sa nám potvrdili v Karlových Varoch. A teraz sa ukáže, či bude divácky úspešný.

Neboli vážne prekážky počas nakrúcania?

Vždy sú. Točili sme na Ukrajine, nepoznali sme ľudí, to, ako to tam funguje. A funguje to niekedy naozaj bizarne. Netreba povolenie. Stačí mať správneho človeka, ktorého zaplatíte, a on sa postará o všetko. Ktorý povie - Ja to tu mám všetko na starosti. A podľa toho ľudia fungujú.

Dá sa povedať, že tam fungujú úplatky ešte viac ako na Slovensku?

Áno. Ale úplne. Už keď idete cez hranicu a čakáte tri-štyri hodiny a celá kolóna sa nehýbe. Ľudia, a hlavne profesionálni šoféri, si zvykli na to, že odložia auto, idú dopredu, nájdu si svojho colníka, poskytnú mu nejaké peniaze a za to predpokladajú, že predbehnú rad o pol kilometra. A zrazu sú vpredu a môžu nerušene prechádzať. Je tam vytvorené prostredie, aby korupcia fungovala. Aj keď v Kyjeve na letisku majú nápis, aby sa ľudia nesprávali korupčne, v systéme je to tak silno zažraté, že je veľmi ťažké vykoreniť to. Tak ako u nás.

V čom je život na východe a západe Slovenska iný?

V tom, že tam nie sú príležitosti. Keď si zoberiem, že Ubľa bola niekoľkotisícová obec a teraz tam žije okolo 800 ľudí, tak príležitosti pre mladých ľudí žiť tam, existovať, nie sú adekvátne tomu, kam to chcú dotiahnuť. Preto stadiaľ väčšina ľudí odchádza. A tí, čo tam ostávajú, zase hľadajú cestu, ako si prilepšiť a mať život lepší. A preto veľa ľudí preváža lacný benzín a naftu z Ukrajiny na Slovensko, pašuje cigarety alebo ľudí.

Vy osobne by ste tam dokázali žiť?

Viem úplne presne, že by som tam nedokázal žiť, lebo potrebujem na svoj život úplne iné prostredie. Potrebujem mesto, potrebujem väčšie sociálne skupiny a viac príležitostí, čo môžem vo svojom voľnom čase prežívať. Aby som tam išiel do kina, do galérie alebo do divadla, musel by som najazdiť veľké kilometre, aby som uspokojil svoje životné potreby.

Film je o kriminálnom svete na slovensko- ukrajinskej hranici. Stretli ste sa niekedy s prostredím zločinu?

Našťastie, takú skúsenosť, že by ma niekto napadol alebo okradol, nemám. Príležitosť bola cez projekt Najväčšie kriminálne prípady Slovenska. Tam sme pracovali so spismi a čítali výpovede o zločinoch, ktoré spáchali Slováci v 20. storočí. Tam ma začalo fascinovať to, kde sa začne zlom v živote človeka, že sa z neho stane zločinec. Samozrejme, môžu to byť patologické predpoklady, ale môžu to byť aj ľudia, a o to viac ma začalo zaujímať, že ľudia v okolí, blízka rodina, známy, sused, ktorých poznáte od detstva, zrazu spáchajú niečo, čo neviete pochopiť.

Smrť v rôznych podobách je v snímke stvárnená intenzívne. Fascinuje vás možnosť režisérsky sa pohrať s takýmito situáciami?

Od momentu, keď som pocítil, že nie som nesmrteľný, som si zrazu uvedomil, že telo je veľmi zraniteľné a medzi životom a smrťou je tenká čiara. A od toho momentu sa smrť stala intenzívnym spoločníkom môjho života. Vnímam ju ako súčasť života, mám pred ňou rešpekt, neviem sa s ňou zmieriť, ako to bude. Preto je pre mňa dôležitým článkom v rámci tvorby.

Vo filme sa vám podarilo odhaliť telo Zuzany Fialovej aj Kristíny Kanátovej. Museli ste ich veľmi presviedčať?

(Smiech.) Nemusel. Vôbec. Zuza v tom bola dokonalá a absolútna profesionálka, pretože keď si prečíta scenár a vidí, že je v sprche a scéna má byť o tom, že dvaja ľudia sa milujú, je jasné, že sa nebude sprchovať v plavkách, v spodnej bielizni alebo v župane. Je to prirodzená autentická súčasť filmu. A práve ona bola taký jemný vzor pre Kristínu, pretože keď Zuzana povedala: Aký je problém? Tam je scenár, viem, že budem nahá, tak musím na sebe popracovať, aby som vyzerala skvele. A skvele vyzerala. Pre mňa nahota nie je na to, aby som explicitne ukazoval - Aha, nahý človek, choďte kvôli tomu do kina! Nie. Pre mňa má zmysel v rámci príbehu. Tým, že sa na začiatku nahá sprchuje, sa ukázala intimita, ktorá medzi dvoma ľuďmi ešte existuje. Že sa v noci milujú, je tiež prirodzené, ukazujeme ich intímny život.

Hlavnú postavu mal pôvodne hrať Alexander Bárta. Bol to škrt cez rozpočet alebo ste boli rád, že nastúpil Tomáš Maštalír?

Keď sme to pripravovali, Ňusi Bárta nám vyšiel ako ideálna predstava, ale časovo sme sa nevedeli dať dokopy. Vtedy sme začali riešiť Tomáša. On nie je ako alternatíva, on je iná postava. On tej postave dal ducha, ktorého by jej Ňusi nedal. Ňusi by vytvoril inú postavu. Neviem akú, určite dobrú, ale inú.

Tomáš Maštalír mal obavy pred nakrúcaním záverečnej scény, keď ho mali v reťaziach hodiť do jazera.

To bolo, keď sme mali točiť na Ukrajine a v reálnom jazere. Nikto nevedel, aké je hlboké, a ísť do hĺbky desať metrov je predsa len životunebezpečné. Keď sme to točili v bazéne, Tomáš bol absolútne v pohode. Predtým prešiel malým výcvikom potápania, aby vedel narábať s dychom, aby sa upokojil a, čo je dôležité, aby pod vodou nespanikáril. Takže to zvládol bravúrne. Nemuseli sme to ani veľakrát opakovať, dvakrát a stačilo.

Počas nakrúcania ste sa stretli aj s nepríjemnými situáciami, keď nechceli ubytovať vašich rómskych hercov.

Bohužiaľ. A nielen to, aj keď nám nechceli ošetriť ukrajinského herca. Neviem pochopiť, v čom je problém. Prečo selektovať ľudí na tých, ktorí sú vhodní a ktorí nie sú vhodní, aby boli alebo neboli ubytovaní v ubytovacom zariadení. Nechceli sme ísť niekomu do súkromia. Je to zariadenie, ktoré je určené pre všetkých. Prečo ešte existuje v mozgoch selekcia na tých správnych, dobrých a na odpad? To sa mi zdá choré. Bohužiaľ, teraz sa to v spoločnosti dostáva do popredianadradenosť a selekcia. Ale s tým treba niečo robiť.

Je podľa vás hnedá farba v parlamente, ale aj na banskobystrickej župe, výstražný prst?

Najhoršie je, že sa objavuje v myslení. A zrazu, keď sa zlegitimizovali, dostali sa do parlamentu, našlo sa aj veľa ľudí, ktorí sa za takýto názor nehanbia. Kedysi aspoň čušali. Teraz, v čase Facebooku, hocijaký hlupák napíše svoj nezmyselný status a vidí, že tento nezmyselný a hlúpy názor má veľa nasledovníkov a veľa ľudí, ktorí ho lajknú. Zrazu pocítili možnosť tieto tupé názory prezentovať a zrazu majú publikum, ktoré je ešte viac nebezpečné. Nebezpečné je, že sa dali dokopy a majú platformu, kde sa môžu stretávať. Facebook je úžasná vec, ale v niečom aj veľmi škodlivá. Ak ide o potieranie práv akejkoľvek skupiny, tak je to zlé.

Povedali ste, že s tým treba niečo robiť. Čo?

Nebyť ticho. Dávať najavo nesúhlas s takýmito názormi. Dávať ich najavo tak, aby sa dostávali do uší tých ostatných a tých nerozhodnutých. Osveta tým, že vidia iné príklady a pochopia, že to, čomu veria, je na hlavu postavené. A to sa dá tak, že uvidia pravý opak. Viem, že mladých ľudí baví radikalizmus, že sú v skupine, ktorá sa vyhraňuje, má istú disciplínu, ale vždy je to chvíľková záležitosť, kým nedospejú a kým nepochopia, že existuje normálne vnímanie ľudí.

Sú na Slovensku niektoré oblasti stále tabu?

Celkovo máme veľa tabu. Tvárime sa, ako keby sme boli uzavretá konzervatívna krajina a pupok sveta a všetky ostatné témy v západnejšom svete sa už u nás neriešia. Či už je to homosexualita, práva gejov, práva lesieb, doma sa tomu snažíme úplne vyhnúť, pretože politici si myslia, že na tom stratia nejaký kapitál. A pritom samotné referendum ukázalo, že to nie je téma, ktorá by bola tá najzásadnejšia, najproblematickejšia a že by zmenila správanie ľudí.

V ďakovnej reči na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch ste poďakovali aj svojmu priateľovi. Bolo to spontánne alebo ste už dlhšie mali pocit, že sa nechcete v tomto smere obmedzovať?

To sú spojené nádoby. Myslím si, že ak ľudia idú príkladom alebo dávajú verbálne najavo, že na vzťahu dvoch ľudí, ktorí sa majú radi, nie je nič bizarné, nie je nič choré, nič amorálne… Jednoducho ide o to, aby pochopili, že aj keď sa zavedie registrované partnerstvo, spoločnosť sa nezmení, bude ďalej fungovať. To nie je tá zásadná vec, ktorá určí, že by sa zrazu zmenili priority celej spoločnosti. Je to iba to, že nejaká skupina ľudí si uľahčí svoje spolunažívanie. Nie je to o ničom inom. Z nikoho sa nestane gej cez noc tým, že sa nakazí vzduchom. To nie je kvapôčková infekcia.

Obávajú sa ľudia, že keď priznajú svoju homosexuálnu orientáciu, v spoločnosti ich to diskvalifikuje?

Áno. A to je na tom práve to nešťastné, že s tým vyrastáte. V normálnej spoločnosti by dieťa, či už je homosexuálne, alebo nie je, nemalo mať pocit diskvalifikácie. Nemalo by mať pocit hanby priznať to pred spolužiakmi, pred kamarátmi. Ale ani tí by to nemali brať ako diskvalifikáciu osoby. V normálnej spoločnosti. Keď je spoločnosť homofóbna alebo akokoľvek fóbna, tak predsudky sa vytvárajú.

Čo sa pre vás ocenením z Karlových Varov mení?

Osobne si nemyslím, že sa niečo veľké a významné udeje, aj keď, čo ma prekvapuje, sú náznaky ponúk zo zahraničia. Ale to sú iba také oťukávania. Je to väčšinou o tom, že napíšu, že hľadajú nových a perspektívnych spolupracovníkov na ich projekty. Ale cena je pre všetkých tvorcov, ktorí na tomto filme robili.

Mení sa tým cena režiséra? Môžete si v budúcnosti pýtať viac?

Nie. (Úsmev.) Toto nie je Oscar a hlavne podmienky na výrobu by sa museli zmeniť. To nie je o tom, že iba ja si vypýtam viac. Je to o tom, aby financie na projekty, ktoré sa realizujú, boli dostatočné.

Akej veci sa chcete najbližšie naplno venovať?

Vychádza to presne z témy, o ktorej sme sa rozprávali, o hnedých košeliach. Je to útek Wetzlera a Vrbu z koncentračného tábora Osvienčim. O tom by sme chceli natočiť film. Podľa skutočnej udalosti o úteku týchto dvoch Slovákov, ktorí priniesli správu, čo sa vlastne v koncentračných táboroch deje.

Rozhovory